Denník N

Patriarchálny štát vidí v Zuzane Hlávkovej hrozbu. Oprávnene

Zuzana Hlávková nám pripomína postavu zo slovenskej rozprávky o Myšacej bundičke, preto jej veríme.

Spomínate si na slovenskú rozprávku o Myšacej bundičke? Zámocký pán sa chce oženiť so svojou dcérou, tá však v hrôze z incestu utečie v myšacej bundičke, v lese stretne mladého kráľa, ktorý ju zamestná ako slúžku v kuchyni, ona ho zvádza inkognito na plesoch v nádherných šatách, ktoré vymámila od zvrhlého otca, až napokon mladého kráľa dostane trikom so zlatým prsteňom v polievke.

Jeden z možných výkladov tejto rozprávky je takýto: Slovensko je kruto patriarchálna spoločnosť, kde sa muži neštítia ani incestu a slovenské dievčatá v nej prežívajú iba vďaka ľsti. Krehkú bezbrannosť používajú ako mimikry, ako myšaciu bundičku, pod ktorou nosia plesové šaty k dobytiu kráľovstva.

Myslím si, že takto vidí premiér Robert Fico Zuzanu Hlávkovú: ako slovenský archetyp krehkej dievčiny, ktorú nepriatelia ľstivo použili proti nemu s cieľom rozvrátiť a dobyť jeho patriarchálny štát. Preto tá nevídane prudká reakcia. Fico vie, ako zahriaknuť svojich mužských protivníkov v opozícii, ale teraz musel nájsť spôsob, ako zahriaknuť bezbrannú mladú ženu.

Nikto ho na takú výzvu nepripravil, pretože jeho mužské okolie vidí svet rovnako ako on: politika je surový boj, v ktorom víťazí väčší surovec. Môžu v ňom, samozrejme, uspieť aj ženy, ale len vtedy, ak sa budú správať ako muži. Čo však v prípade, že sa správajú ako ženy?

Fico preto reagoval intuitívne ako klasický mužský šovinista. Pre svoj útok na médiá použil obraz skazenej ženy v podobe „špinavej protislovenskej prostitútky“. Vytiahol tak do boja proti ženám, ktoré z neho nemajú strach, a vzápätí napadol archetyp krehkej dievčiny – preto Hlávkovej svedectvo odbil výrokom „jedna baba povedala“. Použil obraz dedinskej klebetnice, starej a zlej ženy s bradavicami na tvári, ktorá rozvracia miestne spoločenstvo.

Empatia a túžba po pravde

Surovosť, ku ktorej sa Fico uchýlil, je naozaj nevídaná aj v slovenských pomeroch, je však v súlade s jeho politickým myslením. Fico vie, že musí fenomén Hlávkovej zastaviť v zárodku, lebo v tomto prípade sa nečakane stretli dva javy, ktoré sa navzájom posilňujú a stávajú sa pre neho do budúcnosti veľkou hrozbou: sú nimi spoločenská empatia a túžba po pravde.

Zuzana Hlávková mi, dúfam, odpustí, ak poviem, že reprezentuje typ, ktorý najmä na patriarchálnom Slovensku prebúdza ochranárske inštinkty.

Spoločnosť totiž čítala slovenské rozprávky inak než Fico. Stotožňuje sa s bezbrannými hrdinkami, ktoré sú nútené podvoliť sa spoločenskej norme, vyjadrenej výrokom Miroslava Lajčáka, že „srdce musí ísť ruka v ruke s rozumom“. (Myšacia bundička: „Dcéra za otca? Veď to by bol veľký hriech!“ A pustila sa pritom do plaču.) Ony to však odmietnu a sú vystavené útrapám.

Zuzana Hlávková reprezentuje archetyp, ktorý na Slovensku budí okamžitú empatiu, a je to, paradoxne, preto, lebo naša spoločnosť je ešte stále staromódne patriarchálna. Trúfam si tvrdiť, že v susednom Česku by podobná situácia už nemohla nastať, lebo hoci aj tam prevláda mužský šovinizmus, dlhšia tradícia ženského vzdoru už vytvorila nových archetyp suverénnej ženy, ktorá svojím vystupovaním na verejnosti nevyvoláva empatiu, ale rešpekt. O to viac je hodná obdivu Hlávkovej odvaha.

Mohutná a kladná reakcia spoločnosti na jej verejné vystúpenie však odhalila okrem empatie ešte iný nečakaný jav – a tým je túžba po pravde. Je to paradox, ale má svoju logiku. Slovenská spoločnosť sa prepadáva do priepasti vzájomnej nedôvery, ktorú, mimochodom, premiér Fico výdatne prehlbuje svojimi útokmi na médiá. Lenže aj bez neho sme sa ocitli v bludnom kruhu, v ktorom si lož a pravda v stále rýchlejšom tempe naháňajú chvosty, a všetkým sa z toho už krúti hlava.

Pevný bod vo vesmíre

To však ešte neznamená, že ľudia nechcú vedieť pravdu. V skutočnosti bez pravdy nedokážeme žiť, ona je v našich životoch tým „pevným bodom“, ktorý mal na mysli Archimedes, keď chcel pohnúť vesmírom.

Lenže kým tento antický fyzik uctieval rozum ako nástroj na spoznanie pravdy, dnes je náš rozum v koncoch. Dočasným riešením môže byť osvojenie si lži, ktorá síce odporuje rozumu, ale aspoň vyhovuje našim emóciám. Toto rozpoltenie medzi rozumom a pocitom však prináša nepríjemný stav frustrácie a tá vedie napokon k záveru, ktorý prorocky vyslovila už pred rokmi hlavná postava seriálu Dr. House: „Pravda je taká, že každý klame.“

A do tejto fázy spoločenského rozkladu prichádza Zuzana Hlávková a chvejúcim sa hlasom rozpráva svoj príbeh. Je ako postava z rozprávky o Myšacej bundičke. Jej hrôza z hriechu, ktorému sa mala podvoliť, je nefalšovaná, jej opis života na zámku (ministerstve zahraničia) potvrdzuje všetky naše predstavy o tomto štáte. Museli by ste mať srdce z kameňa a mozog z plastelíny, aby ste jej neverili.

Je veľmi pravdepodobné, že Zuzana Hlávková sa nestane oným „pevným bodom“, ktorý pohne naším vesmírom. Na to je Ficov patriarchát ešte stále príliš silný, hoci ani on sa neodvážil obviniť ju zo lži, čo je samo osebe veľké víťazstvo. Vďaka Hlávkovej sme sa však aspoň dozvedeli o spoločnosti, že ešte nestratila schopnosť empatie a túžbu po pravde. To nie je zlý výsledok jedného príbehu, aký sa mohol odohrať asi len na Slovensku.

Viac čítania od Martina Šimečku? Skúste knihu Medzi Slovákmi

zobraziť

Predražené predsedníctvo

Teraz najčítanejšie