Denník N

František Jozef: Chladný monarcha, ktorého Slováci uctievali ako pápeža

Cisár František Jozef I. a jeho rodina. Foto – wikipedia.org
Cisár František Jozef I. a jeho rodina. Foto – wikipedia.org

Pred sto rokmi zomrel cisár František Jozef I. Monarchia sa za jeho vlády stala pomerne modernou spoločnosťou, no on sám si na moderné výdobytky nepotrpel. „Nepoužíval telefón, mal strach zo splachovacieho záchodu, do auta nastúpil len vtedy, keď to bolo nevyhnutné,“ hovorí historik Roman Holec.

Cisár František Jozef I. zomrel pred sto rokmi. Ako vyzeral jeho pohreb?

Treba si uvedomiť, že zomrel uprostred vojny. Pohreb Františka Jozefa by bol za normálnych okolností príležitosťou na stretnutie pre monarchistickú elitu celej vtedajšej Európy. Určite by prišli všetci panovníci. Tým, že bola vojna, prišli monarchovia a následníci trónu len zo spojeneckých či neutrálnych krajín, aj tí v obmedzenej miere. Spoločenská účasť zo zahraničia nebola adekvátna tomu, čo sa stalo.

Smútili za cisárom jeho poddaní?

Pre ľudí to bol šok, hoci mal panovník veľmi veľa rokov a všetci vedeli, že je len otázkou času, kedy dodýcha. Ten šok bol ešte o to väčší, že krajina sa do veľkej miery stotožnila s panovníkom. František Jozef ju nielen symbolizoval, ale bol s ňou tak spätý, že ľudia si kládli otázku: „Keď teraz zomrel cisár, čo bude s ríšou? Prežije ho?“

Pretože desaťročia nepoznali iného vladára?

František Jozef bol cisárom pre tri celé generácie obyvateľov, boli naňho zvyknutí. Navyše bol väčšinu času zárukou stability, ľudia nepoznali vojny. Cisár viedol krajinu mierovými časmi, rôznymi spôsobmi, ale pre bežných ľudí prijateľne. Paradoxne, nakoniec zomrel práve v čase vojny, čo bolo pre ľudí veľmi ťažké. Oni záujmom monarchie nerozumeli, ale rozumeli, že bojujú za cisára pána. Zrazu cisár pán zomrel. Objavila sa teda aj otázka: za koho ďalej bojovať? Ľudia nevedeli, čo príde zajtra.

František Jozef I.

  • narodil sa 18. augusta 1830 vo Viedni ako najstarší syn arcivojvodu Františka Karola Habsburského a Žofie Bavorskej
  • na trón nastúpil v roku 1848 po tom, čo abdikoval jeho strýko Ferdinand I.; vládol ako rakúsky cisár a uhorský a český kráľ, i keď za českého kráľa sa korunovať nikdy nenechal
  • nastúpil po vlne revolúcií v rokoch 1848 a 1849, prvé desaťročie jeho vlády je opisované ako neoabsolutizmus
  • nebol úspešný vo vojnách (1859 s Francúzskom a Sardíniou, 1866 s Pruskom), v ktorých stratil Lombardiu a Benátsko; v neskorších desaťročiach sa preto vojnám vyhýbal
  • za manželku si zobral Alžbetu Bavorskú, známu ako Sissi, spolu mali štyri deti; Žofia zomrela ako dvojročná na čierny kašeľ, korunný princ Rudolf spáchal v roku 1889 samovraždu
  • zomrel 21. novembra 1916, dva roky pred koncom 1. svetovej vojny

A čo cisárov nástupca Karol?

Pre ľudí bol neznámy, nemal potrebnú charizmu. V porovnaní s Františkom Jozefom bol relatívne veľmi mladý a nebol zárukou ničoho. I keď bola práve vojna, tak ríša smrťou cisára pána prešla z doby istoty do akéhosi vákua. Úprimný smútok za cisárom sa teda miešal s veľkými obavami z budúcnosti.

Obyvateľstvo monarchie bolo veľmi rôznorodé. Bol František Jozef symbolom stability aj pre Slovákov?

Treba ich rozdeliť na politické a spoločenské elity, a na bežných ľudí. Slovenské politické elity sa dynastii a panovníkovi odcudzili. Už roky predtým si uvedomili, že cisár nie je zárukou naplnenia národno-emancipačných snáh Slovákov, ani toho, že by sa jeho zásluhou zmiernil národnostný útlak, ktorý miestami nadobúdal až brutálnu podobu. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 František Jozef dal od Uhorska ruky preč a prenechal ho Maďarom. To slovenskí politici vedeli, preto vkladali svoje nádeje do následníka trónu, Františka Ferdinanda, ktorého však v roku 1914 zastrelili v Sarajeve.

Ako to bolo u obyčajných Slovákov?

Tí vnímali panovníka ako niekoho, kto je medzi nimi a Bohom, medzi zemou a nebom. Cisár bol pre nich človek, ktorý bol po Bohu schopný najlepšie splniť želania každého smrteľníka. Štátnej propagande sa podarilo vytvoriť mýtus monarchie stotožnenej s panovníkom, vďaka čomu ľudia vnímali Františka Jozefa až ako niečo posvätné. Jeho život aj smrť vnímali veľmi intenzívne. Jeho osobu navyše poľudšťovali osobné tragédie, ktoré sa mu v živote prihodili. Ľudia chápali, že musel prežiť veľa bolesti, lebo stratil syna, manželku, bratov. Okrem toho, narodeniny panovníka boli štátnym sviatkom, organizovali sa zaňho omše, cisár bol všadeprítomný. To vysvetľuje, prečo obyvatelia monarchie vrátane Slovákov išli tak ochotne za cisára prelievať krv na bojisko.

Video: Historické zábery z pohrebu Františka Jozefa I.

https://youtu.be/qPzyJxwcWpE

Čiže ono to bolo tak, že monarcha bol stále považovaný za niekoho, koho vláda sa odvodzuje od Boha, a preto ho treba rešpektovať?

Áno, on bol z Božej milosti cisárom a kráľom. Náboženské rituály na Vianoce či Veľký piatok ho neraz pripodobňovali k Ježišovi Kristovi. Toto ľudia vnímali. Preto, keď prechádzal panovník okolo nich, padali na kolená, dávali si čiapku dole z hlavy a prejavovali mu úctu ako trebárs k pápežovi.

Dá sa František Jozef charakterizovať niekoľkými prívlastkami? Aké by ste vybrali?

František Jozef sa vyvíjal vekom, no my ho najlepšie poznáme z neskorších rokov jeho vlády. Ja by som ho nazval chladným.

V akom zmysle? Držal si odstup a neprejavoval emócie?

Áno, on v tom odstupe videl majestát moci. Málokedy sa usmieval, nemal veľký zmysel pre emócie, humor, ani veľké kultúrne a umelecké potreby. Bol to človek, ktorý bol plne oddaný vedeniu štátu. No nikto nie je čierno-biely. V súkromí, keď trávil čas s vnukmi, sa vedel odviazať. Dokázal sa smiať, chodiť po štyroch, znížiť sa na úroveň detí. No v úrade si vždy zachovával dekórum, chlad a odstup od ľudí. To ho podľa mňa charakterizuje najviac.

Ako vyzeral bežný deň panovníka? O Františkovi Jozefovi sa hovorí, že bol na seba veľmi prísny. Vstával veľmi zavčasu, jedol skôr skromne a v presne určený čas.

Záleží na tom, či úradoval v Schönbrunne a Hofburgu alebo v Ischli, čo bolo jeho letné sídlo, kde sa viac venoval aj poľovačkám a mal trochu voľnejší režim. Keď bol v Schönbrunne či Hofburgu, vstával naozaj veľmi skoro ráno. Vie sa, že aj posledný deň pred smrťou prikázal, aby ho zobudili o pol štvrtej. Veľmi skoro začínal pracovať a celý deň mal rozdelený medzi audiencie a spisy, ktoré vybavoval. František Jozef žil v predstave panovníka 19. storočia, že spismi, ktoré prechádzal a podpisoval, určuje smer štátnych záležitosti. Jeho myslenie bolo staré a dynastické.

Aké boli jeho štátnické povinnosti? Na čo mal reálny dosah?

Zahraničná politika a armáda boli celkom v rukách panovníka. Realizovali ju síce ministri, no príkazy prichádzali od cisára. Až neskôr sa z armády stiahol, lebo novým stratégiám boja, novým uniformám a pokročilej technike veľmi nerozumel. Jeho armáda, to bolo jazdectvo. Nie ponorky, bojové krížniky a nové delá. Zahraničnej politiky sa však nevzdal nikdy.

Cisár František Jozef s nemeckým cisárom Wilhelmom II. v roku 1909. Foto - wikipedia.org
Cisár František Jozef s nemeckým cisárom Wilhelmom II. v roku 1909. Foto – wikipedia.org

A čo ostatné oblasti štátu, hospodárstvo či vnútro?

Mal na ne dosah, jeho právomoci boli silné, kedykoľvek mohol prepustiť akéhokoľvek ministra či rovno ministerského predsedu. František Jozef nebol formálnym panovníkom a ríša nebola konštitučnou monarchiou, i keď to už nebola ani absolutistická monarchia. Bol už zviazaný ústavou, parlamentmi aj politickými stranami. Do niektorých vecí cisár nezasahoval vôbec, napríklad financiám nerozumel, a tak tieto otázky prenechával ministrom.

Prečo sa František Jozef I. vyhýbal vojnám?

Lebo svoje prvé vojny prehral. Stratil cenné územia v severnom Taliansku a povedal si, že nebude viac pokúšať šťastie na bojovom poli. Prišiel o ilúzie o sebe a svojich vojvodcovských schopnostiach, a bolo to preňho veľkým poučením. Zároveň však to, že sa poučiť dokázal, znamená, že mal štátnické myslenie. Druhá vec je, že sa nakoniec nechal vmanipulovať do 1. svetovej vojny. To bola kľúčová vec, ktorá viedla k rozpadu ríše. Bez vojny by sa monarchia zrejme nerozpadla, respektíve by sa rozpadla neskôr.

Zomieral František Jozef I. v novembri 1916 s pocitom, že túto vojnu prehral?

To sa nedá povedať – v roku 1916 vojna pre Rakúsko-Uhorsko ešte nebola prehraná. Podľa mňa prišiel zlom až po vyhlásení neobmedzenej ponorkovej vojny, pre ktorú sa do bojov v Európe zapojili aj Američania. Až to narušilo rovnováhu síl. No treba povedať, že František Jozef sa pri vyhlásení vojny prerátal. Všetci ho presviedčali, že monarchia porazí Srbsko do týždňa alebo dvoch, kým Rusi stihnú zmobilizovať. Ukázalo sa, že Rakúsko-Uhorsko neporazilo Srbsko ani za rok, keď bol vo vojne prakticky už celý svet.

Vraveli sme, že desaťročia do vypuknutia 1. svetovej vojny boli obdobím stability a mieru. Boli to aj ekonomicky dobré časy? Pýtam sa aj preto, či v prípade, že prišlo ku krízam, nadávali poddaní na cisára, tak ako my dnes zvykneme nadávať na premiéra či vládu.

Ak bola nejaká nespokojnosť, smerovala k vláde – panovníkovi vinu nekládli. Treba však povedať, že keď František Jozef nastúpil v roku 1848 na trón, prvých desať rokov vládol síce razantne a absolutisticky, nebol veľmi obľúbený, no zato sa mu podarilo naštartovať hospodárstvo monarchie. Z feudálnej stavovskej spoločnosti sa ríša premenila na kapitalistickú trhovú ekonomiku a popritom sa začala „budovať“ aj občianska spoločnosť. Ríša bola obrovským trhom, v ktorom vedľa seba existovali agrárne a priemyselne vyspelé oblasti. Navzájom sa dopĺňali, vďaka čomu sa monarchii pomerne dobre darilo, s výnimkou niekoľkých ekonomických kríz, ktoré však mali globálny charakter.

Ako sa prejavovalo posilňovanie občianskej spoločnosti, ktoré ste spomínali?

V rokoch vlády Františka Jozefa „panovala“ zo zákona občianska rovnosť. Prirodzene, tá rovnosť bola iluzórna, aristokrat mal vždy väčšie práva a možnosti, ale zato celý rad krokov postupne odbúraval jednotlivé feudálne privilégiá, ekonomické i politické výhody šľachty. Stačí sa pozrieť napríklad na premenu uhorského parlamentu. Horná komora najprv patrila len najvýznamnejším aristokratom, no postupne sa čoraz viac otvárala podnikateľom, vedcom, umelcom či univerzitným profesorom. To isté dolná komora – do revolúcie v roku 1848 vyhradená len šľachticom, po revolúcii sa tam mohol dostať už ktokoľvek. V 90. rokoch 19. storočia sa stal nešľachtic v Uhorsku po prvý raz premiérom. To boli obrovské posuny.

František Jozef I. s cisárovnou Alžbetou a deťmi na zámku Gödöllő. Foto - wikipedia.org
František Jozef I. s cisárovnou Alžbetou a deťmi na zámku Gödöllő. Foto – wikipedia.org

Monarchia prešla počas vlády Františka Jozefa veľkou modernizáciou. Pritom o ňom samotnom sa vie, že technické novinky veľmi neprijímal.

Treba to však oddeliť. František Jozef ako panovník umožnil, aby sa monarchia modernizovala a veda s technikou sa dostali do služieb čoraz väčšieho počtu obyvateľov. Technické novinky neprijímal len on sám ako človek. Nepoužíval telefón, mal strach zo splachovacieho záchodu, do auta nastúpil len vtedy, keď to bolo nevyhnutné. A do lietadla by ste ho nedostali určite. To však neznamená, že by bránil modernizácii ríše ako takej. Poznáme však aj modernizáciu mentálnu, odohrávajúcu sa v hlavách ľudí a súvisiacu s nástupom občianskej spoločnosti. Aj tá mala stále viac zelenú.

Dnešné hlavy štátov majú svojich poradcov či dokonca „spin doctorov“, ktorí im pomáhajú formovať vystupovanie na verejnosti. Kto bol takýmto človekom pre cisára Františka Jozefa?

František Jozef sa počas svojej dlhej vlády vyprofiloval na úplne samostatnú osobnosť, nemal pri sebe poradcu, ktorý by ho celoživotne ovplyvňoval. Bol však žiakom Metternicha. Kancelár Clemens Metternich mu v detstve vštepoval svoje predstavy politiky a spoločnosti 19. storočia; toho sa František Jozef držal, najmä počas prvých desiatich rokov svojej vlády. No je zaujímavé, že keď po potlačení revolúcie v roku 1849 Metternich prišiel naspäť do monarchie z Londýna, nedostal od cisára žiadnu významnú funkciu. František Jozef ho zdvorilostne navštívil, ale presvedčený o vlastných schopnostiach ho už nepotreboval. A neobjavila sa pri ňom ani neskôr iná výrazná osobnosť. Čo, samozrejme, neznamená, že nemal na dvore ľudí, s ktorými sa radil a diskutoval.

Čiže žiadni „habsburskí spin doctori“?

Na dvore, samozrejme, bola skupina najvyšších hodnostárov, ktorá sa venovala „budovaniu“ mýtu monarchie a realizovala štátnu propagandu. Títo ľudia v neskoršej dobe rozhodovali aj o tom, aké informácie sa dostanú k samotnému Františkovi Jozefovi. Vladár nemohol vedieť o všetkom a na začiatku 20. storočia už ani nemohol mentálne pojať všetky informácie o takej veľkej ríši. Počas 1. svetovej vojny jeho podriadení veľmi selektovali informácie, ktoré mu dávali.

Čo také sa dalo pred cisárom tajiť?

Poviem to na príklade. V decembri 1914 sa konečne po mesiacoch bojov podarilo rakúsko-uhorským vojskám dobyť Belehrad. To bola obrovská vec, ktorá sa oslavovala ako darček k výročiu cisárovho nástupu na trón. Problémom bolo, že krátko nato Srbi dobyli Belehrad späť. To bola veľmi nepríjemná situácia, a cisárovým poradcom trvalo veľmi dlho, kým to Františkovi Jozefovi v zaobalenej forme povedali, aby to vôbec strávil. A nielen on. Ani obyvateľstvo ríše nechápalo, ako je možné, že malé Srbsko stále nie je porazené.

Rabín Akiva Sofer zdraví cisára Františka Jozefa pri jeho oficiálnej návšteve Bratislavy. Foto - wikipedia.org
Rabín Akiva Sofer zdraví cisára Františka Jozefa pri jeho oficiálnej návšteve Bratislavy. Foto – wikipedia.org

Už sme si povedali, že bežní Slováci vnímali cisára takmer posvätne…

Presne tak. František Jozef bol v učebniciach, kázali o ňom kňazi, bol súčasťou každodenného sveta. Jeho obraz bežne visel v domácnostiach vedľa obrázkov Panny Márie či Ježiša Krista. Uvedomme si, že obyčajný človek za rok prečítal len modlitebnú knižku a kalendár. V oboch sa cisár vyskytoval, kalendár bol plný príbehov o cisárovi a jeho rodine.

Zmenila niečo na postoji bežných ľudí k panovníkovi svetová vojna, ktorá veľmi zasiahla prakticky každú slovenskú dedinu?

Nepovedal by som. Obyčajní ľudia dokázali pochopiť, že treba potrestať Srbov, lebo mali prsty v atentáte na Františka Ferdinanda. Už zrejme nerozumeli tomu, prečo treba bojovať proti Rusku. No tým, že to zastrešil František Jozef, tým, že on vydal rozkaz (a každý budúci vojak predsa zložil prísahu, že bude bojovať za Františka Jozefa), brali vojnu ako svoju povinnosť. Mali strach a určite sa im nechcelo bojovať, ale nikde to nebolo také, že by sa masovo vyvolávali vzbury či utekalo na druhú stranu. To boli vždy individuálne akty, ku ktorým v porovnaní s viac občianskymi Čechmi dochádzalo v oveľa menšej miere. Český človek sa menej upínal na monarchiu a cisára, na rozdiel od slovenského.

Vnímali slovenskí politici sklamanie z obdobia krátko po revolúcii v rokoch 1848 a 1849, keď František Jozef splnil len veľmi málo z požiadaviek Slovenskej národnej rady, alebo z rakúsko-uhorského vyrovnania v roku 1867, ako zradu panovníka na Slovákoch?

Slováci nikdy proti cisárovi reálne nevystúpili, a aj on sám o Slovákoch hovoril ako o verných poddaných. Nádeje, ktoré doňho vkladali za svoju lojalitu a vernosť, však nesplnil. Nehovoril by som však o zrade – zostal by som pri slove sklamanie. Slováci boli odmenení tým, čím boli ostatní potrestaní, a toto vedomie sa po vyrovnaní ešte znásobilo. Medzi slovenskými politikmi zostal pocit, že boli predhodení Maďarom. Preto sa postupne panovníkovi odcudzovali.

Mohol František Jozef urobiť pre Slovákov viac?

Samozrejme, že mohol, najmä pred vyrovnaním, ale aj po ňom mal dostatočné právomoci, aby mohol vstupovať do uhorskej politiky. No nemal záujem. Nechcel ísť do konfliktu s Maďarmi. Treba si navyše uvedomiť, že Slováci pre cisára neboli adekvátnym partnerom.

Prečo?

František Jozef rozmýšľal v stavovských a dynastických rovinách, kde bol dôležitý historický princíp. Slováci netvorili historický národ, nemali historické hranice a inštitúcie. Dokonca nemali ani vlastné dejiny. Tie, ktoré si v tom čase formulovali, neraz bez adekvátnych prameňov, vtedajšia historiografia neakceptovala. Cisár sa vedel baviť s Chorvátmi, vedel ustúpiť Sedmohradsku, vedel hovoriť o vyňatí Slavónska z Uhorska, prijímať opatrenia v Čechách či Haliči. No to všetko boli historické krajiny. Slovensko neexistovalo, existovali len Slováci. A etnické rozmýšľanie bolo Františkovi Jozefovi vzdialené. On premýšľal stavovsky.

František Jozef približne rok pred smrťou. Foto - wikipedia.org
František Jozef približne rok pred smrťou. Foto – wikipedia.org

Rozdiel medzi nami a Čechmi teda bol, že oni mali v minulosti svoje kráľovstvo, ale my nie?

Presne tak. Česi mali svoj snem, miestodržiteľstvo, historickú tradíciu. Keď štúrovci v roku 1849 od cisára žiadali zriadenie slovenského veľkokniežatstva, ktoré by sa vyčlenilo z Uhorska a začlenilo pod Viedeň, bolo to pre Františka Jozefa absolútne neprijateľné. To by poprel svoj svet. Dynastia a štát stáli na historických princípoch.

V ktorých oblastiach teoreticky mohol cisár zasiahnuť?

František Jozef čisto teoreticky mohol tlmiť maďarizačný tlak, mohol ustúpiť Slovákom v cirkevných veciach. No na šachovnici monarchie boli Maďari vežou alebo dámou. Slováci pešiakom. Cisár nemal dôvod, aby si hneval silných Maďarov pre slabých Slovákov.

Ako často chodil cisár na územie dnešného Slovenska a pri akej príležitosti?

Zaujímavé je, že na svoje obľúbené poľovačky nechodil vôbec do slovenských lesov alebo napríklad do Tatier. Mal vlastné revíry v dnešnom Rakúsku. Na začiatku svojej vlády František Jozef organizoval takzvané cesty zmierenia, počas ktorých prešiel všetky oblasti štátu. Vtedy dvakrát cestoval naprieč Slovenskom. Inak sem väčšinou chodil na vojenské manévre, lebo tu bol dobrý členitý terén. No a chodieval sem aj pri slávnostných príležitostiach, napríklad keď sa v Bratislave otváral Most Františka Jozefa v roku 1890, alebo keď sa odhaľovala socha Márie Terézie v roku 1897. Bratislavu mal blízko, chodieval tu aj na menej formálne návštevy.

Za kým?

V Grassalkovičovom paláci žil arcivojvoda Friedrich, člen užšej habsburskej rodiny. Preto, keď František Jozef prišiel do Bratislavy, vždy sa zložil uňho. Ku koncu života cisár navyše po monarchii cestoval menej, no hovorí sa, že vďaka jeho dlhej vláde mal každý poddaný šancu aspoň raz ho vidieť naživo.

Ako by sme mali Františka Jozefa vnímať dnes? Preženiem to, ale mali by sme mu dnes stavať sochy a pripomínať si ho ako nášho panovníka, ktorý pre svojich poddaných urobil veľa dobrého?

Mali by sme ho vnímať ako normálnu súčasť našich dejín. Nemal by som problém ani so sochou, aj keď asi nie z vďačnosti. Nemáme mu veľmi za čo byť vďační. Ale bol dlhou súčasťou našich národných dejín a je dobre, že sa o ňom učia deti v škole. Nakoniec, Habsburgovci mali majetky na Slovensku, napríklad v okolí Holíča, patrili im Topoľčianky, Grassalkovičov palác či panstvo na Vígľaši. Nebolo by dobré ich z našej histórie mazať. Neboli to ani vojnoví zločinci.

Smútočný sprievod za Františkom Jozefom. Foto - wikipedia.org
Smútočný sprievod za Františkom Jozefom. Foto – wikipedia.org

František Jozef I. si za manželku zobral Alžbetu Bavorskú, neskôr známu ako cisárovnú Sissi. Všeobecne sa vie o jej náklonnosti k Maďarom. No vie sa napríklad, aký mala vzťah k Slovákom?

Ona Maďarov obdivovala romanticky a zidealizovane, ako divoký neskrotný národ. To symbolizovala aj maďarská revolúcia v rokoch 1848/9, ktorá bola najdlhšia a najväčšia v tom čase v Európe. Alžbeta mala rada pestro oblečených maďarských šľachticov, imponoval jej ich temperament. Slováci pre ňu boli absolútne neutrálni, vlastne tak ako pre Františka Jozefa. Ale je to dané tým, že etnické premýšľanie bolo aristokracii naozaj cudzie. Iné to bolo u Františka Ferdinanda, ktorý veľa národov vyslovene nemal rád. Nemal rád Čechov, nenávidel Maďarov, nemal rád Židov. Slovákov mal možno najmenej nerád, vedel s nimi komunikovať. No to nebolo veľmi štátnické myslenie.

František Jozef vedel po maďarsky. Po slovensky zrejme ani vetu, tak?

Cisár vedel po maďarsky pomerne dobre, bolo to súčasťou jeho vzdelania. Vždy, keď bol v Uhorsku, hovoril po maďarsky a obliekal sa aj do uhorskej uniformy. Ovládal pár fráz aj v češtine, ale nie veľa, v čom sa líšil od svojho nástupcu Karola, ktorý vďaka svojmu pobytu v Brandýse nad Labem a v Prahe vedel po česky v podstate plynule. Učiť sa po slovensky, na to nemal František Jozef dôvod.

Cisárov vzťah so Sissi nebol dokonalý, okrem nej sa okolo neho pohybovali aj iné ženy, napríklad Katarína Schrattová. Môžeme o nej otvorene hovoriť ako o oficiálnej milenke? A vedelo sa o nej u dvora, alebo aj medzi bežnými ľuďmi?

Poddaní, samozrejme, o týchto veciach nevedeli, aj keď vo Viedni sa zrejme povrávalo, že cisár má priateľku. No detaily určite známe neboli. Na dvore sa, samozrejme, šepkalo kde-čo. František Jozef mal Sissi veľmi rád, no ona mala veľké výhrady voči manželskému životu a plneniu si manželských „povinností“. Viac-menej ich považovala za vybavené, keď cisárovi odrodila deti. Potom boli pre ňu jeho pokusy o zblíženie skôr frustrujúce. Dnes by sme zrejme povedali, že bola trochu frigidná. Nefungovalo to, a preto mu ona sama dohodila Katarínu Schrattovú.

A bola teda Katarína jeho milenkou?

Bola. František Jozef bol do vysokého veku mužom s vysokou potenciou, ženu potreboval. No možno viac ako milenecký vzťah potreboval partnerku na obyčajné rozhovory. Cisár bol osamelý. Nemal nikoho, s kým by sa mohol porozprávať. Keď mu Katarína urobila domáci koláč, dala mu kávu s mliekom a porozprávala mu o klebetách, ktoré sa vo Viedni šírili, to bol preňho balzam. S pribúdajúcim vekom cisár pociťoval samotu čoraz viac a Katarína zostala pri ňom až do smrti. Ku koncu už naozaj nešlo až tak o posteľ, ale o to, že si obaja dobre rozumeli.

Tolerovalo Schrattovú aj cisárovo okolie?

Muselo. Dokonca keď cisár zomrel, jeho nástupca Karol umožnil Schrattovej, aby sa prišla rozlúčiť s mŕtvym. Voči tomu mali ľudia z dvora výhrady, bolo to mimo dvornej etikety, no Karol vedel, že ich vzťah bol taký, že jej nebránil, aby sa s panovníkom rozlúčila medzi prvými.

Mal cisár aj iné milenky?

Áno, známa je aj Anna Nahowská, žena jedného železničiara. Cisár sa s ňou stretával v skorých ranných hodinách, keď ešte všetci spali, a trávili spolu niekoľko hodín. Tento vzťah pokračoval pár rokov, no po tom, čo sa František Jozef zoznámil so Schrattovou, jeho nová priateľka trvala na tom, aby sa s Nahowskou ďalej nestretával. No hovorí sa, že jedno dieťa Anny Nahowskej, jej dcéra, bolo potomkom Františka Jozefa.

Roman Holec

Historik Roman Holec. Foto - Archív R.H.

Slovenský historik pôsobiaci na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Historickom ústave SAV. Venuje sa obdobiu 19. storočia a začiatku 20. storočia, mapuje dejiny habsburskej monarchie či slovenských hospodárskych dejín a je autorom kníh V službách cisára Františka Jozefa. Z pamätí a života lokaja a dvornej dámy či Poslední Habsburgovci a Slovensko.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie