Kam smerujú slovenské médiá?

Autor je politológ, Ústav medzinárodných vzťahov, Praha,
Fakulta sociálnych a ekonomických vied, UK, Bratislava

Porozumieť svetu slovenských mienkotvorných médií doteraz nebolo príliš náročné. Takmer kamkoľvek ste sa pozreli, všade vládol neoliberalizmus. Pred pár rokmi však došlo k ideologickému obratu na celom svete a táto vlna zasiahla aj Slovensko. Kam dnes smerujú slovenské médiá a čo to znamená pre radikálnu scénu?

Po Nežnej revolúcii sa zo štátu stalo synonymum diabla. Kam vstúpil, tam šíril korupciu a degeneráciu občianskej spoločnosti, naopak trh prinášal slobodu, efektivitu a prosperitu. Silná vláda bola súčasťou komunizmu a jej oslabenie znamenalo prekonanie neduhov bývalého režimu. Obhajcom neoliberalizmu sa darilo a diktovali ideológiu vtedajšej doby.

Neboli v tom sami. Medzinárodné organizácie podporovali protrhové sily a lokálni neoliberáli sa spojili so svojimi náprotivkami zo zahraničia. Boj proti ríši zla tak mohol pokračovať aj potom, ako táto ríša zmizla zo scény. Z ľavice sa v takzvanej slušnej spoločnosti stala nadávka.

Na Západe ľavica prehrávala ideologický súboj minimálne od osemdesiatych rokov. Takzvaná stratená dekáda (1980 – 1990) bola na globálnom Juhu dôsledkom vynútených neoliberálnych politík. V deväťdesiatych rokoch sa už dali vypozorovať prvé náznaky obratu a v roku 1998 Joseph Stiglitz, vtedajší šéfekonóm Svetovej banky, prišiel s postwashingtonským konsenzom, ktorý mal nahradiť ten neoliberálny washingtonský.

U nás v tom čase veľká časť Slovákov oslavovala pád Vladimíra Mečiara, po ktorom nasledovali protrhové reformy prvej Dzurindovej vlády. Zo slova „reforma“ sa stalo zaklínadlo, ktoré odzbrojovalo všetkých, ktorí by sa odvážili odporovať prosperite.

Krok doľava?

Ťažko povedať, kedy sa začala dominantná ideológia meniť a čo túto zmenu spôsobilo. Kniha o dejinách ideologických zmien po roku 1989 na Slovensku stále čaká na to, aby ju niekto napísal. Jedným z míľnikov by mohlo byť odstúpenie Martina M. Šimečku z pozície šéfredaktora denníka SME v roku 2006 pre, okrem iného, ideologickú odlišnosť medzi ním na jednej strane a majiteľom a niektorými ekonomickými redaktormi na strane druhej.

Odvtedy prešla dlhá cesta až k súčasnému ideologickému posunu mienkotvorných médií. Táto pozícia by sa dala najlepšie definovať ako nekoherentná a stredová. Neoliberálna ideológia je dávno za svojím zenitom, nie je však jasné, čo ju nahradí. V SME naďalej o voľnom trhu fantazíruje Peter Schutz, no ľavicovú socioekonomickú pozíciu tu niekedy obraňuje napríklad Michal Havran. V Denníku N Roman Pataj chváli štát a volá po vzniku ľavicovej strany, ktorá by nahradila xenofóbny a konzervatívny Smer. Komentáre Zuzany Kepplovej v SME a Jany Shemesh v Denníku N ukazujú, že v mainstreame silnejú aj feministické pozície. A napokon, boj proti rasizmu nie je pre tieto denníky len nástrojom na kritizovanie vlády, ale hoci bol aj súčasťou ich neoliberálnej ideológie, dnes je kľúčovým prvkom v debate o migrácii.

Ľavicová perspektíva prenikla dokonca aj do Hospodárskych novín. Napríklad vďaka grantu zo SlovakAidu sa tu človek dočíta o ekonomickom raste bez zvyšovania životnej úrovne, zvyšujúcich sa nerovnostiach v Brazílii alebo západných korporáciách ničiacich životné prostredie mimo svojich domovských krajín.

Je zrejmé, že týmto pár riadkom o súčasných ideologických trendoch chýbajú dôkladnejšie empirické dáta. Čo je dôležitejšie, zmena, ku ktorej – ako sa zdá – dochádza, ostáva v rámci stredného prúdu. Slušná ľavicová strana, po ktorej volá Pataj, má zabrániť vzniku slovenskej Syrizy, pretože tá by bola rovnako zlá ako naši neonacisti. Shemesh vo svojom feminizme ignoruje prepojenie sexizmu a kapitalizmu a boj proti antiimigrantskému rasizmu sa takmer nikdy nevenuje širším geopolitickým udalostiam, ktoré tiež stáli v pozadí migračných tokov.

Radikálna odpoveď?

A čo znamená tento posun pre radikálnu ľavicu na Slovensku? Najviac zo všetkého si bude vyžadovať vyjasnenie vlastnej pozície voči umiernenej ľavici. Jednoduché odmietnutie neoliberalizmu už nebude postačovať, ak nám majú v budúcnosti dominovať centristi argumentujúci v prospech apolitického štátu s dobrým vládnutím ponúkajúcim hodnotu za peniaze. Kritici kapitalizmu sa budú musieť vyrovnať s vierou, že kapitalizmus je možné skrotiť a že dokáže fungovať v prospech všetkých.

Radikálna antikapitalistická ľavica bude musieť kriticky reagovať na snahy o zavádzanie rôznych škandinávskych modelov alebo na tvrdenia, že kvalitné ekonomické inštitúcie zaisťujú efektívne výsledky. Radikálne feministky nájdu svojich oponentov nielen medzi konzervatívcami, ale aj medzi liberálnymi feministami. Budú musieť poukazovať napríklad na prepojenie neplatenej ženskej práce s korporátnymi ziskmi.

Radikálni ekológovia už nebudú bojovať s popieračmi klimatickej zmeny, ale budú sa musieť vyrovnať s environmentalistkami, ktoré veria, že moderné technológie a štátna regulácia nám zaistia bezproblémovú budúcnosť. Argument, že imperatív zisku vedie k ničeniu životného prostredia, tak bude treba neustále empiricky dokazovať, rovnako ako tvrdenie, že hospodársky rast je jednoducho neudržateľný.

Stručne povedané, ideologický boj bude mať oveľa viac odtieňov ako doteraz a bude musieť byť aj empiricky podkutejší. Nová ideologická konštelácia tak bude výzvou ako pre stredoprúdovú ľavicu, tak pre tú radikálnu.