Nie je jediný dôvod Zuzane Hlávkovej a jej kolegovi neveriť
Ak má niekto viac dôvodov zlepšiť fungovanie inštitúcií, bude to skôr obyčajná úradníčka ako minister.
Nemáme ako overiť, či pán minister Lajčák skutočne na schôdzke so Zuzanou Hlávkovou povedal: „Bohužiaľ, na Slovensku žijeme v istom nastavení… ktorému sa musíme prispôsobiť.“ Môžeme len dôverovať neznámej dáme, ktorá sa tu sčista-jasna zjavila a vyniesla na svetlo sveta jednu omrvinku utrhnutú z obrovského pecňa štátnych peňazí a eurofondov.
Niektorí sa tešia, že sa ešte v tejto krajine nájde jedna mladá vzdelaná a odvážna žena, ktorá pomenuje problém, označí vinníka, trúfne si dokonca na samotného ministra zahraničných vecí, ktorého meno sa len nedávno spájalo s ojedinelou nádejou našinca zastávať významný medzinárodný post. Trúfne si pomenovať ľudí, ktorí majú celkom iné páky, iné skúsenosti, iné možnosti, kontakty, všetko.
Nie je jediný dôvod Zuzane Hlávkovej a jej kolegovi neveriť. Kto už raz skúsil verejne ukázať na nejaký problém, zlodejinu, korupciu, rodinkárstvo a označiť konkrétnych ľudí, napísať o tom, postaviť sa pred kameru, vie, že takéto rozhodnutie neprichádza z minúty na minútu, nie pre popularitu, ani pre peniaze, len z presvedčenia a snahy zlepšiť pomery v krajine, v ktorej chcete zostať žiť, ktorú máte napriek všetkému radi. Tušíte, že vás budú potom obťažovať anonymné telefonáty, hejteri na sociálnych sieťach, bulvár, možno vás zažalujú, prídete o prácu, o pokojné noci. Dobre si rozmyslíte, čo poviete a urobíte, a ja som presvedčená o tom, že „nejaká referentka“ má oveľa viac dôvodov snažiť sa zlepšiť fungovanie štátnych inštitúcií, pretože obyčajná referentka je tá, ktorá na ich nefunkčnosť dopláca.
Nie pani Ťapáková, ktorá sa pohybuje v úplne iných finančných aj spoločenských sférach, ani minister či predseda vlády – tí rátajú výdavky na čokoľvek v desiatkach a stovkách miliónov a kontakt s realitou už úplne stratili. Nepúšťajú svoju žilu a tá štátna je napájaná z rôznych zdrojov, všelijako sa krúti, komplikovane sa rozvetvuje, niekde sa priškrtí a niekde zas presmeruje a zdá sa, že je bezodná. No obyčajná úradníčka sa, predpokladám, každý deň potkýna cestou do práce na rozbitých chodníkoch, chodí okolo nevysypaných košov, márne hľadá miesto pre dieťa v škôlke, sedí hodiny v čakárni u lekára, čaká roky na vyjadrenie súdu, čaká na nejakú nezmyselnú pečiatku z úradu a vidí, ako padajú neopravené pamiatky, stromy v chránených oblastiach atď.
Mohla by som pokračovať v každodenných frustráciách bežného slovenského občana, ale načo – tieto noviny aj tak budú čítať zase len podobní bezvýznamní občania. Ktorým bude v hlave možno rezonovať tá ministrova veta… „prispôsobiť sa určitému nastaveniu“.
Nuž, konečne vieme, ako pán Lajčák uvažuje, a buďme radi, že s týmto nastavením nerieši vážnejšie záležitosti v OSN, ale „len“ predražené a zbytočné oslavy.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
