Denník N

Matka v koncentráku vymenila briliantový prsteň za balík cukru, aby zachránila syna

Foto – Post Bellum
Foto – Post Bellum

Aktualizované: Vo veku 82 rokov zomrel 9. februára 2021 Juraj Kohlmann. O minulosti už veľmi nechcel rozprávať, v roku 2016 urobil výnimku. Vojnu prežil ako šesťročný a pamätá si pomerne veľa. Niet sa čo čudovať, obrazy a pocity, v akých spracováva detská myseľ zažité a videné, môžu byť v niečom možno ešte hrôzostrašnejšie. Nedá sa im ujsť, hlavne v noci.

Dnes má Juraj Kohlmann 78 rokov. Dobre vie, že keď sa začneme rozprávať o jeho zážitkoch z tohto obdobia, niekoľko nocí nebude môcť spať.

Sedíme v jeho pekne zariadenej izbe v dome seniorov Ohel David a nejakým prirodzeným spôsobom po chvíli rozhovor predsa len začína plynúť. Tak, ako sa miestnosť zapĺňa dymom z cigariet, začína sa napĺňať aj spomínaním pána Kohlmanna.

„Pri cigarete sa mi dobre rozmýšľa,“ dodáva pri tom, ako v krátkych opisoch spoločne zostupujeme stále hlbšie do minulosti. Čakám, na ktorom schode sa zastavíme.

Pán Kohlmann si vo chvíľke ticha len pripáli ďalšiu cigaretu a pokračuje. Spomienky z neho vychádzajú, akoby sa mu pred očami odvíjal film.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Cez filter dymu sa pozeráme na jeho rodný dom v Piešťanoch. Matka s jej bratom pracovali vo vlastnej pekárskej a cukrárskej výrobe. Otec živil rodinu ako obchodný cestujúci s brnianskymi vlnenými látkami. O prácu prišiel krátko po vzniku vojnového Slovenského štátu pre protižidovské zákony a propagandu.

Potom sa pripojil k rodinnému podniku a zaviedol výrobu trvanlivého sladkého pečiva, ktoré malo v Piešťanoch veľkú obľubu. Predstavujem si, že vo dvore u Kohlmannovcov, kde bola výrobňa hneď vedľa ich domu, to muselo krásne rozvoniavať. Malý Juraj určite nemal núdzu o sladké dobroty.

Keďže sa podniku darilo, o jeho vyvlastnenie bol záujem. Slovenský štát v rámci celoplošnej protižidovskej legislatívy právne umožnil nútené prevody židovského majetku do nežidovských (árijských) rúk.

O arizáciu cukrárenského podniku pána Kohlmanna sa prihlásil brat policajného inšpektora. V duchu vtedajšieho zákonodarstva a ideológie podnik hladko prešiel do jeho rúk.

Z úkrytu do Bergen Belsenu

Keď sa situácia v Piešťanoch zhoršila, rodičia sa rozhodli pred hroziacimi deportáciami hľadať úkryt mimo mesta. Okrem šesťročného Juraja s nimi žili aj starí rodičia z matkinej strany.

Ukrývali sa oddelene. On s mamou sa schovávali počas dňa v horách v okolí Piešťan. Večer schádzali do usadlosti k sedliakom, u ktorých strávili noc.

V septembri 1944 v oblasti prebehla gardistická razia, ktorá mala za cieľ odhaliť ukrývajúcich sa partizánov. Pri raziách u miestnych v tom čase našli aj pani Kohlmannovú s malým synom.

Najprv sa dostali do tábora v Seredi. Seredský tábor po pokuse o národné povstanie prevzal pod svoje velenie vysokopostavený príslušník SS Alois Brunner.

V tomto čase bol tábor v Seredi pre veľké množstvo transportov prestupnou stanicou do ďalších táborov v Nemecku alebo nemeckých na poľskom území. Časť týchto transportov mala cieľovú stanicu priamo v plynových komorách, bez akejkoľvek možnosti na prežitie.

Na jeseň roku 1944 sa pre postup frontu už nevypravovali transporty do nemeckých táborov v Poľsku. Malého Juraja s mamou zo Serede transportovali do nemeckého Bergen Belsenu v rámci zvláštneho transportu matiek s deťmi.

Arizátor sa poistil

Pán Kohlmann dnes uvažuje, že dôvod, prečo sa ukrývala rodina oddelene, pravdepodobne spočíval v tom, že starí rodičia by už pre svoj vek nezvládli život v horách. Otec sa s nimi preto ukrýval u sedliakov, v jame vykopanej pod humnom, v ktorom skladovali seno.

Ich odhalenie, na rozdiel od jeho odhalenia s matkou, nebolo náhodné, ale udali ich. Arizátor vyplácal otcovi istú mesačnú platbu. Z nej otec platil sedliakom, u ktorých sa ukrývali. Bol apríl roku 1945 – mesiac do konca vojny. S tým, ako sa blížila porážka Nemecka a s ňou i pravdepodobný koniec klérofašistického zriadenia na Slovensku, rástli aj obavy arizátorov.

Malý Juraj ako možný dedič podniku je v tomto čase už deportovaný do tábora, otcovho brata ešte v roku 1940 odvliekli od Osvienčimu. Jediné obavy arizátora sa teda sústredili na pôvodného majiteľa podniku. Rozhodol sa preto, že sa poistí.

Juraj sa zo spomínania starých rodičov dozvedel o mužoch v dlhých kožených kabátoch, pravdepodobne členoch Hlinkovej gardy, ktorí si po otca a starých rodičov prišli. Starých rodičov uväznili až do konca vojny v Novom Meste nad Váhom. O otcovi odvtedy nemajú žiadne informácie.

Briliantový prsteň za cukor

V Bergen Belsene Juraj s mamou strávili osem mesiacov. Ako sa neskôr dozvedel, býval tu v jednom baraku s Annou Frankovou. Anna Franková aj so svojou sestrou podľahli epidémii škvrnitého týfusu asi dva mesiace pred oslobodením tábora.

Posledné mesiace bol tábor preplnený, pretože s pohybom frontu sem Nemci organizovali presun väzňov z iných táborov, ktoré boli na bojových alebo už spojencami obsadených územiach. Rádovo išlo o desaťtisíce ľudí, čím bola kapacita tábora presiahnutá niekoľkonásobne.

Podmienky vnútri tábora sa rýchlo zhoršovali, chýbali potraviny, zásoby vody aj liekov, vo veľkom vypukla epidémia škvrnitého týfusu a iných chorôb. Prísun už aj tak nedostatočného a málo výživného jedla mal výpadky. Pán Kohlmann si spomína, že obvykle dostávali dvakrát denne riedku polievku z vyvarenej repy – to bolo všetko.

Matka sa akýmkoľvek spôsobom snažila získať niečo, čo by pomohlo, aby chlapca udržala pri živote. Mala pri sebe briliantový prsteň, ktorý dostala od otca na zásnuby. Tento prsteň sa jej podarilo vymeniť za balíček cukru, ktorý chlapcovi dávkovala, aby mu dodala trochu energie. Paradoxný obrat osudu v rodine cukrára, v ktorej bol jeden deň cukor všadeprítomný v takmer nemerateľnom množstve a ďalší deň malo pár zrniek cukru hodnotu briliantového prsteňa či presnejšie – života.

O deň neskôr by som bol už na hromade

Oslobodenie podľa pána Kohlmanna prišlo v poslednej chvíli – ako hovorí: „Keby Briti prišli o deň neskôr, už by som bol na tej hromade.“

Nejaký čas pred oslobodením i po ňom ležal v miestnom „lazarete“. Ako dodáva, „toto bola posledná štácia, odtiaľto bola len jedna cesta“.

Foto - No 5 Army Film & Photographic Unit, Oakes, H (Sgt)/wikimedia/cc
Foto – No 5 Army Film & Photographic Unit, Oakes, H (Sgt)/wikimedia/cc

Okrem podvýživy a celkového vyčerpania trpel na dyzentériu. Po oslobodení sem za ním chodil britský lekár a po malých kúskoch mu dávkoval horkú čokoládu. „Vedel, čo robí. Penicilín ani nič iné vtedy nebolo, toto mi zachránilo život.“

O život bojoval ešte dlho potom. Britský lekár vyhlásil, že presun na Slovensko by Juraj neprežil. Navyše nebolo isté, ako by bolo o neho v povojnovej krajine medicínsky postarané. Preto sa Briti rozhodli poslať ho do lekárskej starostlivosti buď do Švédska, alebo do Švajčiarska.

Švédsko bolo bližšie, a tak sa z Bergen Belsenu s mamou presunuli do Malmö. Tam nad malým Jurajom doktor dvadsať hodín sedel s punkčnou striekačkou a sledoval, či sa mu nezvyšuje hladina vody v tele. Pokiaľ by dosiahla úrovne srdca, bolo by to pre neho život ohrozujúce. Voda sa mu údajne zastavila asi centimeter pod srdcom.

Keď sa Jurajov stav neskôr stabilizoval, lekári ponúkali mame možnosť pokračujúceho liečenia vo Švajčiarsku alebo v Tatrách. Mama si vybrala Tatry, pretože sa chcela vrátiť na Slovensko a hľadať otca, o ktorom v tom čase stále nič nevedeli. Žiaľ, otca nenašli a dodnes o tom, čo s ním bolo po jeho zatknutí, nemajú žiadne informácie.

Nemyslite si, že sa to vojnou skončilo

Slovenských táborových väzňov posielali späť na Slovensko. Žiaľ, ako smutne spomínajú pamätníci, neraz sa im doma dostalo nepriateľského privítania.

Rodina Kohlmannovcov sa už k cukrárstvu nevrátila, pretože spory s arizátorom trvali až do vyhlásenia znárodnenia, čím sa stali bezpredmetnými. Juraj s mamou a so starými rodičmi žili po vojne v malom, nevyhovujúcom dome a postupne sa vracali do bežného života.

Vplyvom vojny, následne dlhého čakania na liečenie v Tatrách a samotného liečenia zameškal Juraj tri roky školskej dochádzky. Dvojročnú medzeru sa mu podarilo vďaka podpore jedného učiteľa a jeho vlastnou snahou v priebehu niekoľkých mesiacov dobehnúť.

To, že nie je ako ostatní, lebo je Žid, si Juraj vypočul aj neskôr v škole. Postrkovanie a výsmešky sa skončili bitkou s jedným z najväčších bitkárov v ročníku. Rešpekt si vydobyl tým, že mu vybil zub.

„Čo sa dá robiť, deti sú kruté. Do slabých si ešte viac kopnú,“ konštatuje pán Kohlmann. Aj keď nie je veriaci, cíti sa byť Židom. Pán Kohlmann síce vyrastal v pobožnej domácnosti, ale hovorí, že vieru v Boha stratil.

„Ako by sa mohol Pán Boh prizerať tomu, čo sa dialo počas vojny?“ Nielen jeho zážitky, ale aj úcta k životu predkov a ich obetiam ho však utvrdzujú v jeho židovskej identite. Viacero rokov sa pán Kohlmann popri práci v elektrotechnike venoval aj sprevádzaniu zahraničných, predovšetkým po nemecky a aj po anglicky hovoriacich návštevníkov Slovenska.

Jedno z miest, ktoré pri návšteve Bratislavy nikdy s turistami nevynechal, bol hrob celosvetovo známeho rabína a učenca Chatama Sófera, žijúceho u nás v devätnástom storočí. Toto miesto, ktoré sa takmer zázračne podarilo uchrániť pred nacistickým ničením, je pre ortodoxných židov na všetkých kontinentoch jednou z najvýznamnejších svätýň.

 

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk). Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk. Podporte nás svojimi nákupmi cez e-shop prostredníctvom portálu www.podporte.sk. Nestojí vás to ani cent navyše a je to úplne jednoduché. Iba nakupujete ako obyčajne a súčasne konáte dobrý skutok.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie