Naši chlapci v Donbase. Babie leto u československých separatistov

Správy o Slovákoch a Čechoch, ktorí odišli bojovať na východ Ukrajiny a pridali sa k proruským separatistom, sa objavili už krátko po vypuknutí vojny. Reportér Tomáš Forró sa s niektorými z nich spojil a napokon ich začiatkom jesene navštívil. V Donbase a okolí strávil s československými žoldniermi viac ako dva týždne, aby sa dozvedel, čo ich viedlo k rozhodnutiu zabíjať vo vojne, ktorá sa ich netýkala.

Vojaci. Medzi nimi vpredu zľava Kaukaz a v strede Behemot. Foto – Facebook
Vojaci. Medzi nimi vpredu zľava Kaukaz a v strede Behemot. Foto – Facebook

Taxík, v ktorom pretíname step na ruskom pohraničí, má najlepšie časy dávno za sebou. Gruzínsky šofér Saša lámanou ruštinou uvažuje, či má zastaviť na pumpe a riskovať, že motor už nenaskočí, alebo pokračovať a riskovať prázdnu nádrž. Blížime sa k hranici Doneckej ľudovej republiky (DNR), ktorá oficiálne neexistuje, hoci na tomto území v nedávnej vojne zomrelo desaťtisíc ľudí. Na zadnom sedadle pokojne spí Táňa, ktorá ma vyzdvihla na ruskej strane.

Z ukrajinskej strany sa dá do DNR dostať tiež, ale pre novinára z Európy je takmer nemožné získať povolenie. Vchod z ruskej strany má teda svoju logiku. Jeho nevýhodou je, že Ukrajinci ho považujú za nelegálne prekročenie svojich oficiálnych hraníc. „Aké nelegálne,“ odfrkne Saša pri pohľade na kolóny áut pred ruským hraničným priechodom. „Hlavne Rusom nehovor, že si novinár.“

Príchodu sem predchádzalo niekoľko mesiacov komunikácie so Slovákmi a s Čechmi bojujúcimi na strane proruských separatistov, opatrné oťukávanie a budovanie krehkej dôvery. Cieľom bolo bez predsudkov spoznať ich motívy, život a predstavy, ktoré ich viedli k takémuto kroku. Riskujú životy a pripravili sa aj o možnosť návratu do vlasti, kde im hrozia postihy za účasť v ozbrojených skupinách v zahraničí. Navyše sa im po dlhom pobyte končia ruské víza a platnosť európskych pasov. Alebo už ani žiadne nemajú. Stálo to za to?

Ruskou hranicou prechádzam do Donbasu (ako sa región, kde leží DNR, nazýva) hladko. Postaral sa o to môj kontakt v Donecku s prezývkou Behemot, ktorý za mnou vyslal svoju priateľku Táňu. Až neskôr sa dozviem, že je to ruská snajperka so špeciálnym výcvikom a že okrem mňa vyzdvihla v Rusku aj tisíce dolárov v hotovosti.

Hotel Centrál

Doneck, kedysi takmer miliónové mesto, budí dojem prázdnoty. Časť obyvateľov utiekla pred vojnou a bombardovaním, ktoré sa začalo v roku 2014. Dnes konflikt ochladol a bombardovanie počuť len zo vzdialených predmestí, o to viac však bijú do očí pusté ulice. Večer je mesto vyľudnené úplne: od jedenástej platí zákaz vychádzania a ozbrojené hliadky nešetria opilcov ani milenecké páry.

Hotel Centrál sa nachádza takisto v centre, pár metrov od sídla prezidenta tohto neexistujúceho štátu. Treba si tu dávať pozor a nikdy nekráčať na strane chodníka pri jeho budove, inak na vás stráž namieri nie pušku, ale rovno ľahký guľomet.

Vestibul hotela je plný dôstojníkov, tajných, mafiánov a ich ozbrojených strážcov. Vzácni hostia,

Dnes je váš šťastný deň!

Tento článok je normálne zamknutý, ale vy si ho môžete prečítať zadarmo po overení vášho emailu. Nebojte sa, váš email nikdy nepredáme inej firme.

Alebo môžete