Koľko rokov by mala mať dobrá matka?
Smutné, ako málo stačí, aby človek pocítil zlosť na niekoho, koho vlastne vôbec nepozná.
Ak chcem pochopiť, nestačí mi len vidieť a počuť. Potrebujem zažiť.
Triediť pocity, zamyslieť sa nad tým, čo som videla. A či to, čo som videla, je naozaj tak, ako to vidím.
Nie je to ľahký proces
Sedím pred desiatkou žien. Mám sa s nimi rozprávať, či vidia zmenu na svojom dieťati. Dieťati, ktoré chodí do škôlky. Vzdeláva sa. Rozvíja. Väčšina z nich má len čosi nad dvadsať. A doma už veľkého škôlkara. Niektoré trojnásobné mamičky. A jedna z nich vo veku mojej stredoškoláčky. Hnevám sa, ani neviem, odkiaľ ten hnev zrazu prišiel. Túžim tými maminami zatriasť. Silno. Aby sa prebudili. Začali myslieť inak.
Neprešla ani hodina a mne sa zdá, že tváre mamín sú krajšie, zaujímavejšie. Sledujem ich, keď vyberajú z obrázkov dixit kariet tie, ktoré najviac vystihujú ich dieťa pred nástupom do škôlky a teraz. Vidím ich úsmevy a nesmelý výber tých dvoch kariet ku dieťaťu. Takmer s otvorenými ústami počúvam, ako tie obrázky popisujú. Aké obrazy vidia, ako mi ich vysvetľujú, ako dokážu vystihnúť cez metaforu svoje dieťa. No najviac ma zasiahli slová práve tej, čo má necelých dvadsať.
„Môj Damiánko bol ako tento chlapček s píšťalkou. Sám. Nevedela som, ako sa s ním hrať. Bála som sa, že bude chcieť niečo, čo mu asi neviem dať. A teraz? Teraz je ako táto sopka. Zo škôlky príde plný všetkého, rozpráva a rozpráva. Núti tak rozprávať aj mňa. Dokonca chodím do knižnice, aby som mu odtiaľ brala nejaké pekné knižky. Vidíš na tom obrázku pri tej sopke rozkvitnutý kvet? To som teraz ja. Vďaka škôlke, kde je Damiánko šťastný.“
Usmievam sa.
Odchádzam. Vo vlaku odsúvam prácu bokom a premýšľam. Nad mladými maminami. Nad ich slovami. Nad ich múdrosťou v jednoduchých slovách.
Nad vierou, že ich dieťa môže mať lepšiu budúcnosť, než majú ony.
Nad vlastnou hanbou, že som tak rýchlo súdila niekoho, koho nepoznám…
Chce to čas a odvahu
Premýšľam, kde sa vo mne ten hnev vzal. Ten pocit, že mám právo moralizovať. Triasť nimi, aby sa prebudili. Áno, viem, aké to je byť mladou devätnásťročnou matkou. Viem, čo všetko som v devätnástich nevedela… Viem, čo je pre ich deti dôležité. Ale… Nie je to len moja vlastná predstava o tom, čo je normálne? Predstava o tom, ako má vyzerať a koľko rokov by mala mať „dobrá“ matka?
Áno, sú to moje predstavy a očakávania, ktoré vo mne spôsobili hnev. Tie matky s tým nemali nič spoločné. Bola to len moja povrchnosť, ktorou som sa na ne tých pár minút pozerala. Smutné, ako málo stačí, aby človek pocítil zlosť na niekoho, koho vlastne vôbec nepozná…
Proces poznania je ťažký. Vyžaduje si čas, úprimnosť k vlastným predsudkom a odvahu rozumieť hĺbke ľudského konania.
Niekto to nazýva kritickým myslením.
Pre mňa je to obyčajná úcta a nefalšovaná férovosť k ľuďom, na ktorých si tvorím názor.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].