Všade sa strieľa, vedľa mňa padajú z neba bažanty. Ľútosť poľovník necíti

Počasie nám príliš nepraje. Je zima, mrholí a na lúkach je hmla. V rádiu hlásia poľadovicu. Miestny kraj je rovinatý, zem sa výrazne zdvihne k nebesiam až v Krkonošiach, ktoré ležia 60 kilometrov na sever.

Keď kráčame, zabárame sa do pestrofarebnej zmesi blata a lístia. Netrvá dlho a nohy mám úplne mokré. Premrznutý som na kosť.

Lovu zdar

Keď dorazím na miesto, lesníci mi dajú základné pokyny, ako sa na poľovačke správať. Privítajú ma teplou polievkou, nasleduje slávnostný nástup.

Honci a psovodi sa postavia na jednu stranu, oproti nim sú strelci. Dajú si dole klobúky a keď trubač zatrúbi, prehovorí lesník Jaroslav Dostál z bažantnice v Bříšťanoch vo východných Čechách.

„Loviť budeme bažanta kohúta, bažanta sliepku a všetku škodnú zver podľa zákona o poľovníctve,“ oznamuje zástupu. Keď zvolá lovu zdar, vydáme sa na prvý pohon. V pláne je ich šesť.

Bažantnica je obrovská, má rozlohu 600 hektárov. Bažantov si sami vychovávajú. Od septembra ich postupne vypúšťajú do lesa a pred každým lovom – bažanty sa v bažantniciach v Česku lovia od 16. októbra do konca januára – stav o niekoľko stoviek doplnia. Strieľa sa výhradne na dospelé jedince, ktoré sa vyliahli v lete.

„Voľne v prírode žijú bažanty v pomere 1:3, čiže jeden kohút na tri sliepky, u nás je to 1:10,“ vraví Dostál, keď sa vypytujem na život zvierat v bažantnici.

Rozhovor preruší klopanie palíc honcami a prvé hlasité kvokanie bažantov. Niekoľko ich vyletí do vzduchu. Lovci sú v strehu, ale zatiaľ nestrieľajú.

Prečítajte si

Prírodovedec a filmár Tomáš Hulík: Lov pre zábavu neviem pochopiť

Honci v tlaku

Prichádza prvý pohon. Niekoľko honcov a strelcov ide v jednom rade lesom, klopaním palíc o stromy vydávajú zvuky, na ktoré bažanty reagujú, a tým ich tlačia pred sebou. Keď honci a strelci dorazia na kukuričné pole, niekoľko bažantov vzlietne. Ozvú sa prvé výstrely.

Lovci strieľajú iba bažanty, ktoré letia dosť vysoko, inak by sa mohli navzájom trafiť. Dostál dáva pokyny neopúšťať rad a kontroluje účastníkov lovu. Zatúlaného človeka by mohli zasiahnuť broky.

Za kukuričným poľom je pás lesa, má niečo viac ako sto metrov. Honci a strelci sa dajú do pohybu a ženú bažanty pred sebou. Na konci lesa je otvorená lúka. Na nej už čaká asi 15 strelcov, než začnú bažanty vylietavať z lesa. Vtáky nemajú kam uniknúť. Strelci sú pred nimi i za nimi.

Strieľa sa asi desať minút, lovci ulovia zhruba 50 zvierat, sliepok i pekne sfarbených kohútov. Keď je po všetkom, bažanty pozbierajú (čosi prinesú psy) a vyložia ich do dvoch radov, sliepky a kohúty zvlášť.

Po dvoch kusoch ich zviažu, odnesú na káru za traktor a zavesia. „Keď operená zver chladne, musí visieť. V tomto prípade za hlavu. Niekedy ju vešajú za zobák, ktorý sa prepichne,“ hovorí Dostál. Vezme nôž a hneď to aj predvedie. „Takto zavesený bažant sa dáva na bál.“

Padajú bažanty

Druhý pohon je naplánovaný v inej časti lesa. Lesník mi vysvetľuje, že pohon sa na love nikdy nerobí dvakrát na tom istom mieste. Tentokrát sa osmelím, nestojím bokom a pridám sa k honcom a strelcom, ktorí pred sebou ženú desiatky vtákov.

Dostál dáva skupine pokyny: „Prejdeme priekopu a vyrovnáme sa do radu. Klopeme palicami, nikam sa neponáhľame. Ak nebudeme mať rad, pôjde nám to po zemi naspäť.“

Keď ku korunám stromov vyletia prvé bažanty, ozvú sa výstrely. Blízko pri uchu znejú ako rany z dela. Zakrývam si uši, všade okolo mňa padajú zastrelené vtáky. Niektoré sa ešte chvíľu trepocú na zemi.

Keď dorazíme na okraj lesa, oproti nám stojí partia zhruba 15 strelcov, ktorí pália, len čo bažanty vylietajú na voľné priestranstvo. Je to zvláštny pocit, poľovníci strieľajú presne oproti mne, hoci do výšky. V mojej bezprostrednej blízkosti spadne asi sedem bažantov. Dvaja ma takmer trafia do hlavy. 

Prvý a posledný let

Ani ak bažant nevyletí z lesa, ale smeruje hlbšie do neho, nemá veľkú šancu sa zachrániť. Práve na ne striehnu v lese ďalší strelci. Zvyšok vtákov, ktoré ešte nevyleteli, vyplašia psy, ktoré ku koncu pohonu pustia psovodi. Ozvú sa posledné rany, ďalšia päťdesiatka bažantov leží na zemi.

Jednému z honcov sa zverím, že som v menšom šoku, že sa strieľa až v takej bezprostrednej blízkosti a oproti mne. Veď bažanty okolo mňa padali ako zhnité hrušky. „Už to tak neberiem,“ hovorí o streľbe. „Aj tak je dobré byť prikrčený za stromom, niektorí lovci dokážu vystreliť dosť nízko,“ pousmeje sa.

Trubač zatrúbi koniec pohonu, strieľať sa už nesmie. „Tak, prežili sme ďalší pohon. A bez ujmy,“ povie mi honec a vychádzame z lesa. Personál začne zbierať zastrelené zvieratá a rozloží ich na zemi, aby ich mohli zviazať a zavesiť na káru. Zvyšok donesú psy. 

So skúsenosťou, ktorú som práve prežil, sa prihovorím lesníkovi Miroslavovi Draštíkovi. „Áno, niektoré bažanty leteli po prvý raz v živote a aj naposledy. Je to celkom brutálne,“ hovorí mi.

„Ľudia sa dnes takto bavia. Dnes máte obory, kde si strelci stúpnu a diviaky preháňajú z pravej polovice koridoru do ľavej. Nemôžu bežať inak ako vyznačeným územím, kde na ne číha desať strelcov. Tieto bažanty majú aspoň možnosť uletieť,“ dodáva.

Prečítajte si

Ceremónie, nástupy, trúbenie, plašenie, streľba. Poľovačka na bažanty v 20 obrazoch

Brokovnica

Pred obednou prestávkou nás čakajú ešte dva pohony. Vydáme sa k lesu, ktorý má tvar písmena V. Cestou míňame srnčiu zver, ktorá beží po poli, voda v topánkach mi už čvachtá. Zabáram sa do pôdy, bahno mi fŕka až ku kolenám.

Honci ženú bažanty k špici, na okraji lesa sú strelci po oboch stranách. Postavím sa vedľa jedného z nich, upozornia ma, aby som stál v rade. Párkrát sa stane, že bažant vyletí aj 50 či 70 metrov za les, ale lovci aj tak trafia. Používajú brokovnice.

„Vždy je stanovené, čím sa zver strieľa. Na bažanty sa používajú brokovnice. Ráž záleží na výbere majiteľa. Najrozšírenejšie sú kalibre 12, 16 a 20. Čím sú broky menšie, tým viac je ich v patróne,“ hovorí mi Dostál. „Tento strelec má dvadsiatku: to už je fajnová streľba, musíte s tým vedieť zaobchádzať. Je tam menej brokov, takže je zver po zásahu menej rozbitá,“ dodáva.

Oslovím jedného strelca a pýtam sa ho na jeho zbraň. „Je to moja brokovnica, zbraň si nepožičiavam.“ Je už po pohone, prevesenú ju má voľne cez plece. „Je zlomená, to je najbezpečnejšia poloha. Nemôže vtedy vystreliť. Keď je lov, nabijem si ju a odistím. Pri streľbe musím byť opatrný,“ vraví mi a dodáva, že je lesníkom. Lesu a lovu sa venuje už 30 rokov.

Kto sa chce dostať na lov a zastrieľať si ako on, potrebuje zbrojný preukaz a lovecký lístok.

Ostrou čepeľou

Dostál mi vysvetľuje, že najlepšie je mieriť na prednú časť bažantov, kde sú orgány. „Ak bažanta strelia dozadu, hrozí, že spadne a utečie.“

Ďalej rozpráva, že po love celú oblasť ešte raz dôkladne prejdú, aby sa psovodi presvedčili, či tam nezostali nejaké poranené kusy. „Robíme to, aby sme minimalizovali utrpenie zveri. Je to poľovnícka zásada, že psy dohľadávajú postrelenú zver.“

Akurát, keď to hovorí, si jeden z jeho kolegov všimne na zemi postreleného bažanta, ktorý ešte žije. Vezme nôž a ostrú čepeľ mu zabodne zozadu do hlavy. Zviera okamžite umiera.

Pred štvrtým pohonom nás mierne zdrží problém s patrónou v hlavni jedného zo strelcov. Pýtam sa, či k podobným incidentom, keď sa pokazí zbraň, dochádza často. „Nie, to nie. Mal nekvalitné strelivo,“ vysvetľuje Dostál.

Pri pohone sa zamotám medzi strelcov, ktorí pália proti lesu. Nasleduje asi polhodinová prestávka. Dostaneme výbornú klobásu a domáci koláč. Medzi strelcami sú iba muži, okolo hrncov sa pohybuje žena. 

Prisadnem si ku kachliam a trochu si ohrejem skrehnuté telo. Vymením si ponožky za suché, potom sa vydáme na dva posledné pohony. V oboch prípadoch sa postavím vedľa staršieho prešediveného pána.

V lese sa pohybuje komótne, ale keď strieľa, je neuveriteľne rýchly. Zbraň má opretú o steh­no, pozoruje les a čaká. Keď nad ním vyletí bažant, okamžite zamieri a páli. Bažanty nemajú šancu, neminie jediné zviera.

424 bažantov

Po poslednom pohone nasleduje výrad všetkej ulovenej zveri. Na plochu v tvare obdĺžnika, ktorý vymedzujú vetvičky, položia všetky ulovené bažanty. V rohoch zapália oheň, strelci stoja na jednej strane, honci a psovodi na druhej. V rukách zvierajú klobúky.

Prehovorí lesník Draštík: „Vážení páni strelci, psovodi a honci, vo výrade leží 162 bažantov kohútov a 262 bažantích sliepok, celkovo 424 bažantov. Ďakujem pánom strelcom za bezpečnú streľbu a za to, že sme sa tu v zdraví mohli stretnúť. Prevolávam lovu zdar.“

Ozve sa zborové zdar, nasleduje trúbenie a rozchod na posledný pohon, čiže posedenie účastníkov poľovačky.

Cestou do pohostinstva mi Dostál rozpráva o histórii lovu na území dnešného Česka. „Lov má u nás stáročnú históriu, ktorá siaha hlboko do stredoveku,“ vraví mi a dodáva, že tradície a rituály spojené s lovom, vrátane správania sa loveckých družín či trúbenia, priniesol do Česka gróf František Antonín Špork, ktorý žil na prelome 17. a 18. storočia.

Špork založil lovecký rád svätého Huberta. Pomenovaný je podľa svätého Huberta, patróna lovcov a poľovníkov.

Ľútosť nie je to pravé slovo

Lesníka sa pýtam, čo by povedal na námietky, že lov, tak ako som ho zažil, nie je príliš humánnou formou zábavy. „V prvom rade, lov je ušľachtilá zábava,“ hovorí a dodáva. „Ľuďom treba vysvetliť, že to nie je bezuzdné zabíjanie. K poľovníctvu patrí množstvo inej činnosti v revíre. Poľovníci sadia stromy či kŕmia zver. Najjednoduchšie je uviazať sa reťazou o strom, ale z toho sa srnky nenažerú. To, k čomu ste dnes pričuchli, je komerčný lov. Ale poľovníctvo nie je zďaleka iba o tom, patrí k nemu aj chov a výcvik psov a mnohé iné činnosti.“

Keď dorazíme do pohostinstva, pripijeme si. „Tradícia je, že sa pije ľavou rukou. Je to podľa svätého Huberta. Hovorí sa, že pravou rukou bol zaneprázdnený Dianou, bohyňou lovu,“ smeje sa Dostál. 

Keď sa navečeriame, pristúpi sa k vyhláseniu víťazov, kráľa lovu a držiteľa ceny svätého Huberta. Druhá menovaná cena je „pre lovca, ktorý sa poľovnícky správa, poľovnícky vystupuje, poľovnícky hovorí, nelezie do výradu či neustreľuje svojim kamarátom zver,“ predstavil ocenenie Dostál.

Poľovnícku morálku a disciplínu popisuje aj publikácia Okresnej organizácie Slovenského poľovníckeho zväzu v Topoľčanoch – okrem iného – takto: „Základnou vlastnosťou ozajstného poľovníka je jeho láska a úcta k prírode, úcta k zveri, neustále zdokonaľovanie si svojich vedomostí o živote zveri, skromnosť a dobrovoľná disciplína týkajúca sa jeho poľovníckeho života.“

Nakoniec sa rozprávam s držiteľom ceny svätého Huberta Františkom Macháčkom: „Poľovníctvo ma sprevádza celý život. Som z lesníckej rodiny. Poľovníckych akcií sa zúčastňujem asi od dvanástich rokov. Určitým spôsobom je pre mňa zmyslom života dodržiavať veci, ktoré som sa naučil od poľovníkov.“

Víťaz dodal, že lov pre neho nie je všetkým. „Skôr mám radosť z toho, keď je príroda okolo mňa pestrá. Je pre mňa zážitok, keď čakám na zver a príde ku mne jedinec, ktorého by som mohol uloviť, ale neurobím to, lebo je akurát krásny deň a chcem si tú chvíľu vychutnať. Sú typy poľovníkov, ktorí sa s jedincom musia oboznámiť a keď ho spoznajú, idú loviť. To je aj môj prípad.“

Strelca som sa opýtal, či mu niekedy nie je ľúto zveri, ktorú poznal, ale potom ju aj tak ulovil. „Ľúto?“ pozrel sa na mňa strelec prekvapene. „Ľúto nie, to nie je to správne slovo,“ odpovedal mi.