Denník N

Aká demokracia? Aká civilizácia?

V čom sa mýli Milan Krajniak, keď chce povaliť liberálnu demokraciu.

Autor je asistentom europoslankyne Anny Záborskej, v rokoch 1995-1999 bol predsedom Kresťanskodemokratickej mládeže Slovenska

 

„Dobrý politický systém by mal ľuďom zabezpečovať čo najvyššiu úroveň slobody, bezpečnosti a dôstojnej životnej úrovne,” píše Milan Krajniak v článku “Šimečka má pravdu. V Európe prebieha súboj civilizácií” a to je asi to jediné, v čom má pravdu. Žiaľ, všetky jeho ostatné úvahy smerujú buď k obmedzeniu slobody, strate bezpečia, alebo materiálnej biede. Paradoxne je to práve liberálna demokracia, ktorú chce Krajniak “povaliť”, ktorá najlepšie spĺňa jeho vlastnú definíciu.

Pochopiť

Odcudzenie, ktoré pociťujú mnohí kresťania, predovšetkým katolíci, vo vzťahu k modernému štátu nie je nové. Je reakciou na niektoré dôsledky pôsobenia dvoch síl, ktoré počas posledných sedemdesiatich rokov definovali svet, v ktorom žijeme.

Jednou je zastupiteľská demokracia, v ktorej je vláda väčšiny obmedzovaná nekompromisnou požiadavkou rešpektovať ľudské práva každého člena štátneho spoločenstva, ako aj skupín, ktoré z prirodzených dôvodov vždy budú menšinovými.

Tou druhou sú medzinárodné zmluvy, ktoré západný svet vytvoril s cieľom “uchrániť budúce pokolenia pred metlou vojny” (Preambula Charty OSN) s cieľom “nahradiť odveké rivality spojením nevyhnutných záujmov; vytvoriť, založením hospodárskeho spoločenstva, základ pre širšiu a hlbšiu spoluprácu medzi národmi dlho rozdelenými krvavými konfliktami; a položiť základy inštitúcií, ktoré dajú smerovanie už ďalej zdieľanému osudu.” (Preambula Parížskej zmluvy zakladajúcej európske spoločenstvo uhlia a ocele).

Povinnosť štátov chrániť osobnú dôstojnosť každého jednotlivca bez výhrad a za každých okolností, ktorá je predmetom Všeobecnej deklarácie ľudských práv, odráža zároveň aj kresťanské chápanie ľudskej osoby. Požiadavka, aby väčšina rešpektovala práva menšiny, obsahuje v sebe aj historickú lekciu z reformačného zápasu plného krvavých konfliktov medzi katolíkmi a evanjelikmi.

Zmieriť

Demokracia však zároveň stavia katolíkov pred vnútorný konflikt: ako byť aktívnym členom štátneho spoločenstva, ktorý má nielen právo, ale aj povinnosť konať v súlade so svojím svedomím formovaným vierou, a zároveň rešpektovať právo iných členov spoločenstva žiadať a dostávať od štátu podporu aj pre konanie, ktoré nie je v súlade s ich morálkou?

Typickým bodom takéhoto stretu je vzťah štátu k umelému ukončeniu tehotenstva. Kde je hranica, za ktorou sa už katolík konajúci v súlade so svojím svedomím musí uchýliť k občianskej neposlušnosti? Vtedy, keď štát potraty umožní, vtedy, keď nariadi ich spolufinancovanie aj tým, ktorí ich odmietajú, alebo vtedy, keď dá tým z nich, ktorí majú potrebnú kvalifikáciu, povinnosť vykonať potrat na požiadanie? Riešením, ktoré veriacim katolíkom umožňuje byť plnohodnotnými občanmi štátu a zároveň si zachovať vlastnú integritu, je právo na výhradu vo svedomí.

Práve nepochopenie tohto práva a jeho významu pre fungovanie pluralitnej spoločnosti vedie ku zbytočným konfliktom medzi sekulárne zmýšľajúcimi a veriacimi. V týchto konfliktoch každá zo strán využíva všetky dostupné prostriedky. Jedna strana sa snaží cez súdne rozhodnutia zmeniť interpretáciu základných pojmov v ľudskoprávnych dokumentoch a zároveň rezolútne odmietnuť spoločnú kresťanskú minulosť a jej myšlienkové dedičstvo.

Druhá selektívne interpretuje a kriví články vlastnej viery, aby ospravedlnila svoju snahu o rozbitie globálneho aj európskeho konsenzu, ktorý vníma len ako nástroj ideového protivníka a ignoruje pritom fakt, že nás  ešte stale chráni pred opakovaním násilnej histórie. Modernisti aj tradicionalisti, ateisti aj kresťania, sa zhodujú len v jednom: že víťaz tohto sporu berie všetko.

Dospieť

Problémom dneška nie je strata identity, nad ktorou plače Krajniak, ale silnejúce snahy nahradiť náročné osobné hľadanie seba samého a svojho miesta vo svete skratkou, ktorá nekladie žiadne nároky na toho, kto si ju zvolí.

Prichádzať na to, kto som, akú mám hodnotu a aké sú moje slabosti, naučiť sa podeliť o úspech, ale aj požiadať o pomoc, priznať si omyl a zlyhanie, snaha naprávať tieto omyly a poučiť sa z nich– to je cesta dospelosti, cesta nachádzania vlastnej identity. A každý, kto o sebe hovorí, že je kresťan či dokonca katolík, vie, že pri poslednom súde sa bude zodpovedať len z tých myšlienok, slov a skutkov, ktoré on sám vykonal, alebo zanedbal.

Rodina, spoločenstvo blízkych priateľov, či národ môžu človeku na jeho ceste životom pomôcť, nijako však z neho nesnímajú zodpovednosť, ktorá je vždy individuálna. Nemajú dušu, rovnako, ako ju nemá ani žiaden politický systém. Sú hodné obety, ale v žiadnom – naozaj žiadnom – zmysle slova nie sú posvätné.

Existenciálna osamelosť je údelom človeka ako bytosti schopnej sebareflexie rovnako v stavovskom národnom štáte, ako v anarchickej dystópii, pluralitnej demokracii, alebo kolektivistickej tyranii. Niektorým ľuďom pomáha prekonať tento pocit osamelosti ich viera, iným pocit súnáležitosti s rodinou, ďalším zdieľanie tohto bremena s priateľmi, alebo presvedčenie, že ich vlastný príspevok k spoločnému dobru bude prinášať úžitok aj po ich smrti. Ale snáď len v časoch romantického obrodenia sa našli ľudia, ktorí útechu v osamelosť svojho “bytia k smrti” hľadali v nimi skonštruovanej entite “národa”.

Liberálna demokracia, v ktorej dnes žijeme, priniesla za sedemdesiat rokov svojej existencie ovocie dovtedy nevídanej slobody, bezpečnosti a prosperity. Nielen tým bohatým a úspešným, ale naozaj všetkým.

Dokáže paralelne uspokojovať potreby rôznych skupín ľudí za predpokladu, že tieto skupiny rešpektujú neutralitu systému a zároveň jedna druhú, aspoň na úrovni zachovania elementárnej slušnosti. Bez nej nám zostane len pocit neistoty a ohrozenia, ktorý tak zručne využívajú aj naši domáci populisti. Zabudnime na slušnosť a rešpekt – a z nás samých sa stanú tí hrozní barbari, ktorí rozvrátia všetko, na čom nám záleží.

Odmietnuť

Krajniakov text nie je manifestom politického katolicizmu, on na ňom parazituje. Nie je vnútorne myšlienkovo konzistentný, ani obhájiteľný v poctivej diskusii, pretože jeho cieľ je oveľa nižší: cez vybrané kľúčové slová apelovať na pocit frustrácie slovenských katolíkov, ktorí dnes v politike nemajú relevantné zastúpenie.

Pod mimikrami “národa”, “kresťanskej civilizácie”, “rodiny” a “konzumu” sa však skrýva barbarstvo inšpirované strachom a nenávisťou diskutérov ním založeného Konzervatívneho výberu.

Cynický pragmatizmus nakoniec presakuje na povrch v závere textu, kde nás jeho autor presviedča, že “sme všetci na Slovensku rodina”. Nie, chvalabohu ešte nie sme. Preferencie Sme rodina – Boris Kollár sú zatiaľ stále kdesi okolo šiestich percent.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie