Štát pýta tisíce eur od rodičov po smrti syna, Fico si to na druhýkrát všimol

Marcel Václavek mal rád železnice a vlaky. Staval si malé železničky a išlo mu to naozaj dobre, vláčiky vydávali aj reálne zvuky. V obývačke v byte jeho rodičov v Dubnici nad Váhom zostáva jedna nedokončená železnička pod oknom. Otec Ladislav ju púšťa a aj keď ju Marcel nestihol dokončiť, funguje. Ďalšiu železničku majú v obale v rohu izby. „Chceli by sme všetky poskladať a dať ich niekam, kde by sa s nimi mohli hrať deti,“ hovoria rodičia Václavkovci, ktorí pred rokom prišli o jediného syna. Nemal ani 18 rokov.

Jeho fotografie sú všade – na stole v obývačke, na stenách. „Táto je veľmi symbolická,“ hovorí otec a ukazuje, ako s Marcelom stoja vo vypustenej vodnej nádrži. Otcova metafora je jasná – vtedy s ešte malým synom stáli na dne a dnes sa cítia na dne opäť.

„Bol to najväčší šok v mojom živote,“ hovorí otec o dni, keď sa dozvedel, že vtedy 15-ročný syn má nádor na mozgu. Bola sobota. Dovtedy bol chlapec relatívne v poriadku, zrazu sa všetko zmenilo – začal vracať, nevládal sa sám pohybovať. Najskôr si lekári v nemocnici a na pohotovosti mysleli, že len zjedol niečo pokazené. Keď problémy neprestávali a Marcel zjavne chradol, spravili mu CT a zistili, čo je za tým.

Previezli ho do Detskej nemocnice v Bratislave. Operácia by bola príliš nebezpečná, a tak rozhodli, že pôjde na chemoterapiu a ožarovanie. Do lebky mu urobili dierku, aby sa mu uvoľnil tlak.

„Boli to veľmi ťažké mesiace,“ spomína otec. Rodičia s chlapcom trávili každý deň, chodili po lekároch, sprevádzali ho do nemocnice. Ostali so synom všetci doma – matka bola na invalidnom dôchodku, otec prišiel o prácu už v čase, keď sa Marcelovi začalo zhoršovať zdravie.

Keď už bol Marcel v nemocnici, otec si začal vybavovať opatrovateľský príspevok. „Naťahovali to. Tri či štyri mesiace počas najhoršej etapy sme museli žiť len tak zo vzduchu. Až spätne nám to uznali a vyplatili,“ hovorí otec. Rodina bola zrazu bez príjmu, požičali si od rodiny. Po troch mesiacoch mu úrad priznal najvyšší možný príspevok, čo je 270,32 eur.

Marcel pred rokom boj s rakovinou prehral. Rodičia sa ešte ani nestihli vyrovnať s jeho smrťou, keď sa im ozval Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Chcel naspäť peniaze, ktoré rodičom vyplatili. Do pár dní.

Žiadali vrátiť peniaze za opatrovanie a na auto, ktoré Marcel získal. Marcel musel jazdiť na vyšetrenia či chemoterapiu z Dubnice nad Váhom do Bratislavy. Organizmus postihnutý rakovinou má výrazne oslabenú imunitu. Viackrát cestoval do bratislavskej nemocnice aj sanitkou, ale odporučili im, aby ho vozili autom.

Celkovo dnes majú Marcelovi rodičia vrátiť takmer šesťtisíc eur. Rodina žije z invalidného dôchodku Marcelovej matky a z dávky v hmotnej núdzi.

Prečítajte si

Kolesárová: Ako môže niekto sadnúť do drahého auta, ktoré je truhlou ostatným?

Pomoc prišla až po medializácii

Václavkovci sa obrátili na všetky možné úrady a politikov. Prosbu o pomoc napísali poslancom ešte v predchádzajúcom volebnom období. Takisto všetkým bývalým ministrom, predsedovi parlamentu aj premiérovi.

Niektorí politici odpísali, niektorí sa obrátili aj na ministerstvo práce, iní sa neozvali vôbec. Ombudsmanka Jana Dubovcová napísala, že s tým nemôže nič urobiť, nebol totiž porušený zákon.

Z kancelárie premiéra odpísal riaditeľ kancelárie Roman Šipoš. Václavkovci premiéra prosili o finančnú pomoc. Šipoš im v liste napísal, že rezerva premiéra je limitovaná a prioritne nasmerovaná „na riešenie problémov celoštátneho a strategického významu, na opodstatnenú a urgentnú pomoc regiónom, mestám a obciam, významným organizáciám“. Toto napísal riaditeľ kancelárie premiéra Roberta Fica koncom januára a dodal, že sociálna politika problematika (opravené 25.11. o 12:49) nepatrí pod premiéra a predseda vlády nemôže zasahovať do činnosti a rozhodovania úradov.

Len na pripomenutie, na aké projekty išli peniaze z rezervy premiéra v minulosti: v roku 2010, na sklonku prvej vlády, prispel Fico 17-tisíc eurami fitneske Eve Martinkovej, ktorá si z týchto peňazí mohla dať robiť manikúru a účes u kaderníka.

Peniaze dostala na honoráre pre trénera a maséra, špeciálnu stravu, doplnkovú výživu, športové a spoločenské oblečenie, kozmetické úpravy, ako je úprava nechtov, účesov, vizáže, cestovné náklady alebo propagačné materiály. Okrem peňazí na mnoho multifunkčných ihrísk priklepol aj takmer 10-tisíc eur jachtárskemu klubu na jachtu a ďalšie športové potreby, ktoré sa ukázali ako predražené. Peniaze z rezervy šli aj na pomoc masérovi Kostkovi.

Keď Denník N poslal na úrad vlády otázky o rodine Václavkovej, v rezerve sa už peniaze na individuálny prípad našli. „Aj keď predseda vlády nemá kapacitu čítať každú komunikáciu medzi úradom vlády a občanmi, považuje tento prípad za špecifický, a preto zatelefonoval svoj postoj pánovi Václavkovi a prisľúbil mu finančnú pomoc zo svojej rezervy,“ dodal úrad vlády.

Václavkovci túto odpoveď berú zatiaľ s rezervou, úradom veľmi nedôverujú. „Úrad vlády nám len telefonicky prisľúbil nejakú pomoc,“ hovoria. Písomne od neho nič nedostali. Zatiaľ musia mesačne platiť 140 eur a dúfajú, že im ľudia cez zbierku na stránke Ľudia ľuďom pomôžu.

Premiér sľubuje aj zmeny v zákone. „Po vašom upozornení sa predseda vlády o tento prípad začal osobne zaujímať. Zobral na vedomie informáciu ministerstva práce, že ich postup bol v súlade so zákonom. Zároveň vníma tvrdosť legislatívy, a preto bude s ministrom práce Jánom Richterom rokovať o jej zmene,“ napísal úrad vlády.

To, že premiér s ministrom Richterom rokoval, potvrdilo aj ministerstvo práce. „Budeme analyzovať všetky špecifické prípady, aby sme boli schopní v systéme čo najviac zmierniť sociálne dôsledky postihnutí občanov, obzvlášť v prípadoch, keď dôjde k strate najbližšieho príbuzného v sociálne slabších rodinách,“ hovorí ministerstvo práce.

O tom, ako konkrétne by sa mohli podmienky zmeniť, ministerstvo nehovorí. Je to podľa nich predčasné. Opatrení, nástrojov a pravidiel sú podľa nich desiatky až stovky.

Zmení napríklad ministerstvo pravidlo, že ak je opatrovaná osoba v nemocnici dlhšie ako 30 dní, opatrovník bude môcť aj tak dostávať príspevok? „Bude potrebná aj diskusia s ministerstvom zdravotníctva, keďže práve v ich zariadeniach dochádza k potrebe opatrovania zo strany príbuzných zároveň s odbornou starostlivosťou personálu v zdravotníckom zariadení,“ hovorí ministerstvo práce.

Prečítajte si

Fico už z rezervy prispel aj fitneske na nechty, milióny sa mu nafukujú, ako potrebuje

Čo mali vrátiť

Ako to teda v takýchto nešťastných prípadoch, aký zažili Václavkovci, chodí? Aké postupy a zákony by mali ministerstvá práce a zdravotníctva spoločne riešiť?

Václavkovci majú vracať peniaze preto, že ak je opatrovaná osoba v nemocnici dlhšie ako mesiac, musí to opatrovník – vo väčšine prípadov rodič – nahlásiť a jeho príspevok sa znižuje. „Opatrovali sme ho, nemohli sme osobne pravidelne komunikovať s úradmi,“ vysvetľujú dnes Václavkovci. Úradu priniesli dokumenty o hospitalizácii deň po tom, čo sa vrátili z bratislavskej nemocnice.

Zákon však určuje, že osoba, ktorá príspevok na opatrovanie dostáva, má nahlásiť zmenu do ôsmich dní. „O tejto povinnosti voči úradu ste vedeli, nakoľko Váš syn Marcel bol, vzhľadom na jeho zdravotný stav, viackrát dlhodobo hospitalizovaný,“ píše v jednom z listov ústredie práce. V nemocnici strávil posledné takmer štyri mesiace života.

V spoločnom stanovisku Denníku N ministerstvo práce aj ústredie práce potvrdili, že tento postup bol správny. Pripojili aj výpočet: od 30. dňa, čo bol Marcel v nemocnici, nemali rodičia nárok na žiadny príspevok – tak to hovorí zákon. Išlo o takmer 600 eur.

„Neznamená to, že štát urobil chybu, urobí ju často občan, ale ten si to v strese neuvedomí aj preto, že je mesiace v nemocnici,“ vysvetľuje šéfka Dobrého anjela Ľudmila Kolesárová, ako takéto situácie vznikajú. Čo by pomohlo? Ak by boli úrady navzájom prepojené a ľudia v náročnej životnej situácii by sa o to nemuseli starať, myslí si Kolesárová.

Ako by to mohlo fungovať

Sociálna poradkyňa Ida Želinská popisuje, ako by to mohlo fungovať: Z dverí, kde otec ohlási, že syn je v nemocnici a bude to na dlho, by ho hneď mali poslať do vedľajších dverí (či lepšie – do iného systému v počítači), kde by opatrovateľský príspevok prehodili na dávku v nezamestnanosti či dávku v hmotnej núdzi.

„Iste, bolo by to menej, ale bolo by to niečo. Ideálne riešenie? Ak je ten, čo opatruje, s tým, koho opatruje, a preukáže, že je v nemocnici viac ako osem hodín denne, mala by mu byť poskytnutá aspoň časť dávky. Pretože v príspevku na opatrovanie sa nebavíme o zdravotnej starostlivosti – je to dávka z rezortu práce. Rieši teda dôstojnosť sociálneho prostredia,“ dodáva Želinská.

„Ak by bol dlhodobo v nemocnici a nebol by tam prítomný rodič, bolo by v poriadku, ak by mali nárok na nižší alebo žiadny opatrovateľský,“ hovorí Kolesárová. Zároveň však platí, že ak je človek, ktorého opatrujú, v nemocnici pár mesiacov, opatrovník si za ten čas ťažko nájde prácu. „Aj keď tam rodič nenocuje, je tam vždy, keď sa dá. Najmä v situácii, keď dieťa umiera. Vtedy by tie peniaze nemali žiadať späť,“ myslí si Kolesárová, ktorá sa vo svojom profesionálnom živote stretáva s rodinami v krízovej situácii veľmi často.

Odvolanie ani presviedčanie Václavkovcov nezmenilo rozhodnutie úradu a rodičia museli do 30 dní peniaze zaplatiť.

„Systém chráni sám seba pred zneužitím,“ hovorí sociálna poradkyňa Ida Želinská. Paragraf bol podľa nej vytvorený len preto, aby sa nestávalo, že opatrovník dá chorého či postihnutého do nemocnice a nebude sa o neho starať.

Zákon však nemyslí na to, čo môže priniesť reálny život, napríklad na to, že ľudia s ťažkým postihnutím trávia množstvo času v nemocnici, kde blízkych potrebujú – a tí sa o nich reálne starajú. „Najmä pri deťoch a pri ľuďoch, čo potrebujú špeciálnu ochranu, by mala svietiť tým, čo zákon otvoria, kontrolka a mali by zvažovať a posúdiť možnosť, že ho nastavia inak,“ povedala Želinská.

„Vyhrážali sa nám exekúciami. Ide o posledného pol roka, keď bol syn vo veľmi zlom stave. Starali sme sa o neho 24 hodín, tri roky, a za to od nás žiadajú 600 eur,“ ťažká si Marcelov otec. Túto sumu už zaplatili. „Vyžiadali si to veľmi rýchlo po tom, čo sa udiali tie najhoršie veci. Podľahli sme im. Odvolali sme sa, ale zamietli to.“ Museli si požičať, zaplatili si to a teraz to ťažko splácajú.

Václavkovci žijú skromne, šetria, kde sa dá. Keď vyhorí sviečka, prelejú zvyšok vosku, a tak si robia nové sviečky. Sumy, ktoré úrad žiada, sú pre nich zničujúce. „Sú to absurdné sumy, ktoré úrady cynicky žiadajú. Sú pre nás zničujúce a ponižujúce,“ hovoria Václavkovci. Cez výzvu Ľudia ľuďom dnes prosia o pomoc ľudí.

Prečítajte si

Za pár hodín vyzbierala 6000 eur, rodina bude mať na nájom na rok a pol

Vráťte peniaze na auto

Úrad žiada aj peniaze, ktoré rodina v roku 2013 použila na kúpu auta. Dostali 6640 eur; aby mohli získať najvyššiu sumu, museli doplatiť 2500 eur. Kúpili si Daciu. Peniaze si požičali od známych a rodiny.

Po takmer troch rokoch úrad rodičov žiada vrátiť 5060 eur. Do 15 dní. „V prípade, ak tento dlh nezaplatíte, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín pristúpi k jeho vymáhaniu prostredníctvom súdneho exekútora, čím Vám vzniknú ďalšie finančné náklady,“ napísala v liste Zdenka Tvrdá, riaditeľka úradu.

Aj keď sa Marcelovi rodičia odvolali, nepomohlo to. Zaplatiť musia. Na úrade sa teda dohodli na splátkovom kalendári a mesačne majú platiť 140 eur za auto.

„Nespochybňujem, že im za auto musíme niečo vrátiť, ale je nemorálne, že od nás žiadajú takú sumu,“ hovorí rodina. Opierajú sa o posudok, ktorý určil, že auto má nižšiu cenu, ako udal úrad, ale nepredložili ho v dedičskom konaní, a tak ho úrad neberie do úvahy. Václavkovci hovoria, že im nik nepovedal, aby posudok predložili, a že o tom počas dedičského konania nevedeli.

Dnes nemajú peniaze na to, aby za auto platili, žiadali aj úrad, či by im nemohol pomôcť a sumu znížiť. „Nakoľko zákon nemá inštitút odstránenia tvrdosti zákona, nemožno na Váš prípad udeliť výnimku. (…) Chápeme Vašu nespokojnosť, avšak vzhľadom na platné znenie zákona Vám nemôžeme poskytnúť inú, priaznivejšiu odpoveď,“ napísal úrad.

Päťtisíc eur je pre rodinu v takejto situácii veľmi vysoká suma. „Nie je to tak, že keď sa choroba skončí vyliečením alebo smrťou, finančná situácia sa vráti do mesiaca do normálu. Niekedy sú to mesiace, roky, niekedy aj celý život, keď si rodina to zruinovanie nesie so sebou,“ hovorí Kolesárová.

Rodiny v takejto situácii vypadli z pracovného procesu, mnohé sa zadlžili, je pre nich ťažké zastaviť ďalšie zadlžovanie. Kolesárová chápe, že štát žiada peniaze za auto naspäť, ale zaplatiť to podľa nej nie je v silách väčšiny rodín. A obzvlášť, ak úrad dáva na splatenie len pár týždňov. „Štát si vie dať dlhé lehoty na vybavenie výživného, invalidného dôchodku, pre mesiace a roky trvajúce súdne spory. Vtedy má štát času veľa, ale keď chce niečo od občana a ešte v ťažkej situácii, nepozná dlhé lehoty. Okamžite to chce, inak prídu exekúcie, problémy. Pozná povinnosti občana, ale práva veľmi málo,“ hovorí Kolesárová.