Po Castrovi snáď Kubánci budú môcť spoznať minulosť

Autorka je americkí historička a novinárka

Pri príležitosti Dňa vďakyvzdania sa na niekoľko dní opäť zišla naša geograficky rozdelená rodina. Jeden z nich sme sa rozhodli stráviť v newyorskom múzeu jedenásteho septembra. Naša skupina pozostávala z viacerých generácií a našla sa v nej široká paleta názorov. Ale ako sme prechádzali expozíciou, ukázalo sa, že najväčší rozdiel bol medzi dospelými, ktorí si tento hrozný deň pamätali do neznesiteľných detailov, a deťmi, ktoré si ho nepamätali vôbec.

Newyorské spomienky

Pre tých, ktorí si 11. september 2001 pamätali, bolo múzeum plné známych vecí: odkazy z telefónnych záznamníkov, ktoré v ten deň nahrali, videá z ranných televíznych šou, ktoré zrazu prerušili správy o tom, čo sa stalo, ponuré fotografie hasičov, ktorí utekajú do budov Svetového obchodného centra. V jednom momente som na tejto úzkostlivo organizovanej výstave dostala takmer frustrujúci pocit: Všetko toto dobre poznám. Načo mi to pripomínať? A uvedomila som si úzky záber múzea. Veď vo svete sa v tejto chvíli dejú ďalšie a ďalšie tragédie.

Lenže pre tú časť našej skupiny, ktorá si pätnásť rokov staré udalosti nepamätala, boli tieto informácie nové. Chronológia udalostí, fotografie popadaných kusov ocele, opis Usamu bin Ládina: všetko bolo nové a deti museli tieto informácie absorbovať za krátky čas a cestou domov o tom v metre hovoril každý z nás.

Muzeálne ukážky spoločnej pamäti sú také. Sú frustrujúco zjednodušujúce pre tých, ktorí si pamätajú komplexnejšiu realitu, pretože nedokážu popísať, čo sa stalo neskôr alebo sa vysporiadať so všetkými hádkami, ktoré začali v ten deň a pokračujú až do súčasnosti. Lenže tým, ktorí si nepamätajú, otvárajú nový obzor. Ak nie sú ničím, iným, tak aspoň začiatkom debaty o udalostiach minulosti, ktoré však stále formujú dnešný svet. Každý pätnásťročný dnes žije vo svete, ktorý bol čiastočne vytvorený jedenástym septembrom, ktorý sa udial predtým, ako sa narodili, takže je dôležité, aby začali chápať, čo to bolo.

Na Kube nemožné

Nie každá kultúra má také šťastie, aby mala takúto možnosť. Keď 25. novembra zomrel v deväťdesiatich rokoch Fidel Castro, zanechal za sebou krajinu, kde na verejnosti nikto nesmúti ani si nepripomína 5600 Kubáncov, ktorí zomreli pred Castrovými popravčími čatami alebo 1200 ľuďmi, ktorí sa stali obeťou „mimosúdnych popráv.“ Nikto si nepripomína väznených, mučených alebo tých, ktorí zomreli pri úteku pred jeho režimom.

Na Kube nemôže nikto zverejniť pravdivé dejiny jeho revolúcie, ktorá potlačovala a vraždila dovtedajšiu elitu, aby na jej miesto nastúpila ešte jedovatejšia a nekompetentnejšia elita. Pretože Kubánci majú obmedzený prístup na internet, nemôžu sa pripojiť k stránke Cuba Archive, kde je zoznam Kubáncov zavraždených Castrovým režimom. Nemajú prístup ani k žiadnym knihám a článkom o svojej krajine, ktoré publikovali mimo jej územia. Obete nemajú žiadny pamätník, ako je napríklad ten, ktorý stojí na mieste newyorských dvojičiek, a ich mená nie sú vytesané do žiadneho kameňa.

Snáď dostanú šancu

Až donedávna to tak bolo aj s obeťami mnohých iných komunistických tragédií. V roku 1937 Josif Stalin inštruoval sčítacích komisárov, aby zatajili štatistiky, ktoré ukazovali, koľko Ukrajincov zomrelo počas hladomoru spôsobeného jeho politikou a koľko členov ukrajinskej kultúrnej „elity“ bolo v tomto čase uväznených. Mnoho desaťročí bolo nelegálne čo len zmieniť sa či už o masovom zatýkaní, alebo o hladomore, ktoré mali spolu asi štyri milióny obetí. Tí, ktorí tak urobili, čelili riziku, že zavrú aj ich. Len v samostatnej Ukrajine, ktorá je stále na hrboľatej ceste k demokracii, je možné spomínať aj verejne. Čudnou zhodou náhod je 26. novembra, v deň, keď kubánske úrady informovali o Castrovej smrti, na Ukrajine deň pripomienky obetí hladomoru. Viac ako 80 rokov po tragédii verejné diskusie, pomníky a smútenie nútia ľudí, aby rozmýšľali o týchto tragických udalostiach, ktoré ešte aj dnes formujú ukrajinskú politiku a dokonca aj demografiu.

Nie všetky kyjevské ceremónie uspokoja každého a nie každému sa páči newyorské múzeum. Ak by som niečo Kubáncom po Castrovej smrti želala, bolo by to, aby mali teraz tú istú možnosť ako Ukrajinci a tú istú možnosť ako Američania, ktorí si môžu pripomínať tragédie minulosti a premýšľať nad ich významom. Dúfam, že už skoro dostanú Kubánci slobodu porozumieť svojej minulosti, pripomínať si svojich mŕtvych a niečo urobiť so škodami, ktoré narobili desaťročia mlčania. A taktiež dúfam, že Kubánci budú môcť vytvoriť pomníky, učiť svoje deti dejiny ich krajiny a porozumieť následkom revolúcie, ktorá sa už krátko po svojom víťazstve zmenila na chladnú a mŕtvolnú diktatúru.

© Washington Post