Denník N

Odhaliť vo svojom živote jednu, hoci celkom malú pravdu

Reportáž môže smerovať aj dovnútra. Môže byť sondou, či akýmsi autoportrétom. Dokazuje to najnovšia kniha poľského reportéra.

Poľský reportér Mariusz Szczygieł – to je pojem spájaný predovšetkým s bestsellerom Gottland, ktorý sa dočkal niekoľkých vydaní, filmového i divadelného spracovania. To, že v Česku, ale aj u nás sa táto kniha stretla s mimoriadne veľkým a živým záujmom (spolu s jej voľným pokračovaním Udělej si ráj), je celkom pochopiteľné, pretože nám v nej cudzinec nastavil zrkadlo – našej histórii, súčasnosti i našej povahe. Čo je však najdôležitejšie – nevyniesol žiaden ortieľ, neodsúdil nás.

Jeho najnovšia kniha Projekt: pravda (Dokořán a Jaroslava Jiskrová – Máj, 2016) by sa za istých okolností dala tiež považovať za zbierku reportážnych textov. Avšak z celkom iného sveta. Z toho vnútorného. Projekt: pravda je Szczygiełova najosobnejšia kniha.

Objavenie pravdy

Prvých desať-dvanásť strán Projektu: pravda je z ľudského hľadiska mimoriadne silných. V náznakoch a akýchsi zahmlených polotieňoch sa dozvedáme, že autorovi odišiel ktosi veľmi blízky, ktosi, kto mu na pamiatku zanechal nahrávku tlkotu vlastného srdca a dodal: „Napiš knihu reportáží a nazvi je Není.“ Nepotrebujeme vedieť, kto to bol. Celkom stačí, že autor odhalí to prázdne miesto, ktoré po neznámom či neznámej zostalo.

Čo teraz robiť so svetom, v ktorom už „nie je“? Čo si počať? Kam sa pohnúť, keď s tým, kto odišiel, zmizol aj kus mňa? Odísť skrátka len tak „niekam“, napriek tomu, že od seba samého sa človek aj tak nepohne? (A potom si v Laose kupuje kľúčenku vyrobenú z vybuchnutej bomby, aby si spolu s ňou odniesol akési prikázanie: „Nauč se využít smrt pro život.“)

Najťažšie sú ľudské situácie, z ktorých niet východiska. Nemajú ho, a ak aj predsa len nejaké existuje, nevieme, kde ho hľadať, a tak pomaly prestávame veriť v akýkoľvek šťastný koniec. No ak sa zrazu (väčšinou to býva zrazu) vynorí čo i len maličké a slabé svetielko, je to ako jadrový výbuch – ľahko sa necháme oslepiť.

Mariusz Szczygieł jedného dňa objavil starú, predošlými čitateľmi popísanú knižku zabudnutého poľského prozaika Stanisława Stanucha. A v nej mu zasvietila táto veta: „… člověk by měl usilovat o pravdu, měl by se snažit odhalit ve svém životě jednu, třeba docela malou pravdu…“ A práve tento Stanuchov citát sa stal motorom a hybnou silou nielen budúcej knihy, ale aj autorovho ďalšieho života. Hľadanie pravdy… Nie však nejakej obrovskej, univerzálnej, ktorá zmení svet. Naopak. Pravdy takej, ktorá zohráva obrovskú úlohu len v jednom konkrétnom a malom ľudskom živote. Čosi krehké. A veľmi intímne. Hra sa môže začať.

Dotknúť sa človeka

Szczygiełova kniha Projekt: pravda v skutočnosti nie je knihou reportáží. Ide o zbierku fejtónov, ktoré vychádzali v týždenníku Gazety wyborczej Duży format. Týždeň čo týždeň prichádzal autor s novou a novou pravdou, ktorú našiel vždy u iného človeka, v inom meste alebo v inej knihe. Sú to situácie náhodné, ale i vopred dohodnuté, v ktorých Mariusz Szczygieł s inštinktom lavínového psa vystihne vždy ten správny moment, aby položil tú zásadnú otázku, refrén svojej najnovšej knihy: „K akej pravde ste dospeli?“

Práve preto však možno jeho stĺpčeky pokojne nazvať reportážami. Alebo aspoň reportážnymi miniatúrami. Prístup, s akým k tejto téme pristupuje, i to, ako ju spracúva, je totiž čisto reportérsky. Cez detail rozpráva o celku, cez jednu konkrétnu pravdu dokáže priblížiť tisíce kilometrov vzdialenú krajinu ako Barma alebo Laos, cez jednu vetu oživí neznámeho človeka. Vzniká tak pestrá koláž právd najrôznejšieho druhu: od takých, podľa ktorých si možno zariadiť celý život, až po obyčajné drobné sentencie a zdanlivo bezvýznamné pravdičky.

Mimoriadne pestrá je aj množina ľudí, ktorá Szczygiełovi svoje pravdy ponúka (respektíve – u koho ich hľadá). Stretáva sa tu SBS-kár v obchode s elektronikou, ktorý tvrdí, že je potrebné vyhýbať sa životu v ilúziách. Vedľa neho stojí krymská emigrantka, ktorá úzkostlivo opatruje slimáka, ktorého pri úteku z domova prepašovala do Poľska – akoby od toho bezstavovca záviselo to, či si zachová aspoň nejaký kontakt s bývalým domovom. Svoju pravdu ponúka aj Szczygiełov reportérsky kolega Wojciech Tochman a sprostredkovane i nebohý otec poľskej reportážnej školy Ryszard Kapuściński – cez výpisky z kníh, ktoré zostali prišpendlené na stene v jeho pracovni.

Szczygieł sa však pokúša hľadať pravdu aj na miestach, ktoré samy osebe zdanlivo nič nehovoria. Napríklad na pražskej zastávke Strossmeyerovo náměstí (zabíjala tu Olga Hepnarová) alebo na terase parížskej kaviarne Café bon Bière (pred ktorou atentátnici zavraždili päť ľudí). Akoby už len prostá prítomnosť na poznačenom mieste mala autorovi odhaliť pravdu. Túto pestrú koláž spája jedna vec. V každom fejtóne, v každej vete ide akoby o to isté – o človeka. O dotyk s ním. O poznanie toho, čo nás inak bežne míňa (alebo naopak).

Majster reflexných plôch

Podobne ako v knižke Gottland, aj v najnovšom diele Projekt: pravda Szczygieł pracuje s pomyselným zrkadlom. Kým v Gottlande ho nastavoval českej krajine a kultúre, tu ho nastavuje predovšetkým sám sebe. Nastavenie zrkadla je nemilosrdný akt, no ak sa robí s patričnou dávkou ľudskosti, úprimnosti i sebareflexie, môže to byť možnosť objaviť (aj v sebe) celkom nové svety.

V konečnom dôsledku v tejto knihe možno nejde ani tak o hľadanie pravdy. Samotné pátranie je možno len zámienkou na to, aby autor a protagonista v jednom kdekoľvek a s kýmkoľvek nadviazal krehké vlákna medziľudského kontaktu a čosi si pre seba ukradol. Ak nie hneď celú pravdu, tak aspoň jednu-dve vety, aspoň krátku otázku, na ktorú sa pokúsi odpovedať.

Kniha obsahuje texty, ktoré na seba kompozične nadväzujú, komunikujú medzi sebou, odpovedajú si na otázky. Čitateľ si však zároveň veľmi rýchlo uvedomí, že táto kniha (napriek svojmu názvu) sa nemôže skončiť nejakým veľkým výbuchom pravdy, nebude mentorskou prednáškou o jednej jedinej pravde sveta. A ak aj nejaká pravda v tejto knihe napokon predsa len exploduje, môžete si byť istí, že sa to stane pošepky.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie