Denník N

Skúma, kde sú hranice medzi poriadkom a chaosom

Daniel Fischer: ∞ (fáza stmievania), 1993.
Daniel Fischer: ∞ (fáza stmievania), 1993.

Maľby a grafiky Daniela Fischera ilustrujú celé utorkové vydanie Denníka N. „Zmysel pre umenie má v sebe každý,“ hovorí umelec a profesor, ktorého monografia sa práve dostala na pulty kníhkupectiev.

Bolo to niekedy na prelome 70. a 80. rokov, keď Daniel Fischer spolu s Mariánom Mudrochom a Igorom Minárikom učili deti výtvarnú výchovu na Ľudovej škole umenia. Rodičia týchto detí, ktorí boli v rovnakom veku, občas možno i trochu starší ako oni sami, čerství učitelia, sa ich často pýtali: A má to naše dieťa talent?

Jeho odpoveď bola – a je rovnaká aj po štyridsiatich rokoch: „Má, samozrejme, že má. Každé dieťa má talent, akurát rodičia ho občas svojím prístupom robia netalentovaným.“

Zážitky a dobrodružstvo, aké prežíva dieťa pri tvorení, sú podľa neho na celý život a stačí malý stimul, drobný podnet, ktorý dokáže človeka pomknúť k uvažovaniu nad tým, že „čosi tu je“. Čosi iné a hlavne čosi viac, než len racionálne poznanie sveta.

On si to pred sebou sformuloval, keď mal desať-jedenásť rokov. Do školskej slohovej práce s nadpisom: čím chcem byť, napísal, že bude výtvarníkom. Na strednú umeleckú školu ísť síce odmietol, ale na vysokú sa už poctivo pripravoval. To mal osemnásť a do Československa prišli tanky „spriatelených socialistických krajín“, ale o tom neskôr.

Teraz má za sebou „inventúru“, retrospektívu celej svojej tvorby. Nie v galérii, ale na takmer štyristo stranách rozsiahlej monografie. S grafickým dizajnérom Marcelom Benčíkom na nej pracoval takmer dva roky. „Vedel som, že do toho idem prvý a poslednýkrát, a preto mi bolo jasné, že to chcem urobiť bez kompromisov,“ hovorí Daniel Fischer. Málokto, kto ho pozná, by očakával inú odpoveď.

Rovnako precízny a nekompromisný je aj vo svojich dielach. Dôležitý nie je iba nápad, myšlienka, to, čo chce povedať, ale aj to, ako je to urobené a či to funguje. A dobre pritom vie, že by to nemohlo fungovať, ak by to stálo iba na zvládnutí technického riešenia či remesla. Musí to byť prepojené. Jedine tak v tom môže „čosi byť“. Čosi, čo sa nedá vymyslieť ani zostrojiť. Zážitok. Dobrodružstvo. Tajomno.

Objavená architektúra, 2006. 10,1 x 10,1 cm.
Daniel Fischer: Objavená architektúra, 2006. 10,1 x 10,1 cm.

Objavená architektúra, 2006, fotografia.
Objavená architektúra, 2006, fotografia.

Daniel Fischer: sNežné figúrky, 2004 - 2005, 10 x 10 cm, olej na plátne.
Daniel Fischer: sNežné figúrky, 2004 – 2005, 10 x 10 cm, olej na plátne.

Daniel Fischer: sNežné figúrky, 2004 - 2005, fotografia 200x200 cm
Daniel Fischer: sNežné figúrky, 2004 – 2005, fotografia 200×200 cm

Kde zaniká staré a vzniká nové

Malú záhadu ponúka už na obálke monografie. Na prvý pohľad nie je jasné, či je to jedna z jeho malieb v prírode, alebo fotografia. Je na nej akýsi drobný štrk, takmer piesok, ktorý sa na niekoľkých miestach hýbe, ale nie je zrejmé, prečo.

„Je to malé miesto, z ktorého vyviera voda na rozhraní lúky a lesa, hlboko v Kôprovej doline. Je tam asi päť centimetrov vody a neustále sa to človeku mení pred očami, kôpky piesku sa preskupujú a presúvajú,“ vysvetľuje Daniel Fischer.

Odfotil si to miesto ešte kedysi dávno, keď ho objavil, a teraz sa tam vrátil, aby urobil väčšie snímky. Zdalo sa mu, že bude najlepšie, ak na obálke knihy o jeho tvorbe nebude ani maľba, ani žiadne iné z diel a médií, s ktorými pracoval, aby tým niečo z toho nepostavil do popredia. A „živý“ piesok sa mu páči. Tým, ako sa v ňom mení chaos na poriadok a opačne. „Je to jeden zo spoločných menovateľov mojej tvorby – otázka, kde sa končí prirodzené usporiadanie, systém, poriadok, a kde vzniká nový typ usporiadania, nový poriadok alebo chaos.“

Napokon, to je príznačné aj pre jeho maľby v krajine. Prvá vznikla v roku 1985, veľké plátno namaľované priamo v prírode tak, aby zanikli hranice medzi maľbou a okolím, „aby sa maľba stala organickou súčasťou niečoho, čo nás presahuje, ale čoho sme súčasťou“. Zrazu neviete, kde sa končí prirodzené usporiadanie prírody, a kde sa začína nové usporiadanie maľby.

Zatiaľ poslednú urobil niekedy pred desiatimi rokmi, medzitým sa však veľký formát zmenil na desaťcentimetrové miniatúry. Teraz sa k maľovaniu vonku vracia, stále v tom vidí potenciál, opäť sa dostavila túžba maľovať a navyše – vznik každej takejto maľby je pre neho zážitkom, „hlbokým ponorom do prítomnosti – stavom sústredeného vedomia tu a teraz“.

Daniel Fischer: Altamira - 1979.
Daniel Fischer: Altamira – 1979.

Kultúra je na okraji

V knižnici je založená štyristostranová kniha, ale bilancovanie zahovára. „Vždy si vravím, že život ide ďalej, ale pocit, že je to akási inventúra, sa nedá odstrihnúť,“ hovorí napokon. Isteže počas tých rokov prišli pochybnosti. „Množstvo vecí, na ktorých som začal robiť, som nedokončil. Nespokojnosť a sebaspochybňovanie je normálne a dôležité, je to bežný spôsob každodenného žitia pre mňa aj mnohých mojich kolegov a kolegýň, ale potom ‚ráno‘ musí prevážiť viera v to, že treba pokračovať.“

Kde sa tá viera berie? „Dá sa to verbalizovať? Asi je to ako s nádejou, začína zrejme tam, kde už nestačíme so slovami, nech ide o akúkoľvek oblasť života,“ hovorí. Dnes sa nádejou cíti nasiaknutý. Má zázemie v konkrétnej udalosti – v odovzdávaní ocenení Biela vrana. Rozprávame sa totiž iba deň po oslave 17. novembra, ktorý má v jeho živote dôležité miesto. Napriek optimizmu však konštatuje, že nedokáže byť nevšímavý voči kríze, v ktorej podľa neho sme ako spoločnosť. Vidí za tým jasné dôvody.

„Kultúra je vytláčaná na okraj a výsledkom je to, čo práve žijeme. Kultúru pritom v tom najhlbšom slova zmysle chápem ako regulátor nášho vedomia. Stav vedomia, jeho kvalitatívna úroveň v tom hrá dominantnú úlohu, lebo aj myslieť dokážeme iba na takej úrovni, na akej je naše vedomie,“ hovorí a to už sme späť pri škole. Nielen pri vzdelávaní, ale aj pri výchove. Aj tej výtvarnej.

Daniel Fischer: Zobrazenia 3 (mapa-krajina), 1981.
Daniel Fischer: Zobrazenia 3 (mapa-krajina), 1981.

Daniel Fischer: Zobrazenia 1, 1977.
Daniel Fischer: Zobrazenia 1, 1977.

Od Mať k Byť

Začiatkom minulého roka sa takmer jednotne s ostatnými pedagógmi a študentmi Vysokej školy výtvarných umení aktívne postavili na stranu učiteľského štrajku. „Ak sa má uskutočniť nejaká zmena, tak k tomu môže dôjsť jedine cez školu,“ hovorí presvedčene. Zdá sa mu, že v nej došlo k oddeleniu výchovy a vzdelávania, že hlavným poslaním sa stalo pragmatické vzdelávanie zamerané na čoraz väčší výkon, a na čoraz vyššiu produktivitu.

„Výchovné procesy sú tie, ktoré sú zamerané na kvalitatívnu premenu vedomia. Výsledkom výchovy je človek, ktorý je kultúrny, u ktorého došlo k premene vzťahu od Ja – Ty k Ty – Ja. K tomu, že najprv vníma druhých, svoje okolie a až potom seba. K tomu, že mení svoje správanie od mať, manipulovať, hrabať, prípadne udrieť – na úroveň byť. Byť v tvorivom, harmonickom vzťahu k ostatným, k živému svetu a prostrediu. Zjednodušene povedané, dôsledkom zanedbanej výchovy sú všadeprítomné prejavy nespútaného egoizmu a egocentrizmu – kríza kultúry ako dôsledok nedostatočnej regulácie vedomia človeka,“ hovorí Fischer.

Podporu školstvu, aj tú finančnú, vníma ako nevyhnutnosť k tomu, aby sa školstvo „reštartovalo“ a aby učitelia neboli vnímaní ako tí poslední. Aby v ich osnovách dostala priestor aj estetická výchova, výchova umením.

„O vzťahu vedeckého a umeleckého poznania existuje množstvo úvah. Jedna strana hovorí o extrémnej vzdialenosti, nemožnosti dotyku, druhá, ku ktorej patrím aj ja, hovorí, že tieto svety sú si veľmi blízko, ba dokonca sa prekrývajú. Rozdiel medzi nimi vyjadruje vzťah k tajomnu. Veda ho chce vysvetliť, no ja sa nazdávam, že skutočné umenie má v sebe rozmer tajomna. Skutočné, autentické umenie je javom celistvosti, učí človeka k sústredeniu, kým zábava vedie k opaku, iba rozptyľuje pozornosť. Ak má byť žitie plným a zmysluplným, sústredenie je jeho nevyhnutnou súčasťou. Umenie ho ponúka. Umelecké poznanie organicky prepája zmyslové zážitky s intelektuálnym dobrodružstvom. A je jedno, či ich objavíte v literatúre, hudbe alebo vo výtvarnom umení. Myslím si, že bez dotyku s umením nie je možné viesť plnohodnotný život. Neviem si taký život predstaviť,“ hovorí Fischer.

Daniel Fischer: Transformácia, 1976.
Daniel Fischer: Transformácia, 1976.

Daniel Fischer: Transformácia, 1980.
Daniel Fischer: Transformácia, 1980.

Daniel Fischer: Vedomie podvedomia, 1976.
Daniel Fischer: Vedomie podvedomia, 1976.

Ukáže sa, či to funguje

Iste, ktokoľvek by nad tým vraj mohol mávnuť rukou, keď to hovorí on, človek, čo sa umeniu venuje prakticky celý život. Je však o tom presvedčený a rád o tom debatuje, vysvetľuje súvislosti, odvolávajúc sa na svojich „spriaznených“ mysliteľov a vlastnú skúsenosť. Uvedomuje si však, že „potreba slobody je menšinová záležitosť“. Všimol si to v roku 1989. V hlave mu z tých intenzívnych novembrových dní ostal jeden obraz, ktorý sa mu zdá dôležitý aj dnes.

„Dozvedeli sme sa, čo sa udialo so študentmi v Prahe a v nedeľu 19. novembra pred obedom sme sa zišli, väčšinou výtvarníci, u Mira Cipára. Ešte v ten večer v Umelke vzniklo VPN. V pondelok som zasa mal normálne učiť mojich žiakov na ĽŠU, ale zdalo sa mi, že nič nie je dôležitejšie, ako ísť do mesta za priateľmi a pokračovať v tom, čo sme začali. Po odučení prvej skupiny najmenších detí som išiel z Dúbravky do centra a všimol som si, že električky, čo išli opačným smerom, boli plné ľudí. Išli naspäť z práce, akoby sa ich to netýkalo. Ten obraz mi utkvel v hlave. November, ako sa aj neskôr ukázalo, bol – žiaľ – záležitosťou minority, ľudí, ktorí skutočne žili potrebu slobody a boli ochotní čosi preto urobiť. Bol to takmer zázrak a naplnenie generačnej výzvy, ale spätne sa mi zdá, že už sa nezopakovalo to, čo v 68, ten neuveriteľný zážitok očakávania a nádeje, ktoré som vtedy cítil ako osemnásťročný v celej spoločnosti,“ hovorí.

Túto skúsenosť dnes považuje za šťastie v tom zmysle, že práve v takýchto okamihoch je človek nútený ísť až k podstate. K udalostiam z augusta 68 sa, napokon, pred pár rokmi vrátil nevšednou inštaláciou ôsmich „vynárajúcich sa“ portrétov. Zobrazil nimi ôsmich ľudí, Rusov, ktorí sa proti okupácii Československa postavili s transparentmi priamo na Červenom námestí v Moskve. Aj to bolo jedno z diel, na ktorom pracoval asi dva roky, a pri ktorom využil princíp cylindrickej anamorfózy.

Ale to je súčasťou technických otáznikov, ktoré treba vyriešiť, ak je autor presvedčený o tom, čo musí urobiť, aby dielo jasne artikulovalo výpoveď. Aj teraz chystá okrem malieb v krajine projekt, pri ktorom chce využiť hologramy.
„Ilja Zeljenka, jemu typickým vtipným spôsobom zvykol hovoriť, že je to organická súhra akoizmu a čoizmu. Niekedy na realizáciu autor stačí sám, inokedy je závislý od spolupráce s odborníkmi z iných profesií. Keď je to však presvedčivé, divákovi ani nenapadne zaoberať sa tým, ako to urobil, lebo to funguje. V momente, keď dielo vystavíte, odstrihnete ho od seba a ukáže sa, či samo dokáže žiť alebo nie,“ hovorí Daniel Fischer.

portretdf2Daniel Fischer (1950) – študoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, 17 rokov pôsobil na Ľudovej škole umenia v Bratislave – Dúbravke. Po novembri 1989 vyhral konkurz na vysokoškolského pedagóga na VŠVU, kde dodnes vedie ateliér +-XXI. Má za sebou množstvo výstav doma i v zahraničí. Je spoluautorom metodických osnov na výučbu výtvarnej výchovy na základných umeleckých školách. Monografiu mapujúcu jeho tvorbu vydal vo vydavateľstve Slovart v spolupráci s VŠVU.

Teraz najčítanejšie