Paranoja v šachu – prečo sa hrá o majstra sveta v izolovanom boxe
Ak bude technologický pokrok pokračovať tak rýchlo ako doteraz, pre profesionálny šach to môže znamenať postupný zánik. Mikroslúchadlá, pod kožou implantované čipy: s tým treba počítať, a tak sa bude preverovať, či si niekto pri hre nedovolene nepomáha. Koľko hráčov však bude ochotných podstúpiť také ponižujúce kontroly?
Na jesenný deň roku 2008 nebude Vasilij Ivančuk, jeden z najsilnejších šachistov sveta, spomínať v dobrom. Svoje vystúpenie na turnaji v Drážďanoch ukončil prehrou. Keď vstával od šachovnice, oslovili ho dopingoví komisári, aby sa podrobil testu. Ivančuk, znechutený svojím športovým výkonom, rázne odmietol a odišiel na hotel. Až na druhý deň si uvedomil závažnosť svojho činu: na hráča, ktorý test odmietne, sa dopingová agentúra pozerá rovnako ako na športovca, ktorý má pozitívny nález. Ivančukovi tak hrozil dvojročný dištanc.
Testovanie na doping bolo pritom v roku 2008 v šachovom svete stále ešte novinkou. Medzinárodná šachová federácia (FIDE) sa rozhodla prijať prísne antidopingové pravidlá až v roku 2002. Hlavným dôvod tohto kroku bol pritom marketingový: FIDE chcelo dostať šach na olympiádu a tak ho zviditeľniť. Prijatie pravidiel proti dopingu bolo jednou zo základných podmienok Medzinárodného olympijského výboru.
Pre Ivančuka to napokon dopadlo dobre. Jeho súperi na turnaji spísali otvorený list, kde sa prihovorili za odpustenie trestu, a FIDE tak naozaj urobilo. Dôvod je jednoduchý: v šachu doping v podobe, v akej ho poznáme napríklad z cyklistiky či atletiky, nijako výrazne nepomáha. Šach je intelektuálny šport a mať pri ňom výdatne okysličenú krv či extra výdrž je síce fajn, výsledok zápasu to však príliš neovplyvní. Čo sa ráta, sú správne ťahy na šachovnici.
Príliš dobré počítače
Šach preto pozná len jedinú formu dopingu: pomoc počítača.
Počítače kráľovskú hru premenili zásadným spôsobom. Okolo roku 1990 šachové programy síce existovali, ale hrali smiešne slabo. Vyhrávali s nimi aj amatérski hráči. V roku 1997 však už program Deep Blue dokázal poraziť Garriho Kasparova, úradujúceho majstra sveta. Dnes šachisti s počítačmi nehrávajú, podobne ako bežci nesúťažia s autami na atletickom ovále. Šachový program, ktorý je taký nenáročný na pamäť, že ho môžete poslať emailom, bez problémov porazí majstra sveta. Vo svete šachu sa tak už stalo to, čoho sa obávajú mnohé sci-fi romány: umelá inteligencia prevýšila tú ľudskú.
Ako sa technológie miniaturizujú a stávajú sa výkonnejšími, do šachového sveta vstúpila paranoja. Na významnejších šachových turnajoch vás čaká pred vstupom do hracej sály prehliadka podobná tej na letisku. Telefóny a iné elektronické prístroje nesmiete mať počas hry pri sebe, a už vôbec nie zapnuté. Ak sa hrá na najvyššej úrovni, je všetko zariadené tak, aby hráči na divákov nevideli (podobne ako pri televíznych vedomostných súťažiach). Hľadisko je zatemnené, hráči sú za jednostranným zrkadlom alebo akousi jemnou záclonou, ktorá zabraňuje, aby im niektorý z divákov dával signály. Prenosy ťahov na internete sú niekedy zámerne oneskorené o štvrť či pol hodiny, aby pomocník podvádzajúceho šachistu nestihol reagovať na aktuálnu situáciu.
V izolovanom boxe
Práve v týchto dňoch prebieha zápas o titul majstra sveta v šachu medzi Nórom Magnusom Carlsenom a Rusom Sergejom Karjakinom, a organizátori doviedli opatrenia proti podvádzaniu do extrému. Hrá sa vo zvukovo izolovanom boxe, hráči tak divákov nevidia ani nepočujú. Ich správanie pri šachovnici i v oddychovej zóne (miesto, kde je občerstvenie a toalety) nonstop monitorujú kamery, ktoré sú k dispozícii rozhodcom. I hráči samotní sú opatrní. Majster sveta Carlsen sa dohodol s Microsoftom, aby chránil jeho počítače, s pomocou ktorých sa na partie pripravuje, pred možným útokom hackerov. Tréneri a pomocníci oboch súperov sú viazaní mlčanlivosťou. Atmosféra trochu ako v tajnej službe.
V zápase o titul majstra sveta sa pritom zrejme ešte nikdy nepodvádzalo. Nekalé praktiky medzi profesionálmi však už zdokumentované sú, i keď sú stále pomerne zriedkavé. Šachovým svetom najviac otriasol prípad Sebastiéna Fellera, ktorý hral za Francúzsko na Šachovej olympiáde (de facto ide o majstrovstvá sveta družstiev) v roku 2010. Feller hral vynikajúco, získal dokonca zvláštnu cenu za svoj individuálny výkon.
Ako sa však neskôr ukázalo, jeho výkon bol síce ohromujúci, ale bol skôr tímovou než individuálnou prácou. Pomáhal mu šachový program, na ktorom partiu skúmal jeho priateľ Marzollo ukrytý na hotelovej izbe. Najlepší ťah potom poslal pomocou SMS trénerovi Francúzov Hauchardovi, a ten ho pomocou nenápadných signálov pretlmočil Fellerovi. Kódová reč, ktorú si Feller a Hauchard vymysleli, bola pomerne zložitá a zvonku ťažko prehliadnuteľná. Záležalo na tom, kde sa tréner v hracom priestore zastavil, ako stál a kam sa díval. Ako to však už pri sofistikovaných podvodoch býva, aj tento zlyhal na banalite. Marzollovi na hoteli sa minul kredit. Preto si požičal telefón od kolegyne, ktorá na ňom potom našla SMS-ky dokazujúce vinu troch komplicov. Fellerovi bol udelený dištanc na takmer tri roky, odvolal sa však k francúzskemu civilnému súdu. Prípad stále nie je ukončený.
Zásahy do súkromia
Ak bude technologický pokrok pokračovať tak rýchlo ako doteraz, pre profesionálny šach to môže znamenať postupný zánik. Mikroslúchadlá, pod kožou implantované čipy, elektronické zariadenia skryté za pisaoárom: s tým všetkým bude potrebné počítať. A nepochybujem, že mnohí hráči si radšej nájdu iné zamestnanie, než aby sa podrobovali sofistikovaným prehliadkam a vzdali sa súkromia napríklad na toaletách.
Vývoj, ktorým si prechádza šachová komunita, je v niečom však aj predobrazom vývoja celej spoločnosti. Spôsoby, ktorými dnes podvádzajú šachisti, budú za pár rokov inšpirovať napríklad študentov na skúškach či prijímacích pohovoroch. A tak ako sa dnes šachisti do veľkej miery spoliehajú na úsudok počítačových programov, sa možno v blízkej budúcnosti budeme na virtuálnych osobných asistentov či inú formu umelej inteligencie spoliehať my všetci.
Bohužiaľ, technológie šachu skôr ublížili, ako pomohli. Ostáva len veriť, že tento scenár sa nezopakuje aj v iných a dôležitejších oblastiach našich životov.
Autor je šachový veľmajster a tréner. Venuje sa tiež vzdelávaniu, viedol Sokratov inštitút, prednáša o kritickom myslení.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.
