Denník N

Má zmysel pozerať sa a počúvať

Dielo laureátiek ocenenia Julie Gryboś a Barbory Zentkovej: Úder pěstí o zeď, co zní celý den, Stredoslovenská galéria Banská Bystrica. Foto - Tatiana Takáčová
Dielo laureátiek ocenenia Julie Gryboś a Barbory Zentkovej: Úder pěstí o zeď, co zní celý den, Stredoslovenská galéria Banská Bystrica. Foto – Tatiana Takáčová

Laureátkami ceny pre mladých umelcov sa stala dvojica Julia Gryboś a Barbora Zentková. Do banskobystrickej galérie priniesli príbeh ničenia vzácnych industriálnych komplexov a silný zážitok.

Nedá sa to zažiť prostredníctvom fotografie. Budete sa na ňu dívať iba ako na kopu starého linolea, nejakých farebných zvislých plôch a krútiť hlavou. Možno si všimnete, že na zemi sú akési modré káble, ale iba ťažko si predstavíte hudbu, ktorú distribuujú do reproduktorov umiestených za farebnými plochami. Iba ťažko si predstavíte, aká je tu teplota vzduchu a ako zvláštne sa s vaším pohybom miešajú jednotlivé zvukové linky. Iba ťažko si predstavíte, aká je tu atmosféra. Iba ťažko z toho budete niečo mať, vlastne – s veľkou pravdepodobnosťou z toho nebudete mať nič okrem pálčivého pocitu, že pod umením si skrátka predstavujete niečo úplne iné.

Toto je „maľba“, dielo Julie Gryboś a Barbory Zentkovej, ktoré sa v sobotu večer stali laureátkami Ceny Oskára Čepana. Toto je ich odpoveď na to, či má ešte maľba dnes význam a ak áno, tak aký. Toto je zhmotnený názor, že dnes sa už nestačí na veci dívať z bezpečnej vzdialenosti, lebo od bezpečnej vzdialenosti to môže byť len na krok k necitlivosti. Nestačí im rám obrazu. Musí to byť niečo skutočné. Žiadna ilúzia, žiaden obraz reality, ale nová realita. Nový zážitok, nové prostredie, do ktorého môže divák vojsť a byť jeho súčasťou. Vnímať, cítiť, vidieť, počúvať.

Toto je umenie pre umenie, ako na slávnostnom vyhlásení laureáta o ich práci povedal ich bývalý pedagóg Luděk Rathouský. Toto je umenie, ktoré vám nesprostredkuje kritický obraz o súčasnom svete priamočiaro, neposkytne vám veľa nových faktických informácií, ani nečakaný uhol pohľadu na veci, ktoré poznáte, ale môže spôsobiť niečo, čo už takmer ani nečakáte. Zážitok. Precitnutie.

Dielo Julie Gryboś a Barbory Zentkovej, ale i diela ostatných finalistov dvadsiateho prvého ročníka ocenenia pre mladých umelcov – Juraja Gábora, Lucie Luptákovej a Daniely Krajčovej, si môžete pozrieť až do 4. decembra v Pretóriu Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici.

Pohľad do inštalácie vytvorenej umeleckou dvojicou, ktorá v sobotu získala Cenu Oskára Čepana. Foto - Tatiana Takáčová
Pohľad do inštalácie vytvorenej umeleckou dvojicou, ktorá v sobotu získala Cenu Oskára Čepana. Foto – Tatiana Takáčová

Kusy linolea pochádzajú zo zbúranej fabriky Vlněna, ktorá symbolizuje osud mnohých industriálnych pamiatok nášho priestoru. Foto - Tatiana Takáčová
Kusy linolea pochádzajú zo zbúranej fabriky Vlněna, ktorá symbolizuje osud mnohých industriálnych pamiatok nášho priestoru. Foto – Tatiana Takáčová

Funguje to

„Keď sme posudzovali ich prácu na základe portfólia v prvom kole výberu, nebolo to jednoduché. Bolo nám jasné, že zvuk a fyzická prítomnosť majú v ich dielach dôležitú úlohu, a to sme prostredníctvom fotografií nemali možnosť zažiť priamo. Aj tak sa nám však zdalo, že tento ich experimentálny prístup k maľbe je veľmi sľubný,“ hovorí Barnabás Bencsik, člen medzinárodnej poroty.

Dielo, ktoré umelecká dvojica pripravila na finálovú výstavu, ho nesklamalo, naopak, preukázalo tušený potenciál. „Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že im ide iba o formálny prístup, ale v skutočnosti je to omnoho komplexnejšia práca. Autorky si dali veľmi záležať na všetkých detailoch a odviedli skutočne výbornú prácu. Vytvorili svoj vlastný priestor, zmenili atmosféru celej budovy. Divák získava čoraz viac podnetov a postupne vás všetky ovplyvňujú – farby, materiály, štruktúry, svetlo, zvuk. Tento ich prístup by mohol byť pascou, ak by bol prázdny, ak by im išlo iba o formálnu rovinu, o estetiku. Použité lino však v sebe nesie spoločenskú pamäť, minulosť, ale sprostredkúva aj ich osobný príbeh. Hovoria univerzálne zrozumiteľným jazykom, no odkazujú na lokálny kontext a búranie industriálnych pamiatok v našom prostredí,“ hovorí Bencsik.

Kusy použitého linolea totiž pochádzajú z bývalej fabriky Vlněna, obrovského industriálneho komplexu, ktorý tento rok developer s plánom výstavby novej administratívno-rezidenčnej štvrte zbúral. História brnianskej Vlněny siaha do osemnásteho storočia. Komplex fabrík sa rozpínal v hraniciach troch ulíc, no jeho veľkosť ani história ho neuchránili pred deväťdesiatymi rokmi. Postupne chátral, no podobne ako v bratislavskej cvernovej továrni, aj vo Vlněne sa počas rokov bezvládia usadila komunita umelcov. V jednom z asi šesťdesiatich ateliérov pracovali aj maliarky Julia Gryboś a Barbora Zentková. Z fabriky sa museli vysťahovať, posledné, čo so sebou zobrali, bolo práve staré lino z chodieb.

„Nemá to byť pamätník toho miesta, ani žiaden apel. Pre človeka, ktorý nevie podrobnosti, to bude abstraktné prostredie. Pre nás však symbolizuje aj aktuálnu stredoeurópsku prax búrania budov, ktoré pre generáciu našich rodičov symbolizujú zlé časy, pre nás však majú aj inú hodnotu,“ hovoria Julia Gryboś a Barbora Zentková.

Ako umelecká dvojica fungujú už niekoľko rokov. Julia, ktorá je z Poľska, a Barbora, pochádzajúca z Martina, sa stretli na Ostravskej univerzite. Tam sa začal ich záujem o skúmanie možností maľby v súčasnosti, ktorý pokračoval na magisterskom štúdiu v Brne, kde dodnes pôsobia. Vedú malú galériu Tvar a podľa poroty má ich tvorba pred sebou ďalšiu možnosť rozletu a vývoja.

JuliaGryboś (1988) a Barbora Zentková (1986) - bakalárske štúdium absolvovali na Ostravskej univerzite, v magisterskom štúdiu pokračovali na VUT Brno v ateliéri Malířství II, ktorý viedli Luděk Rathouský a Jiŕí Franta. Portfólio prihlásené na Cenu Oskára Čepana si môžete pozrieť tu. Viac o ich tvorbe nájdete na ich webovej stránke. Foto - U Vitéza bakalárske štúdium absolvovali na Ostravskej univerzite, v magisterskom štúdiu pokračovali na VUT Brno v ateliéri Malířství II, ktorý viedli Luděk Rathouský a Jiŕí Franta.
Julia Gryboś (1988) a Barbora Zentková (1986) – bakalárske štúdium absolvovali na Ostravskej univerzite, v magisterskom štúdiu pokračovali na VUT Brno v ateliéri Malířství II, ktorý viedli Luděk Rathouský a Jiří Franta. Portfólio prihlásené na Cenu Oskára Čepana si môžete pozrieť tu. Viac o ich tvorbe nájdete na ich webovej stránke. Foto – U Vitéza

Bolo to dobré finále

„Rozhodovanie bolo naozaj náročné, pozície finalistov boli do posledného momentu vyrovnané. Hneď na začiatku sme si však stanovili cieľ, že sa budeme rozhodovať najmä na základe nového diela, vytvoreného špeciálne pre túto príležitosť. Autori naň mali čas od júla, a všetci pracovali s veľkým nasadením. Vyhrať môže iba jeden, verím, že aj ostatným finalistom táto skúsenosť niečo dala a iste o nich ešte budeme počuť,“ hovorí Peter Tajkov, člen poroty.

Dielo Daniely Krajčovej - Dôvod zostať hovorí o osudoch ľudí, ktorí sa rozhodli podstúpiť azylačný proces na Slovensku. Animáciu šiestich príbehov dopĺňa veľká schéma ukazujúca byrokratický postup azylačného procesu. Na stole sú akvarely, ktoré vznikli pri vytváraní animácií. Foto - Tatiana Takáčová
Dielo Daniely Krajčovej „Dôvod zostať“ hovorí o osudoch ľudí, ktorí sa rozhodli podstúpiť azylačný proces na Slovensku. Animáciu šiestich príbehov dopĺňa veľká schéma ukazujúca byrokratický postup azylačného procesu. Na stole sú akvarely, ktoré vznikli pri vytváraní animácií. Foto – Tatiana Takáčová

Animácia predstavuje šesť príbehov ľudí, utečencov, ktorí sa ocitli na Slovensku. Daniela Krajčová ich označuje slovami, ktoré ich podľa nej definujú: Váhanie, Úsilie, Rozhodovanie, Odhodlanie, Odvaha, Vytrvalosť. Foto - Tatiana Takáčová
Animácia predstavuje šesť príbehov ľudí, utečencov. Daniela Krajčová ich rozprávanie označuje slovami, ktoré ich podľa nej definujú: Váhanie, Úsilie, Rozhodovanie, Odhodlanie, Odvaha, Vytrvalosť. Oplatí sa venovať im hodinu času a počúvať ich príbehy. Foto – Tatiana Takáčová

Daniela Krajčová sa dlhodobo pohybuje v kategórii sociálneho, angažovaného umenia. Zaujíma sa o život rôznych menšín na Slovensku, slovo dáva často tým, ktorých by sa nikto na nič nespýtal. Aj finálové dielo ukazuje príbeh šiestich ľudí, utečencov, ktorí na Slovensku prešli procesom žiadania o azyl. Ich občas zimomriavkové zážitky Daniela rozpráva pomocou akvarelovej animácie, jej obrazy sa rozplývajú, prelínajú, miznú a tvoria samostatný, suverénny obraz a pôsobivú interpretáciu k autentickému rozprávaniu ľudí. Protiváhou emotívnych príbehov je strohý graf znázorňujúci byrokraciu azylačného procesu na Slovensku, zdôrazňujúci najmä nekonečné čakacie lehoty na normálny život, po ktorom väčšina z týchto ľudí túži.

Juraj Gábor: Našiel som / Ďalšie miesto natáčania. Inštalácia pozostáva z viacerých prvkov, evokuje pracovný ateliér, v ktorom Gábor hľadá a nachádza prvky súvisiace s domom. Foto - Tatiana Takáčová
Juraj Gábor: Našiel som / Ďalšie miesto natáčania. Inštalácia pozostáva z viacerých prvkov, evokuje pracovný ateliér, v ktorom Gábor hľadá a nachádza prvky súvisiace s domom. Foto – Tatiana Takáčová

Juraj Gábor vo svojom diele odkazuje nielen na umeleckú prácu, ale aj na fyzickú aktivitu, ktorá s vytváraním diel súvisí. Foto - Tatiana Takáčová
Juraj Gábor vo svojom diele odkazuje nielen na umeleckú prácu, ale aj na fyzickú aktivitu, ktorá s vytváraním diel súvisí. Foto – Tatiana Takáčová

Juraj Gábor vytvoril v galérii akýsi ateliér, „kutilskú“ dielňu s množstvom takmer nesúrodých prvkov. Témou celého priestoru je dom, hľadanie ideálneho domu, domu skrytého za korunami stromov, ktorý celý nevidíme, iba o ňom tušíme. Nielen z kurátorského textu od Ivany Rumanovej je však zrejmé, že toto je dielo o procese, dielo v procese. Divák sa ocitol uprostred toho, ako Juraj Gábor rozmýšľa, aké množstvo rôznych rovín, artefaktov, nájdených pohľadov, detailov a širších súvislostí berie do úvahy. On stojí uprostred tohto mixu informácií ako akýsi génius pred plnou tabuľou grafov a horúčkovito vysvetľuje, o čo ide, ako ukázať dom a všetko, čo tento pojem obsahuje, bez toho, aby sme ten dom videli. Na konci tejto práce bude možno len nejaký minimalistický zásah či veľmi ľahko uchopiteľný objekt, no tu Gábor ukazuje, že kým k nemu príde, je to pomerne zložitá a pre vonkajšie prostredie občas aj ťažko pochopiteľná, hoci fascinujúca cesta.

Site-specific inštalácia Lucie Luptákovej s názvom Útroby, v ktorej využila pôvodný koberec galérie a vytvorila z neho labyrint, bludisko. Foto - Tatiana Takáčová
Site-specific inštalácia Lucie Luptákovej s názvom Útroby, v ktorej využila pôvodný koberec galérie a vytvorila z neho labyrint, bludisko. Foto – Tatiana Takáčová

Pohľad do inštalácie Lucie Luptákovej. Foto - Tatiana Takáčová
Pohľad do inštalácie Lucie Luptákovej. Foto – Tatiana Takáčová

Lucia Luptáková vychádza z architektúry a často na ňu odkazuje. V jej práci má však miesto aj spoločenská pamäť, osobné spomienky, spôsob, akým vznikajú, ako fyzické prostredie ovplyvňuje naše vnímanie a prežívanie. V prostredí Stredoslovenskej galérie sa Lucia Luptáková pohráva so samotným priestorom, v ktorom zodvihnutím kobercov z podlahy vytvorila akýsi labyrint, bludisko. Divák ním prechádza ako dieťa v podomácky vyrobenom bunkri, celý ho môže vidieť pomocou zrkadla, rovnako sa ním však môže preniesť von na ulicu, mimo galérie, a prostredníctvom ukrytej 3D fotografie aj do ďalších dverí – priestoru. Otázkou v jej ponímaní teda je, čomu sa divák vystavuje, keď vojde dnu do galérie. Čím všetkým sa môže galéria stať a ako jeho fyzický zážitok dokáže ovplyvniť jeho vnímanie.

Má zmysel počúvať ho

Odhliadnuc od toho, kto vyhral, kto si to zaslúžil, aké nové diela vznikli a kto najviac oslavoval, toto bol jeden z najvydarenejších ročníkov ocenenia. Po rokoch hľadania a opodstatnenej nedôvery zo strany divákov aj umelcov je Cena Oskára Čepana definitívne späť v hre.

Zásluhu na tom majú organizátori, ale najmä štvorica finalistov, ktorá ukazuje, že má zmysel brať umenie do úvahy ako suverénny zdroj informácií a názorov, nových uhlov pohľadu aj zážitkov. Že to nie je prehliadka prázdnych foriem a nezrozumiteľných ideí, naopak, že ich práca môže pomôcť lepšie porozumieť tomu, čo sa deje okolo nás.

Napokon, dôkazom toho je aj špeciálna cena, ktorú tento rok odovzdala Nadácia Centrum súčasného umenia v spolupráci s Nadáciou otvorenej spoločnosti. Cenu za spoločensky angažované umenie si v sobotu večer v priestoroch banskobystrického Múzea SNP odniesol Peter Kalmus za dlhodobý aktívny prístup k tomu, čo sa deje v spoločnosti. Kalmus, okrem iného, tento rok v lučeneckej synagóge vystavil viac než dvadsaťročnú prácu na diele venovanom obetiam holokaustu na Slovensku. Obdivuhodný je však okrem jeho umeleckého prístupu aj jeho vytrvalý občiansky postoj a aktivizmus.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie