Denník N

Bratislava už stratila veľa autenticity, nemôže zrekonštruovať minulosť

Hans-Michael Földeak realizuje projekt pre Šafárikovo námestie. Má slovenské korene, desať rokov pôsobil v Berlíne, jeho ateliér dnes sídli a väčšinu projektov robí v Paríži. Foto - Margaux Kervarec
Hans-Michael Földeak realizuje projekt pre Šafárikovo námestie. Má slovenské korene, desať rokov pôsobil v Berlíne, jeho ateliér dnes sídli a väčšinu projektov robí v Paríži. Foto – Margaux Kervarec

Kde bude rozdiel medzi Las Vegas a Európou, keď si budeme podľa momentálne vládnucej ideológie vymazávať alebo skresľovať tvár mesta? Pýta sa architekt Hans-Michael Földeak, ktorý zmení tvár Šafka a Fajnorovho nábrežia.

Architektúru študoval v Mníchove, desať rokov žil v Berlíne, dnes má ateliér v Paríži. HANS-MICHAEL FÖLDEAK hovorí výbornou slovenčinou a k Bratislave má vzťah človeka, ktorý sa ju naučil mať rád ešte ako dieťa. Pravidelne sem chodil najmä na prázdniny, teraz sa vracia pracovne. Jeho ateliér realizuje revitalizáciu Šafárikovho námestia a pripravuje aj projekt pre Fajnorovo nábrežie. „Keď sa nám podarí spraviť pekný, hodnotný projekt vo verejnom priestore v Bratislave, nebude to na úkor architektov, ale skôr to našu pozíciu posilní,“ hovorí.

Prečo ste sa prihlásili do súťaže na Šafárikovo námestie a Fajnorovo nábrežie?

Celé toto územie je blízko areálu, ktorému som sa venoval vo svojej diplomovke pred šestnástimi rokmi. Keď som túto súťaž objavil v európskom tendrovom systéme a ešte aj vypísanú v nemeckých novinách vo výbere zaujímavých súťaží, bolo mi jasné, že do toho chcem investovať čas a prihlásiť sa. Navyše, zdalo sa mi, že táto súťaž sa dá urobiť pomerne ľahko a rýchlo.

Bolo zadanie také jednoduché?

Áno, bolo jasné, že mesto nemá ani veľa peňazí, ani veľa času. Vnímal som to viac ako metodické zadanie než klasické architektonické. Išlo najmä o prepojenie existujúcich priestorov, ktoré sú momentálne od seba oddelené, a vyzdvihnutie ich kvality. A to sa dá pomocou jednoduchých úkonov – čosi vyčistíte, upracete, niečo, čo ruší, odstránite, dovolíte ľuďom voľne prechádzať, zavediete veľkorysosť, otvoríte priestor a ukážete jeho prednosti. A to nie je nič nové, sú to všeobecne platné princípy, ktoré sa dajú využiť a ďalej prispôsobiť na konkrétne miesto. Okrem toho sme si dali v ateliéri vlastné zadanie – rozhodli sme sa odpovedať presne na stanovené požiadavky a rešpektovať aspoň v prvom kroku rozpočet aj časový plán. To všetko veľmi jasne definovalo rámec, v ktorom sme na návrhu pracovali.

Čo je kľúčovým prvkom vášho návrhu – aké bude Šafko?

Ide nám hlavne o dve veci – o priestorovú kontinuitu a zachovanie existujúcich kvalít. Chceme, aby medzi Dostojevského radom a Gajovou ulicou vznikol jeden priestor, v ktorom neobrátime všetko naruby. Snažíme sa pracovať s formami, figúrami a povrchmi, ktoré v tomto priestore sú, a chceme urobiť hladkú, tichú premenu. Výsledkom by malo byť okrem iného aj to, že z tohto miesta sa stane akési rameno prepájajúce breh Dunaja s mestom.

Zatiaľ sa zdá, že si v tomto s vedením Starého mesta rozumieme, chceme vytvárať prepojenie jednotlivých častí, a teda aj prepojenie s Kačacou fontánou. Ak chceme vytvoriť priestorovú kontinuitu, tak musíme rátať aj s ňou, lebo práve na týchto územiach – na rohoch, kde sa človek dostáva do stretu s otázkami vlastníctva a rozličnej funkcie, to najviac iskrí, a preto je dôležité, aby sme mohli riešiť aj tieto územia.

Návrh ateliéru f&b cc, ktorý sa bude na budúci realizovať. Zo Šafárikovho námestia urobí plnohodnotný park so živou zónou pre kultúrne akcie na mieste, kde ústi Dobrovičova ulica a kde boli kedysi zastávky autobusov. Momentálne návrh prechádza pripomienkami. Na mieste, kde je nakreslená štvorpodlažná budova by mala vyrásť galéria projektu Camera Obskura, ktorá rokuje s magistrátom o rozlohe pozemku. Autori návrhu: Ing. Boris Hrbáň a f&b cc – Dipl. Ing. arch. Hans-Michael Földeak, M. Sc.; Malia Bennaceur, architecte dplg; Juliette Guichard, architecte hmonp. Vizualizácia - f&b cc
Návrh ateliéru f&b cc, ktorý sa bude na budúci rok realizovať. Zo Šafárikovho námestia urobí plnohodnotný park so živou zónou na kultúrne akcie na mieste, kde ústi Dobrovičova ulica a kde boli kedysi zastávky autobusov. Momentálne návrh prechádza pripomienkami. Na mieste, kde je nakreslená štvorpodlažná budova, by mala vyrásť galéria projektu Camera Obskura, ktorá rokuje s magistrátom o rozlohe pozemku. Autori návrhu: Ing. Boris Hrbáň a f&b cc – Dipl. Ing. arch. Hans-Michael Földeak, M. Sc.; Malia Bennaceur, architecte dplg; Juliette Guichard, architecte hmonp. Vizualizácia – f&b cc

Kľúčovou zónou spájajúcou obe časti námestia bude ústie Dobrovičovej ulice, ktoré by malo slúžiť kultúrnemu programu alebo trhom. Vizualizácia - f&b cc
Kľúčovou zónou spájajúcou obe časti námestia bude ústie Dobrovičovej ulice, ktoré by malo slúžiť kultúrnemu programu alebo trhom. Vizualizácia – f&b cc

Pohľad na letný pavilón od Alžbetínskej ulice. Malo by ísť o vzdušnú architektúru so sezónnym využitím. Vizualizácia - f&b cc
Pohľad na letný pavilón od Alžbetínskej ulice. Malo by ísť o vzdušnú architektúru so sezónnym využitím. Vizualizácia – f&b cc

Bude Šafko iba miestom na prechádzanie, alebo sa tam má diať aj niečo, kvôli čomu sa tam človeku oplatí stráviť čas?

Samozrejme, že by to malo byť miesto, kam človek chce prísť a tráviť tam čas. Taký je náš zámer a som presvedčený, že to bude fungovať. V lete som veľa sledoval, čo funguje a čo nie. A páči sa mi, že je to prechodná, tranzitná zóna, ale aj cieľ. Vždy sú tam tí, čo iba prechádzajú, ale aj tí, čo ostávajú. Dnes sa mi na tomto mieste páči aj istá neformálnosť. Na nič sa to tam nehrá. Je to ako v niektorých častiach Berlína, kde som desať rokov žil. A túto neformálnosť by som rád do istej miery zachoval aj v návrhu. Naopak, za problematický považujem priestor v území Kačacej fontány, ktorá podľa mňa nefunguje. Je trochu upätá, priškrtená.

Poslanec Štefan Holčík na poslednom verejnom prerokovaní návrhu toto miesto obhajoval ako nemenné z hľadiska historickej hodnoty. Čo s tým dokážete urobiť?

Áno, pán Holčík toto územie obhajoval, ale svoju historickú hodnotu mal park, ktorý bol v priamej komunikácii s Landererovým palácom. Lenže palác tam už dnes nemáme. Parku tak chýba základ, opodstatnenie, partner, a preto sa z neho stal jeden z mnohých malých fragmentov, ktoré sa tu nachádzajú, čo je aj základný problém celého tohto územia, ktoré je rozdelené mohutnou infraštruktúrou dnes už nefunkčnej križovatky. Tieto fragmenty chceme dať do súvislosti – v tomto prípade do novej súvislosti, pretože tie staré už neexistujú.

Má zmysel obracať sa pri navrhovaní verejného priestoru pre 21. storočie k historickým podkladom z 19. storočia? Do akej miery ich treba brať do úvahy?

Neexistuje na to univerzálna odpoveď, všetko závisí od konkrétneho problému a riešenia. V princípe to zmysel má a ja vždy chcem vedieť, ako miesto vyzeralo kedysi, akú malo funkciu a čo presne tam bolo. Akurát, že to, čo potom navrhujem, je niečo nové, čím, prirodzene, vzniká konflikt s pamiatkarmi.

Tým, že vytvárame niečo nové, časť starého odstránime. Je to klasický konflikt a je súčasťou mojej profesie. Výsledkom bude kompromis, na ktorom musíme pracovať a s ktorým by mali byť obe strany spokojné. Iste budú tí, ktorí povedia, že finálny návrh je málo progresívny, a na druhej strane budú tí, čo povedia, že nerešpektujeme minulosť. Nesťažujem sa, rád s pamiatkarmi debatujem a zaujíma ma ich názor. Myslím si však, že náš návrh je veľmi citlivý a pracuje s existujúcimi prvkami.

Na existujúce stromoradie by malo nadviazať nové, ktoré by končilo až na križovatke s Dostojevského radom. Vizualizácia - f&b cc
Na existujúce stromoradie by malo nadviazať nové, ktoré by sa končilo až na križovatke s Dostojevského radom. Vizualizácia – f&b cc

Víťazný návrh ateliéru f&b cc na Fajnorovo nábrežie. Vizualizácia - f&b cc
Víťazný návrh ateliéru f&b cc na Fajnorovo nábrežie. Vizualizácia – f&b cc

Keď ste sa prihlásili do súťaže, mali ste predstavu, že by sa váš návrh mohol realizovať?

Nie, vôbec som s tým nerátal. Súťažový biznis je tvrdý. Zvážite okolnosti, prihlásite sa, prehráte a na druhý deň idete ďalej. Ale keď som počul náznaky, že možno sme čosi získali, mal som radosť. Vedel som, že to bude veľa práce a asi to nepôjde ideálne. Ale keď to bolo oficiálne, bolo mi jasné, že do toho ideme a pokúsime sa to zrealizovať spôsobom, akým sme urobil projekt – ľahko a rýchlo.

Váš návrh na Šafárikovo námestie získal v súťaži druhé miesto. Mesto vás oslovilo, keď sa nedohodlo s víťazmi prvého miesta – ateliérom 2021 + LABAK, ktorí navrhovali mestu zvýšenie rozpočtu a honorárov. Vás nízky honorár neodrádzal?

Už keď sme sa prihlásili, vedel som, že honoráre sú veľmi nízke a ak vyhráme, nebudeme zaplatení tak, ako by sme chceli a potrebovali. Náš spôsob práce sa nedá nijako okresať, rovnováhu sme teda museli nastaviť vo vnútri ateliéru. Túto prácu beriem ako investíciu do budúcnosti. Prídeme sem, ukážeme sa a urobíme si dobré meno.

Nebude napokon rozhodnutie zobrať súťaž s nízkym honorárom zlý signál pre mesto, že do architektúry verejného priestoru nemusí investovať viac peňazí?

Vidím to ako proces a ako začiatok niečoho nového. Možno sa mýlim, ale tento projekt, s verejným, a nie so súkromným zadávateľom, jeho genéza cez participatívny proces a jeho zatiaľ konzekventné riešenie, aspoň na časť Šafárikovho námestia, sa mi zdá ako nová skúsenosť pre Bratislavu a pre jej vedenie. A aj pre mňa takou je. Som súčasťou tohto procesu a snažím sa prispieť najlepšie, ako viem, snažím sa všetko vysvetľovať, priniesť podklady z iných, porovnateľných situácií a upozorniť na kontext, riziká a šance. K tomu patria aj peniaze, a teda realistické ocenenie kvalitného návrhu a kvalitnej realizácie.

Projekt takéhoto stupňa mestskej komplexity sa nedá vyriešiť na jedenkrát, ale vždy len postupne. Takže verím, že mesto bude v ďalších fázach zapracovávať skúsenosti z tohto projektu. Myslím, že keď sa nám podarí spraviť pekný, hodnotný projekt vo verejnom priestore v Bratislave, nebude to na úkor architektov, ale skôr to našu pozíciu posilní.

Hovorili ste mi, že po oslovení Starým Mestom sa vám v hlave začali vybavovať progresívne realizácie vo verejnom priestore v Bratislave – a tých nie je veľa. Ani toto nebolo dôvodom, prečo zo súťaže vycúvať?

Nie, nepracujem tak. Treba nad tým uvažovať, ale až keď zistíte, že na druhej strane nie je partner, s ktorým sa projekt dá zrealizovať. Ak zistíte, že tento základ nefunguje, potom môžete povedať prepáčte, nezvládneme to.

A teraz ste presvedčený, že základ je dobrý a komunikácia s mestom funguje?

Áno, zatiaľ to funguje. Myslím, že sa nám podarilo nájsť porozumenie pre to, čo navrhujeme. Všetky diskusie sú na dobrej profesionálnej aj osobnej úrovni a o veciach sa bavíme realisticky. Zatiaľ som, a zásadne som, optimista. Ale dôležitým prvkom nášho návrhu je čas. Celý projekt má byť ľahký, a táto ľahkosť bude viditeľná len vtedy, ak bude návrh s ľahkosťou urobený. Ak budeme čakať alebo sa vracať k bodom, ktoré sa už riešili, táto kvalita sa stratí. Potom tam už môžeme urobiť aj čosi veľké.

Vo svete stavajú mosty inžinieri s architektmi. U nás vo väčšine prípadov iba inžinieri. Foto N - Tomáš Benedikovič
Vo svete stavajú mosty inžinieri s architektmi. U nás vo väčšine prípadov iba inžinieri. Foto N – Tomáš Benedikovič

Starý most, ktorý nadväzuje na územie Šafárikovho námestia, sa podľa Hansa-Michaela Földeaka stal dobrým novým verejným priestorom, odhliadnuc od jeho architektonickej kvality. Foto N - Tomáš Benedikovič
Starý most, ktorý nadväzuje na územie Šafárikovho námestia, sa podľa Hansa-Michaela Földeaka stal dobrým novým verejným priestorom, odhliadnuc od jeho architektonickej kvality. Foto N – Tomáš Benedikovič

Replika barokovej záhrady na Bratislavskom hrade. Foto N - Tomáš Benedikovič
Replika barokovej záhrady na Bratislavskom hrade. Foto N – Tomáš Benedikovič

Váš ateliér sídli v Paríži, robíte aj na staniciach metra, ale aj na súkromných či verejných zákazkách. Prečo je pre vás príťažlivé prísť urobiť projekt do Bratislavy napriek zrejmej ekonomickej strate? Dá sa v Bratislave „urobiť meno“?

Ale ja to nevidím tak, že by sme si robili meno iba v Bratislave, robíme si ho v Európe. Ak sa nám podarí realizovať návrh na Fajnorovom nábreží, je to predsa Dunajské nábrežie, a to je európska záležitosť. Navyše, urobiť si meno v Bratislave je pre mňa osobne príťažlivé. Mám k tomuto mestu vzťah. Sledujem jeho vývoj, nielen osobne, ale aj ako architekt, najmä od diplomovky, ktorú som tu robil.

Ako vnímate Bratislavu – mimo pohľadu architekta?

Môj vzťah k Bratislave je viac inštinktívnym vzťahom človeka, ktorý ju zažil ako dieťa, než vzťahom, akému sa človek naučí vedome v dospelosti. A tiež je v ňom aj časť akéhosi vzťahu emigrantov, ktorí majú odstup a pozerajú sa na mesto zďaleka. Je v ňom isté riziko myslieť si, že môžeme poúčať, na to treba dať pozor.

Študovali ste v Mníchove – prečo ste robili diplomovku v Bratislave?

Mal som tu rodinu a nechcel som v Bratislave tráviť čas iba cez prázdniny. Veľmi ma zaujímal vývoj mesta od revolúcie. Zdalo sa mi fascinujúce pozorovať, akým spôsobom sa bude vyvíjať urbanizmus v krajine, ktorá nezažila urbanizáciu „západným spôsobom“ v 50. – 70. rokoch minulého storočia. Mal som predstavu, že mestá východného bloku by sa po revolúcii mohli vyhnúť všetkým chybám, ktoré urobili na Západe, a ešte by aj svoju komunistickú minulosť dokázali esteticky zapracovať do svojich miest a akceptovať ju ako súčasť dejín.

A ako sme na tom podľa vás – darí sa nám zapracúvať dejiny a vyhýbať sa chybám?

V Bratislave vidno to, čo sa momentálne deje aj v iných mestách. Je to istá forma predvojnovej a predkomunistickej nostalgie – snaha zakonzervovať minulosť a v prípade, ak už neexistuje, tak ju zrekonštruovať. Je to snaha zaviesť v meste obraz niečoho starého ako obraz toho lepšieho. Tieto sily chcú skryť prvky tej „zlej“ moderny, teda toho, čo vzniklo a čo sa postavilo počas socializmu. Takto však strácame čitateľnosť a autenticitu našich miest.

Príkladom môže byť rekonštrukcia mestského zámku v Berlíne alebo baroková záhrada na Bratislavskom hrade. Kde bude rozdiel medzi Las Vegas a Európou, keď si budeme takto, podľa momentálne vládnucej ideológie, vymazávať alebo skresľovať tvár mesta? Bratislava už stratila veľa svojej autenticity, a to hlavne vo svojom historickom jadre a v okolí Slavína. Hľadám pamiatkarov a chýbajú mi v diskusii, keď sa hovorí o autenticite, keď sa stráca patina, keď sa veľa vecí vyčistí. Mesto prešlo cez dobré aj zlé časy, a keď sa ním prejdete, tak tieto vrstvy musíte vidieť.

Aká je podľa vás najväčšia výzva, pred ktorou stojí Bratislava v rámci architektúry alebo urbanizmu?

Hlavná téma Bratislavy je doprava. Je tu síce veľa vecí, o ktorých by sme mohli hovoriť, napríklad vzťah mesta k Dunaju alebo vchod do Starého Mesta smerom od Podhradia, ale riešiť treba v prvom rade dopravu. Je poznačená mimoriadne expanzívnym vývojom osobnej dopravy po roku 1989 a minimálnym vývojom verejnej dopravy v tom istom čase. V celej západnej Európe dnes hľadáme a nachádzame koncepty, ako odľahčiť dopravu v meste, ako ju urobiť viac kompatibilnú s naším životným priestorom – a v Bratislave hľadáme parkoviská.

Máte za sebou stretnutia s politikmi, samosprávou – máte pocit, že by sa v tom niečo mohlo zmeniť, keď sledujete ich prístup?

Potreba riešiť túto tému je jasná, ale zatiaľ som nestretol nikoho, kto by sa do toho pustil na celomestskej úrovni, s ambíciou chytiť tento problém pri svojich koreňoch, a kto by skúsil zredukovať množstvo osobnej dopravy. Musím však povedať, že Starý most s električkovou traťou do Petržalky je fascinujúci príklad toho, ako môže riešenie dopravy zmeniť a ovplyvniť verejný priestor. Samotný most by sa dal z architektonického hľadiska veľmi skritizovať, v detailoch aj celkovom vyhotovení. Ale to všetko je takmer nič voči tomu, čo priniesol, akú kvalitu dal verejnému priestoru. Stačí sa ním v lete prejsť a vidíte, že sa podarilo vytvoriť nový mestský verejný priestor.

Dobre, ale nemohli by sme v roku 2016 očakávať, že okrem funkčnej stavby, ktorej poloha nebola pre mesto novinkou, dostaneme konečne aj kvalitnú architektúru? Máme sa uspokojiť s tým, že to funguje, a to stačí?

Ak ide o infraštruktúru v meste – má to mnohé vrstvy. Celomestskou vrstvou je nová linka hromadnej dopravy, ktorá odľahčí cesty a mesto od áut. Mostom sa vytvoril nový verejný priestor, a zrejme aj preto, že nábrežie stále nie je dobre urobené, tak ponúka krásny výhľad na Bratislavu a ľudia si ho vážia. Na druhej strane veľmi kritizujem, že pri projektovaní nedošlo na riešenie výjazdu na most, ktorý by vôbec nemusel byť taký veľký. A až teraz môžeme hovoriť o architektúre a dizajne mosta, o jeho detailoch, farbe, osvetlení a jeho postoju k minulosti. Čiže vidím to tak, že ak máme kritizovať, treba toho zohľadniť viac. Nie, vôbec sa nemáme uspokojiť s argumentmi, ktoré sú čisto funkčného charakteru. Náš ateliér pracuje na staniciach metra, teda na infraštruktúre, a snažíme sa zaviesť aj do tohto druhu stavieb architektonické rozmýšľanie – brať do úvahy aspekty kontextu, flexibility, trvácnosti, estetiky alebo mierky. Preto viem, že takýto projekt má veľa úrovní a kritika musí zohľadniť všetky.

Zúčastnili ste sa na súťažiach vo viacerých európskych krajinách. Ak by ste to mali porovnať so situáciou z Bratislavy, ako na tom sme s organizáciou a realizáciou súťaže – je to štandardný prístup?

Nezúčastnilo sa veľa architektov, to je jeden rozdiel. Súťaže v Nemecku alebo vo Švajčiarsku sú také preplnené, že porota nemá šancu skutočne porovnať všetky návrhy. Zadanie bolo v Bratislave pripravené presne a jasne, porota mohla pracovať nezávisle. Ako pokračujeme v práci, stretávame sa aj s problémami – najmä s nevyjasnenými vlastníckymi vzťahmi, chýbajúcou komunikáciou medzi hlavným mestom a mestskou časťou a nejasnú zodpovednosť. To je aj dôvodom, prečo sa ešte nepracuje na projekte pre Fajnorovo nábrežie. Možno tu ešte kultúra architektonických súťaží, v ktorých by bolo vyhlasovateľom mesto, nie je bežná. Ale vôľu mesta zrealizovať projekt, aspoň na časť Šafárikovho námestia, zatiaľ cítim.

V súvislosti s návrhom Fajnorovho nábrežia, ale aj Šafka, hovoríte o „ľahkosti“. Súvisí táto ľahkosť s tým, že máte od vzťahov a vecí v meste odstup, keďže žijete mimo Slovenska?

Nie, túto ľahkosť vnímam ako výsostne architektonický prístup. V našej interpretácii bola práve ľahkosť kľúčová pre celé zadanie. S nízkym rozpočtom môžete urobiť iba ľahký projekt bez veľkej hmoty. Projekt, ktorý je viac scéna ako objekt. Koolhaas povedal, že urbanizmus možnosti otvára a architektúra ich uzatvára, a presne v tomto ma urbanizmus zaujíma viac, a platí to aj pre Šafko. Otvoríme jeho priestor a ukážeme, aký má potenciál. A patrí k tomu aj istý stupeň improvizácie, a to je dôležitá časť našej práce.

Je toto prístup, ktorý vás k architektúre priviedol?

To je skôr bod, v ktorom sa dnes nachádzam. Snažím sa pochopiť vlastnú prácu v kontexte toho, čo sa už urobilo, a pritom myslieť na to, že po mne budú ďalší vstupovať a pracovať s tým, čo som urobil ja. Hlavne v takom projekte, akým je Šafko. To, čo ma zaujíma na architektúre najviac, sa deje na jej hranách, okrajoch, kde sa prelína s inými profesiami – s inžinierskymi riešeniami, s umením, s urbanizmom, s dopravou, s ľudskými aktivitami a s prírodou. V týchto spoluprácach s inými odbormi môže byť architektúra efektívna a zároveň skromná. Páči sa mi názor anglického architekta z 19. storočia, Augusta Pugina, ktorý vravel o architektúre ako o poslednej možnosti. Urob všetko, čo môžeš, a až keď sa už nedá inak, stavaj. Tak sa mi to páči a dúfam, že aj Šafko také bude.

Hans-Michael Földeak.
Hans-Michael Földeak.

Hans-Michael Földeak – narodil sa v Nemecku, architektúru študoval v Mníchove, má slovensko-maďarské korene. Jeho ateliér f&b cc pôsobí v Paríži, momentálne pracuje na staniciach parížskeho metra. Pravidelne sa zúčastňuje medzinárodných súťaží v Európe.

Kultúra

Teraz najčítanejšie