Denník N

Prírodovedec a filmár Tomáš Hulík: Lov pre zábavu neviem pochopiť

Foto N – Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Obyčajní ľudia sa k prírode správajú ako idioti a nemajú k nej vzťah, hovorí prírodovedec, dokumentarista a fotograf Tomáš Hulík.

Na názory na poľovníctvo a stav životného prostredia na Slovensku sme sa pýtali Tomáša Hulíka. „Z dreva sa stal šialený biznis. Lesy sú také vyrúbané, že máte problém, aby vás nezrazil nejaký kamión, čo zváža drevo,“ povedal pre Denník N. Za náš najväčší potenciál považuje ekoturizmus.

Tomáš Hulík (nar. 1976) je prírodovedec, dokumentarista a fotograf. Zúčastnil sa expedícií v Rusku, Malajzii, Indonézii, Keni a inde. Na Slovensku natočil dokumentárne filmy o bobroch, rysoch alebo orloch. Jeho filmy premietali aj stanice ORF alebo Discovery Channel. Je víťazom ceny Slovak Press Photo za rok 2014 v kategórii príroda.

Boli ste niekedy na love?

Nie, je mi to značne proti srsti. Je to pre mňa nepochopiteľná forma zábavy.

Nepochopiteľná v akom zmysle?

Viem pochopiť, keď je to na obživu. Čo neviem pochopiť, je, keď si idem len tak zo zábavy zastrieľať. Fotím zvieratá: rád ich fotím živé a v prirodzenom prostredí. Neviem si predstaviť, že by mi srnka vyšla na lúku a mojou prvotnou reakciou by bolo „dať ju dole“, ako sa hovorí.

Na druhej strane, nepohrdnem divinou, som mäsožravec, mám to rád a chutí mi to. Ak viem, odkiaľ zviera pochádza, nemám problém zjesť ho. S čím mám problém, je také to panské huncútstvo, keď zver strieľame zo zábavy a víťazoslávne si ju vešiame na stenu ako trofej.

Zastrelené bažanty z lovu, na ktorom som bol, sa využijú, lebo sa predajú na mäso. Aký je rozdiel medzi zastreleným bažantom a prasaťom zabitým v bitúnku?

Vo výsledku je to to isté, zviera je mŕtve, ale rozdiel je ten, že lov sa robí pre zábavu, nie pre obživu. Zažil som také veci, keď poľovníci strieľali na Adamovských rybníkoch v Česku. Mali sme tam veľký konflikt, lebo strelci postrieľali veľa husí a kačíc, pričom vôbec nerozlišovali, čo môžu streliť a čo nie. Strieľali všetko, čo na nich vyletelo. Bola to hnusná zábavka. Postrelené kačice a husi s prestrelenými krídlami sa motali po ľade. Psa za nimi nepustili, aby ich pozbierali, lebo ľad bol tenký a báli sa, že by sa pod nimi prelomil.

Lesníci mi hovorili, že lov, ktorý som videl, je iba malou súčasťou poľovníctva. Patrí k nemu aj starostlivosť o zver v zime, starostlivosť o stromy, chov psov a iné činnosti. Nie je to tak, že pre lov nevidíme množstvo pozitívnych aktivít, ktoré poľovníci a lesníci robia?

Lov patrí k poľovníctvu, ale patrí k nemu aj lov zo zábavy, trofejný lov? Netvrdím, že lov, keď sa bezhlavo strieľa, je norma. Medzi poľovníkmi mám množstvo kamarátov, ktorí ma z omylu vyviedli.

Ale jednu vec neviem pochopiť. Načo tie zvieratá lesníci kŕmia? Nie je to náhodou preto, aby ich mali viac a mohli ich aj viac postrieľať? Nehovorím o prípadoch, keď je tuhá zima a zveri sa niečo podhodí. Často mám pocit, že sa poľovníci starajú len o lovnú zver. Predátory považujú za extrémne krutých nepriateľov. Ale prečo, keď – ako tvrdia – majú les tak radi? Prečo sú vlk, rys a dravé vtáky ich nepriateľmi? Ak majú naozaj prírodu radi, nech v nej majú radi všetko. Aj dravé vtáky sú prospešné, lebo vedia zožrať veľa drobných hlodavcov, ktoré robia škody na úrode.

Nie je to tak, že ak sú dravce premnožené, treba ich stav znížiť? 

Jedno zo základných ekologických pravidiel je, že predátor sa nemôže premnožiť. Predátor je v takom počte, koľko má koristi.

Jeden z lesníkov mi počas lovu hovoril, že medveďov je na Slovensku tak veľa, že „už len čakáme na prvú ľudskú obeť“. Nie je toto rozumný dôvod, prečo sa reguluje stav zveri?

Som presvedčený, že populácie medveďov sa vedia regulovať samy. Ak medveď nemá dostatok jedla, tak bude mať menej mladých. Tak to v prírode funguje. Ak si vystrieľame kapitálne medvede, ktoré si vedia s mladými medveďmi narobiť poriadky, sami si vyrábame problémy.

Áno, je pravda, že kedysi tu bolo menej medveďov. Ale on sa nebude množiť len preto, aby mohol napádať ľudí. Koľko je takých prípadov, keď medveď napadne človeka? Je ich extrémne málo, rozširujú to bulvárne médiá. Niekde človeka napadne medveď a je z toho veľké haló. Ale prečo sa nespýtajú aj na to druhé: či tam človek mal byť, či si dával pozor a či robil niečo neuvážené, aby medveďa náhodou nestretol.

Ja mám napríklad veľký problém vyfotiť si medveďa. Stojí ma veľké úsilie si ho nájsť a vyfotiť ho alebo natočiť. Netvrdím, že tie zvieratá nie sú premnožené. Ale treba to brať z ekologického hľadiska, že toto je územie, kde sa medveďom darí a žijú tu.

Lesníci hovoria, že na nás budú útočiť medvede. Ale koľko poľovníkov sa medzi sebou postrelí a zastrelí na poľovačkách? Je ťažké sa k tejto štatistike dostať. Ale poľovníkov je postrelených viac, než medveď napadne ľudí. Je toto v poriadku?

Stále si myslím, že sme o chlp inteligentnejší než zvieratá. Keď vlk zožerie ovečky, tak nech si tam dajú elektrický oplotok a vycvičia si psa. A majú po probléme. Vlk si ďalšie návštevy u ľudí rozmyslí, ak vie, že by mohol byť zranený.

Návrat rysov (2010). Zdroj – Vimeo

Na poslednom pohone udelili cenu svätého Huberta pre džentlmena medzi lovcami. Víťaz mi povedal, že predtým než zviera zabije, musí sa s ním zoznámiť. Ale aj tak nepociťuje ľútosť zastreliť ho.

Poznám všelijaké príbehy z lovov. Spomínam si na človeka vysoko postaveného na ministerstve. Hovoril mi, ako veľmi rád chodí pozorovať jazvece. Vypozoruje si celú rodinku, a keď príde ten správny čas, všetky ich vystrieľa. Pozerám sa na neho a pýtam sa, či mu ich nie je ľúto. „Nie, prečo?“ odpovie. „Už som sa dosť napozeral, tak ich zregulujem,“ vraví. Asi to nedokážem pochopiť.

Na druhej strane, nehádžme všetkých poľovníkov do jedného vreca. Poznám normálnych chalanov, ktorí si strelia, ale radšej chodia fotiť. Ale rovno povedia: „Chcem si zastreliť vlka.“ Keď sa ich pýtam na dôvody, nevedia mi to vysvetliť tak, aby som to logicky pochopil.

Čo sa mňa týka, vášeň z lovu si viem nahradiť fotoaparátom. Poľovníctvo by vedelo obhospodarovať zopár profesionálnych poľovníkov, ktorí by riešili a hasili akútne problémy. U nás máme zaregistrovaných skoro 60-tisíc poľovníkov. Slovensko má rozlohu 49-tisíc štvorcových kilometrov. To znamená, že máme viac ako poľovníka na štvorcový kilometer. Sú prakticky za každým stromom.

Hovorí sa, že niekedy si posed dajú ku krmelcu a tak strieľajú na zvieratá.

To je zakázané, ale deje sa to. Sú aj iné zvláštne príklady. Za Stupavou je lúka, ktorá je obohnaná niekoľkými posedmi, poľovníci strieľajú rovno na diaľnicu.

Sú takí poľovníci, ktorí zvieratám nosia potravu a ani si nevystrelia. A potom je tu divočina, to je tá novozbohatlícka vrchnosť, ktorá je taká primitívna a hlúpa, že nemá žiadne škrupule. Zažil som to vo Veľkej Fatre. Keď sme tam pred pár rokmi prišli natáčať rysy, bol to raj na zemi. Autom sa tam nedalo jazdiť po ceste, lebo sme museli dávať pozor, aby nám zver nezbehla pod auto. Potom tam došla skupina poľovníkov, ktorá si prenajala odstrel zveri v lukratívnom revíri za 150-tisíc korún. Spôsobili, že dnes sa už nemusíte báť, že vám zver zbehne pod auto. Len čo zbadá auto, zdrhne. Veľmi rýchlo pochopila, o čo ide. To sú poľovníci, ktorí robia zlé meno iným, poctivým poľovníkom.

Našli by ste na poľovníctve aj niečo pozitívne?

Hmmm…

Na love zaznel názor, aby sa ťažilo aj v Tichej a Kôprovej doline v Tatrách. Lesník to vysvetľoval tým, že na stráňach boli limby a iné stromy, ktoré tam už nikdy nebudeme mať, ak do ekosystému nezasiahneme. Čo si o tom myslíte?

Uznávam, že celé je to možno filozofická otázka, ale ja si pýtam, prečo by tam mal človek zasahovať. Treba si povedať, že lesy v Tatrách sú vysadené: smrek nie je pôvodnou drevinou, v lesoch je zastúpený nadmerne. Zostávajú refúgiá, kde je pôvodná skladba. Keď príde chrobák a zožerie to, nuž, tak to funguje. Takéto veci sa v lesoch dejú. Ale les v Tatrách znova rastie. My ho už možno nezažijeme, ale generácie po nás zažijú kvalitný les, kde sú všetky prírodné pochody, aké majú byť. Les bude zdravý, nestane sa to, čo teraz, že to zožerie nejaký chrobák. Vo väčšine prípadov sa stromy dokážu brániť. Na druhej strane je pravdou, že sú lesníci, ktorí tomu dokážu pomôcť. Ale nemôže to byť exploatívnym spôsobom.

Divoké Slovensko. Zdroj – Vimeo

Hovoríte, že je to až filozofická otázka. Existuje spôsob, ako by lesníci a ochranári mohli nájsť spoločnú reč?

Bol by som veľmi rád, ak by neexistovali dva odlišné názorové smery, ktoré sú na odlišných stranách barikády. Pričom pravda býva niekde uprostred, to si povedzme otvorene.

Zažil som jeden fenomenálny prístup lesníka. Keď sme boli v okolí Topoľčian, snažili sme sa nájsť veľmi vzácny druh orla. Keď sme sa prechádzali po lese, zistili sme, že tam nie je žiaden holorub. Les bol krásne zapojený. Šéf lesného obvodu tam ťaží výberkovo. Laicky nám to vysvetlil takto: nie každá malina, ktorú si chcete v lese odtrhnúť, je zrelá. On robí to isté: vyberá si len „zrelé“ stromy. Ak vie, že z nejakého stromu bude väčší osoh neskôr, tak ho ešte nezrúbe a nechá ho tak. Cielene si vyberá, čo si vezme.

Rúbe sa v lesoch na zisk bez ohľadu na prírodu?

Problém je v tom, že z dreva sa stala komodita, ktorá sa skoro nedá ustrážiť. Drevo je nekontrolovateľným zdrojom peňazí. Ako je možné, že v nejakom drevnom závode zmiznú stovky kamiónov dreva? Ako je možné, že gro drevnej hmoty ide preč, vyvážame ju a k nám chodí len ako výrobky?

Povedali by ste, že na Slovensku chránime prírodu dobre?

Neviem na to odpovedať exaktne. Viem na to odpovedať podľa môjho pocitu. Miznú nám chránené územia a druhy. Je to v dôsledku chémie v poľnohospodárstve, vplyvom nadmerného výrubu, vplyvom rozorávania polí či likvidácie remízok. Pamätáte sa, koľko bolo svojho času pri cestách vetrolamov?

Na druhej strane, stále máme jedno z najviac zachovaných životných prostredí. Otázka je, dokedy to tak bude. Moji kolegovia filmári, ktorí sem zo zahraničia chodia nakrúcať, mi vravia, že sú nadšení z našej biodiverzity. Ale už sme zažili aj také veci, že živočíchy a územia odchádzajú tak rýchlo, že to ani nestíhame sledovať. Niektoré moje obľúbené miesta, kam som chodil nakrúcať, sú dnes vyrúbané. Choďte okolo Vianoc do lesa, keď sa ešte dopoľováva, a uvidíte, ako to vyzerá. Na cestách sú krvavé škvrny, lesy sú také vyrúbané, že to nie je možné. Máte problém, aby vás nezrazil nejaký kamión, čo zváža drevo.

Takže situácia sa v globále zhoršuje?

Je to z roka na rok horšie. Pozrite sa na štatistiky. Pred 10 či 15 rokmi sa ťažilo okolo 5 miliónov kubíkov dreva. Kalamita v Tatrách to až tak nezdvihla. Dnes sa ťaží okolo 10 miliónov kubíkov, ak nie viac. Lesníci tvrdia, že prírastok je na tej istej úrovni. Ale je toto normálne? Kedysi im stačilo päť miliónov kubíkov, dnes nie dvojnásobok. Z dreva sa stal šialený biznis. To je možno odpoveď na to, či sú zvieratá premnožené. Keď nemajú kde bývať, tak sa vo vyššom množstve vyskytnú aj na inom území neďaleko ľudí. Netvrdím, že sa nikdy nestretnú s človekom, obzvlášť ak nepočujú nič iné ako motorovú pílu a elkátečká.

Foto - archív Tomáša Hulíka
Foto – archív Tomáša Hulíka

Deje sa na Slovensku v oblasti životného prostredia niečo pozitívne?

Je množstvo pozitívnych prístupov, ktoré robia mimovládky, dravčiari na ochranu vtákov a iní.

A čo štát?

Štátna ochrana prírody nie je pružná. Chránime konkrétne územia s konkrétnym cieľom, napríklad preto, že je tam vzácna rastlinka. Príkladom je Devínska kobyla, ktorá bola svojho času pasienkom. Preto tam rástli orchidey, teplomilná flóra. V súčasnosti to zarastá: je to národná prírodná rezervácia, a tak sa tam dokopy nemôže robiť nič. Štátna ochrana prírody to chráni až tak, že zaniká samotný predmet ochrany.

To je jeden negatívny prípad, ale určite nechcem povedať, že by sa v tejto oblasti neurobilo nič dobré. Aj tu sa to napokon na dobré obrátilo a v spolupráci s mimovládkami sa znovu začalo spásať a vyrúbali sa náletové dreviny.

Čo hovoríte na prípadný vznik národného parku Podunajsko? To je predsa úspech, nie?

Je to super. Ide o územie, ktoré veľmi trpí výrubom a plantážnictvom dreva. Pri filmovaní som nad územím prelietal, dnes tam nenájdete pekný súvislý lužný les. Sú to všetko hnusné plantáže rýchlo rastúceho topoľa na zisk. Ak park situáciu zlepší, bude to len a len dobre. U nás je problém, že národné parky máme centralizované pod jednu správu a nie sú to samostatne hospodáriace jednotky. Nefunguje tam špičkový manažér, ktorý by to dal dokopy.

Ekológ a študent Jakub Cíbik nám pred časom hovoril, že sme posadnutí sterilitou. Pred domom chcem mať trávnik á la golfové ihrisko, čo je pohroma pre hmyz, ktorý v tráve žije. Ako ekologicky zmýšľajú bežní ľudia?

Veľakrát som sa vyjadril, že obyčajní ľudia sa k prírode správajú ako idioti. Máme to absolútne v paži, jednoducho povedané. Pripadá mi to, že kedysi bola výchova rodičov k prírode iná a ľudia sa k nej správali viac prívetivo. Dnes žijeme v uponáhľanej dobe, tak na ochranu nie je veľmi čas. Aby bežný človek rozmýšľal ešte nad ochranou prírody, to by sme chceli veľa.

Treba zmeniť prístup. Nemulčovať, nepchať do všetkého chémiu. V rámci krajinárskej fotky bolo kedysi veľmi pekné, ak ste na nej mali žlté lány repky olejnej, teraz to máte všade. Je to prvý peniaz, ktorý poľnohospodár dostane, a dostane ho relatívne skoro v roku. Nemusí čakať až na jeseň, keď zožne úrodu. Ľudia to mohutne využívajú. Z balkóna sa pozerám do Rakúska, tam máte malé políčka, každé je inej farby, lebo na nich pestujú rôzne plodiny.

Vaše dokumenty o bobroch, rysoch či orloch na Slovensku taký účel, aby sme o prírode viac uvažovali, plnia. Človek vďaka nim žasne nad krásou prírody.

O to mi vždy išlo. Ale momentálne sa chystám na veľký projekt aj o odvrátenej strane Slovenska. Bude sa volať Dark Side of Slovakia.

O čom to bude?

O zmenách v krajine za posledných 15 či 20 rokov. O všetkých tých problémoch, čo sme spôsobili. Už sme sa bavili o lesoch. Ďalšia téma je likvidácia poľnohospodárskej a živočíšnej výroby. Za posledné roky sme stratili lúky a pasienky rozlohy Bratislavského kraja. Je to aj o chémii v poľnohospodárstve, prečo niektoré druhy živočíchov vyhynú. Na jednom území sme svojho času mali niekoľko desiatok sokolov červenonohých, ktorý zmizol. Teraz sa postupne vracia. Boli roky, keď tu nehniezdil vôbec, lebo si tu nemal čo uloviť.

Keď minulý rok v Národnom parku Hwange v Zimbabwe zastrelil lovec obľúbeného leva Cecila, ľudia sa hnevali. Onedlho potom im to už bolo jedno. Prečo?

Lebo nemáme vzťah k prírode.

Foto - archív Tomáša Hulíka
Foto – archív Tomáša Hulíka

Ako sa dá budovať?

Treba začať už od detí. Teraz nás vychováva hlavne konzum. Seba už nezmeníme, pracovať treba na deťoch a mladých, aby sme ich naučili mať vzťah k prírode. Myslím, že Slovensko má obrovský potenciál v rámci ekoturizmu. Ľudia sem nebudú chodiť za zjazdovkami, máme ich málo a, úprimne povedané, asi nebudú konkurovať tým v Alpách. Nebudú sem chodiť ani pre akvaparky, lebo sú všade. Nebudú sem chodiť, ani aby sa ubytovali, lebo z veľkej časti je na tom ubytovanie katastrofálne, hlavne čo sa týka prístupu ľudí. Naším najväčším potenciálom je ekoturizmus.

Nie je to hrozba pre zvieratá, ktoré by prítomnosťou ľudí trpeli?

Vždy sa to dá regulovať. Vezmite si Neziderské jazero, kde sú kvantá ľudí. Je tam zakázaná zóna, kam potrebujete špeciálne povolenie, ak sa tam máte dostať. Takto sa to dá zariadiť. Neziderské jazero je výnimočná lokalita. Vzácne vtáky vám tam behajú rovno pomedzi nohy. Musíte dať pozor, aby ste nejaké tie húsatá náhodou neprešli. Mám dobrý pocit z toho, že niekde ochrana prírody funguje. Ale prečo to nefunguje u nás, to je vysvetliteľné iba ťažko.

Volá sa po zonácii Tatier, aby sme vedeli, že toto je oblasť, kde sa nič nebude vykonávať, nech si tam príroda robí, čo chce. Takýchto zón by malo byť oveľa viac. Majitelia lesov v chránenom území majú potom problém, lebo nemôžu využívať svoj majetok. Ale s tým sa musí štát pokonať, napríklad by to mohol vykúpiť.

Čo si máme pod ekoturizmom predstaviť?

Pozorovanie zvierat, prírody či krajiny, safari a ekoranče. Je tu zopár skupín, ktoré také aktivity robia. Čím viac očí v prírode, tým viac sa likvidujú negatívne vplyvy, napríklad pytliactvo, vykrádania hniezd či nelegálny výrub dreva.

V Lešnej je úžasná zoo, kde to vyzerá ako safari. Je toto cesta?

Je to cesta moderných zoo, idú po nej v Česku.

Keď prídem napríklad do Bojníc a vidím tam v malom betónovom pavilóne medveďa, pôsobí to dosť depresívne.

Je to pozostatok starého prístupu k zvieratám. Zoo v Česku, ktoré som navštívil, búrajú betónové opachy a robia krásne výbehy, či je to Ostrava, Lešná, Brno a mnohé iné.

Zoo slúžia ako Noemova archa. Zvieratá môžete zobrať, odviesť a vrátiť ich do prírody.

Pozrite sa do zoo v Bratislave, ktorá by mala byť našou výkladnou skriňou. Vyzerá tak, že človek by sa najradšej otočil na päte a išiel rovno preč. Poznám veľmi dobre zoo v Ostrave, investujú do nej desiatky miliónov korún, vďaka tomu patria medzi najnavštevovanejšie atrakcie v krajine. Je to o dobrých manažéroch. Keď si to niekto vie zmanažovať a nečaká len na to, že dostane svoj pridelený balík peňazí, s ktorým bude hospodáriť, a neplače, že už nemá peniaze viac ako na obyčajnú prevádzku, to je správny prístup. Bratislava je mimoriadne zlý príklad toho, ako môže zoo upadať.

Bol som tam nedávno – na kopci sú výbehy celkom veľké, nie?

To možno áno, ale ak to porovnám s inými zoo, stále zaostávame. Je tam nesystematická práca. V Zlíne je zoo rozdelená podľa kontinentov, Ostrava robí to isté. U nás je to chaos a mix všetkého: len tam vystavujeme zvieratá, bez akejkoľvek koncepcie. V Bratislave urobili pavilón opíc, ale ako to vyzerá? Hrozne. Stačí sa ísť pozrieť do Ostravy, kde vybudovali moderný pavilón evolúcie. U nás mi chýba hravosť, invenčnosť a nápad. Akoby sme len čakali na to, že nám dajú peniaze, tie utratíme na prevádzku a dovidenia.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Životné prostredie

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie