Denník N

Režisér filmu o Müllerovi: Takú guráž nemá žiadna naša celebrita

Dokument Richard Müller: Nespoznaný je v kinách od 17. novembra. Foto – miroremo.sk
Dokument Richard Müller: Nespoznaný je v kinách od 17. novembra. Foto – miroremo.sk

„Dal nám svoj súkromný archív, z ktorého by bulvár žil päť rokov. To bola frajerina, čo urobil,“ hovorí autor dokumentu o Richardovi Müllerovi.

Dokumentarista MIRO REMO o tom, prečo je Richard Müller najotvorenejšou domácou celebritou, ako to bolo s únikom filmu Cooltúra na internet a čo vraví na názory, že je trápnym pozérom, ktorý sa hrá na cenzúru umenia.

Viete, prečo Richard Müller ignoroval premiéru?

Jeho PR manažérka zaslala oficiálne vyjadrenie, že neprídu, lebo Richard je po náročnom turné. Poďakovali a zaželali všetko dobré.

O filme sú ticho aj na Facebooku.

Mám pocit, že vyčkávajú, aké budú ohlasy.

Čo na snímku hovorí sám Müller?

To netuším, ale dvakrát nadšený asi nie je, inak by prišiel. Keď dávnejšie videl prvý zostrih, povedal, že v ňom vyzerá ako uhynutý tuleň. Jeho manažéri možno očakávali portrét typu Rytmus – Sídliskový sen alebo nejaký typ bilančného dokumentu. Napriek tomu sa s tým celkom rýchlo vyrovnal a pustil film do sveta aspoň v takejto podobe.

Do kín ide „producentská verzia“. Čo to znamená?

Nepovažujem to za môj autorský zostrih, pretože v ňom niekoľko scén chýba.

Boli také dôležité?

Chýbajú dva obrazy. Sú veľmi emotívne, ale nemenia celkové vyznenie.

Aký máte momentálne vzťah s Richardom Müllerom? Ste kamaráti?

Keď o niekom tri roky nakrúcate dokument, musíte sa spriateliť, iná možnosť nie je. Myslím, že sme kamaráti a napriek odlišným názorom na dokument sa rešpektujeme.

On si vybral vás, či naopak?

Začalo sa to živelne. Producent a scenárista Marek Kučera, s ktorým sa poznám od detstva, pracoval vo firme Propaganda, ktorá zastrešuje aj Richarda Müllera. Často sme sa rozprávali, že by bolo skvelé spraviť dokument o človeku, ktorý nás v istom období života zásadne ovplyvnil.

Jedného dňa sme sa stretli a nabudení možnosťou vôbec s ním hovoriť sme naňho spustili nástojčivý monológ. Vlastne sme mu nedali priestor na nesúhlas (smiech). V návale kladných emócií povedal: tak oukej, chalani.

Čo ho k tomu viedlo?

To je práve zaujímavé. Nielenže nám napriek svojmu neutešenému stavu povolil nakrúcanie. Poskytol nám rodinný archív s úžasnými zábermi, pričom vôbec nevedel, čo na nich je. Bolo toho dvadsať hodín materiálu, z ktorého by bulvár žil päť rokov.

To bola frajerina, čo urobil, takú guráž nemá žiadna iná slovenská celebrita. Každý sa bojí o svoj piesoček, ale on je otvorený človek, napriek chorobe, ktorá ho od ľudí izoluje.

Miro Remo (33)

Miro RemoVyštudoval dokument na VŠMU v Bratislave. Jedným z najúspešnejších slovenských krátkych filmov je Arsy-Versy (2009), za ktorý získal 36 cien na festivaloch. Je autorom dokumentov Comeback, Vrbovský veter o Braňovi Jobusovi, Cooltúra a Richard Müller – Nespoznaný. Foto N: Tomáš Benedikovič

Mínus tohto filmu je v tom, že v ňom sám aktér nič dôležité neprezradí, iba sa v ňom tmolí. Výsledkom je zvláštny portrét o ňom, ale bez neho.

On rozhovor odmietol a my sme to akceptovali. Zostalo nám akurát ho pozorovať, hoci pri tom, ako blízko nás k sebe pustil, ani nás to nemrzelo. Pri intímnej sonde chvíľku trvá budovanie dôvery, ale napokon nás pustil všade tam, kam sme chceli.

Vedel, že to všetko môžete použiť?

Určite. Je pri plnom vedomí aj napriek svojej chorobe.

Pýtam sa to preto, lebo dokument je smutným obrazom interpreta, ktorý je len slabým tieňom toho, čo bol kedysi. Do akej miery si to sám uvedomuje?

Natoľko inteligentná osobnosť musí reflektovať vlastnú minulosť a porovnávať ju s tým, čím je dnes. Práve to je tragické. Zostáva mu len s tým bojovať. Iným o tom nehovorí, ale vnútro otvára v pesničkách, tak ako to robil vždy. Rokenrol rozohral pre všetkých, akurát na to, ako zničujúco sa iným otvoril, doplatil v súkromnom živote.

Súhlasíte s jeho dcérou, keď hovorí, že otec chce svätý pokoj, ale musí pokračovať v šoubiznise preto, lebo od toho veľa ľudí existenčne závisí?

To je otázka preňho. Vo filme však zaznie, že to bolo jeho dobrovoľné rozhodnutie.

Len či ozaj dobrovoľné. V dokumente nevyzerá vždy úplne svojprávny.

Myslím, že toto všetko rieši, iba o tom nehovorí. Tieto isté otázky ako vy mne sme chceli my položiť jemu. Mali sme ich pripravených tridsať, každá veľmi na telo, na žiadnu však neodpovedal. Jednoducho sa rozhodol, že tie najintímnejšie veci zostanú nepomenované.

Vzhľadom na to, akou vážnou duševnou chorobou trpí, sa mu ani nečudujem. Každý iný človek by s tou diagnózou nedokázal vôbec nič. Je obdivuhodné, že to stále ťahá.

Vedeli ste, v akom stave je, keď ste šli nakrúcať?

Nevedeli. Boli sme tak trochu naivní a očarení jeho tvorbou, nevedeli sme, že tá jeho energia je minulosťou, ktorú sa on snaží vzkriesiť. Pamätali sme si ho ako úplne iného človeka a museli to konfrontovať s tým, čím je dnes. Často to bolo smutné, aj ten film je vlastne smutný. Aj jeho pesničky a texty však vždy boli smutné: koľko ich má veselých?

Po schodoch, napríklad.

Áno. Tú volá svojou „najobľúbenejšou“ (smiech).

Len v útržkoch sa vraciate k 90. rokom, ktoré sú najzaujímavejším obdobím Müllerovej kariéry. Nechceli ste ho zmapovať podrobnejšie?

Chceli, ale nechcel o tom hovoriť. Vraj nech sa vyjadrujú ostatní.

Veď práve. Nechceli ste osloviť Andreja Šebana, Oskara Rózsu a ostatných hudobníkov, čo s ním vtedy hrávali?

Šebana sme v prvej verzii mali, ale vystrihli sme ho. Pri filme musíte zachovávať istú linku a toto spolu nefungovalo. Dúfali sme, že Richard pri bývalom kolegovi ožije a pookreje, ale to sa nestalo. Preto sme sa radšej vrátili k linke s turné s kapelou Fragile, kde bolo viac drámy. Sami sme sa báli toho, či sa Richardovi podarí dať turné v neutešenom stave, v akom bol.

Foto - miroremo.sk
Foto – miroremo.sk

Nemáte strach, čo povedia na film jeho fanúšikovia? Nevzbúria sa, že im niekto zhovädil ich idol?

Nemyslím si, že Müllera zhoväďujeme. Treba si uvedomiť, že trpí duševnou chorobou. Ako inak má vyzerať? To je, ako sťažovať sa, že starý človek nevyzerá ako mladý. Alebo o chorých ľuďoch nemôžeme robiť filmy? Má to byť tabu?

Vraví sa, že utrpenie z psychickej choroby si zdravý človek nevie predstaviť. Tomu úplne verím. S Richardom som strávil osemdesiat dní. Tri roky som ho mal každý deň na obraze. Videl som, ako pracuje, počúval o ňom z rôznych strán, vytváral si vlastný názor, konfrontoval ho, ale nedovolím si tvrdiť, že viem objektívne zhodnotiť, v akom je stave. Aj preto je názov filmu taký, aký je, teda Nespoznaný.

Stále je tu otázka, prečo neukončí kariéru, ak mu to nepridáva na duševnej pohode.

To je jasné prečo. Každý potrebuje z niečoho žiť a on už momentálne inú možnosť nemá. Hviezda jeho formátu by mala byť za vodou, ale u nás nie je. Musí makať.

To je smutné, nie?

Smutné, ale reálne. To isté robí Karel Gott či Helena Vondráčková. Šoubiznis je model, ktorý sa nejako tvári, ale skutočnosť je iná, často smutná. Müller je geniálny v tom, že sa to nebojí ukázať. Snažím sa pochopiť, prečo nám to dovolil, a domnievam sa, že on veľmi dobre rozumie tomu, že pravda je obohacujúcejšia ako život v ilúzii.

Späť k problémom, ktoré máte s filmami. Toto nie je prvý prípad, nesúhlas respondentov zabrzdil film Cooltúra, na vyznení dokumentu z festivalu ste sa nedohodli ani so šéfom Pohody Michalom Kaščákom. Ten to komentoval tak, že „Remova ‚zakazovaná‘ hra je trápnou pózou, selfpromom a bulvárnym marketingom“.

Veľmi ma to mrzí. Neviem, či si Michal zo svojej silnej pozície kultúrneho guru uvedomuje, čo tým spôsobil a aké to môže mať dôsledky pre nastupujúcu generáciu filmárov, ktorí nechcú uhýbať pred realitou. Svojimi tvrdeniami spochybňuje vlastne celý priestor na autorské dokumenty u nás.

Sarkastickým prirovnaním k cenzúre za minulého režimu zľahčuje realitu, že aj dnes sú cesty, ako zabrániť distribúcii filmov. Cez kamarátske alebo iné väzby, hrozenie žalobami alebo jednoducho spochybnením motívov tvorcu dobre načasovaným blogom je možné aj ten najlepší dokument odsúdiť na neúspech.

Kaščák sa, podľa mňa nepochopiteľne, priklonil k názorom, ktoré požadujú autocenzúru autorov a idú proti podstate dokumentaristiky. Mrzí ma to o to viac, že si ho vážim pre Pohodu, festival, ktorý je výkladnou skriňou pestrosti a autorskej slobody.

Prečo ste sa nedohodli na Pohode?

Bolo to pred piatimi rokmi. Pamätám si štyri scény, na ktorých vystrihnutí Michal trval. Vystrihol som opitého návštevníka, ktorý nevie trafiť do stanu. Michal vtedy argumentoval, že alkohol na Pohodu nepatrí.

Ďalej mu prekážala ironická sekvencia s čističmi záchodov, to, že film nie je univerzálnym obrazom multikultúrnej Pohody, ale výsekom reality z pohľadu filmára, a že sa film príliš venuje jeho osobe a zákulisiu festivalu. Dnes už mu tieto scény zrejme tak veľmi neprekážajú, keď spomína len jednu.

Teda scénu s opitými brigádnikmi, ktorých ste odmietli zaretušovať.

Vtedy ju nechcel zaretušovať, ale vystrihnúť. To je rozdiel.

Musela tam byť?

Musela. Je jedna z mála konfliktných situácií vo filme a konflikt je základom každého kvalitného umenia.

Akú ste pred filmom mali dohodu?

To je kameň úrazu. Dohoda bola ústna a každý z nás mal zjavne inú predstavu, čo prišiel štáb na Pohodu nakrúcať. Chyba bola vo vzájomnej komunikácii. Michal mi dôveroval, mal som slobodu. Cítil som to a tak som k tomu pristúpil. So spolužiakmi sme utvorili tri štáby a vyrazili do terénu hľadať témy. Ja som bol v zákulisí, dva iné štáby pozorovali vonkajšok.

Ukázalo sa, že zákulisie je veľmi zaujímavé, pre bežného návštevníka neviditeľné, a tak logicky tvorilo podstatnú časť filmu. Michal dnes tvrdí, že si ma objednal, ale vie, že mi dal voľné ruky. Má pravdu, do iného projektu by som ani nevstúpil. Mrzí ma, že som nenaplnil jeho očakávania, ale robil som maximum.

Práve nedávno sme sa dohodli, že snímku vypustíme so zaretušovanou scénou – a odrazu príde tento blog. Vlastne tomu nerozumiem. V tom, o čo malo ísť medzi mnou a Rytmusom či Majkom Spiritom, je úplne vedľa, len posilňuje blud, že každý, kto je zobrazený v dokumentárnom filme, môže hovoriť do jeho výslednej podoby.

Neviem, či si Michal uvedomuje, čo môžu takéto tvrdé vyjadrenia spôsobiť mladším filmárom, ktorých tiež čakajú prvé vážne morálne rozhodnutia. Som však rád, že sme sa dohodli, a hádam jeho rozhorčenie nebude mať vplyv na uvedenie Pohody v RTVS.

Verejne premietaný nemohol byť ani film Cooltúra, ktorý unikol na internet. Hovoríte, že nie od vás. Ako inak sa to mohlo stať?

Jednoducho. Bežne unikajú hollywoodske snímky, tak prečo by nemohla Cooltúra? Videla ju vyše stovka novinárov, množstvo festivalových selektorov a ďalších ľudí. Trvalo to pol roka, ale dalo sa to čakať. Bol o ňu záujem.

Ste rád, že film vidí veľa ľudí?

Áno, robím filmy pre ľudí. Sú to moje decká a deti potrebujú voľnosť.

Nie je to tak, že vám únik vyhovuje?

To je trochu zložitejšie. Únik výrazne komplikuje nasadenie snímky na festivaloch. Preto už mesiac každý deň s priateľkou a spoločníčkou vo firme žiadame YouTube, ulozto a ďalšie servery, aby snímku stiahli… Lenže z torrentov ju neodstránite.

37507-9822809-1
Foto – miroremo.sk

Nie je zvláštna náhoda, že film unikne týždeň pred vašou ďalšou premiérou?

Ak narážate na to, že by to malo pomôcť a urobiť reklamu, tak skôr naopak. Špeciálne Michalov blog mi priťažil. Nemal som čas reagovať, pretože som dokončoval film. Priťažil producentom, ktorí stáli pred otázkou, čo vystrihnúť z filmu o Müllerovi. Aj tam – ako v každom priamom filme – boli niektoré citlivé pasáže predmetom sporu.

A producenti, ktorí sa prirodzene vyhýbajú konfliktom a chcú si zachovať dobré vzťahy v audiovízii, samozrejme, na tento tlak reagovali. Netreba sa tomu čudovať. Majú toho rozkrúteného veľa, preberajú zodpovednosť za dielo a nechcú ohroziť dobré vzťahy na fondoch a v televízii.

V konečnom dôsledku vyhoveli všetkým požiadavkám zo strany manažmentu Richarda Müllera, hoci predtým hovorili iné. Chápem, mali na to právo.

Ako mohol blog ovplyvniť, čo vo filme bude?

Podstatne mi zúžil priestor na diskusiu. Naraz hrozilo, že budem mať tretí „problémový“ film, čo by pre moju filmársku budúcnosť mohla byť konečná v štýle trikrát a dosť: kto sa nevie s ľuďmi dohodnúť, nech nerobí filmy.

Dokonca mi volal otec, že sa bojí o moju budúcnosť. To sa nikdy predtým nestalo. Celé moje okolie mi začalo naznačovať, nech ustúpim, a tak som radšej ustúpil, najmä keď producenti začali argumentovať aj Michalovými slovami. Výsledkom toho tlaku je, že film o Richardovi Müllerovi je kratší o minútu. Mrzí ma najmä záverečná scéna, ktorá v ňom chýba. 

Teraz najčítanejšie