Denník N

Filmár Peter Kubelka: Kino je ako omša v kostole, kde veriaci opakujú repliky

Peter Kubelka (81) Svetoznámy rakúsky experimentálny filmár, hudobník, architekt, zberateľ a kurátor. Zakladateľská postava smeru takzvaného štrukturálneho filmu, ktorý skúma hraničné možnosti filmu ako média. Narodil sa vo Viedni, nakrúca od konca 50. rokov. O jazyku filmu bude prednášať 6. marca o 20.00 v bratislavskom Kine Mladosť. Performance s názvom Jazyk jedla bude mať v rovnakom kine a čase 16. marca. Foto N – Tomáš Benedikovič
Peter Kubelka (81) Svetoznámy rakúsky experimentálny filmár, hudobník, architekt, zberateľ a kurátor. Zakladateľská postava smeru takzvaného štrukturálneho filmu, ktorý skúma hraničné možnosti filmu ako média. Narodil sa vo Viedni, nakrúca od konca 50. rokov. O jazyku filmu bude prednášať 6. marca o 20.00 v bratislavskom Kine Mladosť. Performance s názvom Jazyk jedla bude mať v rovnakom kine a čase 16. marca. Foto N – Tomáš Benedikovič

Zrejme najslávnejší žijúci avantgardný filmár je v Bratislave, kde uvedie výber zo svojej tvorby.

Filmy Petra Kubelku nie sú práve oddychovka na večer – žiaden príbeh, slová, herci, dokonca sa môže zdať, že vôbec nesúvisia so svetom pred kamerou. Z tých zábleskov, keď stroj strieda čisto biele políčka s čiernymi, môžete mať dokonca až epilepsiu.

Jeden z týchto slávnych filmov vznikol ešte v roku 1958, keď si uňho objednali reklamu na pivovar. Keď im pustil hotový šot, umelca hneď vyhodili a ťahali po súdoch – prípad, keď je experiment dôsledný.

Sedieť u 81-ročného Rakúšana vo viedenskom byte úplne zapratanom zväzkami kníh, africkými soškami a exotickým umením, je zážitok, keď sa môžete dotknúť storočnej a dodnes živej tradície viedenskej avantgardy. A nakoniec môžete odísť presvedčený, že tie zvláštne filmy nemusia byť výstrednosťou pre snobov.

Chodievate do kina?

Áno, chodím normálne do multiplexu. Naposledy na film Birdman.

Ako sa vám pozdával?

Remeselne výborné, no forma je prinajmenšom dvesto rokov o tom istom. Máte príbeh, hercov, dialógy a v pozadí hudbu, ktorá určí, čo si máte myslieť. Musí tam hrať pár alebo žena. Film bez ženy, to je úplná rarita.

Ďalej sú tam vedľajšie úlohy – matka, strýko, teta, kolega, kamarát. Na začiatku vznikne problém, potom prídu peripetie, na konci je happyend. Tak to bolo v melodráme v 19. storočí a od vzniku zvukového filmu sa to príliš nezmenilo.

Čo je na tom zlé? Príbehy tak fungujú po tisícročia.

Nemyslím si, že je na tom niečo zlé. Je to vlastne rituál – ako omša v kostole, kde veriaci opakujú repliky. Na konci je transformácia kúska chleba na božie telo, potom idú všetci domov a cítia sa fajn. Kino je to isté.

Poskytne vám príbeh, s ktorým sa stotožníte a máte emocionálnu odozvu. Zaplatíte vstupné, pozeráte na plátno a idete domov spať. Otázkou však je, či sa má kinematografia usilovať práve o to, keď má ako médium väčšie možnosti.

Dajme bokom Hollywood. Artfilmy vám nevoňajú?

Dobre, ale čo si vlastne predstaviť pod artfilmom?

Napríklad my na Slovensku sme hrdí na naše filmy, ktoré vznikli v šesťdesiatych rokoch. Žiaden mainstream, ale ani experiment, nazvime to umeleckým kinom.

Áno, to je taký pokus vynechať to najhoršie. Príbehy sú trochu iné, ale štruktúra je rovnaká. Pretože aj v tomto type umeleckých filmov máte scenár, hercov a v pozadí hudbu.

Kedy je film pre vás vlastne zaujímavý?

Sú dva svety. Jeden, keď film vzniká v tíme tvorcov, je určený na zábavu a zarábanie peňazí. To je celý Hollywood a filmový priemysel. Tá druhá je jednotlivec, ktorý často bez peňazí, len s kamerou pracuje vlastnými rukami a očami.

Znie to možno prekvapivo, ale iba málo režisérov má priamu skúsenosť s filmovým materiálom. Prídu na pľac, režírujú hercov a nechajú to vyvolať technikom. No keď s médiom pracujete rukami, je to iná skúsenosť.

Pamätáte na publikum, keď robíte film?

Ako sa to vezme. Publikum mám v celom svete, len je v každej krajine veľmi malé. Teraz som prednášal v Brazílii asi pre stovku ľudí. Je to ako v hudbe. Tiež máte operu a sláčikové kvartetá.

Najlepšie sláčikové kvarteto sveta príde raz do roka do Rakúska hrať pre tisíc ľudí. Operu sledujú státisíce, čo chodia do štátnej opery. Sú to dva odlišné, neporovnateľné typy komunikácie.

Peter Kubelka
Foto N – Tomáš Benedikovič

Filmy ste začali nakrúcať v 50. rokoch. Aká bola povojnová Viedeň?

Narodil som sa v roku 1934. Mal som desať rokov, keď skončila vojna. Pamätám si všeobecnú eufóriu, že to bola posledná vojna vôbec. No Rakúsko ešte dlho vyzeralo, ako keby neskončila. Informácií zvonku bolo málo a prúdili pomaly.

V päťdesiatych rokoch to bola provinčná a spiatočnícka krajina s veľmi konzervatívnym establišmentom. Židia boli mŕtvi alebo emigrovali. Vo funkciách zostali bývalí nacisti, lebo iní odborníci neboli.

Mali ste dosť informácií o modernom umení?

Dostať sa k nim bolo ťažké. Darmo ste sa dopočuli o románe Jamesa Joycea Odysseus a vedeli, že to je tá dôležitá kniha, ktorú treba prečítať. V Rakúsku ju vôbec nebolo možné zohnať.

Čo ste vtedy mohli vidieť v kine?

Bol som ešte malý, keď na vidiek zavítalo pojazdné kino. Uvádzalo reklamu na puding. Predstavte si temný priestor plný ľudí, vpredu plátno a vo vzduchu neuveriteľné napätie. Na mňa to tiež urobilo dojem – vanilkový puding Dr. Oetker!

Keď som prišiel domov, o inom som nerozprával. Stará mama sa bránila, že vie robiť lepší puding, ale darmo, odvtedy mám značku Oetker navždy spätú s kinom. Také bolo moje zasvätenie do filmu.

Čo bolo ďalej?

Na gymnáziu som sa rozhodol, že budem filmárom. Moja predstava bola taká, že filmár je umelec, čo pracuje slobodne a sám, asi ako básnik, ktorý skladá verše. Vo Viedni však škola naučila úplný opak: ako sa stať pracovníkom filmového priemyslu.

Aký bol váš prvý film?

Vtedy to bol škandál. Ten film zbúral zopár tabu, ale najviac prekážalo, že to nebol bežný priemyselný produkt. Bol to iný spôsob, ako robiť veci. Nešokoval obsahom, ale formou.

To sa dodnes nezmenilo. Vo výtvarnom umení nikoho nešokuje, ak je obraz abstraktný, no tí istí ľudia, ktorí chodia na výstavy do galérie moderného umenia, bývajú dosť zmätení a pohoršení nad filmom bez klasického príbehu.

Áno, lebo film je omnoho mladšie umenie. Ani prvé abstraktné maľby neboli ľudia pripravení prijať, ale odvtedy sa etablovali. Film na toto ešte iba čaká, je stále v štádiu neslobody.

Keď som začínal, avantgardný film to mal ťažké. Neexistovala infraštruktúra ani nezávislí filmári. A ja som bol s nálepkou „avantgardista“ na okraji všetkým na smiech.

Kedy sa to zmenilo?

Keď som prišiel do USA, objavil som spriaznené duše. Spoločne sme začali vytvárať podhubie pre avantgardné filmy. Platformy na distribúciu, napríklad na univerzitách.

Dnes má každá americká univerzita katedru, kde filmy vyučuje – ako umenie, nie priemysel. A zo zámoria to potom prišlo aj do Európy, kde dnes môžete ísť na akadémiu študovať filmové umenie.

Peter Kubelka
Foto N – Tomáš Benedikovič

Vráťme sa na začiatok 60. rokov. Vtedy ste nakrútili slávny film Schwechater. Ako sa mladý avantgardný umelec dostane k reklame na pivo?

V zahraničí som mal veľmi skoro renomé. Môj prvý film premietli na Bienále v Benátkach, je s tým spojená jedna kuriózna historka. Do programu ho vybrala porota, no Rakúsko ho oficiálne nechcelo prihlásiť ani povedať, prečo to nechce urobiť.

Bol som z toho nešťastný, no kamarát z Vietnamu ma zobral na ich ambasádu, kde tvrdil, že na filme robil so mnou, a teda ho môžeme poslať do Benátok za Vietnam. Mal som z toho výčitky – môžem toto spraviť svojej vlasti?

Ale prečo nie, keď sa oni ku mne zachovali neférovo?  Takže môj prvý film vyrobený v Rakúsku a v rakúskom nárečí v roku 1956 na benátskom bienále oficiálne figuroval ako dielo z Vietnamu. To bol môj začiatok kariéry rakúskeho filmára.

A reklama na pivo?

Niekto ma odporučil majiteľom pivovaru vo Schwechate, ktorí boli zberatelia umenia. Talent som mal preukázať v reklame na pivo. Predstavte si, že to bolo pred šesťdesiatimi rokmi, ale princíp reklamy sa odvtedy nezmenil: dievčina sa napije z oroseného pohára a hovorí: „Aaah…Pite pivo Schwechater!“

No mňa vtedy zaujímalo, ako filmy rozobrať na okienka a dostať na plátno matematickú metrickú štruktúru času. Takže som z tých hlúpych záberov stvoril niečo iné. Oslavu harmónie vesmíru. Akúsi architektúru v priestore a čase.

Čo vám na to povedali v pivovare?

Samozrejme, bol to veľký škandál. Chceli ten film zničiť. Musel som ho ukradnúť z laboratória, pretože mi zakázali robiť z neho kópie.

Len vďaka tomu sa film dostal von a obehol svet. Ihneď ho premietli na festivale v Južnej Amerike. Vo filmovom undergrounde v USA to vzbudilo zberateľskú mániu, podložka pod pohár Schwechater bola veľmi cenená.

A predsa vás doma za to žalovali.

Áno. Pivovar žaloval mňa a ja ich. Boli to ťažké časy. Mal som už deti, no bol som veľmi chudobný, nemal som kde zložiť hlavu.

Celý život nakrúcate na filmový materiál. Neláka vás digitálne kino?

Nie som jeho odporcom, tiež mám iPad, ale robím na ňom iné veci. Je to zásadne odlišné médium ako film. Film musíte premietať v zatemnenej odhlučnenej miestnosti, kam príde publikum a v tichosti sedí. To je pre umenie najlepšie.

Nemusí byť za tým iba idealizmus, film na svetle jednoducho nefunguje. Nevidíte nič. No digitál funguje všade. Môžete si ho prehrať hocikde, aj na hodinkách na zápästí, zastaviť to, kedy chcete, odskočiť si na záchod. To je možno posun, zároveň však nové médiá likvidujú tmavý priestor na vaše sústredenie.

Nie je potom absurdita pozerať si vaše filmy cez Youtube?

Áno, je to absurdné. Na Youtube však moje filmy nie sú.

Ale sú.

Možnože tam niečo visí, no nie je to originál. Ja som proti tomu, aby moje filmy prepisovali na digitál.

Veríte, že klasický film prežije?

Som o tom presvedčený. Film sa totiž nedá ničím nahradiť. Hollywood už začína chápať, že digitálne médiá majú krátky život – keď chcete ich obsah uchovávať, musíte ho neustále migrovať na novšie platformy a po čase aj tak máte problém s jeho prečítaním.

Preto sa aj hollywoodske štúdiá zaviazali, že pomôžu firme Kodak z bankrotu, budú odoberať klasický filmový materiál. Nie je lepší spôsob skladovania filmov vrátane tých, ktoré boli nakrútené digitálne.

Vydrží to dvesto rokov v nenáročných podmienkach, proste dáte kotúče na suché, chladné miesto. Keď teraz cestujem po svete, všade vidím mladých ľudí so záujmom o film.

Peter Kubelka
Foto N – Tomáš Benedikovič

Síce na to nevyzeráte, ale vieme, že svoje prednášky rád spájate s varením. V televízii dnes už varí každý, ale čo má gastronómia do činenia s avantgardným umením?

Začnem trochu zoširoka. Umenie chce porozumieť človeku a vesmíru. Ak to chcete pochopiť, musíte sa vrátiť v čase a stopovať jeho vývoj, asi ako v biológii vývoj druhov skúmal Darwin. Pred nami boli Rimania, Gréci, Egypťania. Niekde tam sa dejiny končia, zvyšok je temno, prehistória.

Sledujme však, čo hovoria nálezy. Maľba je tu s nami 40-tisíc rokov. Soška Vestonickej venuše má 60-tisíc rokov. Sochárstvo ako také je omnoho staršie, ešte staršia je hudba a pred ňou tanec. Prvé ľudské nástroje máme doložené viac ako 4 milióny rokov pred Kristom. Slúžili na prípravu jedla alebo zabitie zvieraťa pred konzumáciou.

Čiže všetky umenia sa vyvinuli z varenia?

Povedzme to radšej tak, že tieto zdroje informácii z minulosti ľudstva siahajú hlbšie v čase ako akékoľvek iné umenia alebo spôsoby komunikácie.

Preto ste napísali traktát o viedenskom rezni?

Keď som pochopil toto, začal som analyzovať, čo príprava jedla komunikuje. Čo nám odkazuje príprava viedenského rezňa? Je to trochu iný odkaz ako verše, maľba, nevraviac o novších umeniach, ale je to stále veľmi zaujímavé.

Naporciované mäso zvieraťa dáte nad oheň a sledujete, čo sa bude diať. Je to čosi veľkolepé. Oslava človeka ako bytosti, ktorá zdomácnila živel ohňa. Využívať oheň vieme asi 700-tisíc rokov, preto nás to nefascinuje. No možno by malo.

Pozrite sa na toto (pozn. vyťahuje krabičku zápaliek a jednu škrtá): drobným pohybom ruky zapaľujem oheň! Toto krásne gesto si našlo cestu do umenia, náboženstva, poézie. Kresťanský boh pri stvorení sveta povedal „nech je svetlo“, po latinsky Fiat Lux. A pozrite, ako sa náhodou volá značka týchto zápaliek? Fiat Lux.

Som presvedčený, že vďaka analýze jedla a jeho prípravy môžete osvetliť minulosť stratenú v čase, sledovať, čo všetko dokázal náš druh dosiahnuť. Nebolo toho málo. Dokonca môžete povedať, že to bol zázrak.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie