Denník N

Trumpov efekt a naša historická skúsenosť

Niektorí európski konzervatívci už v minulosti hovorili o obrane kresťanského Západu pred „zánikom“, ale utvárali pri tom koalície s fašistami a inšpirovali sa ich alternatívami parlamentarizmu.

Autor je historik, Historický ústav SAV

Uznávaný britský historik gréckeho pôvodu Aristotle Kallis v jednej zo svojich štúdií opisuje takzvaný „fašistický efekt“. Víťazstvo fašistov najskôr v Taliansku a neskôr v Nemecku odštartovalo v medzivojnovej Európe proces napodobňovania týchto protiliberálnych, totalitných hnutí a neskôr režimov nielen zo strany ich radikálnych sympatizantov, ale všetkých tých, ktorí mali problém so spochybňovaním hierarchie moci.

Nebolo ich málo a nešlo iba o militantov ospevujúcich vojnu, falošné hrdinstvo a dobrovoľné prinášanie obetí v prospech samozvaných vodcov. Šlo o nepriateľov osvietenstva v najširšom zmysle, teda myšlienkového hnutia žiadajúceho autonómiu jednotlivca, jeho vonkajšie, ale aj vnútorné oslobodenie spod politických, spoločenských a mentálnych obmedzení uvalených naňho politickou mocou, ktorá sama seba legitimizovala tradíciami feudalizmu a kresťanských cirkví (a dodávam, že v zásade aj judaizmu, aby mi niekto niečo nevyčítal).

Signál zmeny

Fašistický efekt zapôsobil teda aj na európskych konzervatívcov v tom zmysle, že bol signálom civilizačnej zmeny, keďže nenávidený liberalizmus a jeho odnože na čele so sociálnou demokraciou a vraj aj s boľševickým komunizmom (hoci o jeho liberálnych koreňoch sa dá pohádať) sa zdali byť definitívne na ústupe. Európski konzervatívci síce rozprávali o obrane kresťanského Západu pred „zánikom“, ale povzbudení dvojnásobným a stále sa stupňujúcim fašistickým efektom postupne prechádzali do protiútoku: utvárali koalície s fašistami, inšpirovali sa ich alternatívami parlamentarizmu.

Mimoriadne populárne bolo stavovské zriadenie, kde miesto zastupiteľskej demokracie zaujímali telesá rozdelené podľa profesií, kde vedľa seba sedeli zamestnávatelia i zamestnanci, čím sa malo predchádzať „triednemu boju“, v skutočnosti sa tým však pacifikovali odbory a robotnícke strany – čo vzhľadom na skutočnosť, že v rozvinutých európskych spoločnostiach priemyselné robotníctvo tvorilo väčšinu spoločnosti, nebolo podružné opatrenie, ale systémová zmena. A presne to bolo cieľom – participovať na fašistickej „revolúcii“.

Ľudáci

Jedným z takýchto konzervatívnych hnutí, ktoré podľahli fašistickému efektu, bola aj Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorá okrem hlásania autonómie hájila záujmy rímskokatolíckej cirkvi. Už v 20. rokoch jeden z pochybných protežantov Andreja Hlinku, teoretik práva a maďarský iredentista Vojtech Tuka (mimochodom, dizertáciu napísal o krvnej pomste), povzbudený fašistickým efektom založil hnutie Domobrana združujúce chlapcov v čiernych košeliach vyzbrojených valaškami (Tuka chcel upevniť ich odhodlanie tým, že pre nich plánoval púte k relikvii „svätej krvi“ v beňadickom kláštore), ktorí mali ľudákov, a to už vtedy implikovalo „všetkých“ Slovákov, „brániť“ pred komunistami, Prahou a Židmi.

Väčšina hlinkovcov či ľudákov sa, samozrejme, k fašizmu otvorene nehlásila, mnohí však pred československou demokraciou uprednostňovali poľskú diktatúru. V 30. rokoch sa časť mládeže okolo časopisu Nástup (!) už otvorene priznávala k sympatiám s nedemokratickými režimami.

Keď nástupistov v roku 1936 mladý komunista Gustáv Husák obvinil z fašizmu, keďže pri príležitosti premietania filmu Golem zorganizovali protižidovské demonštrácie, bránili sa nasledovne: „Len zlomyseľník môže vidieť v našom programe niečo iného než snahu o nápravu slovenských pomerov. Nenapodobňovali sme nikdy žiadne cudzie vzory. Sledovali sme a sledujeme len zdravý pud národnej sebazáchovy slovenskej. (…) Nie socializmus, ani fašizmus! Kresťanské usporiadanie spoločnosti! V ňom niet koristníkov ani vykorisťovaných. Ale niet v ňom ani zhubného triedneho boja, ktorý ničí živé sily národné, napĺňa nenávisťou jedných proti druhým. Nie revolúciu spoločnosti, ale jej rozvážnu prestavbu a reformu! To je ideál, ku ktorému dospieť treba mravnou výchovou národa i seba. Taký je kresťanský svetový názor!“

O dva roky neskôr už na Slovensku zostala iba jedna strana, ktorej veľká časť čoskoro pátrala po „slovenskom národnom socializme“. Jozef Tiso zakrátko ospravedlňoval deportácie Židov do „nových domovov“, teda kdesi, kde predtým bolo Poľsko, na ktoré slovenská armáda zaútočila spolu s wehrmachtom, asi aby získala „naspäť“ pár dediniek na Orave, tento prezident-kňaz či kňaz-prezident a verný spojenec nacistického Nemecka obhajoval transporty detí, žien a starcov zvráteným, nekresťanským a vo svojej najhlbšej podstate fašistickým tvrdením, že treba myslieť najskôr na seba, až potom na druhých, tobôž ak ide o národných „škodcov“.

Úplný nezmysel

Na toto všetko človek nevdojak myslí, keď číta úvahy o „národnom demokratickom štáte a kresťanskej civilizačnej identite“, údajných alternatívach liberálnej demokracie (či skôr multikulturalizmu?), ktorá sa dehonestuje ako „neo­marxizmus“ a osvietenstva, pred ktorým sa straší gilotínou. (Na)učené frázy o „identite“ a dušovanie, že vôbec nie sme „za nejaký autoritatívny alebo totalitný režim“, ale, naopak, za nejakú nejasnú formu demokracie, ktorá má zhodou okolností všetky parametre parlamentnej demokracie, deľby moci a ústavného štátu garantujúceho ľudské práva, znejú akosi povedome.

Tieto parametre sú však nemysliteľné bez hodnôt osvietenstva a liberalizmu, ktoré sú, áno, plodom kresťanskej (a židovskej) tradície. Stavať tieto hodnoty umelo proti sebe je, pokiaľ aj nie nejaký vedľajší úmysel, prinajlepšom úplný nezmysel. Stavať sa vzhľadom na našu (hoci len geografickú) malosť v dnešnom svete do pozície, že si vystačíme sami, takisto. Kto nám garantuje, že si tu budeme v pokoji rozvíjať svoju vlastnú „kresťanskú a národnú identitu“?

Iste, z histórie sa treba poučiť, a nie ňou strašiť. Napriek tomu sa neviem zbaviť dojmu, že tu máme nejaký nový, a síce neveľmi potešiteľný historický efekt, ktorý s tým fašistickým má niečo – dúfajme, že nie priveľa – spoločné. V 90. rokoch sme možno mali naivný pocit alebo túžbu po „slobode“, ale stokrát radšej ľudsky hrejivá naivita ako chladný cynizmus.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie