Denník N

Utiekol na Slovensko. Považovali ho za Cigána, okradli ho a neuverili mu vek. Aj tak tu chce žiť a študovať

Faisal utiekol z Afganistanu a chcel sa dostať do Nemecka, no nakoniec začal nový život v Bratislave. Sníva tu o normálnom, pokojnom živote a chce študovať.

V novembri 2015 som sa na uvítacej večeri pre utečencov v Goetheho inštitúte spoznal s Faisalom Ahmedom Kamalim. Tadžik zo severu Afganistanu ma prekvapil svojou dobrou slovenčinou, ktorú zvládol za necelé dva roky. Pomáhali sme si aj jeho skvelou angličtinou a útržkovitou ruštinou. Odvtedy sa občas stretávame a rozprávame sa o jeho krajine, ktorú som mal možnosť navštíviť, o jeho neľahkom živote u nás, aj o tom, čo znamená stratiť domov a žiť ďaleko od svojich najbližších.

Faisal je Herati, pochádza zo západoafganského Heratu. Tretie najväčšie mesto v ťažko skúšanom štáte má zhruba toľko obyvateľov ako hlavné mesto Slovenska a označuje sa aj ako „afganský Dubaj“. Starodávny a historický Herat leží na strategickom mieste blízko Iránu a Turkménska. Od siedmeho storočia sa tam ako hlavné náboženstvo presadil islam.

Faisal sa narodil roku 1997. Tadžikovia patria k perzsky hovoriacim národom a pôvodne boli Iránci. Označenie Tadžikovia definitívne presadili Sovieti, príslušníci tohto etnika sa v minulosti sami nazývali Farsí alebo „Dehkon“, čo voľne znamená „sedliak“ – ako protiklad voči nomádom. Dnes tvoria asi pätinu obyvateľov Afganistanu.

Až do invázie NATO do Afganistanu prežíval Faisal relatívne šťastné detstvo. Žil s rodičmi v rodinnom dome so záhradou a patril k vyššej meštianskej vrstve. Okrem vzdelania zohrávalo v rodine významnú úlohu náboženstvo. Viackrát denne chodieval s otcom do mešity. Učil sa angličtinu, navštevoval základnú školu. Jeho brat predával autá a už 18 rokov žije v Európe, má holandské občianstvo a býva striedavo v Nemecku a Holandsku. Faisalov otec pracoval ako policajt, mama bola učiteľka. Obaja rodičia mu však počas vojny zahynuli. Zostal sirota. O smrti rodičov nechcel rozprávať a ja som to rešpektoval. Odvtedy ho vychovávala stará mama, o ktorej rozpráva s veľkou láskou. Toho roku však osemdesiatročná zomrela.

Po invázii NATO sa život v Herate a okolí výrazne zmenil. Hlavne na vidieku pribudli únosy z bohatých rodín, ktorými si Taliban privyrába na svoju činnosť a za drahé výkupné potom nakupuje zásoby a zbrane. Objavili sa sporadické teroristické, najmä bombové útoky. Rozšírila sa atmosféra neistoty a strachu. Množila sa streľba na mesto z diaľky, z pozícií gerilových radikálnych povstalcov, aj ataky samovražedných atentátnikov.

Stará mama prehovorila Faisala na útek do Európy. Najprv sa mu z vlasti odísť nechcelo. Má rád svoje mesto a krajinu. No presvedčila ho, že pre jeho bezpečnosť a budúcnosť bude lepšie odísť. Navyše, už tam žije jeho brat a viacero bratrancov.

Faisal tvrdí, že stará mama na jeho odchod minula skoro všetky rodinné úspory. Pašerákom zaplatila za prísľub, že ho dopravia až do Nemecka. Na cestu sa vydal, keď mal štrnásť rokov. Vedel, že existuje Československo, ale nemal ani šajn, čo si pod tým názvom predstaviť. Odletel aj s kamarátom do Kábulu a pokračoval autom do Tadžikistanu. Absolvovali nebezpečnú cestu cez Kunduz, kde vtedy vládol Taliban. Rizikovú hranicu prekročili cez most na rieke Pjandž.

V Dušanbe, hlavnom meste Tadžikistanu, zostali 15 dní. Potom pokračovali lietadlom do Moskvy. Po mesiaci príprav odcestovali na Ukrajinu a mierili ďalej na západ. Čoraz bližšie k hranici EÚ sa cesta menila na nočnú moru. Faisala okradli o všetky zvyšné peniaze, o počítač aj mobil. Navyše, v nebezpečnom teréne v Karpatoch si zlomil nohu. Na ďalší postup musel zabudnúť. Prevádzač ho dopravil naspäť do Moskvy, kde ho čakalo šesť mesiacov liečby a nových príprav. Za ten čas sa obstojne naučil jazyk.

Aj na druhý pokus sa Karpaty ukázali byť najťažším úsekom cesty. Šesť dní putoval v zime bez jedla po hustých lesoch a padal od vyčerpania. Šiel so skupinou siedmich ľudí, hlavne Tadžikov, jeden manželský pár putoval aj s trojročnou dcérou. Noci boli veľmi temné a studené. Zablúdil aj prievozník, ktorý im sľúbil, že ich dostane na Slovensko. Nakoniec Faisal hranicu úspešne prekročil v Poloninách.

V pohraničí skupinu zbadali policajti. Manželov s dcérou zadržali, no Faisala pustili, mysleli si, že je slovenský Cigán, spomína so smiechom, a nestarali sa oňho. Prihlásil sa na úrade pri Humennom. Poskytli mu tlmočníka z jazyka darí.

Faisal najprv odmietal požiadať o azyl na Slovensku, za každú cenu chcel ísť až do Nemecka. No tlmočník mu poradil, aby neriskoval. Inak by mu v prípade zamietnutia hrozila deportácia mimo Európskej únie.

Neuverili mu vek, urobili mu testy a pridali mu tri roky. Doteraz sa s tým nevie zmieriť. Hneď po príchode prudko zostarol. 27 dní zostal v záchytnom tábore v Humennom, kde absolvoval zdravotné prehliadky a pokračoval v pohovoroch o azylovom konaní. Premiestnili ho do Opatovskej Novej Vsi pri maďarskej hranici. Záchytné tábory pre utečencov Slovenská republika zámerne stavala pri hraniciach, aby migranti radšej čím skôr ušli do iných krajín, aby mali cudzinu takpovediac poruke.

Faisalovi prvýkrát ponúkli kurz slovenčiny, ale vtedy ešte odmietol. So Slovenskom si budúcnosť nespájal, mal plnú hlavu Nemecka. Využil však psychologické aj sociálne poradenstvo, pretože upadal do depresií. Nudil sa, nemohol nič robiť ani nikam chodiť. Na deň dostával štyridsať centov. Situácia dospela tak ďaleko, že sa rozhodol znova utiecť.

Autobusom sa dopravil do Bratislavy, pokračoval do Viedne a zamieril lacným busom do Nemecka. Pri Passau ho však zaskočila nočná colná kontrola. Samozrejme, nemal doklady. Na 41 dní skončil v mníchovskom väzení. Basa natvrdo. Keby vtedy na Slovensku nepožiadal o azyl, deportovali by ho s veľkou pravdepodobnosťou naspäť do Afganistanu.

Takto ho vrátili iba na Slovensko. Aj to ho však celkom zronilo. Znova mu zamietli azyl a nedostal ani doplnkovú ochranu. Opäť ho na deväť otupných mesiacov zavreli do pobytového tábora v Opatovskej Novej Vsi v okrese Veľký Krtíš, do bývalých kasární. Sociálna pracovníčka mu však oznámila dobrú správu – jeho prípad sa dostal k Lige za ľudské práva. Advokátky predložili jeho žiadosť na Krajský súd v Košiciach, tam ju však zamietli. Záležitosť následne postúpili na Najvyšší súd SR.

Ďalších šesť mesiacov strávil v Rohovciach. Tam sa cítil lepšie. Tábor bol lepšie vybavený, mal napríklad aj ihrisko a knižnicu s anglickými či ruskými knihami, a bývalo v ňom aj viac ľudí. Každý týždeň smel tábor opustiť a ísť niekam na výlet. Priepustku dostával až na sedem dní. Konečne trocha spoznával krajinu, v ktorej sa ocitol. A páčila sa mu čoraz viac. V tom období sa dozvedel, že spor na Najvyššom súde vyhral. Ten deň považuje za svoj dodnes najšťastnejší na Slovensku. Dostal doplnkovú ochranu, pretože jestvujú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený hrozbe bezprávia.

Napokon mu dali aj pracovné povolenie. Konečne mal nádej, že si zarobí a postaví sa na vlastné nohy. Dlho ho však nikde nechceli zamestnať, lebo nemal kompletné doklady. Nakoniec ho zamestnala agentúra, ktorá zháňa lacných pracovníkov pre elektronický závod v Šuranoch. No za tri mesiace driny na montážnej linke mu nezaplatili ani cent, jednoducho ho okradli. Našiel si lepší džob v sklade vo švédskom nábytkárskom obchode, kde vykladal tovar na regály.

V roku 2015 začal chodiť do školy, do ôsmeho ročníka ZŠ. Neuznali mu nič, ani jeden afganský školský ročník. Takže sympatický, slušný, vďačný a bystrý chalan chodí znova na základnú školu medzi žiakov o polovicu mladších ako on. Trápia ho tam vybranými slovami a splývavou výslovnosťou a pravidelne mu dávajú päťky z diktátov.

Dnes ako deviatak musí chodiť najmä na skúšky. Pomáha mu Cirkev bratská aj mnohí jednotlivci. Niekoľko mesiacov žil v internáte na Mokrohájskej ulici, potom v hroznej ubytovni na okraji mesta spolu s robotníkmi, ktorí tam po nociach chľastajú, keď si on potrebuje robiť domáce úlohy. Sprevádzal návštevníkov aj po výstave Strach z neznámeho v Kunsthalle, kde mu príležitosť poskytol Juraj Čarný.

Faisal už hovorí obstojnou nemčinou. S kolegami v Goetheho inštitúte sme sa rozhodli, že mu poskytneme štipendium na jazykový kurz. Už druhý trimester chodí dvakrát týždenne na nemecký jazyk, úroveň A 1.2, no rýchlo sa zlepšuje, takže už spolu aj šprechujeme.

Spoznal medzičasom veľa nových ľudí a mnohí sa stali jeho priateľmi. Pomáhali mu, napríklad, keď sa nepríjemne zranil po úraze na bicykli na bratislavských Palisádach. Sníva o normálnom, pokojnom živote a chce študovať. Chodieva do divadla, na prechádzky pri Dunaji, do fitka dvíhať činky. Každý deň číta na nete perzské noviny, zvedavý na novinky o Herate a Afganistane. Snaží sa nemyslieť na domov často, aby mu nebolo príliš smutno. Musí sa pozerať do budúcnosti, vie, že Afganistan je, žiaľ, ešte stále nebezpečná krajina.

Nedokáže pochopiť, čo pácha na Blízkom východe Islamský štát, podľa neho to nemá s náboženstvom nič spoločné. Na Slovensku nie je ani jedna mešita, preto občas chodieva aspoň do moslimskej modlitebne na Obchodnej ulici.
Faisalov boj so slovenskou byrokraciou sa ešte nekončí. Každé dva roky si musí žiadať o predĺženie doplnkovej ochrany. O svojom úteku a novom živote rozpráva už aj na verejných debatách od Bardejova až po Malacky. 2. mája 2016 ho v Prezidentskom paláci prijal Andrej Kiska.

V lete ho v Bratislave navštívili brat a strýko. Pricestovali za ním z Nemecka. Faisal sa ešte celkom nevzdal svojho sna dostať sa tam, no teraz, keď už pozná situáciu a okolnosti, uvedomuje si, že vonkoncom nebude ľahké dostať sa tam legálne. V Bratislave našiel nový domov a raduje sa z toho.

Vždy sa poteším, keď ho stretnem. V knižnici, kde pracujem, si robieva domáce úlohy. Napriek všetkému, čo za svoj krátky život prežil, patrí k najveselším ľuďom, akých poznám. Verím, že tu zostane, a som presvedčený, že v živote ešte niečo dokáže. Zo srdca mu v tom držím palce.

Text vznikol pri príležitosti výstavy Strach z neznámeho v bratislavskej Kunsthalle.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie