Putinovi kritici umierajú príliš často

Žiadnu z verzií, ktoré sa chystajú preskúmať ruskí vyšetrovatelia ako motív vraždy Borisa Nemcova, nemožno vopred úplne vylúčiť.

Pomery a vzťahy v Rusku sú zložité, aj – podľa tamojších meradiel – poctiví podnikatelia sa často pohybujú na hrane zákona (najmä keď ani nie je jasné, kde tá hrana je) a o ruskej opozícii tiež netreba mať ilúzie.

Takže je samozrejme možné, že Nemcovova vražda bola provokáciou s cieľom destabilizácie politickej situácie, že ho zavraždili islamisti, extrémisti alebo niekto pre jeho podnikateľskú činnosť, z osobnej nenávisti či zo žiarlivosti.

Nič z toho však nie je ani zďaleka také pravdepodobné ako to, že zomrel pre svoju kritiku Vladimíra Putina a jeho diktatúry a že ho popravili na prianie vládcu celého Ruska a jeho okolia.

Je symptomatické, ale rozhodne nie prekvapivé, že táto na prvý aj každý ďalší pohľad najlogickejšia možnosť sa vo zverejnených úvahách ruských vyšetrovateľov akosi nevyskytuje. 

Ak si to spojíme s tým, že Kremeľ okamžite rozhodol a označil vraždu za provokáciu, ktorá ho má iba poškodiť, že hovorca vyšetrovateľov varoval médiá, aby zverejňovali len „overené“ informácie z oficiálnych zdrojov (čiže len to, čo chce Kremeľ), treba sa vzdať nádeje, že Nemcovovi skutoční vrahovia budú štátnymi orgánmi odhalení a ruskými súdmi potrestaní.

Možno ako v prípade Anny Politkovskej nájdu páchateľa alebo niekoho, kto bude za páchateľa označený. Vykonávateľ vraždy však ani v tomto prípade s veľkou pravdepodobnosťou nebude tým, kto si ju objednal, komu prospela a kto sa podľa doterajších skúseností pred súd nedostane.

To už sa skôr dozvieme, že išlo o miestnu verziu samoúnosu Kováča ml. Niečo na ten spôsob, že zradca a bábka Západu Nemcov zašiel k svojej bezbrehej nenávisti k Putinovi tak ďaleko, že zorganizoval vlastnú vraždu, len aby na starostlivého otca ruského národa vrhol zlé svetlo.

Pre tých súdnejších sa však stačí pozrieť na niečo iné: od Putinovho nástupu k moci v roku 2000 zomiera násilnou a neobjasnenou smrťou priemerne aspoň jeden významný kritik režimu a ruských pomerov ročne. A to hovoríme len o najznámejších a medzinárodne zaznamenaných prípadoch tvoriacich špičku ľadovca. Mŕtvych kritikov samoderžavia v regiónoch svet ani nepočíta.

Čo je ešte horšie, treba počítať s tým, že bude podobných prípadov pribúdať – úmerne tomu, ako budú pribúdať problémy diktatúry a ako bude rásť aj počet sklamaných Rusov, ktorí budú ochotní týmto kritikom načúvať.