Boris a Nadežda

Poprava Borisa Nemcova sa začala v okamihu, keď Putin prehovoril o piatej kolóne a nepriateľoch štátu, ktorých „mená poznáme“. Potom sa v Moskve objavili plagáty s Nemcovovou tvárou a menom. Guľky boli už len dôsledok, nech strieľal ktokoľvek. Je to také ťažké pochopiť? Smrtiace sú predsa slová. Dvadsiate storočie je plné dôkazov o tejto pravde.

Čo sme sa dozvedeli po tomto víkende o povahe Putinovho režimu? Putinov bývalý poradca (dnes jeho kritik) Gleb Pavlovsky povedal novinárke Julii Ioffe: „Toto je atmosféra Weimaru. Už neexistujú žiadne limity.“ Prirovnal teda Putinov režim k obdobiu tesne pred nástupom Hitlera.

Ak pripustím, že existujú aspoň približné historické paralely, tak potom sa dá s Pavlovským súhlasiť.

Krajina plná zášti

Dnešné Rusko je plné zášti, pocitu poníženia a túžby po odvete a v tomto sa veľmi podobá Nemecku po prvej svetovej vojne. Iste, Putin možno nie je Hitler, ale to, čo mu doňho chýba, dodajú ruské dejiny, ktoré sú, na rozdiel od nemeckých, plné násilia už od svojho počiatku.

K povahe Putinovho režimu patrí, že prechádza vývojom k čoraz väčšej krutosti. Dynamika zla je vždy tá istá: sýti sa nenávisťou, hľadá si nových a nových nepriateľov a obete a obávam sa, že to, čoho sme dnes svedkami, je stále ešte len začiatok.

Alebo si naozaj chcete nahovárať, že Putin sa zajtra zobudí v dobrej nálade a oznámi svetu aj Rusom, že od tejto chvíle sa stáva vľúdnym demokratom?

Jediný spôsob boja vojnového zajatca

Ale nie je to len vražda Borisa Nemcova, ktorá vyvracia optimistickú tézu mnohých tých, ktorí nechcú vidieť, čo je zjavné. Tí totiž tvrdia, že Putinov režim je len pokusom o návrat Sovietskeho zväzu z čias Brežneva, ktorý bol vtedy koniec koncov aj v očiach Západu celkom spoľahlivým a rozumným protivníkom, s ktorým sa dalo dohodnúť.

Lenže je tu ukrajinská pilotka Nadežda Savčenková, ktorá umiera v ruskom väzení od hladu, čo je – ako sama napísala – „môj jediný dostupný spôsob boja ako vojnového zajatca“.

Minulý týždeň začal v Paríži zo solidarity k nej hladovku Viktor Fajnberg (83). Spomínate si? To je jeden z tej hŕstky statočných, ktorí na Červenom námestí v roku 1968 protestovali proti okupácii Československa. Fajnberg hovorí, že hladovka bola aj v časoch Sovietskeho zväzu jediný spôsob boja – Brežnevov režim ich totiž nenechal zomrieť, disidentov držal umelo pri živote a posielal ich do blázinca.

Lenže práve vo Fajnbergovom a Savčenkovej zúfalom čine sa zrkadlí krutá a nová povaha Putinovho režimu. Obávam sa totiž, že nechá Nadeždu zomrieť.

Inteligentná odroda zla

Nemcov aj Savčenková sú symbolmi dvojakého prístupu Putinovho režimu k svojim odporcom: môže ich zabíjať cez nájomných vrahov, teda modernou formou outsourcingu, alebo ako neľútostný štát formou väzenskej byrokracie. V oboch prípadoch dáva všetkým najavo, že ľudský život pre neho nemá žiadnu cenu a že každý ruský občan aj cudzinec je rukojemníkom ruského štátu, ktorého je kedykoľvek možné zabiť.

Tým sa však dostávam k tomu, že historické paralely sú veľmi nepresné. Putinov režim je nová odroda zla. Inteligentná, krutá a moderná, aj keď pupočnou šnúrou spojená s krvavými ruskými dejinami. A čo je horšie, ešte len prechádza vývojom, živí sa nenávisťou a krutosťou, ktorej sa ešte zďaleka nenasýtila.

Pre nás to znamená jediné: byť solidárni s obeťami a pomáhať im, ako sa len dá, ale tiež začať stavať naozaj vysoké obranné múry.