Denník N

Vražda politika je v Rusku osvedčenou zámienkou na čistky

TASR/AP
TASR/AP

V roku 1934 v Leningrade zastrelili druhého muža Sovietskeho zväzu Sergeja Kirova. Dnešný režim reaguje na vraždu Borisa Nemcova podobne ako Stalin pred 80 rokmi.

Autor je editor týždenníka The Economist

Môj priateľ Boris Nemcov leží mŕtvy v moskovskej márnici.

Bezprostredne po oznámení jeho smrti v piatok večer ma ovládli zúfalstvo a nával hnevu. Teraz sa už bojím. Mám strach z toho, čo môže zvestovať jeho zavraždenie – buď návrat do desivej minulosti, alebo zostup do ešte znepokojujúcejšej budúcnosti.

Ruská história je premáčaná krvou a slzami. Nespočítateľné množstvo ľudí zomrelo počas Stalinových čistiek v 30. rokoch minulého storočia. NKVD, tajná polícia, bežne nadránom vyťahovala svoje obete z ich postelí. Rodiny sa po nociach triasli, kým čierne autá brázdili ulice. Zabúchanie na dvere znamenalo mučenie nasledované popravou vo väzenskej kobke.

Iných deportovali ako dobytok, aby sa upracovali na smrť v najodľahlejších zamrznutých miestach Stalinovej ríše zla. Deti boli vytrhávané z náručia rodičov, aby trpeli hladom a biedou v úbohých sirotincoch určených pre potomstvo zradcov.

Vražda ako zámienka

Zámienkou na tieto čistky sa stala spektakulárna vražda.

Predseda komunistickej strany v Leningrade a bonviván Sergej Kirov sa v očiach brutálneho a podozrievavého Stalina stával čoraz väčšou hrozbou. Oddaný „starý boľševik“ – s dokonalým revolučným profilom – Kirov mal vplyv a schopnosti, aby sa zoči-voči postavil čoraz diktátorskejšiemu sovietskemu lídrovi.

Hoci on sám bol ortodoxný komunista, myslel si, že vedenie krajiny zašlo priďaleko. Kirov kritizoval prenasledovanie sovietskych roľníkov, ktoré viedlo k smrteľnému hladomoru na Ukrajine, ale aj v iných častiach Sovietskeho zväzu. A kládol odpor Stalinovmu maniakálnemu a paranoidnému uťahovaniu disciplíny vo vnútri komunistickej strany.

Stálo ho to život. Prvého decembra 1934 ho vinou udivujúcej nedbanlivosti jeho osobných strážcov zastrelili priamo vo vnútri majestátnej budovy miestneho predsedníctva strany.

Stalin vraždu verejne razantne odsúdil. Dokonca niesol Kirovovu truhlu na jeho pohrebe a prevzal osobnú záštitu nad vyšetrovaním. Prerástlo to v masívne čistky v strane a následne v celej krajine. Hysterické podozrievanie zo zrady, terorizmu, sabotáží a špionáže presiaklo do každého kúta sovietskej spoločnosti.

Takmer vo všetkých prípadoch išlo o vymyslené obvinenia.

Slávny sovietsky emigrant Viktor Kravčenko, ktorý vo svojich pamätiach Vybral som si slobodu odhalil zločiny stalinizmu, poznamenal, že režim z vraždy takmer okamžite obvinil „podlých cudzincov – Estóncov, Poliakov, Nemcov a napokon Britov. Potom nasledovala séria oficiálnych správ, ktoré (strelca) nejasne spájali s disidentmi medzi starými boľševikmi.“

Následne sa rozpútal teror. Najskôr postihol stovky, potom tisícky a napokon milióny. Len prepuknutie druhej svetovej vojny, keď si zúfalý Stalin uvedomil, že by mohol podľahnúť Hitlerovej vojenskej moci, ho prinútilo priviazať vlkov z NKVD.

Strach v uliciach

Ďalšia vražda teraz vohnala vlnu strachu do moskovských ulíc.

Boris Nemcov – brilantný, očarujúci, mužný, čestný a odvážny – nebol Kirovom. Nebol krvou zababraný komunistický aparátčik, ale fyzik, ktorý sa z patriotizmu dal na politiku.

Snažil sa Rusko odkloniť zo smeru, ktorým sa vydalo v roku 1917 pod vedením komunistov, akým bol aj Kirov, a naplniť jeho európsky osud slobody a zákonnosti.

Kirov bol druhým najmocnejším mužom v Sovietskom zväze. Nemcov bol podobne ako ostatní opoziční lídri odsunutý na okraj ruského politického života.

No oficiálna reakcia na Nemcovovu smrť hrozivo pripomenula minulosť. Ruský prezident Vladimir Putin totiž oznámil, že dohliadne na vyšetrovanie vraždy svojho oponenta. Je to urážajúce a smiešne zároveň. Mnohé vraždy a prepadnutia kritikov Kremľa z nedávnych rokov zostali nevyšetrené, pričom pátrania sprevádzali vyhrážky, zmätok a nekompetentnosť. Nič nenasvedčuje, že by úrady v tomto prípade postupovali inak.

Vyšetrovatelia zadržali Nemcovovu priateľku, ukrajinskú modelku, a vyplienili jeho byt, odniesli si jeho počítače a dokumenty.

Médiá ako za Stalina

No najhroznejšia ozvena Kirovovho prípadu sa prejavila v mediálnom pokrytí. Rusko sa už prepadlo do propagandistického pekla, v ktorom ruská opozícia, sionisti, fašisti, pedofili a CIA spolu spriadajú diabolské úklady proti svätej matičke Rusi.

Príliš to pripomína stalinistické médiá z 30. rokov. Nesúhlas je zrada. Styk s cudzincami je špionáž. Nepriatelia sú všade.

Karen Dawishová, odvážna americká akademička, ktorá odhalila prepojenia medzi Putinovým režimom a zločineckým podsvetím, napísala: „Keď Kremeľ verejne nálepkuje opozičných lídrov ako nepriateľov a chrlí nenávisť k tým, čo majú právo žiadať slobodu, potom sú vraždy – je jedno, kto stlačil spúšť – logickým dôsledkom.“

Dnes – čo je vskutku zlovestné prekrúcanie, ktoré pripomína Kirovov prípad – oficiálne médiá obviňujú Nemcovových opozičných spojencov z jeho vraždy. V zvrátenej kremeľskej logike sú pravdepodobnými páchateľmi, pretože môžu profitovať z pobúrenia, ktoré vražda vyvolá.

Pobúrenie je pritom veľmi obmedzené. Nedeľná demonštrácia prilákala desiatky tisíc trúchliacich – čo je síce úctyhodné číslo, ale ani zďaleka nedokáže otriasť režimom. Skôr než rozhorčenie vyvoláva streľba strach.

Kto bude ďalší?

Mnohí kritici režimu, v Rusku aj v zahraničí, sa pýtajú, kto bude ďalší.

Moja priateľka Jevgenija Aľbacová, editorka jedného z posledných nezávislých časopisov v Moskve, vraví: „Lovecká sezóna sa začala.“

O odhodlaní Putinovho režimu udržať si moc niet pochybností. Keby bolo Nemcovovo zavraždenie, ako tvrdí režim, pokusom opozície a jej zahraničných platcov o destabilizáciu Ruska, potom by musela nasledovať neľútostná odpoveď. Lži a teror by zovreli Rusko.

Je desivé čo len pomyslieť, že by si Putinov režim naozaj vybral Nemcovovu smrť ako zámienku na čistky. No ešte horšia je možnosť, že vražda bola dielom temných síl mimo Kremľa.

Ťažko si predstaviť niečo nepríjemnejšie ako kreatúry z Putinovho vnútorného kruhu, ale atmosféra, ktorú vytvorili, povzbudzuje ešte odpudzujúcejšie stvorenia.

Patria medzi ne hrôzu naháňajúce légie despotického Ramzana Kadyrova, excentrického vládcu Čečenska. Po prehranej vojne o nezávislosť od Moskvy bojachtiví Čečenci svoj údel spojili s Putinom. V dôsledku toho získali narastajúci a zlovestný vplyv na ruskú politiku.

Z podobnej kategórie sú separatistickí povstalci z východnej Ukrajiny. Násilnícki príslušníci polovojenských jednotiek, často s kontaktmi na organizovaný zločin, ktorí pripomínajú tvrdých mužov zo Severného Írska. Podobne ako IRA a UDA aj oni majú sklony k násiliu kombinované s nekompromisnými a extrémistickými politickými názormi.

V prípade príslušníkov novej ruskej tvrdej línie ide o jedovatú zmes stalinistickej nostalgie kombinovanej s fašizmom, ultraortodoxnou zbožnosťou a zatvrdenou nenávisťou k Západu. Niektorí sú súčasťou motorkárskych gangov s exotickými menami ako napríklad Noční vlci.

Pre týchto ľudí nie je Putin stelesnením tyrana. Myslia si, že je príliš mäkký. Nemali by výčitky zabiť niekoho ako Nemcov – a mohli by to chápať ako spôsob varovať Kremeľ, že ak sa režim dostatočne nevyrovná so zradcami, urobia to iní.

Dúfam, že sme na Západe pripravení na éru, počas ktorej bude 15 predchádzajúcich rokov vyzerať len ako drobná nepríjemnosť.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie