Prečo voliči nepočúvajú odborníkov

Brexit, víťazstvo Donalda Trumpa, úspechy populistov a extrémistov v Európe sa v poslednom čase vysvetľujú tým, že žijeme v postfaktickej dobe, v ktorej pravda a fakty stratili vo verejnej diskusii a v predvolebných kampaniach svoj význam. Nahradili ich klamstvá a emócie, s ktorými si väčšina voličov bohato vystačí.

Môže to byť pravda, voči takémuto kategorickému tvrdeniu je však možné uviesť niekoľko argumentov, ktoré ho spochybňujú.

Tvrdenie, že sa začína niečo nové, je vždy veľmi populárne – minimálne tým vzbudíte pozornosť, vaši poslucháči si ihneď pripadajú dôležitejší, ak žijú v prelomovej dobe, všetko sa tým razom vysvetlí a znie to veľmi hlbokomyseľne. Na posúdenie toho, či skutočne dochádza k zásadnému obratu, alebo ide len o novú formu niečoho starého, prípadne je to len malá vlnka na povrchu udalostí, však potrebujete minimálne dve veci. Prvou je historický odstup, ktorý nemáme, a druhou spoľahlivá znalosť toho, čo predchádzalo a s čím chcete nové pomery porovnávať.

Vieme s istotou, že voľby v minulosti opakovane nerozhodovali minimálne v rovnakej miere emócie a klamstvá, že väčšina ľudí rovnako nepodliehala lžiam a nepočúvala najmä to, čomu chcela veriť? Áno, zmenili sa nástroje a ich účinnosť, sociálne siete sú rýchlejšie ako klebety a ohováranie šírené ústne alebo letákmi. Je to však z hľadiska výsledku taký podstatný rozdiel?

Druhá vec: prečo sa tak čudujeme, že ľudia expertom neveria? Nie je to len tým, že dnes má vďaka internetu a sociálnym sieťam každý prístup k nekonečnému množstvu informácií a väčšina z nás nevie rozlišovať medzi ich dôležitosťou a pravdivosťou?

Ani odborníci sa nezhodnú

Prevažná časť ľudstva má bolestivú skúsenosť s globálnou ekonomickou krízou, ktorú väčšina odborníkov nedokázala predpovedať. Názory renomovaných odborníkov sa veľmi zásadne rozchádzajú aj v otázke, ako krízu riešiť. Napríklad, či je najlepším liekom prísna rozpočtová disciplína a koniec zadlžovania, alebo naopak treba uvoľniť rozpočtové pravidlá a ekonomiku oživiť masívnymi štátnymi investíciami aj za cenu rastu dlhu. A veru aj názory týchto odborníkov na riešenie krízy sú často veľmi silne ovplyvnené emóciami a politickou ideológiou, ku ktorej majú blízko.

Alebo si stačí spomenúť na opakujúce sa a navzájom sa popierajúce správy typu „americkí vedci zistili“ o tom, nakoľko nám škodí konzumácia kávy alebo vajec. Ono je to, samozrejme, opäť zložitejšie, nejde ani tak o neustále vzájomné popieranie, ale o trend, nové výskumy upresňujúce alebo vyvracajúce tie staré sa ako dominantné presadzujú len postupne a nikdy nie sú absolútne. Takto proste veda a dokonca i prírodné vedy fungujú a do určitej miery je i zodpovednosťou médií, že informácie nedokážu odovzdávať s týmto dovysvetlením.

Skúsme sa na to však raz pozrieť očami bežného človeka – ten vidí len to, že sa vedci tvária, že ich pokusy sú spoľahlivé a výsledky jednoznačné, pritom sa na základe týchto pokusov rôzne tímy nedokážu dohodnúť ani na tom, nakoľko pitie kávy škodí. Takže z jeho pohľadu vedomosti len predstierajú alebo dospejú vždy k výsledkom, ktoré vyhovujú sponzorovi výskumu. V čom sa občas ani príliš nemýli, ale to už je otázka, ktorú teraz nemáme priestor riešiť.

Čudovať sa nedôvere a postojom väčšiny ľudí môžeme len vtedy, ak žijeme vo vlastnom uzatvorenom intelektuálnom svete. A to, žiaľ, platí pre väčšinu intelektuálov, vedcov, odborníkov, ale i mnohých ľudí z médií. A paradoxne platí, že čím serióznejší ste vedec alebo novinár, tým viac obvykle žijete vo vlastnom uzatvorenom svete.

Šarlatáni, pavedci žijúci z trhu, bulvárni novinári, všetci títo pracovníci zábavného priemyslu si o reálnom spôsobe uvažovania väčšiny ľudí nerobili ilúzie ani v minulosti a aj preto ich dokážu skôr osloviť. Dokonca aj pomerne vzdelanú strednú vrstvu, pre ktorú sú dnes výsledky modernej vedy obvykle rovnako nezrozumiteľné a ľahostajné ako pre ľudí s minimálnym vzdelaním.

V 19. storočí, a platí to aj pre 20. storočie, historici písali pre vzdelanú strednú vrstvu a prehovárali k nej jej jazykom, pripomenul historik László Vörös v prednáške na tohtoročnom zjazde Slovenskej historickej spoločnosti. „V druhej polovici 20. storočia a smerom k súčasnosti to platí v čoraz väčšej miere – historici začali primárne písať pre historikov,“ dodal. Má to, samozrejme, svoje objektívne dôvody, uzavretiu sa vedy do seba pomohlo, že je čoraz zložitejšia, čoraz viac sa špecializuje, i to, že vďaka financovaniu z verejných zdrojov sú vedci menej odkázaní na priamy „predaj“ svojich výsledkov verejnosti.

Problém je však i v nezáujme/neschopnosti vedcov svoje vedomosti predkladať nielen kolegom, ale v zrozumiteľnej forme i verejnosti. Hoci aj za cenu kompromisov, ktoré by nutne nemuseli ísť na úkor vedeckej serióznosti. To je v podstate v poriadku, kritériom úspechu vedca nemôže byť jeho popularita ani speňažiteľnosť jeho výsledkov. Má to však negatívny vplyv v tom, že vedca a odborníka ani nič nenúti verejnosť osloviť.

Rozdiel

Ak bolo v minulosti niečo iné, rozdiel nespočíval v tom, že by väčšinu ľudí viac zaujímali skutočné vedomosti, mala viac snahy sa k nim dopracovať a podľa toho sa rozhodovala. Podstatný rozdiel asi nebol ani v postoji vedcov a odborníkov.

Väčšina ľudí v minulosti jednak o veciach verejných priamo nerozhodovala a i po väčšinu času, keď tu máme demokraciu a voľby, stále fungovali tradičné autority – panovníci, politici či cirkvi, ktoré určovali, čo si majú ostatní myslieť.

Veľká časť úsilia intelektuálov v minulosti však smerovala práve k tomu, aby automatická dôvera v tieto autority pominula a aby sa ľudia odvážili spochybňovať to, čo im tradičné autority hovoria. Bolo to v podstate opäť správne, intelektuáli, vedci a odborníci len nepočítali s tým, že keď k tomu dôjde, nová nedôvera v autority sa bude týkať aj ich. Neuvedomovali si, že nebudú nutne tí, čo nahradia panovníkov, politikov či kňazov v úlohe lídrov.

Ak mali v minulosti intelektuáli a vedci väčší vplyv, nebolo to ani tak väčším záujmom o ich vedomosti, vyplýval tiež skôr z ich spoločenského postavenia. Intelektuál bol často zároveň kňazom, šľachticom, či stál v službách šľachtica a váhu mu dodávala nejaká vyššia autorita.

Nehovoriac o tom, že ešte pred niekoľkými rokmi bolo obľúbenou náplňou intelektuálnych diskusií práve sťažovanie sa na prílišný vplyv expertov na politické rozhodovanie. Napríklad ak sa spolu bavili ľavicoví intelektuáli, ktorým sa nepáčil vplyv ekonomických expertov presadzujúcich prísne rozpočtové politiky.

Rovnako rozšírené je dodnes sťažovanie sa na médiá, pričom sa vôbec nerozlišuje medzi serióznymi médiami, ktoré dávajú odborníkom priestor, a bulvárnymi médiami, ktoré o nich nemajú záujem, pretože takýto záujem nepredpokladajú ani od svojich čitateľov. Často na „expertnú politiku“ nadávajú a všetky médiá do jedného vreca hádžu tí istí vedci a intelektuáli, ktorí si dnes sťažujú na postfaktuálnu dobu a nedochádza im, že si týmto sami režú konár pod sebou.

Tak či onak, či už došlo k zásadnej zmene a my skutočne žijeme v novej postfaktuálnej dobe, alebo došlo len k tomu, že tradičné autority stratili svoje výsadné postavenie a dôveru, ktorú im z väčšej časti aj v minulosti zaistilo najmä ich postavenie, nariekať nad tým je zbytočné. Treba zapracovať na tom, aby sa to zmenilo a aby odborníci, a spolu s nimi fakty (plus seriózne médiá), opäť získali spať aspoň časť svojej stratenej autority. Na rozdiel od minulosti im ju však nezaistí spoločenské postavenie alebo akákoľvek vonkajšia autorita. Tieto časy naozaj pominuli a je to dobre.

Najviac zo všetkého im môže k väčšiemu vplyvu aspoň na smerodajnú časť spoločnosti pomôcť zrozumiteľnosť, vytrvalá a úprimná snaha verejnosť osloviť a schopnosť priblížiť sa jej jazyku. Podmienkou toho zase je pochopiť, ako verejnosť funguje a čo potrebuje. Určite to bude poriadna fuška a veľmi zdĺhavý proces, má však stále väčšiu šancu na úspech než očakávanie mnohých vedcov a odborníkov, že verejnosť ich význam časom pochopí len tak sama od seba.