Denník N

Primár najlepšej pôrodnice Kaščák: Domáci pôrod nie je cesta, dobrovoľne by som k nemu nešiel

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Primár Peter Kaščák opäť šéfuje pôrodnici v Trenčíne, ktorú viackrát vyhlásili za najlepšiu na Slovensku. Vlani ho riaditeľ odvolal, lebo na sále dovolil natočiť klip. Zastali sa ho odbory, zamestnanci aj pacienti a Kaščák sa na svoje miesto vrátil.

Kedy ste boli prvýkrát ako lekár pri pôrode?

V auguste roku 1994, keď som nastúpil na toto oddelenie.

Čo sa odvtedy zmenilo?

Hovorí sa, že sa toho veľa nezmenilo a deti sa rodia desaťtisíce rokov rovnako. Ale keby sme sa posunuli o 20 rokov späť, tak to v mnohom vyzeralo oveľa horšie.

V čom sa pohlo k lepšiemu najviac?

Vo všeobecnosti sa pôrodnice a pôrodné sály veľmi otvorili. Keď sme sa my narodili, tak bábätko ukazovali žene cez plexisklo na minútu. Dnes je to inak, aj keď, bohužiaľ, nie v každej pôrodnici. Kedysi všetci mali pri dieťati rúška, nemohlo sa na dieťa takmer ani pozrieť. Dnes je tri či štyri hodiny po pôrode žena s dieťaťom vo vestibule. Návštevy súrodencov na novorodeneckom oddelení boli neprípustné, báli sme sa infekcií. To bolo ešte nedávno. Aj pôrodné sály sa otvorili.

Ako?

Otec pri pôrode je dnes samozrejmosť, o ktorej sa v princípe nedebatuje. Ešte v nedávnej minulosti to bolo nemožné. To sú pozitívne trendy. Začalo sa o pôrodníctve aj viac hovoriť. Momentálne je moderné spojenie humanizácia pôrodníctva. Ja som na to slovo pomerne háklivý.

Prečo?

Znie to pekne, ale aj naši predchodcovia sa snažili byť humánni. Z môjho pohľadu máme, našťastie, inú situáciu a iné podmienky. Ešte nedávno boli novorodenecká úmrtnosť a chorobnosť matiek a detí omnoho vyššie. Naši predchodcovia boli radi, že sa im to darilo znižovať. Nás môže tešiť, že sa môžeme baviť o zlepšovaní prístupu. Keďže už sa nerieši len primárna záchrana života, ženy a aj celkovo pacienti sa začínajú dožadovať aj iných vecí ako v minulosti. Viac komunikujú s lekármi a so sestrami a tí by mali viac komunikovať tiež. Paternalistický model, že len lekár rozhodne, že ide niekoho operovať, už nie je. Aj diskusia na pôrodnej sále je omnoho väčšia ako v minulosti.

Matky často kritizujú, že sa s nimi personál nerozpráva, že nevedia, čo sa počas pôrodu deje, niektoré dokonca hovoria, že sú pri pôrode ľudia, ktorí sa ani nepredstavia, a ony nevedia, kto to je. Je takýto obraz pravdivý?

Určite sa niekedy také prípady stanú, ale verím, že väčšina pracovísk taký prístup nemá a nespokojných bude ubúdať. Ale nikdy ich nebude nula, vždy sa nájde niekto, kto je nespokojný. Nie každý je v kolektíve ideálny. Aj keď to rodičky nemusí a ani nemá zaujímať, do toho, ako sa personál správa, vstupuje aj ich nálada, to, aký mali deň. Je jasné, že sa má každý predstaviť alebo mať aspoň vizitku. Niekedy však mám pocit, že sa to preháňa do absurdity.

Že to preháňajú rodičky?

Keď je vážna situácia, musí sa niečo rýchlo vyriešiť, tak formality musia ísť bokom. Keď je pôrod fyziologický a ide všetko pekne a normálne, treba rešpektovať rodičku, jej intimitu aj želanie. Ale sú, žiaľ, situácie, keď musí ísť všetko bokom a neostane čas na vysvetľovanie. Nechcem tvrdiť, že v roku 2016 je v pôrodníctve všetko v poriadku, mnohé zo žien zažijú pôrod, ktorý je pre ne sklamaním. Ale nemôžeme sa tváriť, že pôrodníctvo je oáza pokoja a šťastia a všetko sa dá.

Stretávate sa u vás s takouto kritikou?

Je trošku problém, že ľudia si zvykli sťažovať sa na sociálnych sieťach, blogoch či fórach. Bolo by lepšie, keby pochvalu a kritiku posielali mne, lebo inak sa o tom dozviem len sprostredkovane a neviem to potom konfrontovať s lekárom či so sestrou. Nemôžem byť pri každom pôrode.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Hovoríte, že sa veci posúvajú k lepšiemu, ale pohľad na slovenské pôrodníctvo asi ešte nebol taký kritický ako dnes.

Kritika je dnes v kurze. Netvrdím, že slovenské pôrodníctvo je v poriadku, má veľké problémy. Ale keď sa porovnáme so svetom, tak jednoznačne patríme medzi krajiny s najvyššou úrovňou starostlivosti a najlepšími výsledkami v sledovaných parametroch. Uvedomujem si, že sa nemeria spokojnosť, ale medzinárodne v perinatálnej úmrtnosti a starostlivosti o tehotnú patríme k najrozvinutejším krajinám na svete. Nedosahujeme najvyššie, ale patríme k nim. Stretávame sa často napríklad s tým, že keď Slovenky v Anglicku otehotnejú, vrátia sa počas tehotnosti a pôrodu na Slovensko.

Čo v Anglicku nedostanú a u nás áno?

Nie je obvyklé mať toľko kontrol v prenatálnej starostlivosti, takú dostupnosť testov, krvných odberov, ultrazvukových vyšetrení. My to považujeme za samozrejmosť a je to správne, ale nie je to tak všade. To, že nemáme len obvodného praktického lekára, ale aj obvodného gynekológa, je neznámy pojem vo väčšine krajín. V Anglicku napríklad cytologický ster berie všeobecný lekár. Gynekológovia sú špecialisti a dostať sa k nim je relatívne problém. Mnohé ženy z Anglicka sa k nám vracajú aj na operácie, lebo dostupnosť je u nás vyššia.

Ale máme viaceré štatistiky, kde nie sme medzi najlepšími.

Áno, máme napríklad veľmi vysoké percento cisárskych rezov – to je problém. A máme neudržateľne veľa pôrodníc.

Aj Banská Štiavnica bola malá pôrodnica, rodičky s ňou boli spokojné a tento rok ju zatvorili. Toto je správny postup?

Áno. Bolo to správne rozhodnutie. Rozhodujúca je bezpečnosť pôrodníctva. Našťastie, väčšina pôrodov dopadne dobre, a preto generuje spokojnosť. Ľudia sa tešia, ak majú pôrodnicu blízko a je pekná, ale z odborného hľadiska sú rozhodujúce komplikované situácie. Ak zariadenie nemôže z akéhokoľvek dôvodu na komplikácie okamžite reagovať, môže ohroziť život dieťaťa aj matky. Považujem v tomto prípade istý stupeň centralizácie za život zachraňujúce opatrenie, ktoré ide v ústrety trendom vo svete a primárne samotným rodičkám. Pohľad laika je, prirodzene, iný.

Čo tým myslíte? 

Keď laik príde do nemocnice, vidí, ako vyzerá. V štátnych nemocniciach je to, žiaľ, veľmi často horšie ako v malej súkromnej nemocnici. Malé nemocnice majú prebudované oddelenia, sály, vymaľované izby. A aj prístup personálu je často lepší. Menší si skôr urobia poriadok v kolektíve ako väčší kolos. Hovorí sa, že každý lekár má veľké ego – aj preto vo veľkom kolektíve budete ťažšie personál motivovať, kontrolovať, aby robili s radosťou, boli usmiati a prívetiví. Zvlášť, keď nemáte dosť personálu.

Kto vám chýba?

Nemáme lekárov ani pôrodné asistentky, tie nekončia školy, nezoženiete ich. To je obrovský problém. Neexistuje potom tlak, že ak sa v kolektíve snažíme a niekto nám to kazí (napríklad sa naňho sústavne sťažujú pacientky), tak by mu hrozilo vyhodenie. Nehrozí, lebo ja zaňho nemám koho zohnať. Sme vďační, že tu niekto pracuje. Nedostatok odborníkov považujem za veľmi vážny.

A mali by sa malé pôrodnice zatvárať?

Áno. A treba rodičkám vysvetľovať, že to je hlavne v ich záujme, v záujme bezpečnosti pôrodníctva. Prepáčte mi to prirovnanie, ale to máte ako v reštaurácii. Keď prídete do reštaurácie, neviete, čo sa deje v kuchyni, vidíte, ako sa k vám správajú a čo vám naservírujú. Profesionáli, ktorí majú dohliadať na kvalitu reštaurácie, majú prístup do kuchyne a môžu dohliadať, či sa dodržujú štandardy, hygiena. A nebudeme si nahovárať, že vždy je všetko v poriadku, aj keď reštaurácia vyzerá pekne a chutí vám. Takže všetky nemocnice by mali spĺňať prísne kritériá na bezpečnú prevádzku a, žiaľ, tie menšie s tým majú často problém. Nehovorím „zatvárajme malé nemocnice, lebo veľké sú super“. To určite nie je pravda. Malé nemocnice na to prišli skôr – začali prerábať, investovať. Vo veľkých nemocniciach sme často začali na malé nadávať, že keď si v nich vymaľujú, tak budú mať pocit, že sú niečo viac. Ale my nemáme nadávať, musíme sa snažiť aj my.

A snažíte sa?

V Trenčíne áno. Zrekonštruovali sme pôrodné sály, sú veľmi pekné. To je cesta. Keď chodím na medzinárodné konferencie, tak uznávaní profesori hovoria, že pôrodná sála je výkladná skriňa nemocnice. Tam sa začína život a mladí ľudia sú na to citliví, nechcú byť v nepeknom prostredí. Veľké nemocnice by sme mali dostať do situácie, že sú priateľské a ústretové ako tie malé, ale na rozdiel od nich sú aj technicky a personálne vybavené. Lebo pôrodníctvo je dnes veľmi drahé. Nevieme dopredu povedať, ktorá žena bude potrebovať akútnu pomoc. Na to, aby sme ju vedeli poskytnúť, potrebujeme drahé prístroje, lieky, a to nemôže mať každá nemocnica.

Prečo? 

Niektoré komplikácie sú také zriedkavé, že aj keď príde lekár z pôrodnice so 6000 pôrodmi, po desiatich rokoch v malej nemocnici stratí s nimi kontakt. Potom nevie rýchlo konať. Keďže sú vážne komplikácie zriedkavé, vytvára sa dojem, že sú malé pôrodnice bezpečné, lebo pre 90 percent žien aj sú, ale ostáva možno desať percent, kde to tak byť nemusí. Keď sa na svetových kongresoch pýtam, čo treba v pôrodníctve na Slovensku zmeniť, hovoria, že musíme mať v prvom rade menej pôrodníc.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

 

Je to dnes tak, že sú malé nemocnice krajšie a personál je milší?

Nebol som v každej. Ale všímam si, že do menších nemocníc vstupujú súkromní investori a investujú do nich. Keď niekto príde na našu chodbu, tak sa zľakne. Banky, obchodné centrá – všetko vyzerá pekne, ale nemocnice a školy sú ako pred dvadsiatimi rokmi. Vnútorný dlh je veľmi veľký.

Príklad z veľkej nemocnice: naša najväčšia pôrodnica na Antolskej v Bratislave má pôrodné boxy, kde je len záves, nie sú samostatné. Je toto súčasť moderného pôrodníctva?

Určite nie. Ale to by nemalo byť viac vecí. Napríklad máme pravidlá, že na pôrodnici musí slúžiť atestovaný lekár, špecializácia gynekológia-pôrodníctvo, nemôže to byť lekár po škole. Anestéziológ musí byť 24 hodín prítomný v nemocnici. Máme 55 pôrodníc, v koľkých toto základné pravidlo neplatí? Vie sa, že to tak je, a nerieši sa to.

A ako to teda je? 

Pôrodnice sa bránia, že anestéziológ je doma na telefóne, ale niekedy je aj päť minút dôležitých. Potom sa napríklad robí tak veľa zbytočných cisárskych rezov. Lebo je pracovný čas a pôrod večer alebo v noci by mohol byť komplikovaný, tak aby sa to stihlo počas pracovného času, radšej sa rýchlo urobí cisársky rez. Nechcem slepo obhajovať veľkú nemocnicu, ale u nás slúžime traja lekári, traja anestéziológovia, neonatológovia, sú tu chirurgovia, internisti, urológovia, je tu zázemie, ktoré mnohé pôrodnice nemajú. Viem, že keď sa niečo stane o jednej v noci, tak to môžem riešiť rovnako ako o 14.00 v pracovnom čase.

Práve pri cisárskych rezoch máme veľmi zlé štatistiky – v priemere je na Slovensku 30 percent pôrodov cisárskym rezom. WHO nám odporúča hranicu do 15, čo spĺňa aj vaša pôrodnica, ktorá má vyše 14. Niektoré nemocnice udávajú aj vyše 50 percent. Čím to je?

Ani my nemáme extra nízke číslo. Je nízke na slovenské pomery, ale v rámci sveta je štandardné. Severské krajiny majú podobné čísla ako my, pričom majú najvyššiu úroveň perinatálnej starostlivosti. Švédsko, Nórsko, Dánsko – to sú krajiny, kde to naozaj funguje. Čím idete viac na juh, tým je viac cisárskych rezov, majú ešte vyššie čísla ako my. Keď sme sa s Českom delili, tak sme mali podobné percento cisárskych rezov. Oni majú dnes o päť percent menej. Vzostup u nás za posledných 20 rokov je veľmi dramatický. Pritom sa objavujú nové veľmi závažné argumenty v prospech prirodzeného pôrodu aj z hľadiska dlhodobého zdravia detí.

Ako sa vám podarilo, že máte menej ako 15 percent cisárskych rezov?

U nás je to o filozofii, čo znamená, že normálny pôrod je spontánny, vaginálny. Nemali by sme si myslieť, že cisársky rez je na to, aby nahradil prirodzený. Zvažujeme, či je dôvod na cisársky rez, ale vo všeobecnosti sme presvedčení, že žena by mala rodiť prirodzene. Môže sa vám zdať, že hovorím samozrejmú vec, ale nie je to vždy tak. Jeden pražský profesor povedal, že pôrodník buď beží, alebo leží – teda nemáme tlačiť na pôrod. Nemáme dávať automaticky infúziu, aby sme pôrod urýchlili. Najlepšie je, keď sa pôrod začne sám, vedie sa sám – tak má najväčšiu šancu, že sa aj spontánne bez komplikácií skončí.

Robíte prirodzené pôrody aj vtedy, keď už iné nemocnice u nás robia cisárske rezy?

V niektorých prípadoch áno. Nikdy sme neprestali prirodzene rodiť, keď sa dieťa rodí zadočkom, aj keď aj u nás je väčšina týchto pôrodov operačná. Takisto u nás rodia spontánne ženy po predchádzajúcom cisárskom reze. V tom vidia často dôvod našich relatívne nízkych čísiel aj iné pôrodnice, ale nie je to tak. Tri percentá pôrodov sú zadočkom, z nich skončia aj u nás cisárskym rezom dve tretiny. Ostane percento. To nie je ten zázrak. Ak by sme nerodili prirodzene po predchádzajúcom cisárskom reze, tak by sme mali o 2 alebo 3 percentá viac. Stále by sme boli pod 20 percentami.

Tak prečo máme na Slovensku tak veľa cisárskych rezov?

Sú možno tri faktory. Jedným je tlak spoločnosti – niektoré ženy chcú rodiť v konkrétnom termíne, chcú si ho naplánovať. Preto sa niekedy pôrod vyvoláva na nezrelé pôrodné cesty. Čo často skončí cisárskym rezom. A sú aj ženy, ktoré si cisársky rez želajú.

Je ich veľa?

Vo svete sa hovorí, že ich nie je veľa. Skôr je to podľa mnohých zlyhanie pôrodníckej starostlivosti, lebo žena má strach z pôrodu, že to nezvládne. Ak by mala dôveru v personál a seba, tak by rodila klasicky. Ale je taký anglický bonmot: too posh to push – príliš snobská, aby tlačila. Niektoré ženy prosto nechcú rodiť, ale to je marginálna skupina.

Čo je ďalší faktor, ktorý zvyšuje počet cisárskych rezov?

Problém sú nepôrodnícke indikácie, keď lekár z inej odbornosti odporučí cisársky rez. Tých indikácií je objektívne raritne málo, takmer neexistujú. Ale iní odborníci odporúčajú cisársky rez často. Je to aj chyba pôrodníkov, lebo sme o tom s inými odbornosťami veľmi nehovorili. Len sme ženy poslali k lekárovi s otázkou, či môže normálne rodiť. Aj ja som mal na medicíne skúšku z internej medicíny, chirurgie, neurológie a mnohých iných, mám predstavu a všeobecnú vedomosť, ako to funguje, ale nie som špecialista. Lekári iných odborností logicky nie sú špecialistami na vedenie pôrodu. A keď za nimi príde žena a spýta sa, ako má rodiť, lekár sa podvedome zľakne, lebo je zrazu na ňom zodpovednosť. Často sa stáva, že odporučia cisársky rez, lebo keby povedali, že zvládne prirodzený pôrod, a niečo sa stane, mohlo by to ohroziť dva životy. Tieto tzv. nepôrodnícke indikácie môžu tvoriť tak desať percent cisárskych rezov. To už je početná skupina, ktorá by takmer nemala existovať.

A tretí dôvod?

Najväčší problém sú cisárske rezy u žien z takzvanej skupiny NTSV. Je to z angličtiny – prvorodička, v termíne, jednoplodová tehotnosť, hlavičkou napred. Teda najzdravšia a najčastejšia kombinácia. Najviac cisárskych rezov je totiž práve v tejto skupine. Za 60 percent rozdielov medzi pôrodnicami môže táto skupina, ktorá je všade najpočetnejšia.

Prečo lekári robia v tejto skupine cisárske rezy?

Dôvodov je veľa. Existujú indikácie absolútne, relatívne a diskutabilné. K tým diskutabilným. Existuje napríklad termín pôrodu – 1. novembra. Keď sa dieťa nenarodí prvého, začne byť nervózna žena, celá rodina a začnú tlačiť na pôrodníka. Termín je pritom len orientačný a mali by sme ešte 9 až 10 dní čakať na spontánny začiatok pôrodu. Ale keď podľahnete tlaku, začnete ho vyvolávať, často na nezrelé cesty, vyvoláte kontrakcie, hlavička sa oprie o nezrelý krčok maternice, ktorý sa nedokáže ešte otvárať, dôjde k poklesu oziev a prehlási sa, že pôrod nepokračuje, dieťaťu hrozí nedostatok kyslíka – a cisársky rez je na svete. To je klasický príbeh.

Nemali by takéto situácie lekári zvládať?

Je na nás vyvíjaný veľmi veľký tlak. Keď sa niečo negatívne stane alebo dôjde ku komplikácii, je okamžite na stole veta, že keby sa spravil cisársky rez, tak by sa nič zlého nestalo. Odolať tomu je veľmi ťažké. Médiá ihneď a rady informujú o komplikáciách v zdravotníctve. Naše úspechy ich, žiaľ, až tak nezaujímajú.

Druhá často kritizovaná vec sú nástrihy hrádze. WHO odporúča, aby to bolo do 10 percent. U nás je priemer 60 percent. Prečo ich máme tak veľa?

V dobrom sa verilo, a aj mňa tak na medicíne učili, že ostrá rana sa lepšie hojí, lepšie šije, je tam menšie riziko zápalu, ako keď dôjde k natrhnutiu, ktoré nie je rovné. Pri pôrode zadočkom sa hovorilo, že vždy musí byť nástrih, lebo zadoček prejde, ale môže sa zaseknúť hlavička. Aj pri predčasne rodených deťoch sa hovorilo, že hlavička je ešte veľmi krehká, tak aby sme jej urobili väčšie miesto, treba nástrih. Vtedy sa zdalo, že sa to nikdy nezmení, že je to vytesané do kameňa, a vidíte – dnes už to neplatí. Teraz vieme, že keď sme trpezliví, tak je veľa pôrodov, ktoré sa dajú urobiť bez nástrihu, aj keď pri niektorých ich stále treba. Musí byť na to medicínsky dôvod, nemalo by sa to robiť rutinne, ako to bolo v minulosti.

U nás je 60 percent nástrihov, môže byť na každý medicínsky dôvod?

Nie.

Ide o tradíciu?

Áno, je to pôrodnícka nemecká škola, ktorá tu bola. Hovorí sa, že v medicíne je najtvrdší materiál nie diamant, ale tradícia. A tá je pekná v kultúre, ale v medicíne by nemala rozhodovať.

Je ťažké presvedčiť vašich kolegov, aby začali pracovať inak?

Mladí lekári, ktorí prichádzajú, sa to už tak neučia. Najmenej nástrihov robia pôrodné asistentky, potom mladí lekári, ktorí ich robia menej ako starší, ktorí to tak robili celý život.

Spomínali ste, že Slovenky sa z Anglicka vracajú rodiť k nám. Od nás však chodia ženy rodiť do rakúskeho Hainburgu či do Česka. Čím to je?

Je to veľká téma, neradi to vidíme. Bratislava je blízko Hainburgu, od nás zas chodia ženy na Moravu. Nemyslím si, že to je šťastné. Nikdy som nebol v Hainburgu, určite sú tam slušní ľudia, ale je to veľmi malá nemocnica, a keď sa niečo stane, prevážajú matku do Bratislavy. Hovoril som s prednostom a primárom v Zlíne, ktorý pozná situáciu v ich kraji. V Zlíne je kvalitná pôrodnica a hovoril mi, že nechápe, prečo sa rodičky z trenčianskeho kraja rozhodnú rodiť v malých nemocniciach v ich okolí.

Nezlyhávajú pri tomto trende veľké nemocnice, ktoré sa nevedia prispôsobiť, nevedia zmeniť správanie?

Mali by ten trend zachytiť a začať sa správať milšie. Ale podmienky na prácu vo veľkých nemocniciach často nie sú optimálne.

Finančne?

Nemyslím platy lekárov či sestier, ale prosto nemáte ľudí. Keď tu budete mať niekoho, kto je chronicky nahnevaný a nevrlý, tak s ním nemáte čo urobiť, lebo zaňho nemá kto prísť do práce. Na druhej strane, keď hovorím s lekármi a pôrodnými asistentkami, tak mi rozprávajú, že aj k nim sa ľudia niekedy správajú hrozne. Tiež si k nám niekedy dovolia také veci, ako keby sme boli sluhovia. Napríklad sme chceli vyjsť v ústrety mamičkám a dovolili sme návštevy na izbách. Jediná žiadosť, ktorú sestričky mali, bola, aby sa navzájom na izbe ženy dohodli, aby bolo dodržané súkromie rodičiek. Aby mali pokoj, ak si chcú oddýchnuť alebo kojiť. Prišiel výsledok dotazníkov, ktoré si pravidelne robíme, a najväčší problém bola návšteva na izbách. Totálna nespokojnosť.

Prečo?

Ženy, ktoré nie sú také priebojné, ktoré sú tichšie, nedokázali tej priebojnejšej povedať, že sa jej to nepáči. Hovorili, že návštevy na izbe sedeli aj tri hodiny, prišiel manžel, deti, jej rodičia, na posteli sedeli šiesti ľudia. To nebola jedna sťažnosť. Tak sme museli návštevy na izbách zrušiť.

Ako vnímate otca pri pôrode, je to prínosné?

Dnes je to samozrejmosť. Nie som v žiadnom prípade odporca, ale netvrdím ani to, že by tam mal byť každý. U nás je otec pri zhruba 70 percentách pôrodov. Ale sú ženy, ktoré ho pri pôrode nechcú. Je dobré, že tam môže byť, ale ak tam chce žena niekoho iného alebo chce byť sama, tak by sme ju nemali nútiť. Pre niektorého muža to tiež nemusí byť príjemné. Môže sa báť, ako sa bude správať, ako to bude znášať. Ale keď už pri pôrode sú, tak sú aktívni. Len málokedy sa stane, že sú tam muži akoby len preto, aby mohli povedať, že boli pri pôrode.

Museli ste niekedy otca vyhodiť?

Myslím si, že nie.

Veľa sa dnes hovorí aj o domácich pôrodoch. Aký máte na to názor?

Veľmi negatívny. Robím 22 rokov pôrodníctvo, ale nešiel by som dobrovoľne k domácemu pôrodu. Argumenty za sú, že predsa v Holandsku sa rodí doma. Bol som s jedným holandským odborníkom a mal prednášku, že si z nich nemáme brať príklad. Aj u nich klesá percento domácich pôrodov. A je pomerne vysoká transportovanosť do nemocnice pri nepostupujúcich pôrodoch či komplikáciách. Nemyslím si, že je to dobrý trend.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kde potom vznikla snaha o rozšírenie domácich pôrodov?

Hovorí sa o tom podľa mňa viac, ako toho je. Myslím si, že o tom uvažuje menej ako percento rodičiek. A nie všetky to nakoniec aj urobia. Je iné hovoriť o domácom pôrode pri káve, a iné, keď už prídu bolesti, odtečie plodová voda. Napríklad v Česku sa stala pri domácom pôrode katastrofa, ktorá je teraz na Európskom súde. Domáci pôrod nie je cesta. Cesta je, aby sme sa snažili v nemocnici splniť žene jej predstavu o pôrode, ale súčasne musí mať bezpečné zázemie a dostupnosť najvyššej odbornej starostlivosti, ak by bolo treba.

Jedným z častých argumentov je aj súkromie. Vedia dnes pôrodnice zabezpečiť budúcim matkám dostatočné súkromie?

Hovoríte mi, že sú pôrodnice, kde je len záves. Tak zrejme nie všetky. Nečudujem sa, že to ženám prekáža. My sme takú sálu mali do roku 2005 a neviem si predstaviť, že by to tak dnes ešte bolo. Ja by som v takej pôrodnici už ani nechcel robiť, nepríde mi to vhodné. Ale aj vo veľkej pôrodnici by sme mali vedieť spraviť priateľské, domácke, nenásilné prostredie, ktoré nevyzerá ako nemocnica, ale ako pôrodný dom. Ale hneď ako prídu problémy, vieme to riešiť na najvyššej možnej úrovni.

Na Slovensku klesá počet umelých potratov. Prebieha medzi pôrodníkmi diskusia o morálnosti umelých potratov, uplatňujú si u vás lekári výhradu vo svedomí?

Robia to u nás len štyria lekári z dvadsiatich.

Ako to vnímate vy?

Nie som radikál ani v jednom smere. Určite by sme to nemali zakázať, aj keď náš zákon je veľmi benevolentný.

V čom?

Nechcem o tom hovoriť. Našťastie, umelých potratov veľmi ubúda.

Klesá aj počet užívateliek hormonálnej antikoncepcie, aj počet potratov. Čím to je?

To je zaujímavé. Detí sa viac nerodí. Firmy hlásia, že pokles užívania antikoncepcie je významný. Iste vstupuje do hry aj internet, kde sa dajú kúpiť rôzne tabletky, ktoré u nás nie sú ani povolené. A stúpa nám počet samovoľných potratov.

Na miesto primára ste sa vrátili po pár mesiacoch po tom, čo vás odvolal riaditeľ nemocnice, lebo ste bez jeho vedomia natočili klip na pôrodnej sále. Ako sa na to dnes pozeráte? Natočili by ste to opäť?

Veľa sa o tom písalo aj hovorilo. Nechcem hrdinsky povedať, že by som to urobil znova. Asi by som požiadal o povolenie. Klip bol len zámienka. Odvtedy som videl napríklad klip No Name, ktorý natočili v Nemocnici Košice-Šaca, tiež na operačnej sále.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako sa vám tu dnes pracuje?

Je to také klišé, že všetko zlé sa na dobré obráti. Kolektív sa ukázal ako silný, aj nemocnica, reakcia ľudí. U nás to už nik nerieši. Som presvedčený, že tu robíme kvalitnú prácu, a to je pre mňa to najpodstatnejšie. Chodím veľa po kongresoch aj po iných pracoviskách a nemáme sa v Trenčíne za čo hanbiť. Aj keď je tu milión problémov a viem si predstaviť, že by sme oddelenie v mnohom prerobili, že by tu boli niektorí ľudia iní. Nehovorím, že to tu je ideálne a som najšťastnejší. Ale je to fungujúce pracovisko, ktoré poskytuje veľmi kvalitnú starostlivosť v gynekológii i pôrodníctve na úrovni doby. Takže som rád, že pracujem a žijem v Trenčíne.

Peter Kaščák (46)

narodil sa v Trenčíne. Vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Od skončenia školy pracuje vo Fakultnej nemocnici v Trenčíne. Od roku 2004 pracoval vo funkcii zástupcu primára oddelenia. So vznikom kliniky v septembri 2008 bol menovaný jej prednostom. Od 8.1.2009 do 20.7.2015 bol vo funkcii primára gynekologicko-pôrodníckej kliniky. Riaditeľ ho odvolal, lebo so skupinou Branislava Jobusa Karpatské chrbáty nakrútil na jednej sále klip. Kaščák sa po troch mesiacoch na miesto primára vrátil, keď sa jediný prihlásil do konkurzu na toto miesto.Posledné roky dostala klinika ocenenie pre najlepšiu pôrodnicu roka podľa hodnotenia analytikov HPI.

Od septembra 2006 je vysokoškolský učiteľ na Fakulte zdravotníctva Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne.

Od apríla 2009 je krajským odborníkom pre gynekológiu a pôrodníctvo v Trenčianskom samosprávnom kraji. Je členom Slovenskej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti, Európskej spoločnosti gynekologickej onkológie a od roku 2004 je za Slovenskú republiku diplomatom The New European Surgical Academy so sídlom v Berlíne.

Kaščák bol zakladateľ hudobnej skupiny Bez ladu a skladu. Je rozvedený, má tri deti. Jeho brat Michal je členom redakčnej rady Denníka N.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Pôrody

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie