Denník N

Naši chlapci v Donbase. Babie leto u československých separatistov

Správy o Slovákoch a Čechoch, ktorí odišli bojovať na východ Ukrajiny a pridali sa k proruským separatistom, sa objavili už krátko po vypuknutí vojny. Reportér Tomáš Forró sa s niektorými z nich spojil a napokon ich začiatkom jesene navštívil. V Donbase a okolí strávil s československými žoldniermi viac ako dva týždne, aby sa dozvedel, čo ich viedlo k rozhodnutiu zabíjať vo vojne, ktorá sa ich netýkala.

Vojaci. Medzi nimi vpredu zľava Kaukaz a v strede Behemot. Foto – Facebook
Vojaci. Medzi nimi vpredu zľava Kaukaz a v strede Behemot. Foto – Facebook

Taxík, v ktorom pretíname step na ruskom pohraničí, má najlepšie časy dávno za sebou. Gruzínsky šofér Saša lámanou ruštinou uvažuje, či má zastaviť na pumpe a riskovať, že motor už nenaskočí, alebo pokračovať a riskovať prázdnu nádrž. Blížime sa k hranici Doneckej ľudovej republiky (DNR), ktorá oficiálne neexistuje, hoci na tomto území v nedávnej vojne zomrelo desaťtisíc ľudí. Na zadnom sedadle pokojne spí Táňa, ktorá ma vyzdvihla na ruskej strane.

Z ukrajinskej strany sa dá do DNR dostať tiež, ale pre novinára z Európy je takmer nemožné získať povolenie. Vchod z ruskej strany má teda svoju logiku. Jeho nevýhodou je, že Ukrajinci ho považujú za nelegálne prekročenie svojich oficiálnych hraníc. „Aké nelegálne,“ odfrkne Saša pri pohľade na kolóny áut pred ruským hraničným priechodom. „Hlavne Rusom nehovor, že si novinár.“

Príchodu sem predchádzalo niekoľko mesiacov komunikácie so Slovákmi a s Čechmi bojujúcimi na strane proruských separatistov, opatrné oťukávanie a budovanie krehkej dôvery. Cieľom bolo bez predsudkov spoznať ich motívy, život a predstavy, ktoré ich viedli k takémuto kroku. Riskujú životy a pripravili sa aj o možnosť návratu do vlasti, kde im hrozia postihy za účasť v ozbrojených skupinách v zahraničí. Navyše sa im po dlhom pobyte končia ruské víza a platnosť európskych pasov. Alebo už ani žiadne nemajú. Stálo to za to?

Ruskou hranicou prechádzam do Donbasu (ako sa región, kde leží DNR, nazýva) hladko. Postaral sa o to môj kontakt v Donecku s prezývkou Behemot, ktorý za mnou vyslal svoju priateľku Táňu. Až neskôr sa dozviem, že je to ruská snajperka so špeciálnym výcvikom a že okrem mňa vyzdvihla v Rusku aj tisíce dolárov v hotovosti.

Hotel Centrál

Doneck, kedysi takmer miliónové mesto, budí dojem prázdnoty. Časť obyvateľov utiekla pred vojnou a bombardovaním, ktoré sa začalo v roku 2014. Dnes konflikt ochladol a bombardovanie počuť len zo vzdialených predmestí, o to viac však bijú do očí pusté ulice. Večer je mesto vyľudnené úplne: od jedenástej platí zákaz vychádzania a ozbrojené hliadky nešetria opilcov ani milenecké páry.

Hotel Centrál sa nachádza takisto v centre, pár metrov od sídla prezidenta tohto neexistujúceho štátu. Treba si tu dávať pozor a nikdy nekráčať na strane chodníka pri jeho budove, inak na vás stráž namieri nie pušku, ale rovno ľahký guľomet.

Vestibul hotela je plný dôstojníkov, tajných, mafiánov a ich ozbrojených strážcov. Vzácni hostia, ktorí majú byť pod dozorom Doneckej ľudovej republiky, zostanú práve tu, v štátnom hoteli za nízke ceny a na vysokej úrovni, akú len dokáže ponúknuť teritórium vo vojnovej zóne.

Skutočným klenotom hotela je však tmavý, neosvetlený kút ukrytý za recepciou, ktorého nezreteľné obrysy naznačuje len svetlo veľkého špinavého akvária. To tu sa v prítmí dohadujú donecké obchody a podvody, pochybné start-upy či likvidácia konkurencie. Práve teraz tam vysedáva môj kontakt, zavalitý Čech Behemot.

Jeho šéf, Rus Maxim, je bezpečnostným poradcom spoza východnej hranice. Prišiel sem hájiť záujmy mladej krajiny, a najmä – jej veľkého brata. Nosí pestovanú bradu a kamennú tvár bez výrazu. Práve vydáva Behemotovi posledné pokyny. Potom ladným pohybom dopije litrovú fľašu Johnnyho Walkera a vkĺzne do čierneho mercedesu pred hotelom. Maxim nosí pri sebe pištoľ a v aute samopal; je cvičený riešiť problémy rýchlo a priamo na mieste. Jazdu pod vplyvom alkoholu za problém evidentne nepovažuje. Jeho auto nehlučne odíde a všetci v hoteli si mimovoľne vydýchnu.

Všetci, okrem mňa: sedím na zadnom sedadle Maximovho mercedesu. Po piatom dni v Donecku stále nemám novinársku akreditáciu, bez ktorej riskujem problémy na každom kroku. Maxim zastaví pri ministerstve informácií a suverénne prejde pomedzi barikády z pieskových vriec a po zuby ozbrojených strážcov. (Keď som tu včera ja naivne vytiahol fotoaparát, okamžite na mňa mierili dva kalašnikovy.)

O päť minút stojíme v kancelárii vysokej vládnej úradníčky, Maxim diktuje moje meno a obratom dostávam dokument, na ktorý sa bežne čaká týždne aj mesiace. Behemotovi predsa sľúbil, že mi pomôže. Okrem toho, fľaša Johnnyho Walkera v hoteli bola odo mňa.

V centre Donecka. Foto N - Tomáš Forró
V centre Donecka. Foto N – Tomáš Forró

Pomník hrdinom 2. svetovej vojny neďaleko mesta Pervomajsk sa stal centrom ťažkých bojov a pamätný kopec bol úplne zničený. Zomrelo tu aj niekoľko českých a slovenských bojovníkov. Foto N - Tomáš Forró
Pomník hrdinom 2. svetovej vojny neďaleko mesta Pervomajsk sa stal centrom ťažkých bojov a pamätný kopec bol úplne zničený. Zomrelo tu aj niekoľko českých a slovenských bojovníkov. Foto N – Tomáš Forró

Čech Behemot, kedysi vojak armády DNR, dnes člen vojenskej tajnej služby MGB. Foto N - Tomáš Forró
Čech Behemot, kedysi vojak armády DNR, dnes člen vojenskej tajnej služby MGB. Foto N – Tomáš Forró

Behemot

Cudzincov bojujúcich na strane separatistov možno rozdeliť do troch kategórií: žoldnieri, zločinci a idealisti. Behemot je žoldnier, hoci sám tvrdí, že začínal ako idealista. Hlási sa ku komunizmu a nenávidí imperialistov, sám však priznáva, že ešte pred rokom a pol hýril v luxusných cyperských salónoch ako ochrankár miestnej mafie. Jedného dňa sa však, ako vraví, už nemohol v televízii pozerať na zverstvá ukrajinských fašistov. A tak spolu s priateľom Kaukazom, o ktorom ešte bude reč, vyrazili sem. Vyše roka bojovali na nepokojnom prifrontovom úseku a Behemotovi postupne dochádzalo, že hasnúca vojna ponúka nové príležitosti na podnikanie.

Odmieta zverejniť svoje občianske meno, hoci sa už viackrát objavilo v českých aj slovenských médiách. O jeho živote v Česku sa toho veľa nevie a on sám sa o bývalej vlasti vyjadruje s nezáujmom, hoci to on patrí k tým, ktorí nedávno zriadili otvorenie neoficiálneho konzulátu DNR v Ostrave. V Česku bol konzulát označený za Putinovho trójskeho koňa, no Behemotov pragmatizmus preráža cez každú ideológiu. Česká kancelária vraj nemá lákať proruských aktivistov, ale nádejných investorov.

Súvisí s tým aj jeho práca pre Maxima. Vojna je vo fáze, v ktorej síce padajú bomby, ale front sa nehýbe, v zákopoch vládne nuda a demoralizácia. Tunajší život financujú Rusi, ale ktovie dokedy. Ak má nový štát odolať Ukrajine, musí sa postaviť na vlastné nohy, myslí si Behemot. Preto vyzliekol uniformu a hľadá investorov, ktorých chce presvedčiť o tom, že je tu panenský trh a malá konkurencia. Behemot si potom vezme na starosť úradníkov. Vie toho o DNR už dosť a mnoho vecí ho aj štve: byrokracia, nefunkčné inštitúcie a chaotická vláda. Štát je predsa vo vojne, tak aká sloboda, aká dôvera v občanov? Na ľudí platí len tvrdá ruka.

No Behemot s vami nebude riešiť politiku, ak hľadáte riskantné investície s potenciálne vysokým výnosom – v takom prípade je práve on váš človek. Ráno začína zavčasu v posilňovni hotela Centrál, v hotelovej reštaurácii zje päť vajíčok a vyráža za záujmami svojich nových klientov. Väčšinu dňa trávi behaním po úradoch a zakladaním fiktívnych i skutočných firiem pre zahraničných partnerov, ktorých doláre priváža z Ruska Táňa. Behemot tak pomáha novej vlasti a dúfa, že aj sebe. Ak biznis vyjde, nechá si podiely v dobre rozbehnutých firmách, hoci peniaze by si predsa len najradšej užíval na milovanom Cypre alebo v Karibiku. Ilúzie o komunistickom raji totiž stratil, hoci to priznáva len neochotne. Zatiaľ to na veľké zbohatnutie nevyzerá – za svoju prácu ešte nedostal ani vindru a v záložni musel predať aj nepriestrelnú vestu a prilbu, ktorú mi sľúbil požičať.

Kaukaz

V centre Donecka vládne pokoj. Ševčenkov bulvár zalieva jesenné slnko a pri soche Lenina stoja opustené detské autíčka: chýbajú deti aj peniaze. Mesto však nevyzerá ako metropola regiónu zmietaného vojnou. Ulice sú čisté, verejná doprava funguje a miestne dievčatá sa nijako nelíšia od svojich vrstovníčok vo východnej Európe, nosia rovnako výrazný mejkap a biele čižmy pod kolená.

Pri Leninovi čaká muž v maskáčoch. Namiesto pozdravu utrúsi jeden z priateľských vulgarizmov a vetu dokončí českým „vole“. Čech Kaukaz, vlastným menom Pavel Botka, bude tvrdohlavo popierať, že jeho úlohou je ma sledovať (a možno aj chrániť), no počas môjho pobytu sa odo mňa nepohne. Bežne pripomína zarasteného ľudoopa, no keď mu jedného dňa požičiam holiaci strojček pred rande s miestnou kráskou, zrazu na mňa pozerá tvár bollywoodskej hereckej hviezdy.

Ani Kaukaz, podobne ako Behemot, nie je typ, ktorý sa rád zveruje so svojím životom či s hlbšími motívmi svojich rozhodnutí. Bojové meno prebral po čečenskom otcovi a prišiel sem, lebo je to tak správne. Šmytec. Treba bojovať, vraždiť a zomierať.

Kaukaz je najlepší priateľ Behemota, ktorý je v ich dvojici mozgom: zhovorčivý, rozhľadený a domýšľavý. Mlčanlivý, podozrievavý Kaukaz je výkonná zložka. Ich cesty sa spojili dosť dávno a odvtedy precestovali kus sveta, väčšinou ako ochranka mafiánskych rodín z Cypru, priekupníkov diamantov v Afrike alebo kohokoľvek, kto bol ochotný platiť za ich služby.

Môj donecký tieň je úprimná a kamarátska duša v stokilovom tele. Svoje oceľové päste a kolená dlhé roky odieral v českej profi lige thai boxu a otrasy z úderov si zrejme doteraz vyberajú svoju daň: niekedy sa zasekne a treba mu pripomenúť, kam práve ideme a o čom sa zhovárame. Dátumy a mená si takisto veľmi nepamätá, ale tváre nezabúda. Vie o tom nejeden donecký vojak, ktorý sa mu nerozumne postavil do cesty. „Viem byť riadne protivný,“ pripúšťa na margo svojich zmlátených obetí.

Kaukaz celkom zapadol do tunajšieho prostredia, v atmosfére ohrozenia a vojnového stavu je ako ryba vo vode. V civilných šatách sa cíti nesvoj a normálny občiansky život je mu čoraz cudzejší. Civilom, čo z Donecka utiekli, by zabavil majetok, lebo sú to zbabelci. Ich byty a autá by sa zišli skutočným bojovníkom ochotným obetovať tu život. Takým ako on.

Jeho postoje sú typickým produktom miestnej propagandy, ktorá sa vznáša nad Doneckom ako hustá hmla šíriaca sa z doneckej televízie, rozhlasu a internetu. Kaukaz verí, že západ nás zabíja pomocou chemických stôp civilných lietadiel známych ako Chemtrails, vie aj to, že let MH17 bol zostrelený ukrajinským lietadlom, že ukrajinskí vojaci sú fašisti znásilňujúci malé deti a majdan zorganizovali agenti CIA.

Občas dôvodím. Pýtam sa Kaukaza, či čítal poslednú správu medzinárodnej leteckej komisie, ktorá potvrdila zostrelenie lietadla pozemnou ruskou raketou. „Počul som o tom, ale nečítal,“ neochotne priznáva Kaukaz. Hneď však dodá: „A kde sú záznamy z ukrajinskej kontrolnej veže? Či záznamy čiernych skriniek?“ Oba dokumenty hľadám na internete a o dve minúty mu ich ukazujem.

„No dobre.“ Kaukaz sa odmlčí.

O deň neskôr sa celý rozhovor zopakuje. Moje argumenty miznú bez stopy v bezodných hĺbkach jeho nevedomia.

Na doneckom blšom trhu. Predavači ponúkajú Leninove podobizne spolu s nacistickými insígniami a zbraňami z 2. svetovej vojny. Foto N - Tomáš Forró
Na doneckom blšom trhu. Predavači ponúkajú Leninove podobizne spolu s nacistickými insígniami a zbraňami z 2. svetovej vojny. Foto N – Tomáš Forró

Donecké letisko, kedysi skvost architektúry. Dnes patrí k najzničenejším oblastiam doneckého konfliktu. Celé okolie je zamínované. Foto N - Tomáš Forró
Donecké letisko, kedysi skvost architektúry. Dnes patrí k najzničenejším oblastiam doneckého konfliktu. Celé okolie je zamínované. Foto N – Tomáš Forró

Mário Reitman, sedemkrát súdne trestaný rasistický skinhead z Banskej Bystrice. Foto N - Tomáš Forró
Mário Reitman, sedemkrát súdne trestaný rasistický skinhead z Banskej Bystrice. Foto N – Tomáš Forró

Mário

Patrí do kategórie Zločinec. Sám Mário Reitman prizná len toľko, že je rasistický skinhead z Banskej Bystrice. Tu, na hlavnom bulvári neuznaného štátu, ktorý sa hlási ku komunizmu a protifašistickej tradícii a ktorý obnovil občiansky zákonník z čias Sovietskeho zväzu, znejú tie slová bizarne, ale všetko sa vraj dá vysvetliť. Mário už druhý rok bojuje proti iným zlým fašistom, z Ukrajiny. Jeho tvrdenia o odboji však treba brať s rezervou, pretože inokedy je zase hraničiar alebo ochrankár vládnych budov. Nosí pri sebe pištoľ a ochotne ju ukazuje. Či zabil nejakých ľudí? Ľudí žiadnych, smeje sa. „Len fašistov.“

Mário sedel na Slovensku za ťažké ublíženie na zdraví a podľa jeho verzie preto, lebo „Cigáň mlátil bielu ženu“ a on len zasiahol. Považuje za neuveriteľné, že dostal päť rokov natvrdo (odkrútil si polovicu). Reitman bol na Slovensku v skutočnosti odsúdený aj za šesť ďalších zločinov vrátane krádeží, podvodov a násilia, o tom však mlčí.

Reitman pohŕda Mariánom Kotlebom, je to vraj priblblý narcis, poznajú sa ako susedia a ešte z čias, keď bol Reitman – ako sám hrdo tvrdí – neformálnym vodcom skinheadov v Bystrici.

Prečo prišiel sem? Z nepriamych narážok sa zdá, že ho sem priviedla zmes ruskej propagandy, problémy so slovenskými zákonmi a nezhody so zločineckými kumpánmi. Vinou svojej násilníckej povahy si tu však privodil rovnaké problémy, aké mal doma. Na komisariáte vojenskej polície mesta Makijevka na východ od Donecka o tom vedia svoje. Službukonajúci dôstojník na otázku, či tu mali problémy s nejakými Slovákmi, okamžite ožije a odpovie: „Mário Reitman.“

Opisuje, ako v lete opitý vojak Reitman močil pred vchodom do kaviarne a okoloidúcu staršiu pani, ktorá ho požiadala, aby to išiel robiť inde, „najprv dourážal, napľul na ňu a nakoniec ju brutálne zmlátil päsťami do tváre“. Keď ide o miestnych, tak sa tu podobné situácie riešia rýchlo a brutálne, od lynčovania okoloidúcimi, až po úplné odstránenie, ktoré sa v Donecku familiárne nazýva „zmiznúť v jame“.

Reit­man však má šťastie, lebo na cudzincov bojujúcich v radoch dobrovoľníkov platí iný meter. Jednak pre chaotické zákony, ktoré neumožňujú efektívne súdiť cudzincov, jednak vláda nechce riskovať medzinárodné škandály. „Eto sukynsyn“, končí bezmocne policajt a mimovoľne siaha po pištoli.

Reitmana z armády vyhodili a podľa jeho veliteľa sa svojim spolubojovníkom ešte stihol vyhrážať, že ukrajinskej strane prezradí ich polohu. Možno to bola len náhoda, faktom však je, že ich vojenské pozície zasiahla pár dní po vyhrážkach výnimočne presná a sústredená delostrelecká paľba.

Čo bude s Máriom ďalej, nikto nevie. Na Slovensku by ho čakali problémy, on sám sa chvasce ruským pasom. Keď sa dozvie, že vyzvedám o jeho pôsobení, vyhráža sa mi tajnými. Neskôr sa dozviem, že tajná služba v skutočnosti zbalila jeho a medzi vojakmi sa šušká, že jeho dni sú tu spočítané. Človek ako on sa zrejme stáva problémom aj pre vojenskú diktatúru s výrazne posunutou latkou normálnosti.

Sojka

Sojka sťažka preglgne, jazykom si napraví zubnú protézu a rukou sa mimovoľne dotkne miesta, kde mu úlomok granátu odtrhol časť čeľuste.
Spočiatku odpovedá na otázky neochotne, ale napokon sa rozhovorí. „Zabil som dvoch, troch…“ Mal výčitky svedomia? „Pri jednom. Mladý, 18-ročný chalan. Vysypal som doňho pol zásobníka. A potom, keď Ukropi (hanlivé pomenovanie ukrajinských vojakov) začali ustupovať…

Vtedy vidíš pred sebou bežať 50, 60 ľudí… Vtedy si neuvedomuješ, čo robíš. Ani nechápeš, že toho človeka zabíjaš. Len bum bum a padá. Tak dávaš ďalšieho. Padá. Potom ďalšieho… Vôbec o tom nerozmýšľaš.“

Sojkovi to všetko došlo, až keď uvidel mŕtve telá zblízka. Videl, ako tam po boji „naši dorážali Ukropov, jedného zastrelili, inému prerezali hrdlo“. On sám to nerobil, lebo má „svoje zásady“, ale inak mu to bolo jedno. Námietku, že tí muži mali byť ošetrení a privezení do tábora ako vojnoví zajatci, nepripúšťa. „Vojnoví zajatci? Pravý sektor? Páliť a strieľať na mieste.“

Sojka, občianskym menom Martin Keprta, prišiel do Donbasu ako jeden z prvých, ešte v roku 2014, v čase najtuhších bojov. Rodák z Petržalky, kedysi člen kontroverznej paramilitárnej organizácie Slovenskí branci. To je však dávna minulosť, ako z iného života.

V bratislavskom IBM zarábal dvetisíc eur hrubého ako IT-čkár, dnes ako mladší seržant v Donecku nedostane ani tristo. Sedíme v snobskej pizzérii v centre Donecka. Čašníčky sú priateľské a atmosféra takmer ako v Bratislave. Občas sa tu zastaví aj prezident Alexander Zacharčenko. Vtedy celú ulicu obsadia po zuby ozbrojení muži, pancierované SUV a nenápadný van s rušičkou signálu, ktorá chráni prežúvajúceho diktátora pred prípadnou bombou odpálenou na diaľku.

Sojka je ťažký prípad. 27-ročný rojko plný rozporov, plánov a nenaplnených snov. Kategória: idealista. Že zabíjal ľudí a má aj výčitky svedomia, naveľa-naveľa prizná, nesmiem však zverejniť, že začal fajčiť – čo ak sa to dozvie mama na Slovensku. Rád sa pýši svojím vysokým IQ, nezdá sa však, že mu v živote veľmi pomáha. Do Donecka odišiel bez slova vysvetlenia. Veril v ideály a chcel svojej rodine niečo dokázať.

Dva roky vojny na Donbase na jednom videu a jednej mape:

Zdá sa však, že najmä svojmu otcovi, ktorého neustále spomína. Podľa svedectiev jeho známych zo Slovenska ide o klasický prípad syna fixovaného na otca, ktorý neopätoval jeho lásku. Sojku pozná ešte zo Slovenska špecialista na krízovú intervenciu Radovan Bránik, ktorý pracoval v Donbase istý čas ako mediátor a spracovával aj psychologické profily bojovníkov. Podľa neho to bol skvelý dobrovoľník ochotný pomáhať pri živelných pohromách „aj vtedy, keď iní už odpadávali od únavy“. Sojku je škoda, hovorí Bránik, a na vine je aj náš systém, ktorý ho odmietol namiesto toho, aby ho podchytil. Preto sa potom takí ľudia ako Sojka „proti systému postavili“.

Sojkov životopis Bránikove slová potvrdzuje. Doma ho nevzali do armády pre astmu, tesne pred odchodom na východ Ukrajiny stratil prácu aj priateľku. „Sojka nenašiel uznanie u otca, a tak ho hľadal inde. Bol by veľkým prínosom pre každú inštitúciu, nech by robil čokoľvek. To sa nestalo a tak svoje miesto našiel sám,“ dodáva Bránik. Teraz, po dvoch rokoch, Sojka prišiel o kontakt s otcom aj o ilúzie o svojej novej vlasti. Ale má novú priateľku a pracuje v armáde u motostrelcov, čo v praxi znamená, že „u nás je menej alkoholikov ako inde“, dodáva ironicky. „Ako hovoria Rusi, zostal som tu bez krídel.“

Vrátiť sa nemôže, ani nechce: nemôže, lebo kedysi dal rozhovor médiám s odhalenou tvárou ako vojak DNR. Doma ho za to čaká väzenie. Nechce, lebo „doma“ je už preňho v Donecku, po boku svojej družky Eleny a jej dcérky Nataše. Onedlho chce ísť do civilu, založiť firmu a poriadne zarábať. Ešte predtým sa však zíde aj dvesto eur od slovenskej mamy, za ktoré vymení staré okná v byte za plastové. Potom sa uvidí.

Jeho slovenčina naberá čoraz viac ruských slov a o návrate na Slovensko a do „Eurosojuzu“ už prestal premýšľať. Tu sa žije dobre, jeho milá má v Donecku dva byty, jeden prenajíma. Sojka je nenáročný, výplatu odovzdá doma, sám si necháva len pár sto rubľov na kávu, koláčik a šľuky.

Sojkova túžba po pokojnom živote môže súvisieť aj s jeho vážnym zranením čeľuste. Vtedy na operačke zažíval dve hodiny bez narkózy agóniu. Keď lekár konečne prestal rezať a Sojka sa ako-tak spamätal, obaja si sadli na chodbu a opreli sa o stenu. Lekár krvavý od Sojku, Sojka krvavý od lekárovho skalpelu. Pomaly otvoril oči, v ktorých sa mu ešte zrkadlila všetka tá neľudská bolesť; mlčky si spolu zapálili.

Keď sa vrátil, nevedel, čo bude ďalej. Či jeho, polovičného mrzáka, neodmietne žena, ktorú sotva stihol spoznať. Neodmietla. Zranenie sa pomaly hojí, všetko ide dobrým smerom. Malá Nataša chodí do školy, on je v armáde, žena v polícii. Večer sa stretnú doma, vonku sa ligocú hviezdy, je pokoj, iba kdesi v diaľke sa ozýva bombardovanie. Miesto pre život ako každé iné.

Martin (Sojka) Keprta sa po bojovom zranení čeľuste lieči v domácom prostredí. Foto N - Tomáš Forró
Martin (Sojka) Keprta sa po bojovom zranení čeľuste lieči v domácom prostredí. Foto N – Tomáš Forró

Kaukaz (vľavo) a tréner miestneho kickboxerského klubu Anatolij, kedysi člen sovietskej vojenskej rozviedky. Foto N - Tomáš Forró
Kaukaz (vľavo) a tréner miestneho kickboxerského klubu Anatolij, kedysi člen sovietskej vojenskej rozviedky. Foto N – Tomáš Forró

Pri pomníku neďaleko mesta Pervomajsk je cintorín, na ktorom sú pochovaní aj českí a slovenskí separatisti. Foto N – Tomáš Forró
Pri pomníku neďaleko mesta Pervomajsk je cintorín, na ktorom sú pochovaní aj českí a slovenskí separatisti. Foto N – Tomáš Forró

Naši chlapci

Behemota celkom pohltil mestský život a behanie po úradoch, Kaukaz zostal telom i dušou žoldnierom. Sojka sa utiahol do rodinného života, Mário zmizol kdesi na planinách Donbasu. Zopár Slovákov a Čechov zomrelo v boji a časť ako prišla, tak sa aj potichu vyparila späť domov, s bojovými skúsenosťami a výcvikom. A s nádejou, že slovenské úrady sa o ich malom dobrodružstve nikdy nedozvedia.

Okrem bojov v Donbase tak nemajú naši chlapci spoločné takmer nič, ani motívy svojho odchodu zo strednej Európy. Nestretávajú sa, nebudujú žiadnu spoločnú komunitu. Keď fantasta Sojka pred miestnymi médiami vyhlásil, že zakladá československú légiu, nikto okrem neho sa do nej neprihlásil.

Často medzi nimi vládne nevraživosť a ohováranie, snažia sa však splynúť s väčšinovou spoločnosťou v Donbase. A sú rovnako chudobní ako miestni, radi sa nechajú pozvať na obed. S plnými ústami hovoria o zbraniach, o živote na fronte a o alkoholizme, ktorý sa šíri medzi vojakmi rovnako rýchlo ako lekárenské drogy a krádeže.

Na Donbase ich momentálne bojuje alebo žije niekoľko desiatok. K novej vlasti sú kritickí, ale sú presvedčení, že je ohrozená americkým imperializmom a ukrajinskými fašistami. Žijú v očakávaní veľkej vojny, ktorú vraj Západ povedie proti poslednému slobodnému (rozumej ruskému) národu.

Žijú v epicentre masívnej propagandy – legendy z proruských webov a televízií často opakujú tak, akoby ich sami zažili. V malej, izolovanej komunite separatistického regiónu propaganda nielen vykresľuje vonkajší svet v úplne inom svetle, ale najmä od neho izoluje. Na miestnu brutálnu cenzúru sa sťažujú dokonca aj samotní ruskí novinári akreditovaní v Donbase.

Stačil rok či dva a z našich chlapcov z Donbasu sa až na zopár výnimiek stali modeloví a lojálni občania vojenskej diktatúry. Je to ich jediná spoločná črta, hoci inak sa vymykajú čiernobielym hodnoteniam. Viacerí sú priateľskí a veľkodušní, za svoje presvedčenie bojujú rovnako úprimne a s nasadením života, ako ich nepriatelia na druhej strane frontu.

U československých separatistov sa takmer hmatateľne prejavuje rozpor medzi ich tvrdeniami či predstavami a skutočnou skúsenosťou. Jav, ktorý sa v psychológii nazýva kognitívna disonancia, sa pritom nemusí týkať len názorov na politiku a spoločnosť. Hoci vyrástli v relatívnom blahobyte a konzume našich krajín, po pomerne krátkom pobyte zdieľajú s miestnymi presvedčenie, že podradné jedlo v doneckých obchodoch je prvotriednej kvality, lacné poľské a české syry v miestnych lahôdkach považujú za exotický kulinárny zážitok a nákupné centrá s pozatváranými obchodmi za vrchol luxusu.

Je ťažké určiť moment, v ktorom každý po svojom odvrhol bývalú vlasť, jej vládu a zákony, alebo dokonca západ ako celok, a stal sa ich zarytým nepriateľom. U niektorých to prebiehalo pomaly, ďalším to spôsobil hraničný zážitok. Pre iných to začalo už doma, pod vplyvom alternatívneho výkladu sveta z konšpiračných portálov. Jedni nás, svojich krajanov, považujú za zmanipulované ovce, ďalší za rovnako nebezpečnú hrozbu ako ukrajinské tanky.

No jedno je isté. Naši chlapci v Donbase prestali byť našimi. Vďaka tejto jednoduchej pravde sa stáva všetko oveľa jasnejšie. Potvrdzuje to reakcia Kaukaza na slová českého komunistického poslanca Zdenka Ondráčka, ktorý práve počas môjho pobytu navštívil Doneck. Keď hovoril o hľadaní spoločných záujmov Česka a Donbasu, Čech Kaukaz ho rázne prerušil: „Mňa nezaujímajú žiadne české záujmy. Jediné, na čom záleží, sú záujmy nás. DNR.“

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Vojna na Ukrajine

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie