Denník N

Castro dúfal, že dejiny ho zbavia viny. Fico nehovorí pravdu o tom, že nikoho neohrozoval

Kubánci na Floride oslavovali smrť Fidela Castra. Foto - TASR/AP
Kubánci na Floride oslavovali smrť Fidela Castra. Foto – TASR/AP

Ako naozaj žili Kubánci pod vládou Fidela Castra a ako to nebol mierumilovný líder, ale diktátor, ktorý chcel aj za cenu obetí vyvážať komunistickú revolúciu do sveta.

„Kuba nikdy nikoho neohrozovala, len chcela žiť svojím vlastným životom. Mnohí ju za túto odvahu nenávideli. Chcem vyjadriť úprimnú sústrasť Kube v súvislosti s úmrtím Fidela Castra – nositeľa tejto odvahy,“ smúti za Fidelom Castrom slovenský premiér Robert Fico.

Keď hovorí o tom, že Kuba nikoho neohrozovala, nehovorí pravdu.

Dokazujú to aj oslavy Kubáncov na Floride v uliciach Miami. Doma Castra oslavovali najmä chudobní Kubánci. Ale Kubánci, ktorí zo svojej krajiny utiekli pred politickým prenasledovaním, prípadne pre svoje názory skončili vo väzení, hovoria, že Kuba by nemala zabudnúť na zločiny Fidela Castra.

Čistky a prenasledovanie na ostrove slobody

„Dejiny ma zbavia viny,“ povedal Castro vo svojej najznámejšej reči pred kubánskym súdom v roku 1953.

Hneď po tom, čo sa dostal k moci, začal prenasledovať stúpencov vlády predchádzajúceho diktátora Fulgencia Batistu. Len za prvé dva roky od prevzatia moci dal Fidel Castro podľa New York Times zastreliť takmer 600 ľudí.

Ďalšie tisíce skončili vo väzení či v exile. Z Kuby dokonca utiekla aj jeho dcéra a mladšia sestra. V roku 1964, päť rokov po svojom nástupe, Castro podľa agentúry AP priznal, že väzní 15-tisíc politických väzňov.

Kubánsky diktátor nechal zatvoriť nezávislé médiá a prenasledoval nielen politických oponentov, ale aj homosexuálov. Slávny peruánsky spisovateľ a držiteľ Nobelovej ceny za literatúru Mario Vargas Llosa, ktorý Castra spočiatku podporoval, hovorí, že kubánsky vodca homosexuálov nazýval „chorými“.

„Dejiny zhodnotia 55 rokov, ktoré sa dnes končia smrťou kubánskeho diktátora. Ale nie som si istý, či Fidela zbavia viny,“ povedal pre španielsky denník El País Vargas Llosa.

Mimovládne organizácie hovoria o tisícoch popráv, často bez riadneho či spravodlivého súdneho procesu. Bežní Kubánci však jeho správanie k oponentom a disidentom prehliadali, Castra vnímali cez bezplatnú zdravotnú starostlivosť, školstvo a cez jeho prejavy, v ktorých sa vždy zaväzoval k boju za obyčajného človeka a za svoje ideály.

Revolucionár Castro v roku 1957. Foto - TASR/AP
Revolucionár Castro v roku 1957. Foto – TASR/AP

Keď Castro v roku 2008 vládu v krajine odovzdal svojmu bratovi Raúlovi, Human Rights Watch upozornila, že mechanizmy, ktoré Fidel vybudoval na potláčanie oponentov, existujú aj naďalej. Organizácia hovorila o tajnej polícii, sledovaní a zatýkaní ľudí, zákaze cestovania a ovplyvňovaní polície.

Ešte minulý rok HRW vo svojej správe konštatovala, že za 10 mesiacov roka 2015 zaznamenali viac ako 6200 prípadov svojvoľného zadržiavania. Presné informácie o počte politických väzňov však mimovládky k dispozícii nemajú, kubánsky režim si ich stráži.

Prepustenie disidentov síce bolo aj súčasťou dohody s USA o uvoľnení vzťahov, no v kubánskych väzniciach aj naďalej ostávajú desiatky ľudí, ktorých režim považuje za nepohodlných.

„Idylický“ život na Kube

Castro sa počas svojho vládnutia snažil držať socialistických ideálov a Kubu chcel premeniť na ostrov, kde vládne sociálna spravodlivosť a rovnosť medzi občanmi.

Jeho iniciatívy však Kube spôsobili medzinárodnú izoláciu, ktorá krajinu poškodila najmä ekonomicky. Systém na Kube síce na jednej strane produkoval množstvo lekárov a učiteľov, čo sa prejavilo nízkou detskou úmrtnosťou a vysokou gramotnosťou, no režim ľuďom zároveň upieral základné občianske práva. Prenasledoval homosexuálov aj veriacich.

Krajina bola závislá od exportu a neskôr aj od remitencií obyvateľov, ktorí z Kuby utiekli. A tí, ktorí sa snažili dostať z ostrova, často zahynuli pri ceste do USA.

Aj vzdelávací a zdravotnícky systém, ktorý bol zdarma pre všetkých a ktorý najčastejšie Castro využíval na propagáciu svojho režimu, mal svoje negatíva. Školy sa viac zameriavali na indoktrináciu ako na vzdelávanie a zdravotníctvo síce bolo zdarma pre všetkých, no naozaj kvalitnú starostlivosť dostali len tie najvyššie vrstvy na čele s Fidelom.

„Na uliciach síce nenájdete bezdomovcov alebo podvyživené deti, ale ľudia nevlastnia takmer nič a pravidelne musia zažívať veľmi nepríjemné veci – v Kube sa stojí v rade na všetko,“ povedal o živote na Kube fotograf časopisu National Geographic David Alan Harvey.

Castro s Jánom Pavlom II. v roku 1998. Foto - TASR/AP
Castro s Jánom Pavlom II. v roku 1998. Foto – TASR/AP

Oslavy v Miami

Správa o Castrovej smrti vyvolala nadšenie na Floride, kam pred jeho režimom utekala väčšina Kubáncov. Obyvatelia Miami však americkým médiám povedali, že neoslavujú len jeho smrť, ale hlavne novú nádej pre Kubu.

Kubánci, ktorí žijú na Floride, hovoria o novom začiatku pre Kubu, sviatku pre celý národ a spomínajú na svoje rodiny, ktoré Castrovo prenasledovanie neprežili.

„Ľutujem, že tento zločinec nikdy nestál pred tribunálom za všetky zločiny, ktoré napáchal na svojich vlastných ľuďoch,“ povedal pre BBC Orlando Gutiérrez, zakladateľ Kubánskeho demokratického riaditeľstva v Miami.

„Je to muž, ktorý za sebou zanechal dedičstvo intolerancie, zriadil rodinnú diktatúru a nemal žiadnu toleranciu pre kohokoľvek, kto zmýšľal inak. Zriadil totalitný režim, kde boli ľudia prenasledovaní aj za najmenší odklon od oficiálnej ideológie,“ dodáva Gutiérrez.

Podobne reagovali aj iní obyvatelia kubánskych štvrtí na Floride.

„Tento deň je pre mňa najkrajším v živote,“ povedal pre Guardian Felix Puentes, Kubánec, ktorého pred útekom do USA režim šesť rokov zadržiaval ako politického väzňa.

Marco Rubio, senátor z Floridy, ktorý sa tento rok uchádzal aj o prezidentskú nomináciu Republikánskej strany, nazval Castra „vražedným diktátorom, ktorý svojim vlastným ľuďom priniesol mizériu a utrpenie“. Rubio je sám potomok Kubáncov, ktorí z ostrova odišli tesne predtým, ako sa Castro dostal k moci.

Aj situácia v Miami, kde prebiehajú oslavy Castrovej smrti, však ukazuje, že Kuba je aj naďalej rozdelená. Len v Miami žije približne milión Kubáncov. Do ulíc vyšlo niekoľko tisíc z nich.

Experti na Kubu preto upozorňujú, že Castrova smrť nemusí znamenať až tak veľa. Je síce symbolická pre státisíce ľudí, ktorí museli zo svojej krajiny utiecť, a pre potomkov politických väzňov a ľudí, ktorých Castrov režim zabil, no Fidel už 8 rokov na Kube nevládol, hoci najvyšší post v krajine ostal v rodine.

Situácia sa tak veľmi nezmenila ani napriek tomu, že Fidel sa stiahol do úzadia. Dlhé pobyty vo väzení pre protivníkov režimu nahradili časté zatýkania na krátky čas a prenasledovanie, ktoré mali týmto ľuďom znepríjemniť život. Kubánci sa síce cítia o čosi slobodnejšie, no vláda aj naďalej potláča protesty a právo na slobodu slova.

Veľké zmeny a uvoľnenie sa tak podľa analytikov nedajú očakávať ani po smrti muža, ktorý Kubu riadil takmer 50 rokov, obzvlášť ak pri moci aj naďalej ostane jeho brat a aparát, ktorý Fidel vybudoval.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Fidel Castro

Svet

Teraz najčítanejšie