Prezidentský kandidát Horáček: Nechcem, aby Česko bolo slabým článkom hrádze voči Rusku

Na výhru Hillary Clintonovej stavil neúspešne stotisíc korún. Stavil by aj viac, keby mu to stávková kancelária povolila. Napriek tomu sa chce Michal Horáček v januári 2018 uchádzať o hlasy všetkých Čechov vrátane tých, ktorí takúto sumu nezarobia ani za pol roka. „Navštívil som kasíno pána Trumpa v Atlantic City. Jeho kasína sú nabúchané automatmi, ale ľudia mu to nemajú za zlé, že nie? Prečo by mali vyčítať mne, že som bol spolumajiteľom stávkovej kancelárie?“ pýta sa textár, antropológ, milionár, hazardný hráč a už aj kandidát na českého prezidenta.

Kto je Michal Horáček? Čo podstatné by o vás človek mal vedieť?

To je trochu zložité, pretože mám za sebou niekoľko životných dráh. Papier mám jedine na to, že som sociálny antropológ, z toho mám titul PhD. Na ostatné veci už potvrdenie nemám.

Čo by mal vedieť z tých ostatných vecí?

Mám za sebou tridsať rokov práce ako textár a básnik. Ako producent som uviedol na trh pätnásť autorských albumov: od albumu Potměšilý host, ktorý sme s Petrom Hapkom písali pre Hanu Hegerovú, až po album Čtyřicítka pre Lenku Novú. Napísal som básnickú zbierku, napísal som deväť kníh. Som aj novinár, za federálnych čias som písal pre časopis Mladý svět. Niektorí možno čítali aj moju antropologickú prácu Habitus hazardného hráča.

Okrem iného ste napísali aj text k pesničke Richarda Müllera Srdce jako kníže Rohan.

Áno.

Veta „Svět nepatřil nikomu, kdo nebyl hráč,“ znie, ako keby bola vaším mottom.

Raz sa ma pýtali, akú pesničku by som chcel, aby mi hrali na pohrebe. Spomenul som presne túto.

V starších rozhovoroch ste hovorili, že ste za minulého režimu patrili do akejsi hráčskej šľachty. Čo to presne bolo?

Šľachty nie, to bola taká subkultúra. Keď prišiel august 1968, mal som šestnásť rokov. V tom čase existovali len tri možnosti: buď emigrovať, alebo kolaborovať, alebo podstúpiť akúsi vnútornú emigráciu. To znamenalo utiahnuť sa do nejakej subkultúry za cenu toho, že ste rezignovali na kariéru v takzvanom normálnom svete.

Takže hazardné hry boli únikom od reality?

Herný svet bol veľmi zvláštny. Mal svoju etiku, pravidlá, svoj slovník. Umožnil mi žiť relatívne autentický život, v ktorom som strávil dvadsať rokov.

Čo zahŕňal tento svet? Schádzali ste sa v bytoch a hrávali celú noc karty?

V tom svete boli ľudia z rôznych sfér, ktorí mali svoj civilný život, ale v skutočnosti boli hlavne hazardnými hráčmi. Často som ani nevedel, ako sa volali a čo presne robili. Venovali sme sa rôznym disciplínam, dosť sa to točilo okolo stávkovania na dostihy v pražskej Chuchli, sem-tam aj v Starom háji v Bratislave. Prijímali sa aj stávky na maďarských klusákov, takže som sa trochu učil maďarsky, aby som mal o nich lepšie informácie a tým získal nejakú výhodu. No a potom to boli, samozrejme, karty, stávky na športové zápasy, na voľby, na čokoľvek.

Na voľby?

Napríklad na to, kto vyhrá voľby v Izraeli alebo v USA. Išlo o stávky na všetko, kde sa dajú výsledky preukázať nejakým exaktným spôsobom.

Režim to toleroval?

To nebolo ilegálne. Zákon, ktorý zakazoval hazard, zrušili už v roku 1964, takže ste si mohli staviť, na čo ste chceli. Spadali do toho aj nočné kartové partie po rôznych bytoch, ktoré mali tradíciu už v 19. storočí. Takéto partie sa dokonca organizovali aj za heydrichiády, keď človek nemohol po zotmení ani vychádzať na ulicu, napriek tomu to ľudia riskovali a chodili k niekomu hrať karty.

Mimochodom, kto bol Kobera? Keď Müller spieva, že „otevře ti Kobera a můžeš mezi nás“.

Tak sa údajne volal  jeden pán ešte pred prvou svetovou vojnou, u ktorého sa často hralo. Potom sa jeho meno stalo generickým menom pre všetkých, ktorí poskytovali byt na nejakú partiu. Tomu človeku sa hovorilo Kobera, aj keď sa v skutočnosti volal Novák alebo Sedláček.

A srdce ako knieža Rohan je odkaz na šľachtický rod Rohanov, ktorí mali v erbe „radšej zomrieť než žiť nečestne“?

Nie, to znamenalo, že máte hráčske srdce a chuť riskovať. Táto vec je v hráčskom prostredí oveľa dôležitejšia než to, či vyhráte, alebo prehráte. Musíte prejaviť hráčske srdce, vďaka tomu získate u ostatných rešpekt. S nejakým Rohanom to nemá nič spoločné, len to znelo poetickejšie.

Pesnička Srdce jako Kníže Rohan s textom od Michala Horáčka

Vy ten hráčsky svet opisujete až idylicky. Čo by ste povedali svojim deťom, keby si vybrali túto dráhu?

Moje deti žijú v inej dobe. Ja som bol v tom čase hrdý, že nekolaborujem, ani som nemusel emigrovať. Bolo to súčasťou mojej identity.

Keď ste neskôr boli redaktorom Mladého světa, spolu s Michaelom Kocábom ste založili iniciatívu Most. Tá sa snažila sprostredkovať kontakt medzi disidentmi a komunistickým režimom.

Áno.

To bolo v lete 1989, dlhé týždne pred pádom Berlínskeho múru a 17. novembrom. Prečo ste si mysleli, že komunisti by už boli prístupní na nejaké rokovanie?

Československý režim bol založený na dohodách s brežnevovským vedením Sovietskeho zväzu. Do toho prišiel Gorbačov, ktorý im hovoril, že si majú domáce veci riešiť sami. Naraz bolo vidieť tú bezradnosť. Napríklad v decembri 1988 povolili na Škroupovom námestí demonštráciu. Krátko nato povedali, že prekročila všetky medze, a zase to zakázali.

Boli nervózni, lavírovali, uchyľovali sa k brutálnym represiám a bolo poznať, že napätie v spoločnosti stúpa. A mohlo sa stať, že sa to skončí obrovským násilím z jednej alebo z druhej strany. S Michaelom Kocábom sme si nič také neželali, tak sme chceli prispieť k tomu, aby takýto scenár nenastal.

Vaša iniciatíva napokon pomohla tomu, že sa vtedajší premiér Ladislav Adamec po 17. novembri stretol so zástupcami Občanského fóra. Ako ste nadväzovali kontakty s prominentmi KSČ?

Nielen Slovensko, ale aj Česko je malou krajinou, my v Prahe sa taktiež všetci navzájom poznáme. Kocába a jeho skupinu Pražský výběr tu poznal každý, veď predávali 150-tisíc platní. Mladý svět, to bolo niečo podobné. Išlo síce o zväzácky časopis, ale každý ho čítal. Takže keď sme niekam prišli, ľudia tam poznali buď mňa, alebo Kocába, alebo oboch.

Nenásilné odovzdanie moci sa podarilo, ale krajina sa vyvíjala inak, než mnohí dúfali. Kedy ste vy prišli o ilúzie z ponovembrového vývoja?

Ja to vidím úplne inak než vy. Už len to, že máme možnosť cestovať na Západ, kam som ja predtým jazdil ako na Mars, to dodnes považujem za niečo neuveriteľné. Aj to, že môžem študovať spoločenské vedy so všetkou dostupnou literatúrou, ktorá na svete je. A tisíc ďalších vecí. Ja som si ešte 17. novembra myslel, že sa to nikdy nestane. Keď letím do Ameriky, dodnes cítim, že je to akési zvláštne privilégium.

V nových pomeroch ste sa napokon dobre zorientovali. V máji 1990, ešte pred slobodnými voľbami, ste založili spoločnosť Fortuna, ktorá bola dlhý čas jednotkou na trhu.

Áno, Fortunu sme založili so štyrmi spoločníkmi. Vedeli sme, že máme nejakú kompetenciu v oblasti, ktorá by ľudí mohla baviť. Ale či sa to podarí, sme vedieť nemohli. Nevedeli sme ani to, ako sa zakladá akciová spoločnosť. Tak sme si zohnali nejakú mustru, ako sa zakladá nábytkárska firma. Lenže tým, aké boli celé tie časy hektické, nám v tých formulároch niekde zostali nábytkárske pojmy.

Fortuna bola prvá, ktorá v Československu ponúkla moderný spôsob stávkovania. To bolo rozhodujúce pre jej úspech?

Pamätám si, že keď sme otvorili prvú pobočku v Prahe v Lucerne, tá pasáž bola nepriechodná. Boli tam obrovské davy ľudí, ktorí si chceli staviť päťdesiat korún inak než v Športke. Vďaka tomu sme videli, že sa treba rozšíriť. Tak sme išli do Ostravy, do Brna aj na Slovensko, kde sme založili spoločnosť Terno. Richarda Müllera sme tam mali dokonca v správnej rade.

Ľudia teda boli hladní po inom stávkovaní na športové výsledky, než umožňovali štátne spoločnosti.

V Československu sme poznali Sazku, kde ste si mohli staviť sto korún. Polovicu z toho si hneď strhol štát a druhú polovicu rozdelil tým, ktorí vyhrali. My sme im ponúkli, že si môžu staviť, koľko chcú a na čo chcú. Ponúkli sme aj kumulatívne stávky (ide o stávky na viac zápasov naraz, výsledný kurz sa násobí – pozn. red.), ktorých sme sa pôvodne báli. Nakoniec sa ukázalo, že prinášajú najväčšie zisky. Vďaka tomu ste mohli staviť sto korún a vyhrať päťtisíc. To nám takmer úradníci nechceli povoliť. Pýtali sa: čo urobíte, keď niekto takto vyhrá? No čo? Vyplatíme to.

Dôsledne rozlišujete medzi hazardom, akým sú automaty a stávkovaním na športové zápasy. Sú podľa vás kurzové stávky férovejšie?

Pri kurzových stávkach máte väčšiu šancu poraziť bookmakra, pokiaľ máte dobré informácie. Ak stávková kancelária vypíše kurz napríklad na výhru Slovana Bratislava 1,9 a vy si myslíte, že šance má väčšie, tak pokiaľ ste hráč, musíte do toho ísť. Nie je to kompulzívne, nad takou stávkou môžete rozmýšľať aj niekoľko dní. A to je veľmi dôležité. Keď v roku 1999 vydal docent Nešpor publikáciu o hazardných závislostiach, neopísal ani jeden prípad človeka, ktorý by bol patologicky závislý od kurzových stávok.

To sa s príchodom internetu asi zmenilo.

Dnes môžete staviť online napríklad aj na vývoj nejakého gemu v tenise. V takom prípade sa musíte rozhodovať v rozmedzí niekoľkých sekúnd, čo vám berie pokoj, ktorý ste mali pri klasickej kurzovej stávke. To už je práve to kompulzívne a nebezpečné, ktoré sa blíži k automatom.

V roku 2004 Fortunu kúpila skupina Penta, neoficiálne sa hovorí o sume necelých 100 miliónov eur. To bola ponuka, ktorá sa neodmieta?

V tom čase sme sa nevedeli so spoločníkmi dohodnúť, či rozšírime ponuku o hracie automaty. Tie ja neznášam, brojil som proti nim. Kolegovia ich však chceli. Hovorili mi: Veď je to výhodné, to bude super, aj konkurencia ich má. Napokon som ich presvedčil, že je vhodný čas, aby sme firmu predali.

A bol?

V skutočnosti nebol. Z finančného hľadiska by bolo oveľa lepšie, keby sme Fortunu predali teraz. Ja som však mal iné ciele, chcel som získať vzdelanie, uvažoval som o dennom štúdiu, chcel som aj cestovať. Fortuna ma zdržiavala.

Vy ste skutočne potom začali študovať na Karlovej univerzite, kde ste chodili na prednášky s o generáciu mladšími študentmi.

Presne tak.

Vysvetľovali ste to tým, že v rodine máte veľa vedeckých kapacít vrátane nositeľa Nobelovej ceny Jaroslava Heyrovského. A že sa im teda symbolicky chcete pozrieť do očí…

Áno, moji predkovia boli umelci, vedci, rektori univerzít. Stále sa na mňa pozerajú z obrazov. Odo mňa sa čakalo, že aj ja pôjdem touto cestou. Bolo to pre mňa zaväzujúce.

Teraz ste ohlásili kandidatúru na prezidenta. V kontexte vášho života to vyzerá ako ďalší rozmar. Dokázali ste veľa, tak ste si povedali: čím som ešte nebol? Prezidentom.

Ja som pred tridsiatimi rokmi písal v Mladom světe Dopisy z lásky a nenávisti, čo boli fiktívne listy rôznym historickým osobnostiam. Prezident v našom systéme môže robiť niečo podobné. Má obrovskú symbolickú moc, môže skúsiť ľudí presvedčiť, že máme spoločnú tému. Môže hľadať veci, ktoré ľudí spájajú, a cestu, ako sa k nim prepracovať. Dnes v Česku takúto tému nemáme, ja ju však mám.

Aká je to téma?

Viac sebavedomia. Stále sa tvárime ako krajina, ktorú niekto vždy len zapredal, okupoval, zotročoval a teraz ju chce zotročiť znovu. Pritom nie sme malý národ, ktorý sa potrebuje takto cítiť. Veď je nás viac než Dánov, Fínov, Slovákov a podobne.

Vaša téma teda je, aby Česko dokázalo veci aktívne ovplyvňovať a aby sa len neviezlo?

Áno. My sa stále staviame do roly obete, ako veľmi trefne hovorí Magda Vášáryová, pritom máme na viac. Lenže chýba nám akcieschopnosť, sami sa navzájom zdržujeme.

V rozhovoroch odmietate komentovať súčasného prezidenta Miloša Zemana. Keby sme sa však spýtali z iného uhla: Je niečo, čo robí Zeman dobre?

Samozrejme, napríklad mal odvahu vyvesiť na Pražskom hrade vedľa českej vlajky aj vlajku Európskej únie.

V konkrétnych krokoch však toto gesto úplne popiera.

Ale vy ste sa pýtali, čo urobil dobre, a tá vlajka je správne rozhodnutie, pretože my sme súčasťou Európskej únie. Ďalej dobre menoval sudcov Ústavného súdu, menoval dobrých zástupcov do vedenia Českej národnej banky, kde sú ľudia, ktorí zastupujú rôzne ekonomické školy.

Miloš Zeman pri nástupe do funkcie hovoril, že bude prezidentom „dolných desiatich miliónov“. Chcete byť aj vy takýmto prezidentom?

Nie, to je floskula, ktorá sa mi vôbec nepáči. Vydeľuje totiž nejakú skupinu, hoci len polmiliónovú, niekde mimo. Ja by som chcel byť prezidentom úplne všetkých občanov.

Viete, aký príjem v Česku sa považuje za hranicu príjmovej chudoby?

Okolo desaťtisíc korún. Je, samozrejme, krušné, pokiaľ človek musí žiť za takýchto podmienok. Týka sa to zhruba desiatich percent populácie, čo je ohromné číslo. Ja sa s tým teraz dosť zoznamujem, rozprávam sa o tom s neziskovými organizáciami. Často ide o starých ľudí, ktorých do takejto situácie dostali ich potomkovia. Je tu veľa ľudí v dlhovej pasci, ktorí si zobrali pôžičky na nevýhodný úrok.

A do toho vy v televízii poviete, že ste stavili stotisíc korún na víťazstvo Hillary Clintonovej. A dodáte, že by ste stavili aj viac, keby vám to umožnili. Môže človek v príjmovej chudobe voliť niekoho, kto len tak povie, že prehral sumu, za ktorú by on žil desať mesiacov?

O mne každý vie, že svoj názor vyjadrujem prostredníctvom nejakej stávky. Ale tento moment ma pobavil. V televíznom štúdiu som vtedy sedel s pánom Václavom Klausom mladším, ktorý jasal nad tým, že vyhral Donald Trump. Mimochodom, ja som navštívil kasíno pána Trumpa Taj Mahal v Atlantic City. Trump má celú sieť kasín, ktoré sú nabúchané automatmi. Ľudia mu to však nemajú za zlé, že nie? Prečo by mali vyčítať mne, že som bol spolumajiteľom stávkovej kancelárie?

Kampaň v Česku aj na Slovensku býva špinavá. Vy takýmito vyhláseniami ešte nadbiehate tomu, aby súperi toho na vás mali čo najviac.

Nie, ja som presvedčený, že človek, ktorý kandiduje v priamej voľbe, má o sebe všetko povedať. Nielen veci, ktoré chce, aby ľudia počuli. Na mňa nemôžu vytiahnuť nič. Keby som mal vo svojej histórii niečo zlé, nebol by som taký hlúpy, aby som kandidoval.

Mám pekný život, jazdím po rôznych mestách, tam ma ľudia majú radi. Prídu a tlieskajú, dokonca postojačky. Pri tom som mohol zostať. Teraz som sa rozhodol kandidovať a otvoriť sa aj tým ľuďom, ktorí ma vôbec nemajú radi.

Čo súkromný život? Tam nič nenájdu?

Neviem, možno to, že som žil tridsať rokov s jednou ženou a teraz mám mladšiu. Všetci sme ľudia. Niektorí majú pocit, že prezident musí byť archanjel Gabriel, ale skutoční ľudia anjelskí nie sú.

Aký postoj by ste ako prezident zaujali k utečencom?

Je to zložitá otázka, ktorá si vyžaduje zložitejšiu odpoveď. Migrácia je veľký problém nielen pre Európu, ale aj pre utečencov. Keď už sa musíte vzdať svojho domova pre vojnu alebo preto, že sa vám a vašej rodine žije zle, to je zásadná vec. Preto nevidím nič zlé ani na tých často odsudzovaných a hanených ekonomických migrantoch.

Problém je, že tento tlak prichádza z odlišných kultúrnych prostredí. V západnej Európe už máme getá, v ktorých sa udržujú pôvodné kultúrne vzorce, nekompatibilné so životom naokolo. Takže ja hovorím, že máme byť múdri a pomáhať čo najbližšie miestu konfliktu. Urobme utečenecké tábory znesiteľné pre život, dbajme najmä na to, aby tam boli školy pre deti. Tam pomáhajme a nevyhovárajme sa, že aj u nás doma stále chýbajú peniaze na mnohé podstatné veci.

Veľa utečencov je už dnes v Európe. Keď chcete pomáhať, viete si predstaviť, že by aj Česko prijalo niekoľko tisíc utečencov?

Viem si predstaviť aj to, že do planéty narazí asteroid. Ale hovorím, že to už je neskoro, najlepšie je starať sa o ľudí čo najbližšie k ich domovu. Súčasne treba posilniť hranice schengenského priestoru a narušiť pašerácke siete.

To opakujú všetci naši politici. Ale nikto už nechce povedať, že máme aj my prijať niektorých z tých ľudí, ktorí už v Európe sú.

Ja som ochotný to povedať. Máme zákony na poskytovanie azylu, ktoré vychádzajú zo Ženevskej konvencie z roku 1951. My tento azyl dnes poskytujeme, hoci nie mnohým ľuďom. Sú to tí, o ktorých si myslíme, že dokážu prevziať naše kultúrne vzorce. Takým sme pomáhali už v minulosti, medzi nimi aj bosnianskym moslimom.

Napríklad manažérom Richarda Müllera je doktor Adnan Hamzić, ktorý sa dnes správa možno viac slovensky ako veľa iných Slovákov. Predstavte si, že by sme ich nevzali? Tak by skončili v masových hroboch v Srebrenici. Na to musíme byť hrdí a nezostávať pri tom, že sa budeme báť a neprijmeme nikoho.

Slovenský politik Richard Sulík hovorí, že islam nie je kompatibilný s európskou kultúrou. Aký je váš názor?

To je príliš brutálne. Islam je v Európe odvtedy, čo je islamom. Takmer celý Pyrenejský poloostrov bol islamský, európske univerzity žili z arabských prekladov Aristotela, Tomáš Akvinský citoval hlavne z arabských zdrojov. Aké čísla používame? No arabské. Islam sám osebe nie je žiadnou brutálnou hrozbou, tou je islamizmus, ktorý zle vykladá súry Koránu a z toho vyvodzuje, že treba vraždiť neveriacich.

Druhou veľkou témou dneška je Rusko. Je Putinov režim pre nás hrozbou?

Putinov režim je rovnaký režim, aký je v Rusku odnepamäti a aký tam aj vždy bude. Správne povedal jeden ruský spisovateľ niekedy v 19. storočí, že Rusko si môžeme predstaviť bez Rusov, ale určite nie bez cára. Posledného cára síce zastrelili, lenže potom prišli iní cárovia: Lenin, Stalin a teraz Putin. Cár je vždy samovládca, múdry tatíčko, gosudar. Takto to byť musí, pretože takto Rusko vníma samo seba.

Takto sa vníma smerom dovnútra, čo však ruská politika smerom navonok?

Z toho vyplýva, že Rusko má stále rovnaký záujem „sabirať“. Tu zoberie kus Osetska, tu kus Moldavska, tu Krym a ktovie, čo ešte zoberie, keď to pôjde. To je historická dynamika ruskej imperiálnej existencie.

Takže sa s tým máme zmieriť?

Nie, my to musíme vedieť. Ja mám Rusko rád, moja babička je Ruska, no mám Rusko rád, len ak zostane v Rusku. Ak nebude chcieť zostať v Rusku, je to veľký problém a musíme mu čeliť. Z hľadiska ruského cárizmu je legitímne „sabirať zemli“ a z hľadiska Európy je legitímne, aby sa im to nepodarilo.

Môže s tým niečo robiť český prezident?

Veľmi málo. Ale môže upozorňovať na to, že by nebolo dobré, aby práve Česká republika bola tým otvorom, ktorým by sa do hrádze Európskej únie a NATO nahrnula voda, čo by ju poškodila. Väčšina systémov je silná natoľko, nakoľko je silný ich najslabší článok. A ja nechcem byť tým slabým článkom.

Cestovali by ste ako prezident na oslavy konca vojny do Moskvy?

Rozhodne by som necestoval na Rodos k tým „kágébákom“ (Miloš Zeman pravidelne jazdí na Rodos na konferenciu, ktorú organizuje Putinov spojenec Vladimir Jakunin – pozn. red.). A keď sa ma pýtate na oslavy, záležalo by, ako by boli koncipované a kto ďalší by tam išiel. Ja si vážim všetkých ľudí, ktorí položili život, aby v Česku a na Slovensku nebol nacizmus. V našej pôde leží okolo 30-tisíc vojakov, tým treba vzdať náš rešpekt. Pokiaľ by tie oslavy boli koncipované takto, nemal by som s tým problém. S niečím, čo by na to bolo naviazané, by som už problém mal.

V novinovom stĺpčeku ste obdivne písali o britskom šľachticovi Hastingsovi, ktorý v 19. storočí prehral veľa peňazí na dostihoch. Pritom žartoval a pozval priateľov na večeru, hoci ho to takmer zruinovalo.

Presne tak.

To vyzerá, že na človeku si zvlášť ceníte to, ako dokáže prijať prehru.

Prehru aj výhru. Ťažké je prijať aj výhru, nevyťahovať sa a nebyť neznesiteľný. Treba sa zachovať ako Hastings – s ľahkým pobaveným úsmevom, hoci vám vnútri srdce krváca alebo skáče radosťou.

Viete už, aká by bola vaša reakcia, keby ste prezidentské voľby prehrali?

Ak sú to demokratické a legitímne voľby, nič iné nemôžete urobiť než zagratulovať víťazovi. Nemôžete ďalej prenášať vypätú atmosféru z kampane. Musíte poďakovať všetkým, aj tým, ktorí volili víťaza, a popriať mu, aby pre Česko urobil veľa dobrého. A povedať, že vy mu v tom radi pomôžete.

Pokiaľ sa pýtate mňa osobne, tak pre mňa by aj prehra bola víťazstvom. Stať sa prezidentom by pre mňa nebola výhra. Ja môžem žiť krásny život, učiť sa ďalší svetový jazyk, prečítať mnoho knižiek, ísť na Maldivy. To môžem, také šťastie mám. Mám šesťdesiatštyri rokov, možno by som sa mohol viac hrať so svojou malou dcérou. Takže buď vyhrám prezidentské voľby, alebo vyhrám svoj ďalší život.

Myslíte si, že toto chcú voliči počuť? Že vlastne budete šťastný, keď vás nezvolia?

Nie, ja tie voľby chcem vyhrať, pretože si myslím, že dokážem priniesť Českej republike niečo, čo predchádzajúci prezidenti – aspoň poslední dvaja – vôbec nepriniesli. Skôr jej toho viac zobrali. Myslím, že som schopný urobiť krajinu lepšiu v tom, že bude sebavedomejšia a bude tu menej posmeškov a viac úsmevov. A chcem to vyhrať s ľuďmi, ktorí sú na to ochotní pristúpiť. Ale keď sa to nepodarí, pre mňa osobne to bude len iný druh výhry.