Tí, čo nemohli mlčať

Ako končí biela vrana v prírode? Zle.

Ako končí – nazvime ho neutrálne – „oznamovateľ nekalej činnosti“? O nič lepšie.

Ich príbehy sú smutným čítaním. Kostra scenára zo všetkých možných krajín je podobná: poctivec úradník v štátnej sfére, zamestnanec akéhokoľvek typu a profesie, sa potkne o korupciu, rozkrádanie, priateľské delenie si verejných zákaziek, tutlanie porušovaní zákona alebo priamo trestných činov – nejaká zábava tohto typu sa nájde vždy a všade. Svedok sa rozhodne niečo podniknúť a bum. Bukrétu s bonboniérou nepošle nikto, v lepšom prípade poctivec končí v pracovnoprávnom spore, v horšom na pravde božej.

Ľudská bytosť kráčajúca okolo voľne pohodených peňazí má dve možnosti: uchmatne alebo neuchmatne. Človek disponujúci určitou mocou: zneužije alebo nezneužije.

Iná bytosť, ktorá vidí uchmatnutie prostriedkov alebo zneužitie moci, má opäť dve možnosti: zakročí alebo nezakročí. Možnosti však má naozaj len dve, zlatej strednej cesty niet a je jedno, ako si v druhom prípade svoje konanie odôvodní. Tých, čo nikdy nevystúpili pre dobro nejakej veci, lebo by niečo riskovali, o niečo by prišli alebo to len bolo menej pohodlné, je absolútna väčšina.

Bielych vrán je len zopár a predstavujú ohrozený druh. Preto si zaslúžia maximálnu ochranu. Keď sa prijímal zákon proti korupcii, šibrinkovalo sa slovom udavač. Čo má v hlave človek, člen zákonodarného zboru, pre ktorého je oznamovanie nekalej činnosti „udávaním“? Veď zjavne nerozlišuje medzi osobným prospechom a verejným záujmom.

Česká Transparency International urobila prieskum s otázkou, ako pomenovať človeka, ktorý upozorňuje na nekalé praktiky na pracovisku. Kým 52 % odpovedí obsahovalo neutrálny alebo pozitívny výraz (oznamovateľ, poctivec alebo upozorňovateľ), 25 % negatívny výraz a 23 % ambivalentný: „… jako negativní byly hodnoceny výrazy jako udavač, práskač, bonzák nebo potížista, mezi ambivalentní byly řazeny výrazy dobrodruh, idealista, naivka, informátor, aktivista, sebevrah, kamikadze atd.“

Ešteže jedincov, ktorí tu a tam niečo urobia pre ľudstvo, nezaujíma, ako ich potom ľudstvo pomenuje. Napokon, to bude ich najmenšia starosť. Po ľuďoch, čo vystúpili vo verejnom záujme, už zvyčajne ani pes neštekne, v lepšom prípade o nich vznikne film.

Kto si dnes spomenie na Suchodolinského? Koho zaujíma, ako žije Holúbek?

Ľudí, čo konajú len v bezpečných a/alebo pohodlných medziach, je úplná väčšina. Presvedčiť sa o tom môže každý, kto potrebuje pomoc s nie tak úplne bezpečnou vecou – alebo aj takou, pri ktorej by pomocník naozaj nič neriskoval. „Moje vranky,“ utrúsim občas ironicky. Keď štyria lekári za jeden deň povedia, že sa nevyjadria, pričom jeden uvedie aj dôvod (aby si to s nikým nerozhádzal). Keď sa pracovník štátnej správy neokúňa tvrdiť, že pri zachovaní statusu quo bude užitočnejší. Keď…

Bielych vrán je len zopár. Zaslúžia si maximálnu úctu, hold a potlesk aspoň raz ročne.