Koľko peňazí stojí dobré námestie

Kedysi tam stál Landererov palác, trojpodlažný dom s dvoma krídlami, ktorý patril prvému bratislavskému kníhtlačiarovi. Štúrova ulica sa ešte nevolala Štúrova a pánovi Landererovi vo výhľade na Dunaj z jeho domu ešte nezavadzal žiaden starý ani nový most. Pod oknami mal utešený parčík a po uliciach sa preháňali konské záprahy. To sa písal rok 1760.

O sto rokov sa z paláca stali ženijné kasárne a o ďalších necelých sto rokov padli aj kasárne. Pri bombardovaní Apollky došlo k poškodeniu vrchnej časti budovy, a tak ju radšej celú zbúrali. Z parčíka pred palácom sa razom stala niekoľkonásobne väčšia plocha bez jasného cieľa, ktorý postupne naplnili deti, stromy, psičkári, autobusy, trolejbusy, stánky, bezdomovci, apatia, apatia a apatia, príležitostne zmiešaná s pocitom, že všetko zelené je dobré. Iba tak sa dá vysvetliť fakt, že nikomu sa tu nepodarilo postaviť žiadnu budovu, dokonca ani v čase, keď sa ešte nad každým vyrúbaným stromom v meste nevzniesla vlna bytostného smútku.

Šafárikovo námestie je také trochu čudné, zabudnuté, beztvaré miesto, ktoré zhmotňuje desaťročia nezáujmu o verejný priestor prakticky v akomkoľvek slovenskom meste. Teraz má po rokoch konečne plán, ktorý dokonca vzišiel zo súťaže. Na budúci rok by mal byť návrh parížskeho ateliéru Hansa-Michaela Földeaka už aj hotový. Zatiaľ má niekoľko prívlastkov: jednoduchý, zelený, rýchly a lacný. To, ako bude napokon vyzerať, udá tón akejkoľvek ďalšej debate a vzťahu mesta voči verejnému priestoru, a preto je rozhodujúce, aby bol napokon aj dobrý, transparentný, funkčný a aspoň trochu progresívny. Môže takým vôbec byť?

Aké bude nové Šafko

„Keď dostanete ako východisko málo času a málo peňazí, máte iba jednu možnosť, ako zadanie spracovať: ako ľahký projekt bez veľkej hmoty,“ hovorí Hans-Michael Földeak. Súťaž na revitalizáciu Šafárikovho námestia a Fajnorovho nábrežia, ktorú Staré mesto vyhlásilo v januári, našiel na webe a neváhal. Od začiatku si stanovil jasný cieľ – bude sa striktne držať podmienok – a to mu dovoľovalo urobiť celý projekt pomerne jednoducho.

Nerátal s tým, že by mohol vyhrať, ale myšlienka urobiť čosi v Bratislave ho lákala. Vraví, že toto mesto sa naučil milovať intuitívne ešte v detstve a neskôr jeho záujem prerástol aj do záujmu profesionálneho – architektonického. Vyrastal v Nemecku, ale do Bratislavy sa pravidelne vracal, robil tu diplomovku a dodnes hovorí veľmi dobrou slovenčinou.

Súťaž na Šafárikovo námestie nevyhral, skončil ako druhý v poradí za ateliérom 2021, ktorého návrh v spolupráci s Labak-om získal najviac hlasov od poroty. Földeak však získal prvé miesto v časti zadania na Fajnorovo nábrežie. Realizovať ide napokon obe časti. Mesto sa totiž s ateliérom 2021 nedohodlo na obchodných podmienkach, čo v preklade znamená na peniazoch, ale o tých trochu neskôr.

Földeak ponuku prijal, napokon, dostal tak možnosť urobiť celé územie od Šafka až po dunajské nábrežie, čo vôbec nie je na zahodenie. Momentálne to komplikuje akurát fakt, že mesto nemá vysporiadané pozemky na Fajnorovom nábreží a na jeho realizáciu si budeme musieť počkať (a zatlačiť na ňu).

Zo Šafka by sa podľa Földeakovho návrhu mal do roka stať plnohodnotný park s množstvom zelene, ktorá nahradí aj veľa asfaltu, čo dnes zaberá takmer polovicu plochy. Časť nových povrchov budú tvoriť mlát a pochôdzny štrkový trávnik. O existujúcu zeleň by park prísť nemal, naopak, podľa návrhu ešte jedno stromoradie pribudne. Dôležitým prvkom je ústie Dobrovičovej ulice, kde kedysi končili linky autobusov a dnes tam parkujú taxíky. Autá pôjdu stadiaľto úplne preč. Toto by mala byť živá zóna, ktorá sa dá využívať na príležitostné trhy aj kultúrne akcie. Uprostred parku pri fontáne s Marínou sa ráta s letným sezónnym pavilónom. Žiadna krčma, iba niečo jednoduché, kde si v lete môžete kúpiť zmrzlinu, cukrovú vatu a skryjete sa pred slnkom.

„Ide nám hlavne o dve veci – o priestorovú kontinuitu a o zachovanie existujúcich kvalít. Chceme, aby medzi Dostojevského radom a Gajovou ulicou vznikol jeden priestor, v ktorom neobrátime všetko naruby. Snažíme sa pracovať s formami, figúrami a povrchmi, ktoré v tomto priestore sú, a chceme urobiť hladkú, tichú premenu,“ hovorí Földeak.

Realizáciu vidí aj na základe komunikácie so starostom Radoslavom Števčíkom optimisticky. S pamiatkarmi debatuje o možnostiach zásahu do historického parčíka s Kačacou fontánou, ktorý je na špici územia a je takmer úplne uzatvorený do seba ako živý skanzen. Rád by zo Šafka urobil celistvý priestor, ktorým sa človek plynule dostane k Dunaju a v ideálnom prípade sa v ňom udrží jeho atmosféra aj počas prechodu cez štvorprúdovku, ktorá ho od neho fyzicky delí.

Idea je to dobrá, ľahko uchopiteľná, zelená. To, či bude fungovať, ovplyvňujú dva faktory: v čo najkratšom čase musí dôjsť aj k práci na Fajnorovom nábreží a čo je hlavné – nemôže z toho vo finále trčať pocit, že je to len lacná náhradka za niečo lepšie.

Prečítajte si

Bratislava už stratila veľa autenticity, nemôže zrekonštruovať minulosť

Keď ide o peniaze

Tento pocit, žiaľ, vznikol v momente, keď sa ateliér architektov 2021, ktorý súťaž na Šafko vyhral, s mestom nedohodol. Podstata problému má podľa Petra Lényiho z 2021 širší rozmer, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

To, že Staré mesto na Šafárikovo námestie a Fajnorovo nábrežie vôbec vypísalo súťaž architektonických návrhov, bol v slovenských podmienkach tak trochu zázrak. Prekvapením už však nebolo, že súťažné podmienky odradili viacero architektov. Mesto chce totiž námestie obnoviť za 300-tisíc eur, honorár na všetku projektovú dokumentáciu pre ateliér stanovilo na 18-tisíc eur, čo je dosť málo.

„Prihlásili sme sa, ale od začiatku sme si povedali, že náš návrh nebudeme ohraničovať výškou investície zo strany mesta. Nepovažovali sme ju za vhodnú. Chceli sme urobiť návrh, o akom sme presvedčení, že je dobrý a namieste. Investičný náklad sme teda prekročili, ale zdalo sa nám, že jeden z ekonomicky najsilnejších regiónov by to mal zvládnuť,“ hovorí Lényi.

Porota rozhodla, že ich projekt bol najlepší. Začali sa rokovania s mestom. Ateliér nechal podrobne oceniť projekčné práce a vyšlo mu z toho to, čo už tušil. Že namiesto 18-tisíc potrebuje aspoň 32-tisíc. „Vôbec nešlo o to, že by sme neboli ochotní urobiť to za nižšiu sumu, my sme toho neboli schopní. Je to honorár pre celý tím ľudí, od vodárov, elektrikárov, inžinierov až po administratívu, a nie je dôvod, prečo by to títo ľudia mali robiť zadarmo,“ vysvetľuje Lényi.

Mestu navrhovali aj rôzne kompromisné riešenia, na ničom sa však nedohodli. „Bol to stret dvoch legitímnych názorov – im išlo o hospodárnosť, nám išlo o výsledok, pri ktorom by bol rozdiel pár tisíc eur o päťdesiat rokov úplne zanedbateľný. Nestretli sme sa, a myslím, že je to škoda pre všetkých,“ hovorí Lényi.

Priznáva však aj to, že nič z tohto by sa nemuselo stať, ak by u nás súťaže architektonických návrhov neboli na začiatočníckej úrovni a porota by mala jasnejšie vyhranené kompetencie. Ak by pre ňu bolo od začiatku prvoradé aj ekonomické nastavenie projektu, nevybrala by návrh, ktorý investíciu zadania dvojnásobne prevyšoval.

Návrh, ktorý ide realizovať Hans-Michael Földeak, považuje Peter Lényi za schodný, mrzí ho akurát to, že tento postup legitimizuje podliezanie sumy investovanej do verejného priestoru zo strany mesta.

„O dva roky bude Šafko fajn miesto, ale architekti by nemali byť vydieraní tým, že urobia projekt pre mesto pod cenu s vidinou toho, že si na tom urobia meno. To by sme naveky mohli robiť zadarmo.“ Všetko je to podľa neho iba otázkou politických rozhodnutí. „Ide tu o to, ako si politická reprezentácia ctí kvalitu verejných priestorov – takú sumu investuje a takú kvalitu potom dostane. Ak vždy investuje málo, ostáva jedine dúfať, že sa nájde niekto, kto to urobí pod cenu a dobre, lebo si to práve môže dovoliť. Z toho sa však nesmie stať pravidlo, lebo tak sa ku kvalite nedostaneme,“ hovorí Lényi.

Staré mesto sa stroho obhajuje tým, že ceny za projektovú dokumentáciu a realizáciu sú stanovené finančnými možnosťami mestskej časti a jej snahou je rozpočet dodržať.

Záleží na vzhľade aj programe

Skóre mesta a verejnosti v tomto bode príbehu je teda stále niekde na úrovni 0 : 0. Mesto síce urobilo progresívny krok vo forme medzinárodnej súťaže návrhov, ale spackaná dohoda s víťazom upriamila pozornosť na nízku investičnú sumu a ešte aj na nejasné kompetencie poroty. Nechať vyhrať najlepšieho, ale potom povedať, že na to predsa nemáme, nie je dobrá východisková pozícia ani pre možný úspech celej revitalizácie, ani pre druhého v poradí, ktorý projekt napokon realizuje.

Mestu však treba uznať snahu aj vo forme 70-stranovej správy, ktorú vlani na jeho podnet vypracovalo občianske združenie PDCS. V priebehu niekoľkých týždňov zmapovalo názory celého spektra ľudí, ktoré prichádza so Šafkom do kontaktu. Zo Šafka by sa podľa tejto správy mal stať otvorený verejný priestor reagujúci na nové trendy, ktorý nadviaže na historický odkaz, prepojí jednotlivé nesúvisiace časti, zabezpečí aktivity pre kultúru komorného rozsahu, primárne bude slúžiť cyklistom a chodcom, bude vhodný pre deti, ale i ostatné vekové kategórie.

Podľa Zory Pauliniovej, ktorá správu realizovala, má návrh Hansa Michaela Földeaka šancu uspieť najmä v súvislosti s požiadavkou verejnosti na to, aby priestor ostal zelený, aby sa urbanisticky obe časti nepredelili a aby mali prednosť chodci. „V tejto mierke ešte nie je viditeľné, ako bude prítomný odkaz histórie a samotný mobiliár,“ hovorí Pauliniová. Väčší dôraz by si podľa nej zaslúžilo riešenie cyklistických trás. Celkovú spokojnosť však podľa nej do veľkej miery ovplyvní „programovanie verejného priestoru“ – a teda nielen to, ako bude námestie vyzerať, ale čo sa tam bude diať, či bude dobre spravované a udržiavané.

Súčasťou života námestia by mohli byť aj aktivity združenia Camera Obskura, ktorá sa už niekoľko rokov snaží presadiť svoj zámer na umiestnenie galérie v tejto oblasti aj o jej obnovu. Momentálne rokuje s magistrátom hlavného mesta o rozlohe, na akej by galéria mohla stáť. Štvorpodlažná budova by mala podľa územného plánu vyrásť vedľa momentálne poslednej budovy na Štúrovej ulici, v ktorej sídli polícia. Galéria by tak uzatvárala blok, ktorý ostal po zbúraní Landererovho paláca čiastočne neukončený.

Peter Bielik, syn fotografa Ladislava Bielika, autora známej fotografie z 21. augusta 1968, ktorá vznikla práve v týchto miestach, má ako zakladateľ združenia Camera Obskura jasné plány. Chce vybudovať múzeum a galériu. „V stálej expozícii sa zameriame na fotografie a dokumenty, galéria s meniacimi sa expozíciami bude otvorená pre všetky druhy vizuálneho umenia, pričom by nemala byť obmedzená len na priestory budovy, ale mohla by využívať aj plochu parku. Veľkou inšpiráciou je pre nás napríklad činnosť Nobelovho mierového centra v Osle, kde sme mali pred pár rokmi výstavu fotografií môjho otca. Radi by sme na túto spoluprácu nadviazali,“ hovorí Bielik.

V roku 2018 by chcel v rámci 50. výročia okupácie Československa položiť základný kameň stavby, architektonický návrh ani rozpočet na stavbu však zatiaľ nemá. Na otázku, z akých zdrojov chce združenie hradiť stavbu a náklady na prevádzku, hovorí, že odpoveď na to bude hľadať vtedy, keď bude mať v rukách platné povolenia. „Dovtedy o tom nemá zmysel s kýmkoľvek rokovať a nič také sa zatiaľ ani neudialo.“

Vrátiť minulosť?

Igor Marko, architekt a urbanista, ktorý momentálne pracuje na projekte Nové Lido na opačnej strane Dunaja, hovorí, že na celom projekte ho mrzí najmä to, že ešte pred súťažou nevznikla potrebná odborná debata. „Zasa sa urobila súťaž na produkt bez hlbšieho rozmýšľania, ako bude rásť v čase,“ hovorí Marko.

Tvrdí, že nie je síce nostalgicky precitlivelý k starým budovám, ale na mieste niekdajšieho Landererovho paláca skrátka čosi chýba. „Námestie tým stratilo obsah a mierku. Chýba tu kvalitný objekt s mestskou alebo rezidenčnou funkciou, ktorý by doplnil mestský blok. Vrátila by sa logika s historickým parčíkom a hlavne by sa mohol vytvoriť dobre fungujúci komunitný vnútroblok s aktívnym verejným priestorom,“ hovorí Marko.

Myslí si, že by stále mala existovať možnosť celý proces takto nastavenej obnovy námestia zvrátiť. „Historicky bolo toto námestie dlhodobo priestorovo komponované a táto strata sa ťažko nahradí rýchlym a populárnym riešením – zeleným priestorom, navyše podozrivo lacným.“

Na nefunkčnú zmes kolonizovaných priestorov sme si podľa neho iba zvykli, niektorí si k nim dokonca vytvorili romantizujúci pozitívny vzťah. Práve na ňom podľa neho stál aj dočasný experiment kontajnerového mestečka Šafko Olivera a Dany Kleinertovcov. „Bol som veľký fanúšik tohto projektu, ale v konečnom dôsledku sa nepodarilo zužitkovať vytvorenú energiu na niečo dlhodobejšie. Pomohla tomu aj pre mňa stále nejasná a čudná konfrontácia s úradom Starého mesta a časťou obyvateľov. Mali by sme byť veľkorysí, schopní podporovať a chváliť, ale aj kriticky myslieť, aby sa takéto projekty nekončili sklamaním a dezinterpretáciou,“ hovorí Igor Marko.

Kontajnery sa ako dočasné riešenie páčili aj architektovi Borisovi Hrbáňovi, ktorý dnes figuruje ako praktický spojovník medzi francúzskym ateliérom Hansa-Michaela Földeaka a slovenskou administratívou.

S návrhom Földeaka je stotožnený a zdá sa mu, že by mohol uspieť aj u verejnosti. „Podrobne sme prechádzali správu z participácie. Väčšina ľudí chcela park na tomto mieste ponechať, zvykli si naň. Nie je to dnes väčšia hodnota ako vrátenie stopy z minulosti? Ak by sme ju vrátili – v akej podobe by sa to malo stať? Myslím, že dnešný status quo parku je dobrý, akurát mu treba dať jasnejšiu tvár a funkciu. A na rohu Štúrovej pritom stále môže vzniknúť aj kvalitná architektúra v podobe galérie,“ hovorí realisticky.

Projekt námestia je podľa neho dobrý aj v tom, že nestojí na veľkých gestách, ale na detailoch, akými sú osvetlenie na stromoch alebo vysoké štrkové trávniky, ktoré prinesú do Bratislavy niečo, čo inde už dlho a dobre funguje. Záleží však, či tieto návrhy v realite nebudú tlačené ku konvenčným riešeniam.

„Ak sa nám nepodarí urobiť Šafko, tak potom sa nám nepodarí urobiť už nič,“ hovorí s istou mierou zveličenia, no v niečom je toto generalizovanie namieste.

Na mape Bratislavy a množstva ďalších miest je veľa verejných priestorov, ktoré ešte stále patria štátu či mestu a s trochou aktívneho, profesionálneho prístupu a adekvátnym rozpočtom by mohli patriť aj ľuďom. Nie ako čudné, beztvaré, schátrané plochy, ku ktorým si musíte budovať vzťah skrz odpor, ale ako upravené, fungujúce miesta, ktoré prinášajú čosi viac. Možno stačí jeden dobrý príklad, ktorý ukáže, čo si pod tým možno predstaviť, ako to docieliť a čomu sa v budúcnosti vyhnúť. Tým príkladom môže byť Šafko s Fajnorovým nábrežím.