Denník N

Ako vám to znie – sýrsky choreograf súčasného tanca?

Z predstavenia Sotty. Foto – Peter Snadík
Z predstavenia Sotty. Foto – Peter Snadík

Poškuľujete po tanci, ale prekáža vám jeho odtrhnutosť od reality? Bratislavský Nu Dance Fest nedisponoval ťahákmi choreografov svetových mien, jeho devízou je aktuálna dramaturgia, s ktorou to tento ročník vzal pekne sprudka.

Prvý večer, Štúdio 12, choreograf Mithkail Alzghair, krajina pôvodu: Sýria. Bum. Názov diela: Displacement. Bum. Ktokoľvek si v programe tieto informácie prečíta, už viac nepozerá len na hodinové abstraktné dielo súčasného tanca, ale či chce, či nechce, aj na metaforickú politickú výpoveď o vojne. Alzghair študoval tanec v Damašku, zo Sýrie odišiel pred šiestimi rokmi a v štúdiách pokračoval vo francúzskom Montpellier.

Vysídlenie

Jeho choreografia je založená na prvkoch sýrskeho tradičného tanca „depki“, ktorého dynamiku moduluje podľa svojich potrieb. Krokové figúry len tak podupáva, bez hudby, občas nejaký pohyb predĺži, kolená sa ohnú nižšie. Kľačí na zemi, trochu dlhšie, ako by sa vo folklórnom prevedení žiadalo. Zvláštne nezaujatý, trochu spýtavý, trochu bolestínsky pohľad smeruje priamo do očí divákov, svetlo v hľadisku nechal zapnuté. Podupy v tichu, jeho dych a pohľad vytvárajú celkom napätú atmosféru. Obviňuje nás?

Displacement. Foto - Laura Giesdorf
Displacement.
Foto – Laura Giesdorf

V druhej polovici sa k nemu pripoja dvaja, tiež v civile oblečení tanečníci, Turek Shamil Taskin a ďalší Sýrčan Rami Farah. Depki teraz tancujú spolu. V hľadisku už je tma. Keď zdvihnú ruky, vidíme ruky vzdávajúcich sa, keď nimi jemne kývu, vidíme utečencov signalizujúcich na člne. Alebo nie? Pohyby rúk sú už zase tancom, na podmaze rytmu podupávajúcich krokov. Keď v závere jeden po druhom tvrdo dopadajú na zem, všetci vieme, čo vidíme. Nie práve typická ukážka súčasného tanca v kontexte európskej scény, alebo aj jej super narušenie. V každom prípade skvelé otváracie číslo. Súčasný tanec je, čo z neho kto spraví.

Sotty

Späť na slovenskú scénu a k jej tvorcom, ktorí aj tento rok tvoria hlavnú programovú líniu Nu Dance Festu. Večer v A4 sa začína sľubne, Soňa Ferienčíková stojí v čiernej spodnej bielizni v strede javiska, ruky nad hlavou, nad ňou visí činel, za sprievodu elektronicky spracovávanej gitary naživo hrajúceho Gašpera Piana. Tanečníčka a choreografka s týmto skvelým slovinským hudobníkom spolupracovala už na (aj v Bratislave uvádzanom) Let Me Die In My Footsteps.

Aj v tomto sólovom projekte je jeho prítomnosť zásadná. Hudba prechádza do noisu, jej postoj do exrémneho trasenia tela, podporeného strhujúcim výrazom tváre. Nasleduje lyrická pasáž, aj krátka sexy vsuvka, až tanečníčka spočinie opäť v strede pri čineli. Jeho hrana sa jej obtáča tesne okolo krku v zaujímavo naznačenom momente. Jemnými pohybmi hlavy činel rozhébe, až jej krúži nad hlavou ako ufo, celkom magicko-komicky pôsobiaci prvok, s ktorým sa tiež dalo ešte pohrať.

Ale predstavenie už beží ďalej do svojej šamanskej polohy, keď sa Ferienčíková v strede javiska rozkrúti, v čom zotrvá prakticky až do konca a do tmy, teda ešte dlho po tom, čo z javiska vtipne odišiel aj hudobník. Ako pravej derviške sa jej pri klaňačke ani netočí hlava. Ako keby sa v predstavení nevedela rozhodnúť, či koncept, abstrakcia alebo rituál, takže je to trošku z každého a niečo si skryla aj nabudúce. Proste Sotty, voľná forma, v ktorej sa autorka očividne dobre cíti a v ktorej veľmi dobre vyzerá. O zvyšok sa postarala hudba.

Čistý, pravý, holý, prostý (Pure)

Kto si však nič nenechal pre seba, boli protagonisti ďalšieho kusu večera s názvom Pure. Jeho choreograf Milan Kozánek je ostrieľaný zálesák súčasného tanca, ktorý sa tento rok vrátil z Orlických hôr, kde nejaký čas budoval umelecko-vzdelávacie centrum Pangea Meetingpoint. Ten projekt je nateraz pozastavený, a tak sa Kozánek opäť viac venuje choreografii, čo vôbec nie je na škodu. Pure má štýl, choreografov rukopis je viditeľný, výborne ho obsadil tanečníkmi Radom Piovarčim a Petrom Ochvatom.

Pure. Foto - Noro Knap
Pure.
Foto – Noro Knap

Z týchto dvoch machrov dostal maximum: toto je crème de la crème súčasného pohybového slovníka. Improvizované pasáže sa hladko prelínajú s choreografickými za podpory hudby Andreja Jurkoviča a svetelného dizajnu Jána Čiefa, Kozánek tiez pokračuje vo svojej linke začlenenia textu do pohybu. Ten prichádza v podobe jednoduchých otázok, z ktorých sú, ako predstavenie graduje, dialógy. Pôsobia nenútene, občas im úplne nerozumieť, občas idú pekne na telo alebo humorne využijú situáciu.

Aj pohyb je často civilný, akoby si chalani tancovali niekde v bare, z čoho sa len tak zapletú do virtuóznych pasáží. Vidno, že hľadali, pokiaľ sa dá v pohybe zájsť, a zašli parádne ďaleko, pričom nás nezabudli zobrať so sebou, aby nás s úškrnom a sarkastickou poznámkou zase vrátili späť. Keby to predstavenie bolo článkom v N-ku, ktosi by podeň do diskusie určite napísal: dvaja v pohode týpci.

Riaditeľka festivalu Petra Fornayová môže byť spokojná, je zrejmé, že Nu Dance Fest expanduje. Oproti minulým ročníkom má už sedem dní: premiéry, derniéra a reprízy projektov úspešných, najmä slovenských tvorcov. Bohatý sprievodný program, nechýbajú prednášky, workshopy, intermediálna a medzinárodná spolupráca, párty. Zdá sa, že má aj to najdôležitejšie – svoje publikum.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie