Denník N

Slovenskú filmárku si všimol najväčší európsky dokumentárny festival

Foto – Martin Kollar
Foto – Martin Kollar

Snímku Hotel Sunrise nakrútila mladá režisérka Mária Rumanová. Vybrali ju do súťaže v Amsterdame.

Na otázku, čím ju bavia dokumenty, odpovedá pohotovo: robiť ich je zaujímavé a prekvapivé. Viac ako pri hraných filmoch. „Na škole som občas robila asistentku réžie hraných snímok,“ vraví Mária Rumanová.

„Nič vás pri tom neprekvapí. Je to tvrdá makačka, aby sa všetko stihlo, nasvietilo, okolo je milión káblov… Nie že by to nebolo pri dokumentoch náročné, ale je to radosť. O to väčšia, ak sa niečo podarí.“

Jej sa niečo podarilo. Práve sa vrátila z  Amsterdamu, kde sa koná najväčší festival dokumentov v Európe, v súťaži tam premietli jej snímku Hotel Sunrise.

Táto akcia je podľa niektorých názorov taká dôležitá pre dokument, ako je pre hrané filmy podujatie v Cannes – čo je síce zveličené, ale mať tam film je iste stále veľká prestíž. Ešte lepšia správa je, že jej príbeh z východného Slovenska zaujal aj tamojšie náročné publikum.

Zvláštny pocit beznádeje

Ten pocit, keď po prvýkrát vystúpila z vlaku v Čiernej nad Tisou, si pamätá, aj keď presne popísať ho nevie. „Bol to pocit ťažoby a neschopnosti s hocičím tam pohnúť. Úplne vás to priklincuje k zemi.“

Filmárkou vtedy ešte nebola, s priateľom cestovali na Ukrajinu, zistili, že bez pasov ich colníci cez hranice nepustia, a zostali zaseknutí v  meste takmer bez služieb.

Turista sa v triapoltisícovom sídle nemá kde ubytovať, ani vybrať z bankomatu peniaze, jediné, čo spoľahlivo funguje, sú pohostinstvá, potraviny a pohrebným sortimentom obložené kvetinárstvo.

Časy, keď desaťtisíc ľudí z regiónu pracovalo pri železnici, sú dávno preč, dnes je ich len pár stoviek a väčšina ostatných je bez práce. Sú tu ako v pasci: aj keby predali byt, za tritisíc eur sa inam nepresťahujú.

Zvláštny pocit beznádeje nevyprchal ani po troch rokoch, keď do Čiernej nad Tisou dochádzala so štábom. Preto môže prekvapovať výsledný tvar snímky. Hotel Sunrise nie je kŕčovitá depresia a ani žiadne cvičenie na tému „sociálna dráma o zapadákove“.

02
Foto – Radka Šišuláková

Spustnuté paneláky pri poli

Nie že by sa hrdinovia nemotali v bludnom kruhu. Jeden z nich pre neplatenie výživného končí za mrežami, ďalšiemu sa nedarí schudnúť ani nadviazať vzťah s odfarbenou železničiarkou, aj bývalého mafiána, ktorý chce žiť normálnejší život, dobehne jeho minulosť.

To všetko sa odohráva na pozadí spustnutých panelákov na okraji poľa, ktoré nedokáže skrášliť ani neónová blikajúca predvianočná výzdoba. Podstatné je, že filmárka nevidí na postavách len jeden rozmer, nevidí v nich len sociálne prípady:

„Keď prídete do sociálne slabšieho prostredia, začnú vám ľudia ako prvé vešať na nos sociálno-ekonomické záležitosti. Začnú sa sťažovať, hovoriť, koľko málo majú peňazí, lebo čakajú, že to od nich čakáte. Akonáhle im však dáte najavo, že sa vám zdajú zaujímaví alebo čarovní i v niečom inom než v tom, že vyžijú zo 120 eur na mesiac, tak tie veci idú do úzadia. Je to ich životná rutina, stav, ktorý nezmenia a sú v tom naučení chodiť.

Do popredia vystúpia skôr iné veci. Reálne problémy, ktoré ich trápia, a ktoré sú mnoho ľudskejšie: nenaplnené lásky, vzťahy, či rodina, alebo osobná zodpovednosť. To bolo pre mňa zaujímavejšie ako exotizovať prostredie chudoby.“

Foto - Radka Šišukáková
Foto – Radka Šišukáková

Štyri roky nakrúcania

Ďalšie, čo film Hotel Sunrise robí takým výnimočným, je humor a vizuálna stránka. Jeho príbeh ozvláštňujú kamerové nápady a prekvapivé strihy.

„Mám rada filmy, ktoré vypovedajú viac obrazom než hovoreným slovom,“ vysvetľuje Rumanová. „Druhá vec, ktorá tomu pomohla, bola, že sme celú snímku nakrúcali na dve kamery. Presne kvôli tomu, aby sme mohli mať voľnejšie ruky pri vizuálnom spracovaní.“

Tento príbeh je zároveň aj príbehom štvorročného odhodlania neskončiť pri krátkom filme a potiahnuť projekt ďalej. Pôvodne šlo o školský film, ktorý nakrútili po polroku obhliadok a ktorý mal 25 minút.

„Vraveli sme si, že by bola škoda to uzavrieť. Postavy sa nám totiž zdali také zaujímavé, že sme chceli skúsiť vypovedať o Čiernej nad Tisou cez ich osobné príbehy.“ Tak sa začali ďalšie tri roky nakrúcania, zháňania peňazí a rok a pol strihania.

Filmárka je veľmi vďačná skúsenejším dokumentaristom, ktorí jej nezištne pomohli, napriek tomu Hotel Sunrise zostáva skôr výnimkou. Podmienky na podobne dlhodobé projekty sú na Slovensku obmedzené.

„Na škole ma hnevalo, že nemáte čas na reálne nakrúcanie. Cez semester treba chodiť na prednášky, a ak chcete nakrúcať inde ako v Bratislave, len ťažko si na to nájdete čas. Aj vaši spolupracovníci majú svoje povinnosti. Na pôvodný absolventský film sme mali tri týždne, čo je veľmi málo, nemohli sme využiť možnosti, ktoré prostredie poskytuje,“ hovorí Rumanová.

Hotel Sunrise má premiéru na Slovensku na jar v rámci Febiofestu, zatiaľ bude putovať po zahraničných festivaloch.

Teraz najčítanejšie