Denník N

Zo sveta reality k nekonečnému tichu. Rudo Sikora má v Umelke výstavu fotografií

Rudolf Sikora: Antropický princíp Autoportrét I, 1985.
Rudolf Sikora: Antropický princíp Autoportrét I, 1985.

Už o ňom bolo takmer všetko povedané a napísané, jeho dielo už takmer akoby ani nemohlo prekvapiť. A už vôbec nie niečím, pre neho natoľko netypickým, ako je ticho. A práve to v plnej intenzite zaznieva na jeho aktuálnej výstave Sám s fotografiou.

Neviem, či niekto od aktuálnej výstavy Rudolfa Sikoru v Galérii slovenskej výtvarnej únie, čakal niečo prekvapivé. Nespomínam to preto, že umelec sedemdesiatnik nemá čo povedať. Avšak po veľkých a vyčerpávajúcich retrospektívnych výstavách v pražskej Národnej galérii v roku 2006 a v Slovenskej národnej galérii v roku 2008 je táto pochybnosť na mieste.

Navyše, Rudolf Sikora patrí k umelcom, ktorých výstavná aktivita je súčasťou ich umeleckého života a ich prítomnosť na nej je videná a permanentne evidovaná. Treba zároveň priznať, že prehliadnuť ho, sa vlastne nedá. Nie je to iba monumentálnou postavou, hrmotným hlasom, ale skôr expanzívnou mentalitou, ktorou dokáže obsadiť akýkoľvek priestor. Neraz sa potom stane, že upriamením sa na neho samotného, nerozlišuje sa, že človek a tvorca nemusia byť jedna a tá istá bytosť. Že hrmotné môže byť iba zakrytím slabosti k citlivému a krehkému, ako nepatričnému k fyzickej výbave umelca.

Rudolf Sikora patrí k tým, ktorí vyšli z atmosféry slobodných 60. rokov a  normalizačných rokov sedemdesiatych. V konfrontácii s totalitou dokázal tvoriť, pracovať, žiť, organizovať a predovšetkým nedať sa. Veľkou témou jeho generácie bolo očarenie vesmírom a uverenie, že sa dá s ním pomeriavať. Tá sa však postupne obrátila v obavu a strach, že človek neustojí svoju pýchu a ak sa nespamätá, stane sa iniciátorom budúceho civilizačného konca.

Pohľad do výstavy: Rudolf Sikora:Sám s fotografiou, Galéria Umelka, Bratislava. Kurátorka a editorka publikácie: Katatína Bajcurová. Foto - Richard Kučera Guzmán
Pohľad do výstavy: Rudolf Sikora:Sám s fotografiou, Galéria Umelka, Bratislava. Kurátorka a editorka publikácie: Katatína Bajcurová. Foto – Richard Kučera Guzmán

Rudolf Sikora: Noosféra, 1981.
Rudolf Sikora: Noosféra, 1981.

Z výstavy v Umelke, ktorá potrvá do 27. novembra. Foto - Richard Kučera Guzmán.
Z výstavy v Umelke, ktorá potrvá do 27. novembra. Foto – Richard Kučera Guzmán.

Od kriku k zenu

O tom všetkom už bolo veľakrát napísané, zhodnotené a aj vystavené. V prípade Rudolfa Sikoru to platí dvojnásobne, lebo asi nie je významnejšieho domáceho teoretika umenia, ktorý by sa nevenoval jeho tvorbe, samozrejme v rôznej miere a intenzite. Jeho tvorba nie je nepoznaným územím a  v prvom pláne už dnes nenesie prísľub z objavu nového a nevideného. Ani nová retrospektívna výstava, zameraná tentoraz iba na fotografickú tvorbu, neavizovala teda nič neočakávané.

A naozaj, na prvý pohľad sa ani nič neudialo. Prekvapenie totiž rástlo úmerne s časom stráveným na výstave. Kurátorka výstavy Katarína Bajcurová a autor neurobili nič iné, iba v časovej postupnosti vystavili diela, ktoré sú čistou fotografiou, alebo odkazujú k tomuto médiu. Od tých skorších, dokumentárnych, vedeckých, apelatívnych až po tie meditatívne. Od klasickej fotografie, po fotokoláž, či grafický ofset.

Prechádzajúc výstavou, od obrazu k obrazu sa zrazu ticho a nekonečný priestor stali nielen súčasťou galerijného priestoru, ale aj vás samotných. Ukričaný Sikora sa tu prevtelil v zenového mnícha, aby uviedol zvedavých do meditatívnej vesmírnej záhrady.

Rudolf Sikora: Z cyklu Čierna diera, 1976/1979.
Rudolf Sikora: Z cyklu Čierna diera, 1976/1979.

Rudolf Sikora: Nie! Nie! Áno? (spolupráca s Táňou Hojčovou), 1980.
Rudolf Sikora: Nie! Nie! Áno? (spolupráca s Táňou Hojčovou), 1980.

Kreslil svetlom

Meditatívne diela, alebo tie ktoré nesú v sebe transcendentálne záblesky zvyknú byť skôr minimalistické, monochrómne, obmedzené na jedno nepatrné gesto. Jedným z paradoxov Sikorovej tvorby, ktorý táto výstava ukázala, je, že tie jeho sú naopak živo pulzujúce, koncentrujúce sa v hĺbke čiernych dier, alebo vyžarujú neurčité biele nekonečno.

Tu niekde by sa dala nájsť stopa maliarskeho školenia na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení. Aj keď ho veľmi skoro po ukončení štúdia opustil a len sporadicky sa k maľbe vracal. Skúsenosť z intenzity farby a iluzívnych možností maľby predsa len obnovil, ale až pri fotografii. Maľoval a kreslil svetlom, osvetľoval svetlom zväčšovacieho prístroja, niekde viac alebo menej použil vývojku, či ustalovač. Niekde kreslil priamo na fotografický papier, niekde „čaroval“ s negatívom. V podstate hľadal v možnostiach obrazu , tak ako v tom čase Peter Bartoš, Július Koller, či Marian Mudroch. Sikora však na ploche svetlocitlivého obrazu. A to, čoho sa vedome a programovo ako konceptualista vzdal, nakoniec objavil v tmavej komore. Samozrejme, v držaní sa konceptuálnej mantry, že idea je alfou a omegou každého diela.

Sikora ju pestoval v spojení vesmíru a človeka, kozmických javov s kolobehom nášho pozemského bytia. Jeho plynutie zredukoval do troch značiek – hviezdičky, šípky, krížika. Narodenie, bytie, smrť. Začiatok, pohyb, zánik. Nejde mu však len o ich ilustráciu optickej skúsenosti, ale chvejúce a strácajúce sa sikorovské znamienka v hĺbke čiernych dier, či miznúce v bielom svetle jej náprotivku, vás dokážu odviesť zo sveta reality k nekonečnému tichu.

V slovenskom výtvarnom umení nie je veľa diel, podobných filozofujúcich a metafyzických kvalít. Možno sem patrí vrcholná mesianisticko symbolistická tvorba Antona Jasuscha z rokov 1920-1924 a celoživotné, povahou ontologické a vo svojom humanizme seba presahujúce dielo Stana Filka. A ako sa ukazuje, aj Rudo Sikora so svojím prieskumom metafyzickej nekonečnosti vesmírnych hĺbok, patrí k tejto dvojici. A myslím, že sa v ich prítomnosti necíti zle, aj keď zatiaľ posledný a stojaci pre neho v tak netypickom pokornom tichu.

Výstava v Umelke sa sústreďuje na fotografické práce Rudolfa Sikoru, je súčasťou Mesiaca fotografie. Foto - Richard Kučera Guzmán.
Výstava v Umelke sa sústreďuje na fotografické práce Rudolfa Sikoru, je súčasťou Mesiaca fotografie. Foto – Richard Kučera Guzmán.

K výstave vychádza aj súhrnná publikácia o fotografických dielach Rudolfa Sikoru v koncepcii Kataríny Bajcurovej, o grafický dizajn sa postaral Richard Kučera Guzmán.
K výstave vychádza aj súhrnná publikácia o fotografických dielach Rudolfa Sikoru v koncepcii Kataríny Bajcurovej, o grafický dizajn sa postaral Richard Kučera Guzmán.

Kultúra

Teraz najčítanejšie