Dvojitá kríza slovenského knižného trhu

Autor je ekonóm a historik na Univerzite v Mannheime

Dve tretiny Slovákov si minulý rok nekúpili žiadnu knihu. Takmer 30 percent ľudí vôbec nečíta knihy. Toľko nedávne prieskumy. Študenti stále neradi čítajú povinné čítanie a zrejme málo by sa na tom zmenilo, aj keby dielo Petra Pišťanka zostalo na ministerskom zozname povinných autorov. Pridajte k tomu skutočnosť, že kultúra vrátane kníh a literatúry sa v pomyselnom rebríčku politického záujmu pozerá na chrbát školstva. Primiešajte trochu blbej nálady z úpadku kvality vzdelávania a verejnej debaty. A tak niet divu, prečo sa slovenský knižný trh potáca.

Do roku 2003 som si málokedy nechal ujsť najväčší knižný trh na Slovensku – Bibliotéku. Po štúdiách a práci v cudzine sa mi až predminulý víkend konečne podarilo opäť zavítať do bratislavskej Incheby. Neviem posúdiť, nakoľko bol tento ročník odlišný od posledných, ale samotný vystavovateľ sa chváli, že rekordný počet 45 114 návštevníkov „dokázal, že ľudia nestrácajú záujem o čítanie“.

Domov som sa z výstavy síce vracal obťažkaný knihami, ale predovšetkým so zmiešanými pocitmi, že problém slovenského knižného trhu nie je len na strane čitateľov či nepriazne štátu, ale aj na strane ponuky – čiže vydavateľov, distribútorov a kníhkupcov – a že všetky strany sú spojené nádoby toho istého problému.

Za trinásť rokov sa veľmi veľa zmenilo. Na výstave napríklad chýbali akékoľvek veľké české vydavateľstvá. A to sa pritom hovorí, a predajnosť aj potvrdzuje, že Slováci na rozdiel od Čechov nemajú problém čítať v češtine. Vzhľadom na nedávne finančné problémy chýbali zo slovenských vydavateľstiev Kalligram, KK Bagala a z nejasných dôvodov aj Vydavateľstvo Rak Pavla Dvořáka. Časť jeho produkcie sa dala nájsť napríklad v stánku Literárneho centra, ale náš knižný veľtrh pôsobil na mňa scvrknutým, malým dojmom. A to aj napriek tomu, že na rozdiel od minulosti bol na Bibliotéke prítomný aj najlepší antikvariát na Slovensku – Antikvariátik z Bankej Štiavnice.

Že sa časy zmenili a dujú silné vetry z východu, naznačila prítomnosť čínskeho kultúrneho Konfuciovho inštitútu a potvrdil stánok ruských kníh Čítaj.Rusko, ktorý bol najhonosnejší a ak nie rozlohou, tak aspoň výškou najväčší na celom malom veľtrhu.

Ironickou zhodou okolností sa v ich susedstve nachádzal skromnejší stánok projektu Univerzity Komenského Ukrajina v pohybe. Neironickou zhodou okolostí v stánku inak chválenej distribučnej spoločnosti Partner Technic sa vyskytovala najväčšia koncentrácia konšpiračnej literatúry na štvorcový meter z celej predajnej výstavy. Tá sa v tom istom stánku miešala s kvalitnou produkciou vydavateľstva Absynt. Čiže kniha Dejiny Uhorska, ako ich nepoznáte z edície Utajované dejiny bola napríklad blízko Zinkových chlapcov od Svetlany Alexijevičovej, minuloročnej nositeľky Nobelovej ceny za literatúru. Výskyt ezoterickej a konšpiračnej literatúry ma neprekvapil, doteraz mám v živej pamäti prezentáciu knihy Angelológia dejín na Bibliotéke pred pätnástimi rokmi. A veď aj Däniken na Slovensku v 90. rokoch bol veľmi dlho populárny.

Asi najväčším prekvapením bola pre mňa prítomnosť sietí kníhkupectiev Martinus a (aj distribútora) Pantha Rhei. Predávali knihy nielen tých vydavateľstiev, ktoré sa nezúčastňovali Bibliotéky, ale na rozdiel od Partner Technicu hlavne aj tých, ktoré tam prítomné boli. Pritom knihy boli o niečo drahšie než vo vedľajších stánkoch, no lacnejšie než v ich kamenných predajniach. Či tam už boli len pre udržiavanie značky a povedomia, neviem. Zvláštny pocit, že obliehaným vydavateľom nedajú vydýchnuť ani počas knižnej udalosti roka, zostal.

Vo viacerých stánkoch, hlavne menších hráčov, som sa stretol s nepochopiteľnou neochotou predajcov predávať a propagovať vlastné knihy. Nebolo to len tým, že keď nebolo možné u nich platiť kartou, tak nevedeli poradiť, kde by sa dal nájsť bankomat. A to pritom tú otázku museli dostávať pravidelne. Len málo vystavovateľov ponúkalo kúpu platobnou kartou. Bolo to hlavne tým, že už v prvý deň mnohí pôsobili unudene, mobil im bol dôležitejší, a hlavne nevedeli zodpovedať otázky o vlastnej produkcii.

Rovnako rozpačitá bola organizácia veľtrhu zo strany Incheby. Šatňa a priestory na občerstvenie boli síce oveľa lepšie, než ako som si pamätal, ale značenie vchodu alebo plán stánkov vystavovateľov chýbali. Bankomat mimo výstavnej haly by bol veľmi nepraktický, aj keby vonku nepršalo. Dvojitá kontrola lístkov sa dá ešte ako-tak pochopiť, ale prečo sa na webovej stránke výstavy naviguje tak ťažko ako na neslávnej stránke e-vlády slovensko.sk, je nepochopiteľné.

Na Slovensku neexistuje lepšia príležitosť uvidieť, za výhodnú cenu zakúpiť knihy zo širokej palety slovenskej knižnej produkcie a v neposlednom rade sa na jednom mieste zúčastniť toľkých krstov, debát, čítačiek, tvorivých dielní pre deti a prezentácií kníh. Veľtrhu však po dvadsiatich štyroch rokoch existencie chýba ambícia Incheby prekročiť vlastný tieň, byť tým najlepším možným a uspokojuje sa tým, že nič lepšie u nás nie je.

Tí, ktorí ma budú chcieť za tento názor ukameňovať, prosím, používajte na to objemnejšie knihy z produkcie mojich obľúbených slovenských vydavateľstiev a ich edícií: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov od Literárneho centra, Edícia Bratislava od PT Marenčin, obrazové publikácie od Slovartu, ako tá nedávna o Plickovi, ako aj monografie a encyklopédie z vydavateľstva SAV Veda. Ďakujem.