Nie je jediný dôvod Zuzane Hlávkovej a jej kolegovi neveriť

Nemáme ako overiť, či pán minister Lajčák skutočne na schôdzke so Zuzanou Hlávkovou povedal: „Bohužiaľ, na Slovensku žijeme v istom nastavení… ktorému sa musíme prispôsobiť.“ Môžeme len dôverovať neznámej dáme, ktorá sa tu sčista-jasna zjavila a vyniesla na svetlo sveta jednu omrvinku utrhnutú z obrovského pecňa štátnych peňazí a eurofondov.

Niektorí sa tešia, že sa ešte v tejto krajine nájde jedna mladá vzdelaná a odvážna žena, ktorá pomenuje problém, označí vinníka, trúfne si dokonca na samotného ministra zahraničných vecí, ktorého meno sa len nedávno spájalo s ojedinelou nádejou našinca zastávať významný medzinárodný post. Trúfne si pomenovať ľudí, ktorí majú celkom iné páky, iné skúsenosti, iné možnosti, kontakty, všetko.

Nie je jediný dôvod Zuzane Hlávkovej a jej kolegovi neveriť. Kto už raz skúsil verejne ukázať na nejaký problém, zlodejinu, korupciu, rodinkárstvo a označiť konkrétnych ľudí, napísať o tom, postaviť sa pred kameru, vie, že takéto rozhodnutie neprichádza z minúty na minútu, nie pre popularitu, ani pre peniaze, len z presvedčenia a snahy zlepšiť pomery v krajine, v ktorej chcete zostať žiť, ktorú máte napriek všetkému radi. Tušíte, že vás budú potom obťažovať anonymné telefonáty, hejteri na sociálnych sieťach, bulvár, možno vás zažalujú, prídete o prácu, o pokojné noci. Dobre si rozmyslíte, čo poviete a urobíte, a ja som presvedčená o tom, že „nejaká referentka“ má oveľa viac dôvodov snažiť sa zlepšiť fungovanie štátnych inštitúcií, pretože obyčajná referentka je tá, ktorá na ich nefunkčnosť dopláca.

Nie pani Ťapáková, ktorá sa pohybuje v úplne iných finančných aj spoločenských sférach, ani minister či predseda vlády – tí rátajú výdavky na čokoľvek v desiatkach a stovkách miliónov a kontakt s realitou už úplne stratili. Nepúšťajú svoju žilu a tá štátna je napájaná z rôznych zdrojov, všelijako sa krúti, komplikovane sa rozvetvuje, niekde sa priškrtí a niekde zas presmeruje a zdá sa, že je bezodná. No obyčajná úradníčka sa, predpokladám, každý deň potkýna cestou do práce na rozbitých chodníkoch, chodí okolo nevysypaných košov, márne hľadá miesto pre dieťa v škôlke, sedí hodiny v čakárni u lekára, čaká roky na vyjadrenie súdu, čaká na nejakú nezmyselnú pečiatku z úradu a vidí, ako padajú neopravené pamiatky, stromy v chránených oblastiach atď.

Mohla by som pokračovať v každodenných frustráciách bežného slovenského občana, ale načo – tieto noviny aj tak budú čítať zase len podobní bezvýznamní občania. Ktorým bude v hlave možno rezonovať tá ministrova veta… „prispôsobiť sa určitému nastaveniu“.

Nuž, konečne vieme, ako pán Lajčák uvažuje, a buďme radi, že s týmto nastavením nerieši vážnejšie záležitosti v OSN, ale „len“ predražené a zbytočné oslavy.