Denník N

Havel, komunisti a Budaj I

Jano Budaj má pravdu v tom, že k dohode s komunistami došlo. No nemá ju tam, kde z tejto taktickej „hry“ odvodzuje akúsi slabú „očistu“ slovenskej politiky od komunistov.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Rozpútala sa zaujímavá diskusia na blogoch Jána BudajaJuraja Flamíka v kontexte výročia 17. novembra ’89 a „Nežnej“, a to o téme dohody havlovcov s komunistami. Téme, ktorá niekde na pozadí úvah, analýz a komentárov tlie už aspoň desaťročie. Príležitostne som sa k nej už vyjadril aj ja, aj preto, že som bol priamym účastníkom, a aj preto, že som mal informácie z „prvej ruky“.

Takže len pár poznámok z mojich vtedajších skúseností: K dohode medzi havlovcami a husákovcami vtedy došlo. Dôvod z Husákovej strany bolo zabrániť Dubčekovi a jeho okruhu, aby sa osemašesťdesiatnici stali dominantní. Z nich mali komunisti väčší strach ako z disidentov, obávali sa priamej pomsty; a bol v tom aj kus osobnej Husákovej neprajnosti. Dubček mu vždy ležal v zuboch. A Havlovi to zas umožnilo získať funkciu prezidenta bez priamej voľby, ktorú napokon najprv požadovala aj VPN. A to s nomináciou Dubčeka, ktorú schválilo aj vtedajšie Predsedníctvo SNR. A podľa vtedajšej verejnej mienky nemal Havel v priamych voľbách proti Dubčekovi šancu…

A tak sa riešenie našlo vo zvolení Václava Havla vo Federálnom zhromaždení, v ktorom však boli stále dominantní komunisti. Dohoda bola nevyhnutná. Pražské Občianske fórum proste nechcelo pokračovanie 68. roku, demokratizáciu socializmu, chcelo zmenu režimu! Dohoda s komunistami bola daň. Či privysoká, je už iná téma.

V tomto kontexte má Jano Budaj iste pravdu. Ale nemá ju tam, kde z tejto taktickej „hry“ odvodzuje akúsi slabú „očistu“ slovenskej politiky od komunistov. (Aj keď je pravda – a potvrdil mi to nebohý šéf SIS Ladislav Pitner –, že tie pôvodné dohody zabránili rýchlej očiste vtedajšej Štátnej bezpečnosti). Aj svoj pokus o získanie stoličky predsedu SNR už vtedy Budaj odôvodňoval potrebou výmeny komunistov, poukazoval, že federálna aj česká politika sa úspešne zbavili komunistov vo vedúcich funkciách.

Razancia v Slovensku bola poslabšia, ale to nielen preto, že sme boli voči komunistom zmierlivejší, ale aj preto, že tak vtedajší predseda vlády Milan Čič, ako aj Rudolf Schuster nemali žiadnu osobitnú komunistickú agendu a kontinuitne uskutočňovali program prechodu na pluralitnú demokraciu a k prvým slobodným voľbám. Síce pod dohľadom VPN, ale model transformácie sa kul na federálnej úrovni.

Všeobecne: bývalí komunisti neboli úspešní preto, že boli komunisti, ale opačne: generáciu 80. rokov už tvorili pragmatici, nezaťažení problémami okupácie a normalizácie. Skusení v manažovaní podnikov, aktívni v zahraničnom obchode, znalí legislatívy a štátnej správy… Ďalej ako starostovia a primátori, ktorí permanentne a dlhodobo vyhrávali už demokratické voľby: lebo poznali štátnu správu cez národné výbory, ovládali elementárne umenie riadenia vecí verejných. Teda nie preto, že boli komunisti, ale preto, že boli dlhodobo lokálne aktívni, poznali miestne problémy, ľudia poznali ich…

Podporným dôkazom, že tento úspech nemal s komunistickou ideológiou a politikou nič spoločné, je aj to, že v Slovensku už komunistická strana nikdy nezískala významnejšiu podporu, ba okrem rokov 2002 – 2006 nikdy po prvých demokratických voľbách nebola ani v parlamente. Výrazný rozdiel oproti situácii v Česku. A že sa z týchto vzdelaných, mladých pragmatikov stali draví podnikatelia, kapitalisti zhodnocujúci všetky svoje výhody v temných vodách transformácie a privatizácie, nie je nič divné.

V kontraste s tým, že vtedajšie špičky VPN boli poväčšinou ľudia neznalí elementárnych pravidiel správy štátu a ani riadenie štátnej správy vykonávať nechceli: boli to predovšetkým akademicky úspešní pracovníci s predstavou svojej profesijnej, nie politickej kariéry. Výnimkou bol práve Janko Budaj.

Treba však povedať, že jeho neúspech v snahe získať kreslo predsedu vtedajšej SNR nemožno pripísať na vrub nejakého komplotu. Bol skôr ukážkou neznalosti elementárnych politických zásad vo vtedajšej VPN. Janko bol happeningovým umelcom; ale mal zmysel pre mocenskú hru, len nie legitímne spôsoby. V rifľovej blúze, teniskách, zastavil sa v niektorý deň koncom februára po mňa – poď, ideme niečo zjesť do bufetu. Idem od Schustera, hovorí mi, povedal som mu, že je čas na zmenu, a ako šéf VPN ho musím prirodzene vymeniť. Aj v Čechách to tak ide. Chcem – pokračoval Jano –, aby si išiel do toho so mnou, budeš prvým podpredsedom, spolu nám to pôjde. No a máš už nomináciu od VPN? – bola moja prvá otázka. No oficiálne nie, ale však som predseda, krátka Janova odpoveď… To len na prifarbenie, ako to vtedy prebiehalo.

Môj limit slov v túto chvíľu vypršal, ale je to zaujímavá téma, tak pokračovanie o týždeň.

(pokračovanie)

Teraz najčítanejšie