Denník N

Komunisti ho do väzenia posadili štyrikrát, osobnú pomstu nepripúšťa

Foto – Post Bellum
Foto – Post Bellum

Eštebáci za Vincentom Samuelym posielali kamarátov, ktorí mu dôvod svojej návštevy okamžite prezradili. Preto si vždy vedeli dohodnúť obsah rozhovorov.

Vincent Samuely sa narodil v novembri 1926 vo Vrútkach v rodine železničiara, ale najmä v usporiadanej kresťanskej rodine, vyznávajúcej autonómiu Slovenska.

So štúdiom na gymnáziu začal v roku 1937 v Košiciach, ale po obsadení Košíc Maďarmi pokračoval o rok neskôr v Banskej Bystrici. O prestupe do Prešova rozhodlo otcovo zamestnanie, ale keďže v roku 1944 školu obsadili Nemci, gymnázium dokončil v Malackách na Záhorí, kde v roku 1945 úspešne zmaturoval.

Svoje vysokoškolské štúdium následne začal na právnickej fakulte v Bratislave. Hneď v prvom ročníku spoluorganizoval letákovú akciu, ktorá mala za cieľ pozdvihnúť národné povedomie a slobodu.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Keďže akcia bola onedlho prezradená, v decembri roku 1945 Vincent išiel prvýkrát do väzenia. Podotýka však, že práve „vďaka tomu, že ešte boli nie komunistickí, ale starí prokurátori, štátni zástupcovia, vyšetrujúci sudcovia, tak ma… v .. máji 1946 prepustili na slobodu. Bez toho, aby ma odsúdili.“

K druhému Vincentovmu zatknutiu došlo v roku 1948. K jeho objasneniu možno v krátkosti pripomenúť, že začiatok uvedeného roka sprevádzali udalosti, ktoré sú označované (o. i.) ako „februárový prevrat“ a ktoré znamenali víťazstvo komunistov. Po svojej vytrvalej iniciatíve vtedy preberali moc nad krajinou a udržali si ju oficiálne ďalších štyridsať rokov. Dňa 30. mája sa konali parlamentné voľby s vynucovanou účasťou a s kandidátmi komunistickej moci.

Keďže so svojimi spolužiakmi vtedy zistil a nahlas avizoval, že volebné lístky sú nenápadne označené menom (aby sa vedelo, kto a ako hlasuje), znovu ho zatkli.

Vo väzení tentoraz strávil približne týždeň, pretože ho nemali z čoho usvedčiť. Vrátil sa však doň už v nasledujúcom roku, keď ho so spolužiakmi zatkli počas školskej exkurzie, vedenej komunistami prenasledovaným profesorom Imrichom Karvašom. Predmetom niekoľkodňových vypočúvaní bol práve učiteľ, ktorého odsúdili, zbavili majetku a vo väzení bol dva roky.

Tieto tri väznenia však nenarušili Vincentovo štúdium a v roku 1950 úspešne promoval. Až neskôr s prekvapením zistil, že jeho život vlastne poznačila najmä jeho iniciatíva a činy, ktoré neboli počas štúdia prezradené.

Činy, ktoré navyše nepriniesli oslabenie komunistického vplyvu a ktoré prirodzene vyplývali z jeho presvedčenia, ale aj z výchovy.

Krivka úspechu

Súkromný a pracovný život Vincenta, ako čerstvého absolventa práva, sa začal veľmi sľubne. V zásadnej miere ho nakoniec nenarušila ani tzv. Akcia B, keďže sa namiesto pôvodne pridelenej práce robotníka v Pezinských tehelniach, vďaka svojej iniciatíve a známostiam, zamestnal ako právnik v železiarňach.

V roku 1955 sa šťastne oženil a hneď ďalší rok sa stal prvýkrát otcom. Spolu s rodinou sa vtedy presťahoval do Banskej Bystrice, k svokre, u ktorej však bývali iba dočasne, keďže v roku 1958 im mal byť pridelený 3-izbový byt.

Očakávania a najmä radostné chvíle, ktoré rodine umocnilo narodenie druhého syna, však teraz omnoho efektívnejšie prekazili zložky bývalej štátnej moci.

Hoci išlo už o štvrté a zároveň posledné Vincentovo zatknutie, vzhľadom na okolnosti malo nepochybne prvenstvo: „Nesmel som sa ani rozlúčiť so svojimi dvomi synmi, ani s manželkou, nasadili ma do auta a išli sme … Prenocoval som vo väznici Krajského súdu v Bratislave, musel som odovzdať opasok a šnúrky z topánok, aby som sa nedajbože neobesil…“

V nasledujúci deň si ho tu vyzdvihli traja eštebáci z Prahy, ktorí ho spútaného bez vysvetlenia viezli do novozriadenej väznice v pražskej Ruzyni.

„Keď sme išli cestou smerom na Ruzyň, tak som sa začal veľmi báť, pretože som nevedel, že v Ruzyni postavili novú väznicu. Vedel som len to, že v Ruzyni je letisko, tak som si myslel, že ak ma naň vezú, kam inam by som šiel, než do Sovietskeho zväzu? Zbohom moja rodina. … Bol som vtedy tri roky ženatý, mal som dvoch synov, jeden syn mal mesiac.“

V týchto chvíľach teda ešte Vincent Samuely netušil, že ho zatkli za niečo, čo si už len veľmi hmlisto pamätá a čo sa stalo pred ôsmimi až deviatimi rokmi. Ako vysokoškolák spolu s ďalšími spolužiakmi z gymnázia totiž prisľúbil spoluprácu americkému agentovi CIC. Neskôr mu poskytli rezolúciu, dokladujúcu vtedajšie pomery na vysokej škole.

Svoj ďalší trestný čin si Vincent „zajednal“ už ako čerstvý absolvent práva, keď vo svojom prenajatom byte prichýlil kňaza z Vatikánu. Ten k nám pricestoval za určitým účelom a ako spomína Vincent, „u mňa mal možnosť sa oholiť a prezliecť, a potom som ho odprevadil do mesta, kde som sa s ním rozišiel“.

V súvislosti s týmito, svojho času – „trestnými“ činmi však poznamenáva, že „nikdy som nechcel otvorene provokovať, ale považoval som za svoju svätú povinnosť splniť to, čo sa odo mňa žiada. To znamená, keď ma požiadal ten pracovník CIC, aby som dodal nejaké správy o stave vysokoškolákov, tak som to považoval za bežné, za samozrejmé. Takisto; považoval som za samozrejmé, že prišiel ku mne ten kňaz vatikánsky a u mňa sa preobliekol, oholil, atď.“

Preč zo šťastného domova

Hoci mu podľa odhadov advokáta hrozilo odsúdenie na tri až päť rokov, odsúdili ho na sedem. Vincent pritom podotýka, že ak by ho nenahlásili a neusvedčili jeho niekdajší kamaráti – účastníci stretnutia s agentom CIC, komunisti by sa o tom nikdy nedozvedeli.

Podľa jeho konštatovania tragédia tohto uväznenia sa v ňom umocňovala jednak tým, že do cely išiel zo šťastného domova, ale aj preto, že na údajné trestné činy si už po rokoch vôbec nepamätal.

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Mohol si však vybrať: buď si spomenie, alebo eštebáci privedú jeho manželku. Bolo to, mimochodom, svedectvo toho, že na rozdiel od začiatku 50. rokov, keď vyšetrovatelia uplatňovali fyzické násilie, do popredia sa tu už dostával skôr psychický nátlak a vyvolávanie strachu.

Vo valdickej väznici, ľudovo zvanej kartouzy, ktorá sa podobala na tú leopoldovskú a ktorú asi spolovice obývali politickí väzni, boli pomery neľahké; „prísni“ dozorcovia, náročná pracovná disciplína, nejedlá strava, množstvo udavačov, atmosféra strachu a pod.

Z Vincentových slov je pritom zrejmé, že k tým najdôležitejším poľahčujúcim okolnostiam, vďaka ktorým sa stal pobyt vo väzení aspoň trochu znesiteľnejší, náležalo najskôr zistenie, že rozsudky politických väzňov bývali aj horšie.

Keď po odsúdení najvyšším súdom, počas prevozu do Valdíc nocoval vo väznici v Hradci Králové, sedel pri stole vedľa staršieho spoluväzňa. „A ten sa ma pýta: ,Čo máš?‘ (totiž väzni si tykali – najmä politickí) A ja som myslel, že keď mu poviem, že padne na zem. Hovorím: „Sedem rokov“ (teraz som čakal na reakciu). A on sa na mňa tak pozrel a hovorí: ,No, keby som ja mal toľko, tak ich odstojím aj na jednej nohe.‘“

Akousi pozitívnou stránkou celej veci bolo nakoniec aj to, že vo väzení sa stretol s mnohými nesmierne vzdelanými ľuďmi, ktorí si vzájomne pomáhali a držali spolu, napr. kňazi potajme spovedali, vykonávali sviatosti a pod.

Dve oslobodenia

Očakávaná úľava prišla (najprv) vďaka amnestii vyhlásenej 9. mája roku 1960, teda približne po dva a pol roku väznenia. Hoci vtedajšie stretnutie s rodinou bolo tou najšťastnejšou chvíľou v jeho živote, neprebehlo podľa očakávania. Keď totiž pricestoval k švagrinej do Banskej Bystrice, kde ho mala čakať manželka, zistil, že ona tam nie je, a rodina mu nakoniec oznámila, že sa lieči na onkológii v Košiciach.

Keď sa začala liečiť v nemocnici v Revúcej, Vincent sa zamestnal v magnezitových závodoch v neďalekej obci. V roku 1965 sa spolu s manželkou presťahovali do Košíc, kde sa im podarilo získať družstevný byt a kde si obidvaja našli aj zamestnanie. Vincent tu najskôr pracoval ako právnik v stavebnom podniku a neskôr na Krajskej hygienickej stanici, kde zostal až do prevratu. Po ňom už pôsobil ako právny poradca na Ústavnom súde v Košiciach a venoval sa aj písaniu článkov s politickou tematikou.

V kancelárii stavebného podniku ho navštívil jeho niekdajší kamarát; jeden z tých, ktorý ho udal eštebákom a ktorý sa po rokoch prišiel zrejme ospravedlniť. Vincent sa však obával zneužitia, a tak sa s ním odmietol zhovárať.

A keďže mu všetci jeho blízki, ktorí ho vtedy navštevovali na pokyn eštebákov, zakaždým, z dobrej vôle prezradili účel svojej návštevy, správy o sebe mohol Vincent ušiť doslova na mieru.

Revolúciu považuje za pozitívnu zmenu a ďakuje Bohu, že k nej došlo, ale zároveň sa domnieva, že jej ideály (zatiaľ) neboli celkom naplnené. Podľa jeho slov sa k niektorým z nich blížime iba veľmi, veľmi pomaly, k niektorým dokonca nepostupujeme vôbec. Zároveň vysvetľuje, že človek je nepoučiteľný, lebo svojím bezbrehým hromadením majetku a prehlbovaním sociálnej nespravodlivosti vlastne opakuje rovnaké chyby, kvôli ktorým vznikol (napríklad) komunizmus.

Svoje úvahy o nedostatkoch porevolučného vývoja pritom otvára slovami: „Všeobecná zásada bola, že my, teda tí, ktorí prišli v osemdesiatom deviatom k moci, my nie sme takí, ako boli ‚tamtí‘ , čiže my musíme vedieť aj odpúšťať. Tým pádom sa stalo, že mnohí (aj eštebáci – komunisti) len zahodili stranícku knižku a tým …, že oni boli už zainteresovaní v živote hospodárskom, politickom, mohli sa hneď uchytiť, hneď začať pracovať.“

Miera Vincentovho osobného odpustenia tým, ktorí mu ublížili, spočíva vlastne v tom, že nepripúšťa možnosť svojej pomsty. Ako človek veriaci a ako právnik dôsledky oných zverstiev prenecháva zákonom karmy, ale i právnym procesom. Svojím odkazom alebo posolstvom nakoniec vyzýva k čestnosti a ohľaduplnosti. A to s presvedčením, že človek nemá morálne právo žiť tak, aby druhému bral.

 

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk). Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk. Podporte nás svojimi nákupmi cez e-shop prostredníctvom portálu www.podporte.sk. Nestojí vás to ani cent navyše a je to úplne jednoduché. Iba nakupujete ako obyčajne a súčasne konáte dobrý skutok.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie