Denník N

Tieto umelkyne vedia ako krásne starnúť

Z výstavy Grey Gold v Dome umenia mesta Brna, kde mala vlani premiéru. Na fotogafii sú diela Evy Fukovej - Bramborová rodina a socha Daniely Vinopalovej-Vodákovej s názvom Díkuvzdání. Foto - DUMB.
Z výstavy Grey Gold v Dome umenia mesta Brna, kde mala vlani premiéru. Na fotogafii sú diela Evy Fukovej – Bramborová rodina a socha Daniely Vinopalovej-Vodákovej s názvom Díkuvzdání. Foto – DUMB.

Trojica kurátoriek navštívila ateliéry slovenských a českých umelkýň, ktoré majú viac ako šesťdesiatpäť rokov a stále aktívne tvoria. Najprv im pred nosom zatvárali dvere.

Predstavte si, že vám niekto zaklope na dvere s otázku: Dobrý deň, ako sa cítite ako stará žena? Asi ani nezačnete premýšľať nad odpoveďou. Čo sa to pýtajú? Nie je to tak trochu drzé? Áno, je. Je to na vyhodenie. Rýchle a nekompromisné.

Keď totiž nielen v našich končinách spojíte tému ženského rodu a veku, je pomerne predvídateľné, že hrozí pád. Možno dokonca podobný tomu Madonninmu na nedávnom udeľovaní Brit Awards, keď sa zviezla zo schodov tak rýchlo, že ani jeden z družiny jej tanečníkov ju nestihol ratovať.

Ale ona má len päťdesiatšesť. A ešte je aj popová hviezda. S témou výstavy Grey Gold, ktorá je práve v Nitre a predstavuje výnimočné české a slovenské umelkyne vekovej kategórie 65+, z toho niektoré takmer celkom neznáme, nemá skoro nič spoločné. Jedine, že by predsa len trochu.

Som rada, že som

Keď sa minule (áno, ešte stále Madonna) objavila na Grammy a namiesto tradičnej pózy s dokonalým mejkapom ukázala fotografom aj zadok, ktorý „zakrývali“ iba sieťované pančuchy, sociálne siete zodvihli obočie. To si naozaj Madge nedokáže obliecť niečo normálne a starnúť s aspoň trochou noblesy? Veď je smiešna.

V skutočnosti je oveľa smiešnejšia predstava, že takto to funguje. Že ženy zatvárajú dvere pred otázkou o veku len preto, lebo sa im to zdá drzé, neslušné alebo preto, že si svoj vek nechcú pripustiť. Možno to pre ne len nie je téma na rozhovor.

Svoje o tom vie trojica kurátoriek, ktorá dva roky navštevovala ateliéry slovenských a českých umelkýň nad šesťdesiatpäť rokov a skúmala vzťah ich veku a tvorby zo sociologického i umeleckého hľadiska.

Že nepôjde všetko tak, ako si predstavovali, zistili veľmi skoro. „Aha, naozaj, veď ja som vlastne stará. Viete, že som nad tým vlastne nikdy nepremýšľala?“ povedala im vraj jedna z nich takmer zarazene na otázku súvisiacu s jej vekom. Veľmi podobne reagovala aj Věra Nováková, narodená koncom 20. rokov minulého storočia: „Podľa sociologického hodnotenia tu už dávno nemám byť taká, aká som. S tým si hlavu nelámem. Svojím vekom sa nezaoberám, ale som rada, že vôbec SOM, tu a teraz na tomto mieste, že môžem pracovať, myslieť a milovať, a doba, keď tu už nebudem, nie je moja vec,“ hovorí jasne.

A podobne jasne to napokon v jednom momente pomenúva aj kurátorka Anna Vartecká. „Staroba je skvelá téma – pre mladých. Celý život smerujeme k tomu, že budeme starí a múdri – a keď zrazu sme, skrývame to a hanbíme sa za to. Sú to čudné, hlúpe paradoxy našej spoločnosti.“

Věra Nováková (1928). Foto - Tomáš Lumpe, Martin Novák.
Věra Nováková (1928). Foto – Tomáš Lumpe, Martin Novák.
Z premiérového uvedenia  Grey Gold v Dome umenia mesta Brna - diela Adrieny Šimotovej, Adély Matasovej a kresby Inge Koskovej. Foto - DUMB.
Z premiérového uvedenia Grey Gold v Dome umenia mesta Brna – diela Adrieny Šimotovej, Adély Matasovej a kresby Inge Koskovej. Foto – DUMB.
Fotografie Markéty Luskačovej.
Fotografie Markéty Luskačovej.
Žeby mimozemšťan? Jany Želibskej. Na Nitrianskej výstave ho nahradilo video. Foto - DUMB.
Žeby mimozemšťan? Jany Želibskej. Na Nitrianskej výstave ho nahradilo video. Foto – DUMB.

Ako sa pýtať, aby prišla odpoveď

Projekt Grey Gold však nie je iba o starobe. Predstavuje tvorbu autoriek, ktoré na umeleckú scénu nastupovali po vojne ako vôbec prvá generácia umelkýň, ktorá mohla rovnocenne s mužmi študovať na umeleckých školách a vystupovať emancipovane – a aj preto na seba nabaľuje množstvo ďalších dôležitých a tabuizovaných tém.

Vráťme sa však najprv trochu späť. „Všetko sa to začalo v Berlíne. Boli sme spolu na jednej konferencii. Po nej prišla afterparty,“ spomína Anna Vartecká. Všetci sa dobre bavili. Za ich stolom sedela dáma v pokročilom veku. Celý večer popíjala jedno pivo a spokojne sa usmievala. A ich to fascinovalo – ako tam sedí, nič nepotrebuje a vyzerá absolútne stotožnená so všetkým, čo sa okolo nej deje.

Tereza Petišková sa s ňou dala do reči a po chvíli vysvitlo, že je to Gisela Weimann, multimediálna umelkyňa, nesmierne produktívna aj vo svojom vysokom veku. Na druhý deň ju pozvala do ateliéru. „Bola som uchvátená – lebo jej tvorba bola veľmi dobrá, súčasná, energická a veľkorysá,“ hovorí Tereza. Od predstavy „babičky“, akú si pestujeme u nás, bol jej prejav oveľa ďalej než len vzdialenosť medzi Brnom a Berlínom. Im však bolo jasné, že aj u nás sú umelkyne vo vyššom veku, ktoré stále pracujú, ich tvorba je na dobrej úrovni, akurát sa o nich veľa nehovorí a ani ony nehovoria veľa o sebe.

Zdalo sa im teda, že majú skvelý plán – vyhľadajú autorky narodené v prvej polovici minulého storočia a dajú im slovo. Spýtajú sa ich, ako sa vyvíja vzťah ich tvorby a veku, ako sa mení ich pohľad na starobu alebo ako sa pozerajú na súčasné výrazné uprednostňovanie mladých a dravých umelcov.

Nájsť umelkyne, ktoré by spĺňali ich požiadavky, bolo napokon azda najmenším problémom dvojročného projektu. Umelkýň je dosť. Len čo však kurátorky začali s ich oslovovaním, skóre sa otočilo na 1:0 proti nim. „Hneď prvé návštevy nás totálne uzemnili. Išli sme do toho s nadšením a naivitou, že my budeme klásť otázky a dostane sa nám jasných odpovedí. Nič také sa však nekonalo,“ hovorí Anna Vartecká. „Museli sme sa učiť, ako sa pýtať, aby sme nenarušili krehké puto, ktoré sme pomaly začínali budovať.“

Eva Fuková (1927). Foto - Tomáš Lumpe, Martin Novák.
Eva Fuková (1927). Foto – Tomáš Lumpe, Martin Novák.
Z výstavy Grey Gold v Dome umenia mesta Brne, kde mala vlani premiéru. Na fotogafii sú diela Evy Fukovej - Bramborová rodina a socha Daniely Vinopalovej-Vodákovej s názvom Díkuvzdání. Foto - DUMB.
Z výstavy Grey Gold v Dome umenia mesta Brne, kde mala vlani premiéru. Na fotogafii sú diela Evy Fukovej – Bramborová rodina a socha Daniely Vinopalovej-Vodákovej s názvom Díkuvzdání. Foto – DUMB.

Ako dýchanie

Ešte predtým, než sa vôbec začali pýtať, vysvetľovali. Umelkyniam sa totiž nepozdávalo, prečo majú byť zaradené do šablóny ženská autorka, navyše, stará ženská autorka. Prečo kurátorky neskúmajú vybranú generáciu aj s mužmi? Prečo ich vyčleňujú?  Prečo sa ich pýtajú na témy feminizmu a gendra, keď pre mnohé z nich bolo dôležitejšie čosi úplne iné, než čo v ich tvorbe dnes vidí mladá a stredná generácia teoretikov. A vôbec – prečo sa ich pýtajú na takú samozrejmú vec, akou je pre ne tvorba. Veď to je, ako keby zaklopali na dvere a rovno sa ich opýtali: Dobrý deň, a prečo ste ešte neprestali dýchať?

„Tvorenie je niečo, to je skrátka… To je ako niečo z vás, to je to, ako myslíte, ako konáte, ako žijete. To všetko súvisí,“ hovorila im fotografka Eva Fuková, ročník 1927.

Kurátorky tomu spočiatku nerozumeli – odpovede umelkýň boli príliš strohé. „Rýchlo sme však zistili, že je za tým táto neoddeliteľná samozrejmosť tvorby od ich života. Je pre ne taká prirodzená ako dýchanie. A napokon – každá z nich, akurát trochu odlišnými slovami, povedala, že tvorba je pre ňu obranou proti starnutiu,“ hovorí Vendula Fremlová.

„Ľudská tvorba je totiž úplne iná než štandardná práca,“ dodáva vzápätí Anna Vartecká. „Klasickú prácu musíte v istom veku prestať vykonávať, lebo ju už nezvládate. Ale kreativita je báječná v tom, že s príchodom fyzických zmien môžete hľadať nové tvaroslovie, s ktorým pracovať dokážete. Môžete si to dovoliť, lebo máte v sebe zrelosť a múdrosť. Môžete zjednodušovať formálnu zložitosť svojich diel, lebo už dokážete mentálne zjednodušiť aj ich podstatu a povedať ju oveľa výstižnejšie.“

Milota Havránková (1945). Foto - Tomáš Lumpe, Martin Novák.
Milota Havránková (1945). Foto – Tomáš Lumpe, Martin Novák.
Diela slovenských umelkýň na výstave Grey Gold: Evy Cisárovej-Minárikovej a Miloty Havránkovej. Foto - DUMB.
Diela slovenských umelkýň na výstave Grey Gold: Evy Cisárovej-Minárikovej a Miloty Havránkovej. Foto – DUMB.
Klára Bočkayová (1948). Foto - Tomáš Lumpe a Martin Novák.
Klára Bočkayová (1948). Foto – Tomáš Lumpe a Martin Novák.
Klára Bočkayová z cyklu Posledná večera. Foto - DUMB
Klára Bočkayová z cyklu Posledná večera. Foto – DUMB

Tvorba, radosť, sloboda

Výstava Grey Gold mala premiéru vlani v Brne, jej aktuálna podoba v Nitre je trochu odlišná, podstata však ostáva nezmenená. Ukazuje diela, ktoré vytvorili autorky v zrelom veku – nie vtedy, keď sa zapísali do dejín umenia. Okrem nich je však k dispozícii i katalóg s rozhovormi a so štúdiami, ktoré vznikali v priebehu dvoch rokov. Nečakajte však žiadne instantné a najmä predvídateľné odpovede, vravia kurátorky. Tak ako sa totiž na začiatku museli učiť klásť otázky, neskôr sa učili aj prijímať odpovede, s akými vopred nerátali.

Tak napríklad – medzi dvadsiatkou oslovených autoriek sú Adriena Šimotová, Markéta Luskačová či Jana Želibská, veľmi známe a vystavované umelkyne, ale i Daniela Vinopalová-Vodáková či Ludmila Padrtová, ktoré patria medzi takmer neznáme. Ich tvorba síce kvalitou obstojí, akurát ostala akosi pozabudnutá.

Človek by v takých prípadoch mohol čakať zatrpknutie, krivdu, sklamanie z neúspechu, ale nič také neprišlo. „Keď robíte kreatívnu činnosť s maximálnym záujmom o tvorbu, a nie o nejaký váš osobný prospech, je to pre váš život také obrovské obohatenie, radosť a sloboda, že nejaké kariérne presadenie sa je celkom mimo rebríčka vašich hodnôt,“ hovorí Tereza Petišková o skúsenosti, ktorá vzišla z rozhovorov s umelkyňami.

Potvrdzujú to aj slová Věry Novákovej, 87-ročnej maliarky a sochárky. Od 50. rokov až do revolúcie bola z politických dôvodov úplne mimo umeleckej scény, no tvoriť nikdy neprestala. Hovorí, že jej vzťah k práci sa za celé roky prakticky nezmenil. „Zachovala som si dostatočnú nezávislosť od vonkajších vplyvov. Pôvodne z nutnosti a zo sebazáchovy, dnes z potreby slobody k práci. Nechcem sa upísať žiadnym -izmom, obchodníkom, módam či modlám ani k vlastnému imidžu. Maľujem to, čo žijem, je to môj dialóg so skutočnosťou, ako ju poznávam, ako ju prežívam, čo si o nej myslím, čo sa mi páči a čo nie. Je to komunikácia.“

Jitka Svobodová (1941). Foto - Tomáš Lumpe, Martin Novák.
Jitka Svobodová (1941). Foto – Tomáš Lumpe, Martin Novák.
Maľby Kouř I - III Jitky Svobodovej. Foto - DUMB.
Maľby Kouř I – III Jitky Svobodovej. Foto – DUMB.

Gender verzus sloboda

Politická situácia má do istej miery na svedomí i to, prečo autorky prvej emancipovanej generácie u nás majú tendenciu vymedzovať sa voči témam feminizmu a gendra, i keď – nie všetky.

„Česká scéna 70. rokov 20. storočia diskurz gendra odmieta, je to pre ňu cudzia téma, nechce o nej rozprávať. Na Slovensku bol prístup trochu otvorenejší,“ hovorí Tereza Petišková. Mnohé z autoriek nechápali, prečo sa ich na tieto témy vôbec pýtajú – iné v rozhovoroch priznávajú, že v ich tvorbe a živote síce mali svoje miesto, no samotný diskurz pre ne nebol zaujímavý.

Jedným z dôvodov je i fakt, že v tom čase, keď tieto témy naberali na spoločenskom význame na Západe, ony žili tu – v socialistickom Československu, ktoré ženskú emancipáciu veľmi propagandisticky presadzovalo akurát tak obrázkami žien v montérkach. Navyše politická situácia výrazne zasahovala do niečoho, čo bolo pre ne oveľa dôležitejšie – do možnosti vôbec tvoriť.

„Keď som sa o tom rozprávala s Jitkou Svobodovou, vysvetľovala mi, že po udalostiach v roku 1968 boli pre ne oveľa viac než témy aktuálne v západoeurópskom a americkom priestore dôležité otázky súvisiace s hľadaním vnútornej slobody – s tým, ako sa dá v obnovenej totalite nájsť vnútorný priestor, v ktorom by sa cítili a tvorili slobodne. A aj preto na výstave vidno viac koncentráciu, spiritualitu a hľadanie vnútorného sveta než to, či a ako prežívali, že mohli pôsobiť ako umelkyne popri svojich mužských rovesníkoch,“ dodáva Tereza.

Samozrejme, videli, čo sa okolo nich deje. „V živote som sa pohybovala medzi školou a rodinou a moja práca bola vždy až na konci. Myslím, že je to podobné pri každej žene. Naproti tomu kolegovia ráno vstali, išli do školy, do ateliéru a ešte mali možno to šťastie, že sa zastavili doma na obed,“ – hovorí Marie Filippovová.

Fotografka Markéta Luskačová, ktorá od 70. rokoch žila vo Veľkej Británii, však mala aj opačnú skúsenosť – v socialistickom Československu brala ako samozrejmosť, že sú ženy súčasťou umeleckej scény, až keď ju potom nominovali do prestížnej fotografickej agentúry Magnum, zistila, že so západnou rovnoprávnosťou to nebolo až také samozrejmé, ako sa zdalo od nás. „Jeden anglický fotograf hlasoval proti môjmu prijatiu – a na otázku prečo odpovedal, že ženy by z princípu nemali byť v Magnume.“

Marie Filippovová (1938). Foto - Tomáš Lumpe, Martin Novák.
Marie Filippovová (1938). Foto – Tomáš Lumpe, Martin Novák.
Naľavo lavírované kresby tušom Marie Filippovovej,  uprostred inštalácia Adély Matasové a napravo diela Aleny Kučerové. Foto - DUMB.
Naľavo lavírované kresby tušom Marie Filippovovej, uprostred inštalácia Adély Matasové a napravo diela Aleny Kučerové. Foto – DUMB.

Kam smerujeme

Keď sme už na začiatku vytiahli Madonnu, nielen o nej bola v posledných dňoch reč v súvislosti s vekom aj na stránkach serióznych novín. Yoko Ono oslávila osemdesiatdva rokov. A pri tej príležitosti zverejnila list s názvom Don’t Stop Me! Je adresovaný všetkým, ktorí sa z nej „snažia urobiť ďalšiu starú osobu“. „Prosím, nesnažte sa zastaviť to, aká som. Ja nechcem byť stará a chorá ako množstvo ďalších v mojom veku,“ napísala rázne.

Umelkyne, ktorých diela a slová nájdete v Nitre, nenosia sieťované pančuchy, fotografom pózujú len veľmi výnimočne a nepíšu statusy ani statementy na svojich webových stránkach. Bolo by zvláštne, keby to robili, ale nie preto, že majú veľa rokov, ale preto, že ony vytvárajú totálne odlišný svet a hodnoty od tých, ktoré vládnu popkultúre. Svet, v ktorom síce tiež plynie čas, ale rozhoduje česť. To, ako tieto umelkyne žijú, tvoria a rozmýšľajú nad životom, tvorením, umením a starnutím je práve preto absolútne neprehliadnuteľné, veľmi vzácne, krásne a nesmierne inšpiratívne. A pozornosť od nich by nemali odpútať žiadny obavy z pádu.

Samozrejme, každý nech sa inšpiruje tým, čo je mu viac pochuti. Napríklad maliarka, ilustrátorka a spisovateľka Dana Puchnarová v rozhovore s kurátorkami Grey Gold hovorí, že už niekoľkýkrát si opäť prečítala knihu Dar ducha od anglického filozofa Prentice Mulforda.

Dostala ju od mamy, keď mala osemnásť, dnes má sedemdesiatsedem. Píše sa v nej, že ten, kto si nepripustí, že je starý, si svoj život môže dokonca výrazne predĺžiť. „Myslím, že je to dobrá pomôcka,“ hovorí Puchnarová. „A tiež si myslím, že možno ten ľudský vývoj smeruje skôr k múdrosti než k starobe… Ale ešte som si v tom neurobila jasno – možno, keď budem staršia,“ dodáva s humorom.

Dana Puchnarová (1938). Foto - Tomáš Lumpe, Martin Novák.
Dana Puchnarová (1938). Foto – Tomáš Lumpe, Martin Novák.
V popredí kresby Daisy Mrázkovej, vzadu Zahalené kresby z cyklu Křivky a sítě Dany Puchnarovej. Foto - DUMB.
V popredí kresby Daisy Mrázkovej, vzadu Zahalené kresby z cyklu Křivky a sítě Dany Puchnarovej. Foto – DUMB.

Grey Gold – České a slovenské umelkyne 65+ je výstavný projekt kurátoriek Venduly Fremlovej, Terézie Petiškovej a Anny Varteckej, ktorý mal premiéru vlani v Dome umenia mesta Brna, aktuálne ho môžete vidieť v Nitrianskej galérii. Sprievodná monografia obsahuje rozhovory s prizvanými umelkyňami, medzi ktorými sú Adriena Šimotová, Markéta Luskačová, Adéla Matasová, Eva Fuková, Klára Bočkayová, Milota Havránková, Eva Cisárová-Mináriková, Jana Želibská a ďalšie. Kniha obsahuje aj sociologickú štúdiu Lucie Vidovičovej, ktorá na dvojročnom projekte spolupracovala.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie