Denník N

Hovorca futbalistov: Je naivné myslieť si, že športovec musí byť morálne vyššie

JURAJ ČURNÝ (na fotografii Tomáša Benedikoviča) sa narodil v roku 1966 v Levoči, do 18 rokov žil v Poprade, kde zmaturoval na gymnáziu. Roky moderoval hudobné relácie v rádiách Elán, Rock FM, Twist, Okey a Hey, stál pri vzniku pobočiek nadnárodných hudobných vydavateľstiev na Slovensku, pracoval vo vydavateľstvách BMG a neskôr Forza Music. Rok bol predsedom slovenskej pobočky Medzinárodnej federácie fonografického priemyslu, tri a pol roka bol aj vo výbore SOZA. V televízii Markíza spolupracuje na hudobnej relácii Chart Show, na plný úväzok je však tlačovým hovorcom a manažérom komunikácie Slovenského futbalového zväzu.
JURAJ ČURNÝ (na fotografii Tomáša Benedikoviča) sa narodil v roku 1966 v Levoči, do 18 rokov žil v Poprade, kde zmaturoval na gymnáziu. Roky moderoval hudobné relácie v rádiách Elán, Rock FM, Twist, Okey a Hey, stál pri vzniku pobočiek nadnárodných hudobných vydavateľstiev na Slovensku, pracoval vo vydavateľstvách BMG a neskôr Forza Music. Rok bol predsedom slovenskej pobočky Medzinárodnej federácie fonografického priemyslu, tri a pol roka bol aj vo výbore SOZA. V televízii Markíza spolupracuje na hudobnej relácii Chart Show, na plný úväzok je však tlačovým hovorcom a manažérom komunikácie Slovenského futbalového zväzu.

Reprezentačný káder vždy zodpovedá obrazu spoločnosti, tvrdí hovorca SFZ Juraj Čurný.

Pre mnohých bolo šokom, že ste sa od hudby presunuli k futbalu. Hovorca rozpráva len za iných, nemôže byť úplne otvorený, nie je to teda kariérny posun nižšie?

Tak to vôbec neberiem. Po 20 rokoch som sa už v rámci hudobného biznisu nemal kam posunúť. Uvedomil som si tiež, že v 45 rokoch je asi posledná šanca urobiť zásadnú profesnú zmenu. Rád pritom debatujem s novinármi, navyše populárna hudba a futbal majú tri spoločné črty.

Ktoré?

Každý na Slovensku si myslí, že im rozumie, že u nás sú nekvalitné a v zahraničí výborné, a že v oboch brandžiach sa zarábajú veľké a nezaslúžené peniaze. Stále teda pracujem s rovnakým princípom.

Ako na vás reagovali športoví novinári?

Spočiatku boli vydesení a prekvapení, čo chce na takej pozícii rozhlasový dídžej. Keďže som sa však netváril, že som zjedol všetku múdrosť sveta, rozprával som sa s nimi, počúval ich, zisťoval, čo potrebujú, a nakoniec sme si vybudovali nadštandardné vzťahy. Pochopil som, že mojou úlohou je robiť servis médiám.

Práve vy však máte opakované zlé skúsenosti s médiami a dávate to okato najavo nielen v diskusiách pod článkami, ale aj na Facebooku.

Nikto nie je dokonalý. Ani ja, ani novinári. Ak ma dnes oslovia, vždy ich prosím, aby mi moje odpovede dali autorizovať tak, že v článku vidím nielen svoju vlastnú, ale aj predchádzajúcu a nasledujúcu vetu.

Nie je totiž nič jednoduchšie, ako vytiahnuť si moju odpoveď, „priradiť“ ju do trochu iného kontextu a pozmeniť jej význam. Mojou ambíciou teda nie je vyvyšovať sa; ak však vidím, že novinár sa nezachoval ako profesionál, dám to otvorene najavo. To je celé.

Príklady?

Keď o mne redaktor SME pred rokmi napísal, že ako dramaturg Eurovízie som medzi finalistov presadil päť interpretov, ktorí sú zmluvne zviazaní s Forzou, kde som pracoval, musel som napísať šéfredaktorovi, že to je lož a žiadam tlačovú opravu. Neberiem to však osobne a nebudem tvrdiť, že všetci sú takí – patrí to k životu.

Na Facebooku som sa tiež dosť obul do redaktorky, ktorá písala pre bulvárny športový portál. Už po termíne požiadala o akreditáciu na vyhlásenie Futbalistu roka a napokon dva dni nič nenapísala, čo je v prípade internetu zvláštne.

Nakoniec vyšiel článok, kde sa zaoberala v zásade len tým, že Hamšík bol čudne oblečený a po scéne chodili starí 70- až 80-roční futbalisti. Slečna teda prišla nepripravená a problematike nerozumela, čo nešlo mlčky tolerovať. Nič to však nemení na tom, že väčšina novinárov je v pohode a viem si s nimi všetko vydiskutovať.

Nemám pocit, že sa to Weissovi a Šebovi prepieklo

Pri kauze futbalistov Weissa a Šeba nielen u mňa prevážil pocit, že ste obhajovali neobhájiteľné. Chýbalo jasné a okamžité dištancovanie sa od toho, ako sa hráči správali v podniku aj neskôr na sociálnych sieťach; naopak, kritizovali ste médiá. Myslíte si, že ste to komunikačne zvládli?

Život ma naučil, že kým dám nejaké stanovisko, potrebujem získať čo najviac informácií. Nie je totiž nič horšie, ako keď dáte na verejnosť odpoveď a potom sa ukáže, že niečo sa udialo inak.

Najviac ma prekvapilo, že poškodená strana (spevák Lyrik, ktorého zranila hodená stolička, pozn. autora) svoju skúsenosť automaticky zovšeobecňovala. Napísala totiž niečo v tom zmysle, že ak náhodou stretnete nejakých slovenských futbalových reprezentantov, majte sa pred nimi na pozore.

Weiss o ňom napísal, že feťák si potrebuje predať cédečká, tak využil, že on bol s Filipom Šebom v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Ironicky dodal „veľa šťastia, speváčik“.

To, čo napísal Vlado Weiss, som sám označil za absolútnu hlúposť. Nechcem sa však o tom ďalej baviť, lebo rozoberáme to, čo si nezaslúži až takú veľkú mediálnu pozornosť.

Ak sa im to prepečie, posúvame hranice.

Nemám pocit, že by sa im to prepieklo. Okrem toho je jasné, že Weiss nemal s hodenou stoličkou nič spoločné.

Hodil ju človek z jeho partie.

Nemám takú vedomosť, aby som to mohol tvrdiť s takou istotou. Na tom sa však nemusíme zhodnúť.

Pokúsili ste sa spojiť s majiteľom podniku? Ten tvrdil, že Weiss klame, ak hovorí, že bol na nesprávnom mieste a do šarvátky sa priplietol náhodou. Podľa neho sa Weiss aj s kamarátmi správal drzo k iným zákazníkom, z čoho vznikla bitka. Svedčiť o tom má video z ich záznamu, na ktorom vidieť, že Weiss spôsobil materiálne škody a agresívny bol aj k policajtom.

Lenže majiteľ sa vyjadril až po štyroch dňoch. Pre mňa je to zvláštne, lebo prvá informácia bola, že z incidentu žiadne kamerové záznamy nie sú. Zrazu boli?

Veď preto sa pýtam, či ste sa snažili pri zisťovaní informácií spojiť aj s majiteľom.

Ani on sa nás nepýtal, či o tom niečo vieme a čo si o tom myslíme. Nie som novinár.

Postupnosť bola nasledovná: médiá informovali o incidente, Weiss nazval zraneného feťákom a potom si aj so Šebom a ďalším kamarátom dali na Facebook fotku, kde si zapchávajú ústa, uši aj oči. Miesto toho, aby sa ospravedlnili a povedali, že ich to mrzí, robili si posmech z iných. Až keď tomu médiá nedali pokoj, prišlo od Weissa vágne ospravedlnenie. Preto sa mnohí pýtajú, či futbalový zväz reagoval dostatočne razantne.

Otázka miery je na diskusiu. Pre istú skupinu ľudí bude nedostatočné, nech futbalový zväz povie čokoľvek. My máme pocit, že sme sa k tomu vyjadrili pomerne jasne. Či to bolo neskoro, nechám na posúdení iných.

Trvám však na tom, že ani druhá strana sa nezachovala úplne kóšer, lebo prvý Lyrikov status bol zovšeobecňujúci a vyvolal afektívnu reakciu Vlada Weissa.

U toho, komu práve rozbili hlavu, skratovú reakciu pochopím skôr ako u reprezentanta a vzoru pre mládež.

Aj Lyrik je vzorom pre mládež. A opakujem: Weiss mu hlavu nerozbil.

Urobil to chlap z jeho partie a ani Weiss sa nesprával normálne.

Neviem, či bol z jeho partie. Keď niekam, a nielen o štvrtej ráno, idú dvaja známi ľudia, je logické, že na nich budú mávať a pripájať sa k nim fanúšikovia. Dodnes si pamätám najslávnejšie časy Rock FM rádia, keď na mňa v Poprade rukami ukazovali ľudia, a to ma možno videli len v nejakom časopise.

Logicky sa teda mohlo stať aj to, že sa k futbalistom niekto pripojil a hlásil sa k nim, lebo sa chcel na chvíľu stať súčasťou ich popularity. Netrúfam si povedať, či tí, čo speváka zranili, hoci prišli do podniku s futbalistami, boli naozaj súčasťou partie.

Neostáva mi iné, ako opäť citovať majiteľa podniku: „Weiss sa spolu s kamarátmi drzo správali k iným čakajúcim zákazníkom, z čoho nakoniec vznikla aj bitka.“ Tvrdí, že aj on spôsobil materiálne škody a agresívne sa správal k policajtom.

Z videa, ktoré som videl, žiadna škoda, ktorú mal spôsobiť, nevyplýva. V čase incidentu ani nebol v zábere – dostal sa doň, až keď prišli policajti a začali to riešiť. Navrhujem však, aby sme sa o tom už nebavili, lebo rozpitvávame maličkosti.

Beriem váš názor, že sme možno nereagovali dostatočne a že by sme možno mali inak nastaviť zväzovú politiku voči hráčom, aby to vyhovovalo aj predstavám iných ľudí. Rešpektujem to.

Je naivné myslieť si, že športovec musí byť morálne vyššie ako ostatní

Nevyťahoval by som to, keby výčinov nebolo viac – Stoch a jeho správanie plus alkohol za volantom, Weiss a urážky novinárov, časť reprezentácie do 21 rokov, ktorá opitá rozbíja hotel popri využívaní služieb prostitútok, močí do pohárov a zviaže strážnika. Hovorili ste na zväze aj o tom, ako tomu v budúcnosti zabrániť?

Tieto veci sa stávajú aj vo svete, takže nemá zmysel, aby sme za každú cenu pripravovali nejakú koncepciu výchovy hráčov k slušnému správaniu. Platí, čo povedal prezident zväzu – sú to dospelí ľudia, ktorí zodpovedajú za svoje činy sami.

Nie sme v pozícii ich vychovávateľov ani sa do nej nechceme dostať, lebo nám neprináleží. Našou úlohou je najmä sprostredkúvať verejnosti aj zdanlivo nenápadné, ale podstatné skutočnosti, lebo si pamätám, ako pobúrene reagovala, že čo robí futbalista o štvrtej ráno v bare. Jednak nešlo o bar, ale o fastfood, jednak hráči mali dovolenky.

Že sa šli zabaviť, im médiá nevyčítali, zaoberali sa len ich správaním.

Médiá však spustili tú lavínu. Hlavné je totiž posolstvo, ktoré plynie z titulku a perexu; mnohí čitatelia potom fungujú ako neriadené strely, hoci to už médiá ovplyvniť nemôžu. Ide o to, ako nastavia základný smer.

Hádam sa zhodneme na tom, že bolo správne, aby o tom médiá informovali.

Proti tomu nič nemám, žiadam však, aby uvádzali všetky veci, ktoré s tým sú spojené, a teda aj názory druhej strany. Na tom budem vždy trvať.

Futbalový zväz aj hráčov predsa médiá oslovili.

Skúsenosť ma naučila, že ak sa stane „malér“, rieši sa minimálne tri dni. Sme už pripravení na to, že v prvý deň príde návnada, kde sa čaká, ako zareagujeme, a až v ďalšie dni pribudnú hlavné zistenia, ktoré majú k dispozícii najmä bulvárne médiá. S tým však počítame.

Futbal je pritom len obrazom spoločnosti. Je naivné si myslieť, že ak je niekto športovec, musí byť automaticky morálne vyššie ako bežná slovenská populácia. Vzorka futbalistov teda len zodpovedá vzorke ostatných ľudí.

Stotožňujete sa s trénerom Kozákom, ktorý tvrdí, že niektorí slávu nezvládajú, lebo ich v mladosti držali príliš nakrátko, a keď ich vypustili do sveta, zomlela ich kombinácia peňazí a toho, že zrazu spoznávajú aj iné veci ako futbal?

Ja sa im vôbec nečudujem. To isté som zažil aj pri interpretoch populárnej hudby, a to len v rámci Slovenska. Keď hráte v malých kluboch pre 100 ľudí a zrazu ste na pódiu v hale pre 6000 ľudí, pričom tí plnia všetky vaše povely, zamáva to s každým.

Stával som len na bokoch tých pódií a videl som, aká šialená energia ide z publika na spevákov a čo všetko si oni s nimi môžu dovoliť urobiť.

Futbalisti sú v podobnej pozícii, veď tí najlepší hrávajú pred desaťtisícmi ľudí a za dobrý výkon ich majú až za polobohov. S kým by to nezamávalo? Bežný človek s niečím takým nikdy nepríde do kontaktu, takže to len ťažko pochopí.

S mnohými to nezamáva tak, že sa zbláznia. Keď posledný federálny titul vyhral Slovan, chodili naň desiatky tisíc ľudí. Dubovský, Glonek či ďalší ostali normálni, a to hrávali aj s AC Miláno či Realom Madrid.

Veď preto som hovoril, že reprezentačný káder vždy zodpovedá obrazu spoločnosti. Sú hráči, ktorí to zvládnu, kým iní to až tak dobre nedokážu – tak je to však aj v bežnom živote. Nikdy nebudete mať naklonovaných 11 ideálnych futbalistov, ktorí budú skvelí po hernej aj charakterovej stránke.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Futbalisti vyvádzali aj v minulosti, len neexistoval bulvár

Prečo máme z našich daní financovať policajné manévre okolo zápasov typu Slovan – Trnava? Nemali by si to kluby financovať sami?

A keď na Slovensko príde pápež a v pozore sú všetky policajné zložky, z akých daní to ide?

Z našich, ale pápež nie je súkromná firma.

 A keď odborári počas demonštrácie zablokujú všetky priechody a rieši to polícia? A keď robí demonštráciu politická strana? Túto argumentáciu teda neberiem, hoci rozumiem, že ľudia môžu byť z toho frustrovaní a že futbalisti či fanúšikovia sa niekedy nesprávajú, ako si oni predstavujú. Spájať mi to však príde nezmyselné.

Čo sa vám ako hovorcovi riešilo najťažšie?

Na nič hrozné si za tie štyri roky nespomínam, nočné mory teda nemám. Asi vám však nemusím zdôrazňovať, že najhoršie sa komunikuje o „maléroch“, lebo len ťažko sa vysvetľuje niečo, čo nie je zlučiteľné s normálnym správaním reprezentanta.

Tam by som to však rozdelil na dve kategórie: iné je, ak ktosi niečo vyvedie počas nášho zrazu, keď je pod našou kuratelou, a iné, ak sa to udeje v jeho voľnom čase. Na to máme obmedzený dosah, hoci také správanie neschvaľujeme. Verejne ho odsúdime, určite sa však zaň nebudeme cítiť zodpovední.

Viete, čo je najhoršie? Že reprezentácia do 21 rokov za posledné dva kvalifikačné cykly ukázala pokrok a zaradila sa medzi 14 najlepších tímov Európy. Lenže ak si ju dáte do vyhľadávača, vyskočí vám najskôr 20 odkazov na to, čo sa stalo v seneckom hoteli.

Čo s tým?

Neteší nás to, spôsobuje nám to škody, ale rozhodne nejde o to najpodstatnejšie z jej histórie. Mávame tiež pravidelné stretnutia s legendami nášho futbalu. Nezanedbateľná časť debaty sa počas nich venuje tomu, čo všetko povyvádzali oni vo svojej mladosti.

Keby sa im to stalo dnes, boli by ich plné titulky. Vlastne mali šťastie, že neexistoval bulvár. Ak sa teda aj niečo stalo, nemuselo to riešiť celé Slovensko.

Riešilo, napríklad Jozefa Adamca mnohí nenazývali inak ako „večný hriešnik“. Veľa sa o ňom písalo aj vtedy, keď po prílete zo šampionátu z Mexika na letisku napadol novinára, ktorý ho kritizoval.

Pre nás je prioritná športová stránka. Ak sa však stane to, čo nie je v poriadku, nemáme problém to priznať a vyrovnať sa s tým. Nikdy však nebudem súhlasiť s tým, aby práve toto bolo najpodstatnejšie v rámci výstupov o práci nášho tímu.

Ceny lístkov sme neprehnali, veci majú svoju hodnotu

Tréner Kozák bol nepríjemne prekvapený, prečo na priateľský zápas s Fínskom prišlo málo ľudí. Časť z nich hnevali ceny lístkov. Je 12 až 24 € za taký zápas adekvátnych? Fínsko nie je Argentína.

Z môjho pohľadu sa ceny lístkov neprepálili, ľudí chceme naučiť, že veci majú svoju hodnotu. Možno sme však také ceny nastavili priskoro, hoci trvám na tom, že nie sú prehnané najmä v kontexte toho, čo reprezentácia minulý rok dosiahla. Koľko zápasov pritom za rok odohrá doma? Štyri či päť?

Napriek tomu sme však vypočuli hlas ľudu a na terajší marcový dvojzápas s Luxemburskom a Českom bolo možné kúpiť si permanentky za 15 až 25 eur. Kto teda chcel, mal možnosť – lacnejšie sa to už urobiť nedá.

Teraz sa pritom môže stať opak: lístky sa rýchlo vypredajú a ľudia nám budú vyčítať, že už nie sú. Alebo sa udeje to, čo pri zápase so Španielskom: lístky stáli 25 a 50 € a na internete ich priekupníci predávali za 150 až 200 €.

Futbal sa vraj hrá pre ľudí. Vie sa, koľko stál kluby jeden návštevník najvyššej ligy, teda aký bol pomer celkových výdavkov všetkých klubov vydelený počtom divákov za sezónu? Slovan pred 600 ľuďmi je hanba.

Takéto prepočty nemáme, ale ak si vytiahnete jeden extrémny údaj, ktorý vznikol v konkrétnej situácii, a budete ho brať ako relevantný, dostanete sa do absurdnej polohy.

Lebo potom zase ja môžem povedať, že v Trenčíne na štadión, ktorý je oveľa horší ako bratislavské Pasienky, chodí štandardne 3000 ľudí, a keby bol väčší, chodilo by ich aj viac.

Návštevnosť ligy predsa dlhodobo klesá. Slovan som spomenul len preto, lebo mi napadol ako prvý vzhľadom na to, že som tam kedysi osobne zažíval návštevy 30- až 40-tisíc ľudí.

Tak potom si zoberme hokej, kde sú návštevnosti ešte nižšie.

Keby som robil rozhovor s hovorcom SZĽH, spýtal by som sa jeho.

Ide o výzvu pre všetkých, aby sme tento trend zvrátili, pričom sa musí zmeniť aj prostredie. Paradoxne to ukázala aj bratislavská predražená hokejová hala – ak máte pekné prostredie, ľudia prídu aj na klub, ktorý je posledný v tabuľke. Ak sa to navyše podporí kvalitnou hrou, prečo by ho ignorovali?

Ukážkový príklad je v Poprade, kde sme postavili ďalšie národné tréningové centrum. A teraz tam na futbal, hoci sa hrá druhá liga, chodí viac ľudí ako na hokej, pričom Poprad bol vždy hokejové mesto.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Hádam sa aj s ultras

O tom, že na štadiónoch sa deje násilie, počuť tam vulgárne a rasistické pokriky, sa vie desiatky rokov. Nevyhovárajme sa, že sa to dá zmeniť len novými štadiónmi. Nie je normálne, že v Trnave či Bratislave nastúpia na vlak aj bandy vagabundov a musia pri tom byť policajti, potom tých ľudí ťažkoodenci sprevádzajú na štadión a zase späť na stanicu.

Videli ste, čo sa stalo v Paríži, keď tam prišli fanúšikovia Chelsea? A čo sa stalo v Kolíne nad Rýnom? Tomuto sa naozaj nedá úplne zabrániť. Ak s tým majú problémy krajiny ako Anglicko či Nemecko, netvárme sa, že len my sme tu zaspali.

Za tie roky by som očakával posun.

Je to na dobrej ceste, len to nebude hneď. Nikdy by som tiež nechcel skĺznuť do toho, že fanúšikov na štadiónoch budeme brať ako našich nepriateľov alebo niekoho, s kým máme bojovať. Silné vyjadrenia ako „vagabundi“ podľa mňa asi nie sú najšťastnejším začiatkom, ak chcete niečo riešiť.

Nezovšeobecňujem, len pripomínam aj ich existenciu. Dá sa ľahko podoprieť videami z ligy. Voľačo som si na tribúnach Slovana, Interu a Trnavy odsedel a o tom, čo dokážu na tribúnach ultras, fašisti či skinheadi, čosi viem. Nehrajme sa teda na to, že na futbal nechodia aj takí a že nemáme známych, ktorí naň prestali chodiť, lebo sa tam boja vziať deti.

Áno, chodia tam aj takí. Hádam sa o tom dokonca aj s ultras, ale ja takých ľudí označujem skôr za neprispôsobivých účastníkov futbalových stretnutí.

Lebo ako hovorca ste diplomat.

Podľa mňa je môj termín dobrý, lebo oni mi stále tvrdia, že sú fanúšikovia. Lenže nie sú – aspoň ja si pod tým predstavujem niečo iné.

Kedy začnú fungovať kamerové systémy, ktoré recidivistov identifikujú a bude sa dať zabrániť ich opakovanému vstupu na štadióny? Hovorí sa o tom roky.

Pracujeme na tom, súvisí to s modernizáciou štadiónov. Je schválená smernica, ktorá sa týka infraštruktúry, a kto v najvyššej súťaži nebude spĺňať jej kritériá (vrátane kvalitného kamerového systému), nebude môcť súťažiť. Prestanú sa na to udeľovať aj výnimky.

V minulosti sa totiž prižmurovali oči a bral sa ohľad na miestne špecifiká, ale čím viac výnimiek sa udelilo, tým to bolo horšie. Nastaviť pravidlá je ťažké, trvať na ich dodržiavaní ešte ťažšie.

Máme pritom aj pozitívne príklady: Žilina trvala na pravidlách a akýchkoľvek neprispôsobivých fanúšikov zo zápasov vytlačila. Problém je, že sa jej nepodarilo pritiahnuť iných. Ak však bude pokračovať vo výkonoch ako z jesene, nemám obavy ani v tomto.

Kedy tu opäť dokážeme vypredať väčší štadión na ligové derby?

Pokojne sa to môže stať už o dva roky. Nový štadión v Trnave významne pohne so všetkým, lebo pozitívne príklady ťahajú aj ostatných. Samozrejme, Trnava musí hrať o titul a predvádzať príťažlivý futbal. To automaticky nabudí aj jej konkurentov ako Žilina, Trenčín či Slovan. Pomôcť môžu aj výsledky reprezentácie.

Uvažuje zväz o spoločnej lige s Českom?

To je veľmi ďaleko, poďme radšej postupnými krokmi. Najrealistickejším z nich je vytvorenie súťaže, kde by sa stretli obaja víťazi pohárov a hrali o československý pohár.

My aj Česko totiž máme problém so Superpohárom, ktorý by mal hrať majster ligy s pohárovým víťazom. Tri roky sme ho u nás nemali, lebo obe trofeje vyhral jeden klub. Súťaž, ktorá sa nehrá každoročne, potom stráca zmysel.

Po MS v Juhoafrickej republike sa hovorilo, že veľká časť prémií pôjde na mládež a do regiónov, aby sa neprerušila kontinuita. Miesto 40 percent sa však na hráčov a funkcionárov za starého vedenia rozhádzalo až vyše 77 percent – potvrdil to súčasný šéf Kováčik. Vyzerá to tak, že opäť postúpime na veľký šampionát. Nehrozí, že peniaze sa zase prešustrujú?

Nie, lebo sme absolútne pripravení urobiť to inak. Peniaze získané za prípadný postup sa podľa zmluvy rozdelia na tri približne rovnaké časti, pričom – a teraz budem citovať príslušné uznesenie Výkonného výboru SFZ, ktorý o tom rozhodol 7. októbra 2014 – jedna tretina bude určená na odmeny pre hráčov a realizačný tím, tretina na činnosť SFZ a tretina na pokrytie nákladov SFZ.

Kde zostali regióny a mládež?

V tretine na činnosť SFZ. To sú peniaze priamo na rozvoj futbalu v regiónoch, nejde teda o náklady na platy funkcionárov zväzu ani nič podobné.

Poliaci mali kvalitnejšie hudobné vysielanie ako Rakúšania

Roky ste sa pohybovali  v hudobnej brandži. Kdesi ste povedali, že najviac vás ovplyvnili kapely U2, Depeche Mode a The Cure. Vtedy ešte, logicky, na platniach a kazetách.

Okrajovo ma formoval už Fero Hora a relácia Hudobný glóbus. Oveľa viac mi však dalo vysielanie poľských rozhlasových staníc, ktoré v prvej polovici 80. rokov napriek tamojšiemu výnimočnému stavu slobodne púšťali akúkoľvek západnú hudbu.

Tak sa stalo, že ste si vypočuli celý album Jeana Michela Jarreho a moderátori dokonca vopred povedali, koľko minút to potrvá, aby ste si mohli nastaviť správne kazety na nahrávanie.

Neskôr som šiel na vysokú školu do Bratislavy, no dodnes tvrdím, že Poliaci mali rozhodne kvalitnejšie hudobné vysielanie ako Rakúšania. Pokojne za jeden večer pustili aj tri celé nové platne od A až po Z vrátane Pink Floydu a jeho skladby, v ktorej sa spieva, že „Brezhnev took Afghanistan“. Boli to veci, ktoré u nás pre cenzúru nemali šancu prejsť.

Ako sa prejavovala, keď ste začínali v Slovenskom rozhlase?

Trebárs tak, že na platni Zvonky, zvoňte od skupiny Prúdy, konkrétne na jej pôvodnom vydaní z roku 1969, bola pri pesničke Balada o smutnom Jánovi poznámka „Nepúšťať – Palach!“ Bolo to komické, lebo tá skladba vznikla ešte rok pred Palachovou smrťou.

Vlastne ste neboli odkázaný na nákupy západnej hudby na burzách.

Kto chcel mať kvalitné nahrávky priamo z originálu, ten na ne chodil – ani ja som sa im nevyhýbal. Fungovalo to však najmä tak, že každý, kto pracoval napríklad v internátnom rozhlasovom štúdiu (IRŠ) na vysokoškolskom internáte a mal zdroje kvalitnej hudby, tak ich aj využíval.

Rok som trebárs býval v technickej miestnosti IRŠ v Mlynskej doline, kde som mohol nahrávať, koľko som chcel. Keď niekto priniesol platne, robil som z nich kópie na klasické kotúčové pásky.

V porovnaní s dneškom šlo o obdobie, keď sa za hudbu ešte platilo.

Aj vtedy platil len niekto; týkalo sa to však len zahraničnej hudby, ktorá sa normálnym spôsobom nedala zohnať. Ktosi teda kúpil originál a potom ho buď bezplatne, alebo za minimálny poplatok posúval ďalej na kopírovanie.

Niektoré západné albumy licenčne vydával aj Opus. Boli na to konkrétne kritériá?

Stálo to najmä na vkuse a odvahe hudobných redaktorov, ktorí vyberali z ponuky svetových vydavateľstiev. Zväčša šlo o zdatných ľudí, napríklad Opus v polovici 80. rokov vydal platne Kate Bush, Davida Bowieho, U2 a ďalších.

Keďže licenčných vydaní bolo pomerne málo, vyberala sa naozaj najmä kvalita, lebo na Západe vychádzalo aj množstvo braku, na čo si dnes takmer nik nespomenie.

Paradoxná situácia nastala v prípade skupiny ABBA. V Československu totiž vyšli všetky jej platne, kapela však potom podporila poľskú Solidaritu a odvtedy platil zákaz púšťať ju v našich médiách.

Slovenské nahrávky mali oveľa lepší zvuk ako české

V ČSSR boli tri vydavateľstvá – Supraphon, Panton a Opus. O tom, kto dostane možnosť nahrať platňu, rozhodovali najmä dlhodobé edičné plány, alebo sa používal aj rozum?

Nefungovalo to ako priemysel, kde sa dali naplánovať presné vstupy a výstupy a nič medzi tým. Napríklad Tublatanka nahrala prvý album len preto, lebo z pôvodného edičného plánu práve vypadla iná kapela.

Legenda hovorí, ako tomu pomohlo aj to, že redaktor Opusu videl nastriekaný obrovský nápis s názvom kapely na schodoch pri obchodnom dome Prior.

Opus v 80. rokoch budoval svoje digitálne štúdiá a mal výborný manažment. Vedel vyberať interpretov, z ktorých sa postupne stávali hviezdy, pričom bol pomerne pružný aj v obchodnej politike.

V čom sa to prejavovalo?

V tom, že od nahratia po vydanie platne neubehol rok, ako sa to bežne stávalo Supraphonu. Práve Opus urýchlil a znásobil obrovský nástup slovenskej populárnej hudby v 80. rokoch – kapely tu pritom mali objektívne lepšie podmienky ako v Česku.

Tunajšie albumy mali až na malé výnimky dokonca oveľa lepší zvuk ako nahrávky porovnateľných českých interpretov. Počuť sa to dá aj dnes, stačí si ich pustiť za sebou.

Kto za tým stál?

Kvalitní zvukári. Prispel k tomu aj fakt, že naši interpreti boli priamo konfrontovaní so zvukom nahrávok, ktoré počuli z rakúskych rozhlasových a televíznych staníc. Ak si chceli udržiavať úroveň, museli sa porovnávať so Západom.

Ak však niekto žil v Prahe, nebol takejto dennodennej konfrontácii vystavený. Nie je náhoda, že v Česku prišla so zaujímavým a moderným zvukom práve skupina Oceán z Českých Budějovíc, kde bol tiež prístup k rakúskym programom.

Bol počet divákov rakúskych staníc v 80. rokoch významný?

Jeden z najväčších predajov rakúskeho komunistického denníka Volksstimme bol práve v Bratislave. Spôsobovalo to víkendové vydanie, kde zverejňovali programy rakúskych televízií. V predajniach zahraničnej tlače naň pravidelne stáli rady.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Pre kapely bolo vždy ľahšie nadávať pri pive, ako zdolávať prekážky

Vtedajšie predaje slovenských albumov sú z dnešného pohľadu šialené, Elán predal z jedného až 600-tisíc kusov.

Áno, z albumu Detektívka.

Platne v státisícoch však predávali aj iné kapely. Bol za tým nedostatok ponuky zo Západu, alebo to ovplyvňovali najmä iné faktory?

Bola za tým kombinácia viacerých vecí, primárny však bol nedostatok ponuky. Ak ste vedeli, že Opus vydá za rok len osem a Supraphon dvanásť nových albumov zo Západu za ceny, ktoré neboli nijako horibilné, lebo stáli 80 alebo 120 korún, neuspokojilo vás to. Na burzách pritom porovnateľné originálne albumy stáli aj 300 korún pri priemernom plate 2000 korún.

Na druhej strane slovenské kapely, ktoré predávali také čísla, zjavne chytili všetky možné hudobné, módne aj generačné vlny. Predávať státisíce albumov je totiž neuveriteľné aj za predpokladu, že úplne vylúčite konkurenciu – nedokážete to dokonca ani pomocou megaveľkej kampane.

Kam smerujete?

K tomu, že tvorba našich interpretov musela publikum osloviť až tak veľmi, že to tu kompletne prevalcovali. Kapely totiž na sebe naozaj makali, vyvíjali sa, takže Elán z roku 1987 neznel ako Elán z rokov 1984 či 1981.

Predaje navyše kapely významne podporovali koncertovaním na nekonečných šnúrach. Bežne hrávali 100 až 150 koncertov ročne, boli teda stále na očiach. Kto zažil koncert, chcel mať album aj doma, jednoducho to patrilo k životnému štýlu.

Viaceré kapely za socializmu z garáží kričali, že keby mali možnosť, ukázali by, ako sa to má robiť. Režim padol a zväčša neukázali. Prečo?

Lebo ich tvorba pravdepodobne nebola taká silná, aby prerazila. V predchádzajúcom režime totiž síce existovali isté obmedzenia, ale nie až také, aby sa nedali prekonať. Keby mali dostatočne silný repertoár a vôľu, prerazili by už vtedy.

Vždy však bolo ľahšie nadávať pri pive, ako sa pokúsiť prekonať prekážky. Je to však veľmi individuálne, nechcem plošne generalizovať, lebo pri inej zhode okolností a v ideálnych podmienkach by možno niektoré kapely prerazili.

Dá sa dokázať, že to bolo najmä o vôli a silnom repertoári?

Dá. Napríklad tým, že keď padli ideologické bariéry, ukázalo sa, že interpreti, ktorí u ľudí fungovali v predchádzajúcom režime, v pohode zabodovali aj v tom novom. Vtedy už pritom nerozhodovala politika, ale len ľudia.

Ďalším dôkazom je pre mňa skupina Vidiek. Patrila k mnohým z tých, čo dlho fungovali v rámci undergroundu, lenže potom prišla s takou silnou pesničkou, a za ňou s druhou, že sa odtiaľ dokázala vymaniť. A hneď za tým nasledoval aj silný album. Keď totiž Opus zacítil, že by z toho mohol byť predajný artikel, správal sa veľmi pragmaticky.

V akej miere pomáhali hudobné relácie typu Triangel, 5xP, 13 na hojdačke či Formule POP?

Veľmi, pričom dominantnú úlohu zohrával Triangel. Bola to celoštátna televízna relácia, navyše sa robila pomerne moderne, keďže mala šťastie na výborného dramaturga Vlada Juhanesoviča.

Vznikali tak hity, ktoré zo dňa na deň prevalcovali celé Československo. Jasným dôkazom je už aj spomínaný Vidiek: nik o ňom takmer nič nevedel, ale keď sa do Triangla nasadil naivno-dadaistický klip Vidiečan, zrazu bol Janko Kuric hviezdou.

V prvej polovici 80. rokov zase významnú rolu zohrávala relácia 5xP (názov znamenal Päť pekných pesničiek pre potešenie). Fór bol v tom, že sa v nej inšpirovali klipmi z rakúskej televízie, keďže MTV u nás v tom čase nemohol sledovať takmer nik s výnimkou Jara Filipa, ktorý si ako jeden z prvých zadovážil satelit.

Keď potom interpreti videli v rakúskom vysielaní napríklad Falcov klip k skladbe Rock Me Amadeus, aspoň sa snažili priblížiť k tomu, aby to vyzeralo podobne zaujímavo. Už im nestačilo iba mechanicky nasnímať kapelu, ako imituje hranie pred kamerami.

Prečo sa vo veľkom predáva aj zlá hudba?

Lebo 90 percent ľudí vníma hudbu výhradne pocitovo a riešia len jedinú otázku – páči sa mi to, alebo nie? Dokonca si to ani nepotrebujú zdôvodňovať.

Raz sa im to páči a hotovo, niekto ich v danej chvíli oslovil a iný v tom neuspel. V predaji a úspešnosti hudby totiž nefunguje matematika typu „toľko vložíš a toľko zarobíš“. Takto to nefunguje ani vo svete.

Keď sa sem po páde režimu začala masívne dovážať hudba zo Západu, boli naši speváci veľmi šokovaní pádom svojich predajov?

Tie zmeny boli také rýchle, že to ani nemal šancu nik podrobne riešiť, navyše podmienky predtým naozaj neboli regulárne a predaje platní boli abnormálne. Nik predsa nemohol reálne očakávať, že znovu predá 600-tisíc albumov, taký predaj bol anomália. Štandardne sa totiž z top albumov predávalo 100- až 200-tisíc kusov.

Veci po revolúcii sa okrem toho diali za behu, viacerí umelci prerušili spevácku kariéru a začali podnikať, niektorí sa preorientovali na iné veci, napríklad Meky Žbirka a Peter Nagy začali robiť moderátorov.

Nespomínam si teda, že by niekto lamentoval, ako sa trh prepadol a on zrazu predáva málo. Všetci riešili skôr vznik nových súkromných rádií, bulváru, samostatného štátu a to, že prišiel Mečiar.

Mnohí muzikanti mi tvrdili, že za najstrašnejšie obdobie považujú prvú polovicu 90. rokov a nástup dancefloorovej vlny.

Bola síce veľmi intenzívna, ale rýchlo sa vytratila. Všade na svete sa občas stane, že príde krátke obdobie špecifického žánru, ktorý vystrelí, no osloví najmenej stabilné publikum. To sa totiž okamžite presunie za najbližšou módnou vlnou.

Áno, živá hudba šla vtedy do úzadia a všetko ovládli tanečné europopové projekty, ale tak, ako rýchlo vystrelili, tak rýchlo aj zmizli.

Stačila by hrdosť na to, čo vieme robiť, a hrali by sa slovenské skladby

V rádiách ste pracovali v čase, keď o hudbe, ktorú pustia, nerozhodovali call-outy ani formáty. Kto bol pánom situácie?

Jednoznačne moderátori, lebo hudbu do svojich relácií si vyberali sami. Pritom sa osobnostne profilovali, takže poslucháči vedeli, že odo mňa budú počuť niečo iné ako od Jula Viršíka či Rasťa Očenáša.

Bola to nádherná doba, v ktorej sa diali aj extrémy a pokojne sa púšťalo aj to, čo by dnes mohlo zaznieť len na Rádiu FM. Logicky to však nemohlo trvať naveky, lebo keď sa niečo rodí, z výnimočného a uvoľneného režimu to časom musí prejsť do profesionálneho.

Náš problém však je, že máme tendenciu podceňovať to domáce a na jeho úkor dávať veci zvonku, hoci aj menej kvalitné. V Chorvátsku, Taliansku či Grécku počujete z rádií najmä domácu hudbu. U nás našu nehrávame, hoci nie je horšia.

Súkromné rádiá sa bránia, že sú podnikateľskými subjektmi a hrajú to, čo chcú ľudia. Odmietajú riskovať, že niekto preladí.

Keď ľudí dlhodobo a systematicky učia, že slovenské je horšie a podradné, niet sa čo čudovať. Je rozdiel, ak skladbu pochvália, alebo sa tvária, že ju vysielajú len preto, lebo musia.

Keď som v rádiách robil ja, boli práve ony lídrami, ktorí do značnej miery rozhodovali o tom, čo bude hit. Dnes je to naopak – rádiá sú neraz až na konci a skladbu zahrajú, až keď už na všetkých padá z internetu.

Ak sa všetky relevantné mainstreamové rádiá budú riadiť heslom „my hity nevyrábame, ale ich hráme“, vzniká problém, pretože tie slovenské, na rozdiel od zahraničných, nie je kde „vyrobiť“. Pritom by stačila normálna národná hrdosť na to, čo vieme robiť. A popmusic vieme robiť naozaj slušne.

Trúfal by som si vziať playlist akéhokoľvek bežného rádia a z každej hodiny mu tri zahraničné skladby nahradiť slovenskými, pričom by boli rovnocenné s ostatnými. Ide len o to, že sa nesmú zľaknúť prvých odmietavých reakcií. Musia nechať ľudí, aby si zvykli.

Tiež by som radšej z rádií počul Korben Dallas, Tomáša Ďurovku a Hviezdu či Katku Koščovú, na to však žiadne komerčné rádio nebude reflektovať a rozhodne to nezabezpečia ani povinné kvóty.

Som zástancom toho, že lepší je pozitívny príklad ako administratívne vynucovanie. Ak vznikne alebo sa presadí už existujúce rádio s človekom, ktorý si vybuduje reputáciu na púšťaní kvalitnej slovenskej hudby a bude si za tým stáť aj samotné rádio, lebo na zmenu treba trpezlivosť, pôjde to, lebo sa začnú chytať aj ostatní. Rádio by totiž malo trendy udávať, nie ich len nasledovať.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie