Denník N

Ako chutí med, sa deti z rómskej školy dozvedia od Bielej vrany

Osada v Muránskej Dlhej Lúke. Foto N – Daniel Vražda.
Osada v Muránskej Dlhej Lúke. Foto N – Daniel Vražda.

Prvý človek z rómskej osady Rúbanka v Muránskej Dlhej Lúke získal výučný list a Monika Podolinská, učiteľka zo základnej školy pri osade, dostala ocenenie Biela vrana. Školákov fascinujú vypínače, pákové batérie a splachovacie toalety.

Neviem, či učitelia majú profesné sny, nemyslím také, ako stať sa riaditeľom, alebo ministrom. Ale ak by ste niekedy učili, určite by jeden z vašich snov bol o tom, ako vám žiačka spontánne, z ničoho nič povie, tak ako učiteľke Monike Podolinskej. „Si zlatá… keď tu nie si, je mi smutno za tebou“.

Nie je to fikcia. Je to realita z vyučovacej hodiny v kontajnerovej čisto rómskej základnej škole v neznámej Muránskej Dlhej Lúke pri Revúcej.

Ešte pred dvomi rokmi sa tlačili tri deti v jednej lavici v starom rodinnom dome. Keď chcel ísť niekto na toaletu, zvyšok sa musel postaviť. Teraz sa učia v novej kontajnerovej a z okien vidia priamo na osadu. Ostatné deti z dediny chodia do školy inde.

Začínala bez vzdelania

Monika Podolinská je už vyše šestnásť rokov učiteľkou z presvedčenia v čisto rómskej škole pre deti z osady zvanej Rúbanka a čerstvá Biela vrana. Via Iuris a Aliancia Fair-play toto ocenenie dávajú ľuďom za výnimočné činy, hoci učiteľka celý čas zdôrazňuje, že nie je výnimočná.

„Byť učiteľkou bol môj sen, ako Anna zo Zeleného domu,“ hovorí. Začínala ešte bez pedagogického vzdelania v Sirku. Zapáčila sa jej práca s rómskymi deťmi a vysokú školu si urobila diaľkovo. Potom prišlo tretie dieťa, materská a uvoľnilo sa miesto v Muránskej Dlhej Lúke.

„Nikto iný si žiadosť nepodal, tak som miesto dostala. Neskôr som sa stala riaditeľkou.“ Vtedy bola ešte škola zmiešaná. Čisto rómskou sa stala až neskôr. Ministerstvo školstva najprv dotáciu na novú školu neschválilo. Riešenie sa im zdalo segregačné.

Kontajnerová škola za dedinou. foto N - Daniel Vražda
Kontajnerová škola za dedinou. foto N – Daniel Vražda

„Keď nie je s kým, nemôže to byť segregácia. Ostatné deti chodia roky do školy v Revúcej. Rodičom prekáža, že je tu toľko Rómov. Naše deti neukracujeme o biely svet. Chodíme pravidelne do dediny aj do sveta,“ vysvetľuje bývalá riaditeľka a pod svetom myslí výlet do Bratislavy.

Niektorí nevedia, čo je med

Kontajnerová škola je mimo obce tak, ako aj Rómovia. Od obecného úradu prejdete jeden most, druhý a tam, kde končí asfaltová cesta, končí aj navigácia. Posledné odporúčanie je, aby ste sa vrátili naspäť, pretože nevie, kde je. Z bodu nula vidno v diaľke školu aj osadu.

V Rúbanke žije približne päťsto Rómov, aspoň tak to hovoria miestni zahalení dymom. Pri plných kontajneroch pália odpad. Žijú v absolútnej chudobe, ale školu a učiteľov chvália. Mladá žena v mikine a šľapkách kráča k škole v päťstupňovom mraze pod nulou. „Dobrí sú tam k deťom, dobrí. Veľmo dobrí,“ opakuje.

Osada, v ktorej žije okolo 500 ľudí. foto N - Daniel Vražda
Osada, v ktorej žije okolo 500 ľudí. foto N – Daniel Vražda

Učiteľka Podolinská začína vyučovaciu hodinu s deťmi v nultom ročníku. Témou je zdravá výživa, farby, aj matematická predstavivosť.

Hovorí deťom o všetkom, lebo všetko so všetkým súvisí. Dnes je najväčším pánom v triede Branko, lebo má vo vrecku dvadsať centov.

Vysvetľuje im, čo robí, aj keď pustí vodu do umývadla, lebo deti nevedia, čo sa deje, a hovoria, že niečo bublinkuje. Zdravá výživa sú vitamíny. Vytiahne jablká, pozorne ich očistí a všetky deti ponúkne. Zároveň sa opýta na farby a to isté zopakuje s paprikou. Všetko nosí z domu. Keď je hrozno, tak hrozno, keď iné, tak iné.

Opak zdravej výživy deti poznajú. Borovička a cigaretle, hovoria. „Keby vám rodičia chceli ponúknuť, musíte odmietnuť,“ učí deti. Kým rozpráva o vitamínoch a geometrických tvaroch, varí čaj. Potom vytiahne pohár s medom. Zdvihne ho a ukáže tým, ktorí nevedia, čo to je, lebo ho ešte nevideli, ani nevedia, ako chutí.

Keď sa Monike Podolinskej čosi nepodarí, vyleje sa voda z pohárika na výtvarnú, ospravedlní sa deťom. „Odpustíte mi?“ opýta sa s úsmevom. Dievčatku, ktoré prikývlo, povie, si zlatá. „Ty si zlatá… Keď tu nie si, je mi smutno za tebou,“ povie a pozerá do lavice.

Učiteľka je na deti hrdá

Monika Podolinská musela Rómom z osady najprv porozumieť, aby vedela, čo deti potrebujú. Chodila do osady, rozprávala sa s nimi, aby zistila, prečo konajú tak, ako konajú.

Vitamíny v škole. foto N - Daniel Vražda
Vitamíny v škole. foto N – Daniel Vražda

Rozpráva príbeh chlapca, ktorý nezažil za jedenásť rokov nič dobré. Zima, plesnivé jedlo, kontajnery, tresty. Zuzka prišla do školy strapatá, všivavá, nevedela používať toaletu. „Prišla za mnou jej prastarká a poprosila ma, aby som jej pomohla dobehnúť zameškané. Bola hladná po vedomostiach, učila sa, čítala, počítala…, dnes je z nej slečna,“ hovorí učiteľka.

V minulom roku získal prvý človek z osady výučný list a urobil si vodičský preukaz. Chce pokračovať maturitou.

Deti z osady sú podľa učiteľky Podolinskej šťastné. Nechcú odísť z Rúbanky, túžia po krajšom dome, najviac po poschodovom, fascinujú ich vypínače, pákové batérie a splachovacie záchody.

Učí ich matematiku a slovenčinu v prírode, ale aj to, že nezáleží na tom, kde bývajú, hlavne aby bolo čisto.

„Deti chodia do školy rady. Sú to najjedinečnejšie stvorenia na svete. Majú moju úctu a rešpekt. Bola som veľmi hrdá na ne, keď vystavovali svoje fotografie na vernisáži v Smoleniciach… Ešte im má byť kedy zle, tak prečo im nevytvoriť svet, kde im je dobre,“ vysvetľuje motiváciu vyučovania v čisto rómskej škole.

Dievčatko zo školy v Muránskej Dlhej Lúke. Foto N - Daniel Vražda.
Dievčatko zo školy v Muránskej Dlhej Lúke. Foto N – Daniel Vražda.

Teraz najčítanejšie