Denník N

Nový primátor Trnavy: Nechcel som byť ako Homer Simpson

32-ročný víťaz primátorských volieb aj o tom, ako sa stretol s Vladimírom Poórom a ako pracoval pre štát.

[tab: Rozhovor]

Postupu Igora Matoviča vo veľkej politike nerozumie a hovorí, že ani rozumieť nechce. Vladimírovi Poórovi vysvetľoval, že Trnava nemá čas deliť sa na dobrých a zlých. Do vedenia mesta priviedol skupinu nezávislých, no nemá s nimi dohodu, ako budú hlasovať.  Nový primátor Trnavy Peter Bročka.

Začínal ako aktivista upratovaním sídliska a upozorňovaním na predražené zmluvy v Trnave. S výnimkou jedného miesta pracoval vždy vo verejnej správe. Bol šéfom odboru na ministerstve dopravy v čase vzniku PPP analýzy, ktorú polícia označila za sfalšovanú. Hovorí, že o nej vtedy nič nevedel.

Máte 32 rokov, ste mladý človek, aktivista. Prečo idete do politiky?

„Chcem veriť, že nejdem do politiky. Chcem veriť tomu, že idem zlepšovať toto mesto.“

V roku 2010 ste neúspešne kandidovali za mestského poslanca. Pamätáte si ten moment, keď ste sa rozhodli, že chcete byť primátorom?

„Naštartovalo ma dianie v meste. Ak máte pocit, že robíte veci preto, aby sa zlepšili, a narazíte na bariéru politických hier a neviete sa cez ňu preklenúť, máte dve možnosti. Byť ako Homer Simpson, stále narážať hlavou do steny a kričať au au au, alebo sa zamyslíte, čo sa s tým dá robiť.“

Čiže to bol hnev?

„Na začiatku, v rokoch 2010, 2011, to bol hnev a frustrácia, veľmi skoro sa tá emócia, našťastie, zmenila. Čím viac sa portfólio našich dobrovoľníckych aktivít rozširovalo, tým viac som chápal, že to je emócia, ktorá tomuto mestu nepomáha. Keď sme v roku 2010 žiadali zverejniť platy hlavných verejných funkcionárov na radnici, prišla mi odpoveď, že mi to nesprístupnia, hoci som na to mal podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám nárok. Napísal som odvolanie, urobil som okolo toho menšie haló a až následne mi to sprístupnili. To bolo ešte pred voľbami. Mesto sa vždy zakukľovalo. Ako občan a dobrovoľník máte malý okruh možností. Ak by sa dali veci meniť bez kandidatúry, nekandidujem ani dnes.“

Spolu s vami sa do 31-členného zastupiteľstva dostalo 15 nezávislých poslancov, z toho 12 kandidovalo na vašej kandidátke.

„Ak sa tomu dá hovoriť kandidátka. Skôr sme kandidovali pod spoločným programom.“

Nechali ste sa inšpirovať príbehom Igora Matoviča, ktorý priniesol do parlamentu nezávislých na spoločnej kandidátke?

„Vôbec. Jeho systému nerozumiem. A keď poviem, že mu nechcem rozumieť, neznamená to, že chcem urážať jeho alebo ľudí, ktorí na tom pracujú. Je to ich príbeh, toto je niečo úplne iné. Nemôžem hovoriť za ostatných, ale mňa to, čomu sa hovorí veľká politika, vôbec nezaujíma. Je to len niečo, s čím sa musíme naučiť koexistovať.“

Poznáte Matoviča osobne?

„Stretol som sa s ním, ale nepoznám ho na nejakej inej báze.“

Oslovili vás pred voľbami sponzori?

„Ak myslíte sponzorov z podnikateľsko-politického spektra, to by som nepovedal. Skôr sa našli ľudia, ktorí ma chceli podporiť, nechceli za to nič, len mali problém s tým, aby o tom ľudia vedeli. Báli sa o vlastný biznis, keďže toto je malé mesto. Pre mňa je tento ich strach trošku iracionálny, ale akceptoval som to v tom zmysle, že keď s tým máš problém dať mi tie peniaze verejne, radšej mi ich nedávaj vôbec. Ale to boli čiastky do 500 eur.“

Pre denník SME ste povedali, že sa plánujete stretnúť s podnikateľmi Miroslavom Trnkom z Esetu aj s Vladimírom Poórom.

„S obidvoma z nich som sa už stretol.“

Ako to prebiehalo?

„Nehovorím, že to platí pre tieto stretnutia, ale všeobecne sú stretnutia, ktoré je dobré absolvovať, a sú stretnutia, na ktoré sa tešíte. Tak by som to uzavrel.“

Kde ste sa stretli?

„S pánom Poórom som sa stretol na neutrálnej pôde a s pánom Trnkom v jeho kancelárii v Bratislave.“

Na čom ste sa dohodli?

„V prvom rade som sa snažil vysvetliť, že ja ani toto mesto nemáme čas rozdeľovať sa na dobrých, zlých alebo pravých a ľavých. Ja prichádzam s tým, že som otvorený baviť sa s kýmkoľvek o čomkoľvek, čo môže pomôcť mestu.“

Čo konkrétne čakáte od pána Poóra z toho, čo máte v programe? Že vybuduje cyklotrasu?

„Je to veľký zamestnávateľ a bol by som rád, keby každý z týchto zamestnávateľov vedel identifikovať problémy, s ktorými by mohol pomôcť. Nejde len o finančnú pomoc, ale aj o zastrešenie nejakého projektu. Je nepopierateľné, že títo ľudia majú veľký vplyv v rámci regiónu, čiže ak by sa postavili za konkrétny projekt, hneď by sa ľahšie pracovalo alebo zháňali prostriedky. Obaja páni prejavili ochotu angažovať sa v projektoch, ktoré pomôžu mestu. To som potreboval dosiahnuť, nie konkrétne sľuby, žiadne dohody. Vytvoriť atmosféru, že vieme a chceme spolupracovať.“

 

Niektorí podnikatelia pomôžu a potom chcú niečo naspäť.

„Našťastie, odo mňa nikto nič nechcel.“

A keď raz bude na stole – niečo za niečo?

„Tak to bude veľmi ťažké, ale nemôže to byť výsledok nejakých zákulisných dohôd. Je prirodzené, ak niekto príde a povie: Podporím tento projekt, ale v tomto očakávame pomoc od mesta, tak je dôležité, aby pochopil, že ja nie som mesto. A to je to, čo každý subjekt musí pochopiť. Že som pripravený diskutovať, ale je to potrebné na všetkých úrovniach. Rozhodnutia sa nesmú odohrávať za dverami.“

S dobrovoľníctvom ste začali pri upratovaní okolo domu, ako to pokračovalo?

„Zlomový moment bol, keď sme rekonštruovali detské ihrisko Guliver v mestskom parku. Jednak tam prišlo viac ľudí, ale aj rodičia, ktorých deti sa tam hrávajú. Vtedy som pochopil, že ľudia chcú pomôcť, a odvtedy sa to nabaľovalo.“

Máte medzi primátormi alebo mestami nejaký vzor, kam chcete Trnavu posunúť?

„Globálnejší úspech zaznamenalo mesto Martin, aj keď nevravím, že pán Hrnčiar je mojím vzorom. Dokázal v Martine tak pozdvihnúť úroveň transparentnosti, aby to rozpoznal aj niekto v zahraničí.“

Zo životopisu pôsobíte ako fluktuant. Ak vydržíte byť štyri roky primátorom, tak to bude vaša najdlhšia pracovná skúsenosť v jednom zamestnaní.

„Keď len zhruba preletíme rôzne práce ­ z obvodného na krajský pozemkový úrad, to ma nevyhodili. Uvoľnilo sa miesto vyššie a prešiel som tam. Potom ma prijali na Stredoeurópsku univerzitu v Budapešti. Následne som išiel na ministerstvo dopravy. Ale naša verejná správa funguje na tajomných základoch. Keď sa mení vláda, „vylejú“ nepredstaviteľné množstvo zamestnancov bez ohľadu na pozíciu. Následne som išiel do fakultnej nemocnice. Dostal som potom finančne viac motivujúcu ponuku z Carga a nevidel som v nemocnici priestor na postup. Cargo bolo posledné zamestnanie. Teraz som  pracoval ako projektový manažér pre Lepšiu Trnavu.“

Prečo ste sa rozhodli byť právnikom?

„Občas, keď si sám zo seba robím srandu, hovorím, že to bol jeden zo životných omylov. Myslel som si, že právo mi dá vnútorné naplnenie, spája sa s tým aj spoločenský status. Počas štúdia som prichádzal na to, že to je hrozne neosobné, sterilné prostredie z pohľadu medziľudských vzťahov. S klientom nemáte reálny vzťah, len jednoducho obhajujete jeho záujmy. A niekedy musíte obhajovať aj niekoho, s kým sa tak úplne nestotožníte.“

Chceli ste bojovať za spravodlivosť?

„To je veľmi kvetnato povedané. Na škole som mal krízu, či som sa rozhodol správne, ale potom som sa rozhodol nad tým neuvažovať. Vždy som závidel ľuďom, ktorým sa ich hobby stalo zamestnaním. Ten, kto sa teší každé ráno do práce, sa posúva dopredu. Chcem veriť tomu, že sa teraz stanem jedným z nich.“

S výnimkou jednej súkromnej firmy ste doterajší pracovný život strávili vo verejnej správe. Ako sa človek zo školy dostane na obvodný úrad? Prečo tam vôbec chce ísť?

„Začnete rozposielať životopisy a robíte to vo veľkom. Životopis som poslal asi všade najmä v rámci Trnavy. Poslal som ho aj do niekoľkých advokátskych kancelárií v Bratislave, tam ste však konfrontovaní s úplne iným typom reality. Keď som si mal vybrať, že by som dvanásť hodín pracoval v Bratislave, dochádzal tam, rozhodol som sa pre Trnavu a osemhodinový pracovný čas. Vtedy mi to prišlo ako dobrý nápad, vnímal som to ako štart.“

Ako ste sa po roku v Budapešti dostali rovno na ministerstvo dopravy?

„Opäť – obrovské množstvo životopisov. Po pohovore prebehlo výberové konanie na pozíciu štátneho radcu. Tam sú všelijaké názvy pozícií, ktoré absolútne nekorešpondujú s vašou pozíciou. Potom nasledovalo výberové konanie na šéfa odboru.“

To bol veľmi rýchly kariérny postup.

„Tesne pred voľbami menili štruktúru odborov. Varovali ma, že pri zmene vlády môže dôjsť k personálnym zmenám a nikto nevie odhadnúť, akým veľkým. Po zmene vlády došlo k zmene na obrovskom počte postov. Tam sa vás nepýtajú na vašu prácu, vaše vzdelanie. Berie sa to plošne.“

Mnohí majú predstavu, že ak sa chcete dostať do vyššej pozície v štátnej správe, treba „známostí“. Za vás sa niekto zaručil, alebo ste niekoho poznali?

„O tom pochybujem. Ale určite sa nedajú vylúčiť také záležitosti, že si vás niekto z vedenia obľúbi. V zmysle, že tu niekto pracuje alebo má školu, akú nemá nikto iný. Vtedy môže byť váš rast oveľa rýchlejší.“

Počas vášho pôsobenia v Sekcii PPP projektov jej šéf Peter Havrilla podľa polície falšoval analýzu výstavby diaľnic cez PPP projekty. Boli výrazne drahšie, aj tak ich vláda schválila. Ako ste to vtedy vnímali?

„O tej kauze som sa dozvedel až z médií.“

Pozmenenú analýzu vláda schválila koncom marca, médiá o tom písali pár týždňov nato, hneď v apríli. Vtedy ste ešte pracovali na ministerstve.

„Predtým som ani netušil, že sa niečo také deje. Potom si poviete, že to je zvláštne. Morálne hodnotiť tých ľudí je zbytočné. Skôr to bol údiv. To sa stáva veľmi často, že sa dozviete závažné veci, o ktorých ste nevedeli.“

Neverili ste informáciám o falšovaní?

„To by som netvrdil. Ale vo vnútri nikto nevedel, či sa to naozaj stalo.“

Nepýtali ste sa na to šéfa Havrillu?

„Nie, nepýtal.“

Vtedy ste už boli šéfom odboru. Človek si predstavuje, že z takej pozície už vidíte viac do mechanizmov ministerstva.

„Bolo tam striktne oddelené, čo má kto na starosti. U nás to boli veci týkajúce sa environmentálnych záležitostí. Finančné toky boli vecou generálneho riaditeľa sekcie. Je ilúzia, že keď máte nejaký post, skutočne vidíte do všetkých vecí v rámci projektov.“

Odbor metodického riadenia projektov, ktorému ste šéfovali, nemal nič s PPP projektmi?

„Tie názvy sú mätúce. Podstatou bola právna agenda. Prichádzali listy, ktoré súviseli s NDS (Národná diaľničná spoločnosť, pozn. redakcie) a partnermi, a písali sme odpovede. Vo väčšine prípadov to bola právnická práca.“

Čo ako právnik hovoríte na to, že polícia zdokumentovala trestný čin, prokuratúra konanie zastavila s odôvodnením, že sa nestala žiadna ujma. Napriek tomu, že predraženie o 500 miliónov eur skresali na 29 miliónov a na základe toho mohla vláda rozhodnúť v prospech PPP projektov.

„Ako právnik by som povedal, že sa k tomu nevyjadrujem. A ako človek hovorím, že to je zvláštne.“

Neuvažovali ste nad tým, že by ste odišli z toho ministerstva, keď sa tam diali takéto veci?

„V tom momente mi to nenapadlo.“

S vtedajším ministrom dopravy Ľubomírom Vážnym ste sa stretávali?

„Stretol som sa s ním asi trikrát.“

Z informácií, ktoré ste získali počas pôsobenia na ministerstve, viete povedať, či je pán Vážny koňom Vladimíra Poóra?

„Tak to vôbec neviem. Raz som mu priniesol nejaké papiere na podpis, raz som sa zúčastnil rokovania o environmentálnych záležitostiach na trase Turany – Hubová a raz na nejakej vianočnej alebo mikulášskej akcii.“

Keď ste pracovali pre pána Vážneho a teraz potrebujete v Trnave pomoc od pána Poóra, možno by to vedel vybaviť.

„Pomoc od pána Poóra nepotrebujem. Očakával by som, že on, ako aj ktorýkoľvek iný subjekt, sa bude snažiť pomôcť mestu. Na ten vzťah týchto dvoch osôb môžem povedať len to, že som to čítal v médiách. Neviem o tom nič iné.“

Keď ste po roku 2010 hľadali v meste rôzne nevýhodné zmluvy, našli ste aj také, ktoré by sa týkali pána Poóra alebo iných veľkých podnikateľov?

„Práveže nie. Väčšina sa týkala tovarov alebo služieb dodávaných pre mesto. Keď fungujete ako aktivista, ľudia vám viac-menej anonymne dávajú tipy. Vyžiadame si informácie od mesta a robíme analýzu. Jediná veľká firma je Siemens. Zmluva na osvetlenie je myslím z roku 1998 má 31 dodatkov. Určite sa k nej vyjadrím hneď po nástupe do funkcie.“

Pokúsite sa ju zrušiť?

„Budeme sa snažiť dosiahnuť taký stav, ktorý by bol právne aj ekonomicky tolerovateľný.“

Čo hovoríte na zmluvu s Poórovou City Arénou, ktorá získala mestské pozemky pri štadióne za euro a štadión dostane do prenájmu na tridsať rokov za euro?

„To sú zmluvy, do ktorých teraz aktívne neviem vstupovať. Chcem ich analyzovať.“

Schválilo ich zastupiteľstvo.

„Vyjednávacia páka mohla byť využitá oveľa silnejšia a aktívnejšie. Za príjemný ústupok by som považoval zrekonštruovanie Kalokagatie, bývalého pionierskeho domu s priľahlým parčíkom, na rôzne detské aktivity. Tento typ rokovania mal prebehnúť už dávno, žiaľ, nestalo sa tak.“

 

brocka_smetie

Ako si vysvetľujete, že to odsúhlasilo 31 poslancov ­ jednohlasne?

„Možno im to nenapadlo. Určite mohli viac zatlačiť na pílu.“

Jeden z vašich kolegov z kandidátky bol už vtedy poslancom. Toho ste sa na to pýtali?

„Takto priamo ešte vôbec.“

Môžete za nových poslancov zaručiť, že budú hlasovať za program, pod ktorým sú podpísaní?

„Ja za nich neručím, oni ručia ľuďom, že spoločne budeme plniť program, pod ktorým sme podpísaní. Preto je náš program taký široký a má veľa  bodov, aby sme eliminovali trenice, ktoré, samozrejme, môžu vzniknúť. To je klasická mantra, že nezávislí sa nikdy na ničom nedohodnú, lebo sa hádajú. Mňa nezaujímajú hádky, ale výsledky.“

Máte mechanizmy, ako to zabezpečiť? Napríklad písomnú dohodu?

„Žiadnu písomnú dohodu nemáme. Len to, že sme boli schopní zhodnúť sa na programe po relatívne dlhých debatách a kompromisoch. Predpokladám, že to tak bude aj v zastupiteľstve.“

Ako ste sa dávali dohromady?

„Ukázalo sa to aj v kampani, že celý proces bol, nebudem tomu hovoriť živelný, ale prirodzený. Diali sa veci, ktoré do seba zapadali. Väčšinu tých ľudí som spoznal cez občianske združenie Lepšia Trnava. Ostatní sa postupne pripájali. Ak si pozriete fotky z akcií združenia, tie tváre sa často opakujú. To sú ľudia, ktorí so mnou pracujú najdlhšie.“

Kandidát Smeru Bystrík Stanko a kandidát pravice Ján Žitňanský sa v predvolebnej kampani navzájom vybíjali, na vás sa veľmi nesústredili. Kedy ste pochopili, že môžete vyhrať?

„Veril som tomu od začiatku.“

To sú také reči. Kedy naozaj?

„Úplne presná odpoveď je: keď začali prichádzať výsledky z volebných miestností. A keď bol po piatich miestnostiach náskok 50 percent, už som sa dostal do hladiny, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa to podarilo. To, čo som vôbec nevedel, bolo, aké množstvo poslancov prejde. V tom výsledok moje očakávania výrazne predčil.“

Nakoniec ste získali skoro toľko hlasov ako vaši dvaja najvážnejší protikandidáti a zároveň o tri tisícky hlasov viac ako doterajší primátor Vladimír Butko. Čo si myslíte, že zavážilo najviac?

„Jednak to, že som mal výsledky práce, ktorú neplatili ľudia. Som presvedčený, že moja snaha zlepšovať veci zavážila. Samozrejme, sú tam aj vonkajšie faktory ako frustrácia z aktuálneho systému, negatívne naladenie voči politickým stranám. Ale! Medzi kandidátmi bol kopec ľudí, ktorí boli nezávislí a neuspeli.“

Akú veľkú váhu by ste pripísali kauze predraženého CT prístroja v Piešťanoch?

„Keby som sa chcel hrať vulgárne s číslami, povedal by som, že je to jedna tretina až jedna polovica toho rozdielu medzi mnou a kandidátmi politických strán.“

Hovoríte, že vaša kampaň bola nízkonákladová, na viacerých miestach sa píše, že stála od desať­ do pätnásťtisíc eur. Na transparentnom účte je vidieť menej.

„Tam zatiaľ nie sú všetky platby.“

Ani vklady.

„Aktuálne vklady tam musia byť všetky. Jediný, ktorý tam nemá uvedeného vkladateľa, to je môj osobný vklad v banke pri pokladni. Keď tam peniaze vkladáte takto, nezobrazí sa meno. To bude vidieť pri konečnom zverejnení, máme na to účtovný doklad.“

Koľko ste vložili vy?

„Presné číslo v hlave nemám, ale na záver to nebude viac ako desaťtisíc eur. Ešte tam všetky nie sú, musím zaplatiť posledné faktúry, takže tam peniaze ešte vložím.“

Ten počiatočný vklad boli vaše úspory? Alebo sa zozbierali kamaráti?

„Na časť sa skladali kandidáti pod spoločným programom. Časť peňazí boli moje úspory a podporili ma aj rodičia. Niekoľko sto eur tvorili aj drobné príspevky podporovateľov.“

Aký bol príspevok jedného kandidáta, aby mohol ísť na spoločnú kandidátku?

„Nebola to podmienka. Ale keď sme rozpočítavali náklady na kampaň, ustálilo sa to na zhruba päťsto eurách na osobu. Jeden z kandidátov a dlhoročných členov Lepšej Trnavy, Tibor Pekarčík, dal päťtisíc eur, omnoho viac ako ostatní.“

Koľko peňazí dostala agentúra Cukru, ktorá vám robila kampaň? To nikde nie je.

„Všetko je zachytené zmluvne. Desaťtisíc bez DPH, teda spolu dvanásťtisíc eur.“

Na koho ste sa zamerali v kampani?

„Miestne politické strany šírili takú dezinformáciu, že som zameraný len na mladých, o starších sa nechcem starať, aby ma nevolili. Hovorili to aj v domovoch seniorov. Pritom v programe sme jasne ukázali, že máme aj témy pre seniorov.“

Koľko ľudí pred voľbami číta program kandidátov?

„Myslím si, že dosť veľa.“

A čo teda z vášho programu prilákalo starších ľudí? To, že namiesto mestských poslancov budú môcť využívať plaváreň oni?

„Ťažko povedať. Vôbec by som nepodceňoval počet mojich starších voličov. Prekáža im aj stagnácia. Staršie dámy, s ktorými sa stretnem na uliciach, mi často hovoria, že je potrebné, aby spomalené mesto zobrali do rúk mladí.“

 Čo bude vďaka vám o štyri roky v Trnave inak?

„Veľká časť programu je postavená tak, že aj keby sa s ním zastupiteľstvo nestotožnilo, ja zo svojej pozície alebo cez mestský úrad vieme zabezpečiť aspoň štart tej-ktorej agendy. Napríklad podpora dobrovoľníctva si určite bude vyžadovať dofinancovanie, ale metodická časť môže bežať na mestskom úrade. Nastavenie spolupráce s neziskovým sektorom, resp. s partnerským mestom – na to netreba peniaze.“

Skúste povedať konkrétne veci, ako napríklad chcete zvýšiť transparentnosť v mestských podnikoch, ktoré nezverejňujú informácie podľa zákona.

„Ja ako štatutárny orgán mesta mám veľký vplyv na to, ako mestské podniky riešia tieto veci. Nepredpokladám, že by sa v podnikoch, kde má mesto majetkový podiel, niekto staval proti týmto opatreniam. Čiže forma zverejňovania a možno kvalita informovania sa určite zlepší bez toho, aby som to potreboval konzultovať so zastupiteľstvom.“

Takže si pozvete šéfov podnikov na koberček alebo ich vymeníte?

„To je trošku predčasné. Určite dôjde k personálnym zmenám, ale teraz som občan bez právomocí, tak je predčasné o tom hovoriť.“

Prečo ste nesľubovali konkurzy na šéfov mestských podnikov?

„Lebo to chcem konzultovať s Transparency International a mestami, kde to už je zabehnuté. Jedna vec je hasiť nejakú situáciu dočasne, dôležité však bude obsadzovanie stoličiek naozaj kvalitnými ľuďmi. Necítim sa byť expertom v tejto oblasti.“

Kde nájde človek, ktorý chodí do práce alebo do školy a má svoje problémy, čas a chuť venovať sa dobrovoľníctvu?

„Na začiatku bola frustrácia, neskôr sa z toho stala vnútorná forma terapie. Pri dobrovoľníckej práci sa upokojíte, nepotrebujete myslieť na nič, čo vás čaká zajtra, hneď vidíte výsledok a často stretnete niekoho, koho pozitívne ovplyvníte. Stal sa z toho kolobeh, ktorý vám dáva energiu ísť ďalej. Som presvedčený, že o štyri roky sa angažovanosť obyvateľstva zlepší a v Trnave budeme mať jednu z vyšších účastí vo voľbách.“

bro

[tab: Ako sa stal z aktivistu primátor]

V Trnave boli komunálne voľby aj o súboji aktivistov a veľkej politiky. Prečítajte si, ako vznikala kampaň Petra Bročku.

„Pýtali sa nás, či už bol hipster, alebo sme ho z neho vyrobili počas kampane,“ hovorí pobavene Martina Slováková, majiteľka štúdia Cukru, ktoré šéfovalo kampani Petra Bročku. Ten sa ako jedno z najväčších prekvapení týchto komunálnych volieb stal prvým nezávislým primátorom Trnavy.

„Nevytvárali sme žiadne konštrukty. Len podporili to, čo tu už bolo, aký bol predtým,“ hovorí Slováková s tým, že budúci primátor za nimi neprišiel s nápadom, aby z neho spravili hipstera. „To slovo sa prirodzene šírilo medzi ľuďmi.“ Bradu aj klobúk nosil už skôr a bicykel, na ktorom všade jazdí, patril ešte jeho dedkovi. Je to model ESKA z roku 1938.

Najskôr logo mysleli ako fór, potom sa im však zapáčilo, hovorí Slováková o siluete bradatého mladíka. Dlhšie pracovali na tom, aký sklon má mať klobúk a aký tvar fúzy.

Namiesto bilbordov brigády

Ľudia z Cukru chceli ukázať, že kampaň sa dá robiť aj inak, nielen cez vyretušované tváre na bilbordoch. Spoľahli sa na to, že si Petra budú ľudia pamätať vďaka jeho dobrovoľníckym aktivitám.

Po voľbách 2010, v ktorých neúspešne kandidoval za poslanca, s brigádami na vyčistenie a skrášľovanie mesta neprestal. Založil združenie Lepšia Trnava a zorganizoval množstvo upratovacích brigád, staral sa o mestský park Kalvária, opravoval detské ihriská, ale aj upozorňoval na predražené nákupy a nevýhodné zmluvy. „Na začiatku som bol sám, postupne sa pridávali ďalší,“ hovorí Bročka.

S Martinou Slovákovou, ktorá založila svoju firmu pred dvomi rokmi ako 24-ročná a je trnavská lokálpatriotka, si ako ľudia hneď sadli. Už počas štúdia na VŠVU pracovala väčšinou pre nadácie a neziskovky, teraz už zamestnáva päť ľudí. „Celý príbeh s Petrom znie veľmi idealisticky a ľudia chcú počuť, čo je za tým. Naozaj tam však všetko zapadlo, robili sme niečo, čomu veríme, v priestore, ktorému veríme a ku ktorému máme silný vzťah, a chceme každý robiť niečo pre to, aby sa to miesto zlepšilo,“ hovorí.

Napriek tomu, že obaja študovali aj v Bratislave a Peter Bročka aj v Budapešti, opustiť Trnavu ich nelákalo. „Nemám rada vetu, že v Trnave zdochol pes, a toto je možnosť, ako pomôcť mesto oživiť, robiť z neho niečo, prihlásiť sa k nemu.“

Ako mu pusa narástla

V kampani sa primárne sústredili na mladých ľudí do 35 rokov, a aj preto prebiehala najmä na internete. Pre starších mali vytlačené letáky a stavili na kampaň od dverí k dverám.

Vychádzali aj z toho, že z 20-tisíc eur, ktoré mal Peter Bročka a jeho spolukandidáti na poslancov k dispozícii, by ani nemohli zaplatiť drahé bilbordy ako zabehnutí politici. Nakoniec ich mali len štyri. Jeden primátorský, dva s nezávislými kandidátmi a jeden komiksový. Všetky boli vytlačené na plachtách, preto ich mohli po voľbách hneď zvesiť, aby ďalšie týždne neobťažovali Trnavčanov. Teraz z nich v rámci recyklácie plánujú ušiť tašky.

Prejav s Petrom Bročkom špeciálne necvičili, občas dostal spätnú väzbu, aby to, čo hovorí, pôsobilo inak. „Keď v povolebnom štúdiu Zlatica Puškárová začala vetu chybou, že má 28 rokov a aký úžasný je jeho príbeh, Bročka len sucho odvetil: „Neviem, kde ste prišli na túto dezinterpretáciu,“ usmieva sa Martina Slováková. „Vtedy sme mu povedali, že by nemusel hovoriť, ako mu pusa narástla,“ uzatvára.

 

Na facebooku zas kolovali tri videá, ktoré ľudia masovo šírili. Protikandidáti takí silní neboli. Napríklad kandidátovi Smeru Bystríkovi Stankovi v priebehu pár dní pribudlo na jeho facebookovej stránke dvetisíc lajkov. „Keď sme sa však pozreli, odkiaľ je najčastejšie miesto pôvodu tých ľudí, bol tam Istanbul. Čiže všetko kúpené lajky a mŕtve duše,“ spomína Slováková. Na Bročku tiež podľa nej útočili falošní diskutéri, ktorí sa viceprimátora Stanka zastávali.

Nepomohol ani Zmajkovičovej ústup

Obaja protikandidáti reagovali na jednoznačné Bročkovo víťazstvo s údivom. Kým pravicový Ján Žitňanský hovoril o negatívnej kampani Petra Bročku, kandidát Smeru Bystrík Stanko uznal, že mu voľby prehrala veľká politika.

Kauza predraženého CT prístroja, ktorá sťala hlavu aj trnavskej šéfke Smeru Renáte Zmajkovičovej, vrcholila krátko pred voľbami. Nepomohlo ani to, že sa prestala zúčastňovať predvolebných akcií a tlačových konferencií, ktoré dovtedy absolvovala po jeho boku. A ani akcia pre dôchodcov v kultúrnom dome, na ktorú prišiel aj Senzus.

Keď sa Bročkov tím a jeho spontánne pozbieraní priaznivci počas volebnej noci dozvedeli, že odstupuje šéf parlamentu Pavol Paška, cítili sa, že sú súčasťou niečoho nového. Takej malej revolúcie.

[tab:END]

Teraz najčítanejšie