Extrémne zábavný film o tom, ako ľuďom prepne

V rozvinutej spoločnosti s tým musíte dennodenne zápasiť. Na úrade, keď vás x-krát vrátia od okienka so zle vyplneným tlačivom. Keď vám prídu exekvovať majetok pre čiernu cestu električkou kedysi v minulom storočí a pokutu navýšenú o honorár advokátov. Nad daňovým priznaním, keď si živo predstavíte, že za vaše dane idú obstarávať predražené CT-čka a diaľnice.

Alebo sa vo vás niečo zlomí, keď zistíte, že monopolný poskytovateľ pripojenia na internet svojvoľne predĺžil vašej zmluve viazanosť, vopred vám to neohlásil, za jej zmenu si účtuje absurdný poplatok a sťažnosti presmeruje na zdvorilo tupý robotický záznamník.

Každý človek má bod poníženia, keď mu nervy vytečú. Keď tie drobné, každodenné, rokmi nazbierané krivdy varom novej situácie prechádzajú do iného, výbušného skupenstva.

Nepríčetný masový vrah z Uherského Brodu nemusí byť jediný typ páchateľa, keď si v nás túžba po násilí nájde cestu na povrch cez tenkú vrstvu civilizácie – každý človek má prah, ale má ho nastavený rôzne.

Čo sa deje za ním, sú Divoké historky.

Najväčší argentínsky hit všetkých čias

„Byrokracia je systém perfektne navrhnutý tak, aby človeka unavil. Každý mu napokon podľahne a zaplatí. Jeho základom je zneužitie moci,“ hovorí pre Indiewire argentínsky režisér a scenárista šiestich čiernych poviedok Damián Szifron. Nečakaný ohlas filmu dokazuje, že trafil do čierneho.

Keby si účastníci anti-gorilích protestov mali vybrať jeden film do znaku, toto je tip pre nich. V Argentíne masy ľudí demonštrujú na ulici po násilnej vražde prokurátora Alberta Nismana, ktorý mohol doplatiť práve na rozkrývanie korupčných káuz vo vysokej politike.

Štatisticky mnohí z týchto demonštrantov museli byť v kine na Divokých historkách – táto čierna poviedková komédia je s počtom 3,5 milióna divákov najväčším argentínskym hitom všetkých čias. A nielen doma. Po projekcii na festivale v Cannes nasledovalo desať minúť potlesku postojačky.

Argentína dávno nie je krajinou lacných telenoviel – o tom, že má dostatočne zaujímavú kinematografiu, hovorí historicky siedma nominácia na Oscara (k víťazstvu to naposledy dotiahol pred šiestimi rokmi romantický thriller Tajomstvo jej očí). Teraz však svet môže vidieť, ako z filmu rastie kult.

Padajú prirovnania k Pulp Fiction 21. storočia, hoci podobnosť s gangsterkou 90. rokov sa končí zobrazeným násilím, úrovňou čierneho humoru a štruktúrou poviedok. Tie však Szifron na rozdiel od Quentina Tarantina nespojil do celku.

Filmy môžu zmeniť život

Argentínčan nemal ani štyridsať rokov a bol miestne úspešným televíznym režisérom, keď prišiel ten slávny nápad. Vlastne tých príbehov novinárom rozpráva hneď niekoľko – ako raz na ceste riešil konflikt s iným vodičom, fantázia začala pracovať, až vozidlo odstavil v strede púšte a začal písať poviedku.

Inokedy s manželkou prišli do reštaurácie a len čo im doniesli objednané jedlo, začali ich z podniku hnať s tým, že je záverečná. Filmár si chcel aspoň zobrať fľašu vína a vypiť ju demonštratívne na námestí, keď prišiel kuchár a strhla sa potýčka s výsledkom: natrhnuté ucho čašníka a privolaná polícia.

„Nikdy by som to o sebe nepovedal,“ spomínal pre The Associated Press. „Som veľký pacifista, prišlo to zvnútra.“

Keď mal deväť rokov, obdivoval Coppolovho Krstného otca. Americké žánrovky, najmä tie zo 70. rokov, hltal aj na filmovej škole v Buenos Aires, kým ostatní spolužiaci mali za vzor francúzsku novú vlnu.

Keď spomína, že šesť Divokých historiek napísal vo vani pri svetle sviečok, nemusíme tomu veriť, no k príbehom o pomste sa to akosi hodí.

„Myslím si, že filmy môžu zmeniť život. Poznám napríklad pár, ktorý šiel do kina na Madisonské mosty a v tom momente sa rozhodol pre rozvod,“ povedal štyridsiatnik pre Hollywood Reporter.

Kto má v rodine väčších mafiánov?

Výhodou Divokých historiek oproti mnohým poviedkovým skladačkám je, že netrpia kolísavou úrovňou. Diváci sa nad jednotlivými časťami prekárajú, ktorá z nich je iba dobrá a ktorá je geniálna.

Je to vrcholne zábavný film, ktorého jediné úskalie je v tom, že sa páči úplne každému. Nič tak nedokáže odradiť od diela ako zistenie, že ho chváli niekto, koho práve neznášate; cez toto sa treba preniesť.

A pritom si dobre všímať, že poviedky sú zábavné na povrchu, no pod tým sú – niekde iba podprahovo – aj nástrojom spoločenskej kritiky.

Ten, kto prvý v tomto filme stratí nervy, vždy patrí na nižšie priečky v spoločenskom rebríčku. Aj najmenej politická z poviedok má základ v tom, že jeden muž šoféruje klimatizované Audi a druhý má rozheganý črep. Aj navonok osobný motív ako nevera na svadbe sa končí pri tom, kto má väčších mafiánov v rodine.

Obraz skorumpovanej krajiny, kde platí na občanov dvojaký meter, možno nie je dobrou reklamou pre Argentínu, no režisér (ktorý žije v USA) zdôrazňuje, že dej sa môže odohrávať kdekoľvek. Motív s parkovaním napríklad v Bratislave.

Násilie je len dôsledkom krivdy, ktorá už predtým existovala v systéme. V tomto svetle sú Divoké historky skôr mrazivým výkričníkom, aby sme viac počúvali sociológov, ktorí tvrdia, že rastúca sociálna nerovnosť je nebezpečná, pretože raz vybuchne.

Akokoľvek je film nadčasový, asi je logické, že je taký populárny práve v ére vzrastajúcej frustrácie, extrémizmu a hnevu „na systém“, nech si pod tým demonštranti od New Yorku po Španielsko predstavujú čokoľvek.

Divoké historky zároveň veľmi svojsky potvrdzujú tisícročnú teóriu o tom, prečo radi počúvame/pozeráme príbehy. Pre očistnú katarziu, keď si môžeme vybiť všetky potlačené negatívne emócie.

V tomto je film nedostižný, pretože to umožňuje na jeden ťah šesťkrát.