Denník N

Metallica ide na istotu, fanúšikovia sa tešia

Legendy si môžu dovoliť čokoľvek – napríklad zahrať starý hit s komikom Jimmym Fallonom a skupinou The Roots na hračkárskych nástrojoch. Foto – metallica.com
Legendy si môžu dovoliť čokoľvek – napríklad zahrať starý hit s komikom Jimmym Fallonom a skupinou The Roots na hračkárskych nástrojoch. Foto – metallica.com

Ktorá hviezda si dovolí zverejniť celý album na YouTube vo forme videoklipov? Nová nahrávka metalových legiend valcuje hitparády vo vyše sto krajinách.

Už niekoľko dní sa snažím zistiť, čo na tom novom albume Metallicy všetci vidia. Áno, počúva sa to pekne, sú tam podarené skladby, niektoré sú tak trochu do počtu, zvuk to má super, marketingová kampaň je úplne parádna, ale album roka? Nie. Dobrý album od kapely, ktorá má na viac.

Pri líhaní do postele síce už niekoľko večerov v  hlave počujem Metallicu, ale nové piesne sa prelínajú so starými, refrén jednej pesničky z  aktuálneho albumu nadväzuje na slohu z  inej a celkový dojem z počúvania nahrávky sa rýchlo vytratí.

Čo je to, čo tam ostatní počujú a ja nie? Možno mám len prehnané nároky.

Oddreté šediny

Stojím v  dave ľudí vo viedenskom Prátri. Je rok 2007, Metallica už nejaký čas nahráva svoj deviaty album Death Magnetic a  pomedzi to vyrazila na turné s  názvom „Sick of the Studio“ (Otrávení zo štúdia). Všetci okolo majú na sebe aspoň jednu vec s  logom kapely a náruživo debatujú o  tom, či ako prvá zaznie Creeping Death. Keďže nie je úplne najteplejšie, jeden známy si vylepšuje obyčajnú mikinu tričkom s obalom albumu Master Of Puppets.

Keď sa po klasickom morriconeovskom intre z  westernu Dobrý, zlý a  škaredý ozvú riffy z Creeping Death, publikum je okamžite vo vare. Dovtedy som ešte nezažil (a  určite do takej miery ani potom), aby ľudia na koncerte odspievali nielen každé slovo, ale aj každú gitarovú linku. Každú skladbu ľudia vítali, akoby to bola práve tá, na ktorú sa od kúpy lístka mesiace vopred najviac tešili. Vtedy som si to uvedomil. Metallica, to je životný štýl. To je mytológia. Toto je naozaj kultová kapela.

„Každý šedivý vlas sme si oddreli,“ smeje sa bubeník Lars Ulrich v  aktuálnom rozhovore pre BBC. A  je to pravda, Metallica nie je nadarmo jedna z  najväčších metalových kapiel na svete. Hýčka si svojich fanúšikov špeciálnymi akciami pre nadšencov, akými je napríklad malé hľadisko uprostred pódia (takzvaný snake pit), vydáva knihy, točí filmy a  efektívne tak podporuje všetku tú mágiu, ktorá sa okolo kapely za tie roky vytvorila. A robia to najdôležitejšie – pravidelne koncertujú po celom svete. Ale v prvom rade si tie koncerty užívajú.

Vidíte ich na samostatnom koncerte? Dostanete viac ako dvojhodinovú šou, ktorá uspokojí všetky fanúšikovské chute. Vidíte ich na festivale? Z  ostatných si spravia predkapely. Samozrejme, nie všetko môže byť stále na úplne špičkovej úrovni, niektoré úsmevy a gestá môžu byť nacvičené a rutinné, ale v konečnom súčte treba uznať, že onen status Metallicy je skutočne namieste.

Tak, ako ich majú všetci radi

Toto všetko platí aj pri novej nahrávke Hardwired… To Self-Destruct. Je to Metallica, akú má väčšina fanúšikov rada – frontman James Hetfield spieva, občas trochu kričí a z gitary súka raz rýchle a raz pomalšie, no vždy priam až chirurgicky precízne zahrané riffy, bubeník Lars Ulrich hrá jednoducho a účinne a pri počúvaní pomalších piesní si ho je veľmi ľahké predstaviť, ako s vyplazeným jazykom poskočí pri každom siláckom údere kopáka.

Ďalej je tu gitarista Kirk Hammett, ktorý popri vyšívaní sólových liniek nohou masíruje wah-wahový pedál. Skladateľsky sa tento raz nepresadil, údajne najmä kvôli strate iPodu s 250 nahrávkami. No a napokon je tu basgitarista Robert Trujillo, ktorý je ako služobne najmladší člen kapely v úzadí a  udivuje v prvom rade tým, ako dokáže všetky tie rýchle a rytmicky náročné linky zahrať bez pomoci brnkátka. Ten je podpísaný pod dvomi skladbami vrátane bonusovky Lords Of Summer, ktorú kapela zverejnila už dávnejšie. Inak vznikol album kompletne pod taktovkou dua Hetfield-Ulrich.

Na albume nechýbajú rýchle a  nahnevané „hobľovačky“, akými je úvodná Hardwired a záverečná Spit Out The Bone, ktoré najviac pripomenú obdobie 80. rokov. Na opačnom póle sú pomalšie skladby, akými sú ManUNkind, Am I  Savage? alebo testosterónom našlapané Dream No More a Murder One. Tie sa zase viac obracajú do 90. rokov.

Nájdu sa aj skutočne výstavné skladby, ktoré sa na koncertoch istotne tak skoro neohrajú. Hardwired napumpuje adrenalín do žíl, monumentálna a členitá Halo On Fire je azda najlepšou skladbou na albume a Dream No More je vzrušujúca takmer rovnako ako známa skladba Sad But True, na ktorú sa čiastočne podobá.

coverZaujme aj mediálna kampaň okolo samotného albumu. Kapela natočila videoklip ku každej skladbe a zverejnila ich takmer všetky krátko pred fyzickým vydaním nahrávky. Nie každý hudobník si dovolí niečo takéto a pravdepodobne to Metallica mohla skúsiť hlavne vďaka tomu, že album vyšiel na ich vlastnom vydavateľstve Blackened Records.

A veru, že sa im to vyplatilo. Hardwired… To Self-Destruct sa umiestnil v Top 5 albumových hitparád v 105 krajinách. „Nie sme si istí, či by sme vôbec vedeli, vymenovať toľko krajín sveta!“ vtipkuje skupina na svojej webstránke. Prvú platinovú dosku zrejme získali v Rakúsku, kde sa za prvý týždeň predalo už 15-tisíc kópií.

Klipmi tiež podporili fakt, že žiadna skladba nie je vyložene vhodná na singel. Všetky sú takto rovnocenné a album dostáva rozmer aj akéhosi mikroseriálu, ktorý začína stroboskopmi osvetlenou jašiacou sa kapelou a končí akýmisi (post)apokalyptickými víziami.

Rozhodne najviac vytŕča klip ku ManUNkind, ktorý režíroval Švéd Jonas Åkerlund (podpísal sa napríklad pod My Favorite Game od The Cardigans alebo Smack My Bitch Up od The Prodigy) a je predzvesťou jeho filmu Lords Of Chaos. Klip je tak trochu insiderský, lebo kým nezainteresovaný divák nestačí krútiť hlavou, iní v ňom uvidia poctu(?) nórskej black metalovej kapele Mayhem.

Zaujme aj šikovne natočený klip ku Dream No More a  animovaná (v tomto prípade určite) pocta nedávno zosnulému Lemmymu Kilmisterovi z kapely Motörhead v Murder One.

Vydanie albumu sprevádzalo aj mimoriadne vtipné video zo šou amerického komika Jimmyho Fallona, s ktorým  Metallica spolu s  kapelou The Roots zahrali známu hitovku Enter Sandman v aranži pre detské mini-nástroje. Perfektné.

Keď môže byť dokonalosť na škodu

Áno, zatiaľ to je výpočet v  podstate samých kladov. Tak prečo ten nešťastný úvod článku? Odpovede sú čiastkové, ale vo svojom súčte stačia na jemný pocit, že tu niečo chýba.

V  prvom rade, Metallica si už od čias albumov Load (1996) a  Reload (1997) zaumienila, že všetky jej nahrávky naplnia kapacitu CD nosiča až po okraj. Existuje skutočne málo albumov (najmä, ak vyradíme všetky výberovky), ktoré by si 75 minút udržali tú najvyššiu úroveň. Ak by sa totiž Hardwired… To Self-Destruct (áno, v skutočnosti je to dvojalbum, ale dohromady trvá 77 minút) skrátil o  takú tretinu a  ostala by teda, povedzme, prvá polovica plus naliehavá Am I  Savage? z  tej druhej, mali by sme tu jednoznačne najlepší metalový album roka. Prípadne by aspoň neuškodilo vystrihnúť niekoľko pridlho opakujúcich sa riffov.

Ďalšou vecou je, že všetko na novinke je až príliš dokonalé. Ak si za novým albumom okamžite pustíte osem rokov starý Death Magnetic, ktorý zachytáva skupinu v  rovnakej zostave a  v  podstate podobnom rozpoložení, všimnete si niekoľko rozdielov. Vtedajší producent Rick Rubin síce vytiahol hlasitosť až do červených hladín (čo sa odrazilo v  kritizovanom prevalenom zvuku), no výsledok je omnoho dravší a  vzrušujúcejší. Produkcia Grega Fidelmana je precízna a členovia kapely sa podľa videí, ktoré zverejnili zo štúdia, cítili uvoľnene.

Určite to bola zmena oproti Rubinovi, ktorý ich vraj raz prišiel pozrieť, chvíľu počúval a  potom prekvapených členov Metallicy opustil so slovami, že nehrajú ako jedna kapela. Novinka to skrátka hrá až priveľmi podľa pravidiel a  chýba jej určité napätie. A  možno sa len Hetfield s Ulrichom kompletne prestali hádať pri písaní pesničiek.

Azda najvtipnejšie (aj keď značne hyperbolizovane) to celé zhrnul britský portál The Quietus. „Hardwired… To Self-Destruct je unavený a  akosi cynický album, ktorý len odpovedá na dopyt trhu. Je to, ako keď váš otec vytiahne svoj prastarý skateboard. Na chvíľu je to super, ale po treťom dni, čo sa ‘vracia do starých koľají’ (odmieta si prezliecť svoje staré tričko Pink Floyd), ho už prosíte, aby s tým prestal.”

Čo je ale najdôležitejšie? Že Metallica je Metallica. Niekto môže od nich mať prehnané nároky, niekomu môže prekážať to a  to, ale žiadna iná kapela nedokázala to, čo oni. A  30 rokov od vydania kultového albumu Master of Puppets, v  žiadnom prípade nepôsobia ako vlastná paródia.

„Ich úspech je úspechom celého metalu,“ povedal pred pár dňami nadšený basgitarista Frank Bello z vekovo i  žánrovo spriaznenej skupiny Anthrax. A  má pravdu. Metallica prišla v  správny čas podať správu o  metale a  tomu sa v  roku 2016 darí výborne.

Teraz najčítanejšie