Iveta Radičová: Ešte tancujem

Roky 1956 – 1966

Politik: Komunistická šeď pohlavárov, z ktorých išla po politických procesoch hrôza

Kde v Bratislave ste bývali?

V úplnom centre na Nedbalovej ulici, v jedinom jednoposchodovom domčeku, ktorý tam dodnes stojí. Žila som tam až do roku 1983.

Čo robili vaši rodičia?

Otec bol novinár, postupne odstavený. Maminka pracovala ako zdravotná laborantka a sestra. Keď som sa narodila, bola so mnou šesť rokov doma a do zdravotníctva sa už nevrátila. Nastúpila do ČTK (Československá tlačová kancelária), do fotoodbytu. Tam bola až do dôchodku.

Mali ste šťastné detstvo?

Pamäť je vždy selektívna, aj podľa toho, ako je človek nastavený na svet. Ja si pamätám len nádherné veci. Svoje detstvo som pretancovala. Od troch do šestnástich rokov som chodila na balet a gymnastiku k primabaleríne Kráčalikovej. Nebudem sa situovať do roly, že som bola žiačka, ktorá sa tešila do školy. Netešila som sa, ale povinnosti som si splnila tak, aby na vysvedčení nebola dvojka. Školu som vnímala do hodiny, keď sa končí vyučovanie, a už som brala vybavenie a išlo sa na tréning. Mávala som krásne letné prázdniny na vidieku v Borskom Svätom Jure u starých rodičov. Ráno nás vždy s mojou kamarátkou Dankou, ktorá bývala cez ulicu, vypravili – ona husi, ja dve kozy – a večer sme sa vracali.

Kam ste chodili do školy?

Do piatich rokov som bola s mamou doma. Potom ma otec viedol na zápis do prípravného ročníka do škôlky na Nedbalovej ulici, kde bola aj škola. Pán riaditeľ mal v kancelárii na stene riekanku o tom, že fajčenie je nezdravé. Počas rozhovoru s mojím otcom si však zapálil cigaretu a ja som mu ten text prečítala. „Ona vie čítať?“ opýtal sa pán riaditeľ a otec povedal, že áno. Predložili mi noviny a ja som čítala. Potom sa spýtal, či viem aj písať, tak som písala a vtedy povedal, že musím ísť do školy. Tašku som ťahala za sebou po zemi, lebo som ju nevládala odniesť. V škole boli sklápacie lavice a bola som odkázaná na to, kto mi ju sklopí – ja som to nedokázala. Prvý rok som sa v škole nesmierne nudila. Od piatej triedy som chodila do výberovej anglickej triedy. V roku 1966 prišla na Nedbalovu ulicu učiť angličtinu madam Karlinská, ktorá nevedela ani slovo po slovensky. Skvelým základom jazyka vďačím jej, pretože nás od prvej sekundy nútila komunikovať britskou angličtinou.

Rodičia boli prísni?

O maminke to nemôžem ani len vysloviť. Ani to okolo nej nešlo. Ak by sa ma niekto spýtal, ako si predstavujem vlastnosti anjela, tak poviem, že si predstavujem svoju mamu. Celý život jej nikto nepovedal inak ako „Lenočka moja“. Dodnes počujem jej nákazlivý zvonivý smiech. Vedela sa tešiť z úplných drobností, z mála. Jediný spôsob, ktorý na mňa zvolila, keď som niečo vyparatila, bol, že sa so mnou prestala zhovárať. Ani nezvýšila hlas, ani nesprísnila tón, iba zmĺkla. To bolo to najhoršie, čo mi mohla urobiť. Vydržala až do momentu, kým som neprišla a nepovedala prepáč a že už to znovu neurobím.

A otec?

Otec bol tvrdší kaliber. Moja spomienka je zmiešaná. Spoločné výlety, diskusie, hry, to bol otec, ale teda ten na mňa vedel vytiahnuť aj remeň.

Za čo?

Za úplnú hlúposť. Prišla som zo školy, hodila tašku do kúta, aj s nezjedenou desiatou, a utekala som von. Mala som jasné ultimátum, kedy mám byť doma. Ale nestíhala som. Už som nosila hodinky a nič primitívnejšie mi nenapadlo, ako si na hodinkách posunúť čas. Po pár otázkach som bola pristihnutá pri čine a poslal ma do skrine po remeň. Stále som sa usmievala, že to nemôže myslieť vážne pre takú hlúposť. Nikdy nezabudnem na jeho vetu, že keby som hneď povedala pravdu, že som sa tam zabudla, že sa mi nechcelo a ospravedlnila sa, tak remeň nemusím vytiahnuť. Ale za tú lož som naozaj strašne dostala. Nevedela som si sadnúť. Potom platila dohoda, že akúkoľvek pravdu, ale pravdu.

Roky 1966 až 1976

Politik: Alexander Dubček

V roku 1968, keď Československo okupovali Rusi, ste mali 12 rokov. Ako si na to spomínate?

Veľmi intenzívne, ale detskými očami. Otec sa na dva-tri roky vrátil k novinárčine. V noci som sa zobudila, ako lieta po byte, hľadá fotoaparát a všetko si chystá. Opýtala som sa ho, kam ide, a on povedal, že prišli Rusi. Moja reakcia bola, že veď my žiadnych nepoznáme. Myslela som si totiž, že prišli k nám domov. Otec ma brával do ulíc, Námestie SNP sme mali blízko. Bola som svedkom jeho rozhovorov s vojakmi na tankoch, aj streľby na námestí, pamätám si na zakopané ruské delá v Petržalke namierené na druhú stranu Dunaja. Na niekoľko dní nám viacerým aj zakázali vychádzať z domu. Pamätám si aj na radikálnu zmenu, ktorá nastala v 70. rokoch.

Ako sa zmenil život u vás doma po roku 1968?

Veľmi výrazne. Otec bol dlhé roky úplne bez práce a až po niekoľkých rokoch sa zamestnal ako robotník v Západoslovenských tlačiarňach. Neskôr sa mu podarilo získať prácu jazykového redaktora pri editovaní kníh. K novinárčine sa vrátil po roku 1989, nastúpil do Verejnosti. Stál si za svojím, bol presvedčený, že koná správne. Nevidel možnosť úhybného manévru a mal podobne zmýšľajúcich priateľov.

Kam ste chodili na strednú školu?

Veľmi som chcela ísť na konzervatórium. Aj keby som nebola primabalerína, chcela som byť aspoň choreografka. Otec však vyhlásil, že „hopkanda“ zo mňa nebude, a odmietol mi podpísať prihlášku. Išla som teda na gymnázium na Tomášikovu, kde sa učili prírodné vedy s rozšíreným vyučovaním moderných jazykov. Veľmi ma to ťahalo najmä k matematike, lebo tú sa nebolo treba až tak učiť. Ale latinčinu ma učila bývalá spolužiačka môjho otca, ktorý bol vychýrený latinár a gréčtinár. Ona si myslela, že gény zafungujú, ale nefungovali. Predvádzala som voľné motívy prekladu Cicera, čo síce zaberalo na rozosmiatie spolužiakov, ale nie na profesorku Wakermanovú. Jej meno nikdy nezabudnem. Otec mi robil hroznú prednášku o tom, ako toto môžem, že to je základ vedomostí.

Čo ste robili, keď ste mali 16?

Skončila som s tancom, gymnastikou a prišli prvé lásky. Normálny život.

Niekto známy?

(smiech) Potvrdzujem, že žiadna ďalšia láska, nech je akákoľvek intenzívna, nemôže mať podobu prvej lásky. To človeka zaskočí, prekvapí – aj strach, aj krása a všetko, čo k tomu patrí. Veľká spomienka na toto obdobie.

Ako ste zvládli maturitu?

Maturitné vysvedčenie som nedostala. Vtedy bolo predpísané, ako majú vyzerať tablá, aké na nich majú byť socialistické slogany. My sme to ako trieda zamietli a urobili sme si vlastné. Zaplatili sme si to a objednali umiestnenie v galantérii pod Michalskou bránou. Na druhý deň mi volali spolužiaci, že Viki (to bola moja prezývka), to tablo tam nie je. Riaditeľ to chodil odtiaľ sťahovať a my sme to tam dávali späť. Prišlo veľké pokarhanie, ktoré obnášalo to, že mi v aule neodovzdali maturitné vysvedčenie. Bez vysvedčenia sa nedala dať prihláška na školu. Moja trieda išla komplet do riaditeľne bezo mňa a boli pripravení odovzdať svoje vysvedčenia. Riaditeľ to nakoniec vyriešil tak, že ma poslal po vysvedčenie do bytu triednej učiteľky. Nastúpila moja hrdosť a povedala som, že tam nepôjdem. Buď mi ho odovzdajú, ako sa patrí, alebo nech mi ho neodovzdajú. Opäť nastúpila celá trieda a išli k triednej po moje vysvedčenie.

Prečo ste išli študovať sociológiu?

Otec, ešte ako novinár, editoval knihu spomienok veliteľa v SNP Antona Hirnera. Jeho brat Alexander Hirner bol profesor sociológie, doma sme mali jeho knihy o spoločnosti a stretávala som ho aj osobne. Nesmierne ma to, aj vďaka rozhovorom s ním, zaujalo. Lákalo ma rozumieť tomu, v čom človek žije. Prihlásila som sa preto na kombináciu sociológia – matematika. Hoci bola v ponuke, nakoniec ju neotvorili, lebo okrem mňa sa nikto na kombináciu s matematikou neprihlásil.

Na školu ste sa dostali ľahko?

Myslím, že sme boli traja, ktorí skončili zo všetkých končiacich ročníkov na maturite s priemerom 1,0. Prišla som domov celá nadšená, že sa idem pochváliť. Môj otec však povedal, že aký iný som chcela mať výsledok, keď som nič iné nemala na starosti. „To bola tvoja elementárna povinnosť. Keď urobíš niečo nad, potom môže prísť pochvala.“ Veľmi som to vtedy otcovi vyčítala a nahnevala som sa naňho. Až s odstupom času som porozumela tomu, čo tým myslel – že pokiaľ som sa chcela dopracovať k vzdelaniu v systéme, v ktorom sme žili, tak som nemala inú voľbu, iba mať nespochybniteľné výsledky, keďže som nemala žiadne body navyše za robotnícky pôvod alebo za členstvo v komunistickej strane. Prijímačky som urobila najlepšie zo všetkých, ale bola som prijatá len externe. Spolu so mnou aj Stano Radič.

Roky 1976 až 1986

Politik: Gustáv Husák

So Stanom Radičom ste spolu hneď začali chodiť?

Nie, nie. Ani náhodou. Vstúpil mi do života iný partner z kruhov okolo Ivana Šimka. Bol to jeho najlepší kamarát. Sestra Ivana Šimka bola zase moja najlepšia kamarátka. Stanko prišiel z Lučenca, porozumenie a priateľstvo prišlo okamžite. Trávili sme spolu veľmi veľa času. Tí, ktorí sme chceli, sme sa po večeroch stretávali s pánom profesorom Hirnerom, ktorý bol na našej katedre. Volalo sa to vedecký krúžok. Gro umenia sociológie sme sa naučili práve vtedy. Na katedre už vtedy pôsobili takzvaní hirnerovci, žiaci profesora Hirnera – Soňa Szomolányi, Vlado Krivý, Imro Vašečka, Bútorovci, v tom čase tam patril aj Juraj Schenk. Večer pozývali na akademickú pôdu také mená ako Fedor Gál, Miloš Zeman, Josef Alan, Milan Petrusek a mnohých ďalších. Vznikol veľmi príjemný ostrov pozitívnej deviácie. Do toho prišiel rok 1977 a anticharta.

Ako ste sa jej vyhli?

Antichartu mal ísť podpísať každý predseda ročníka. U nás doma sa však prepisovala samotná Charta 77, keďže som mala rodinné zázemie, aké som mala, a v knižnici sme mali Solženicyna, Orwella či Dominika Tatarku. Pre samizdaty som si v prvom ročníku urobila aj strojopis. Prepisovala som ako diabol. Čitateľná bola maximálne ôsma kópia, ak do toho človek riadne búchal. Zvolala som všetkých študentov, prečítala som im to a povedala som im, že antichartu podpísať nepôjdem. Nešiel nik. Na filozofickej fakulte to vtedy takto neprišli podpísať dvaja predsedovia študijných krúžkov.

Aké to malo následky?

Dostala som oficiálne pokarhanie a podmienečné vylúčenie zo školy. A keď som končila školu, ocitlo sa to v kádrovom hodnotení. Teraz som si uvedomila, že na základnej, na strednej aj na vysokej som bola predsedníčka triedy. Diagnóza. Vyštudovala som zase s priemerom 1,0. Ale to vďaka tej otcovej vete. 

V ktorom roku ste sa vydali?

V roku 1979. Bolo to také jasné, ako že ráno vychádza slnko. Stanko musel najprv absolvovať povinnú vojenskú službu, potom nastúpil do Slovenského rozhlasu do metodicko-výskumného ústavu k pánovi Haulíkovi, ktorý potom založil MVK. Vydržal tam tri roky. Písal prvé aforizmy, zverejňoval ich. Humor bol v ňom.

Kedy sa narodila Eva?

V roku 1980. Bola to najdôležitejšia udalosť môjho života. Ukončila som vysokú školu, Alexander Hirner odišiel z katedry, začala sa na nej normalizácia a nastúpila som na Sociologický ústav SAV. Vrhla som sa do práce – veľmi racionálne do metodológie sociologického výskumu, čo je štatistické spracovanie dát a kvantitatívne metódy. Takú som písala aj diplomovku. Bola to téma relatívne zbavená od ideológie. Ale primárna pre mňa bola Evka a Stano.

Roky 1986 až 1996

Politik: Václav Havel

Bol rok 1989 nový začiatok?

Bol to určite zásadný zlom, ale nenazvala by som ho začiatkom. Už druhá polovica osemdesiatych rokov bola výrazne ovplyvnená potrebou zamýšľania sa nad tým, čo ďalej a čo s tým. Dôležitú rolu pre mňa vtedy zohral Ivo Možný. Mala som za sebou metodológiu, výskumy, pripravovala som sa na možnú habilitáciu a on mi povedal, že dosť čistej metodológie, hádam by už bolo načase aplikovať to na nejaký problém. Bol to pre mňa dôležitý impulz. Už vtedy som mala na starosti výskum spôsobu života rodiny. Vyšla mi štúdia, ktorá veľmi zarezonovala – o zemitosti voľného času, o šedej ekonomike. Veľa sme hovorili o systémových zmenách, do toho prišiel rok 1988 a Sviečková manifestácia, angažovali sme sa s ochranármi. Sformulovali sme výzvu na vytvorenie vlády národného porozumenia a žiadosť o prepustenie Bratislavskej päťky. Už sme sa plne angažovali. Nasledovali novembrové udalosti. Boli sme so Stanom pri prvom proteste 16. novembra.

Mali ste strach?

Na pocity strachu si nepamätám, skôr si spomínam na netrpezlivosť a podcenenie toho, čo všetko treba povedať a vysvetliť. Veci, ktoré sa nám po debatách, ktoré sme mali za sebou, zdali samozrejmé, vôbec samozrejmé neboli. Pochopili sme, že potrebujeme našu spoločnosť hĺbkovo spoznať. Bolo to hektické, Stano fungoval v rozhlase, ja na VPN.

Kde ste vtedy pracovali?

V druhej polovici roka 1989 som nastúpila na katedru sociológie, kde som zostala dva a pol roka, keď v roku 1992 prišlo k rozkolu medzi piatimi sociológmi – Szomolányi, Krivý, Imrich Vašečka, Radičová, Križanová – na jednej strane a Jurajom Schenkom, Kolesárovou, Wágnerom na strane druhej.

Bolo to pre Mečiara?

Áno. Bol to veľmi silný hodnotový spor o predstave transformácie, o národnom verzus občianskom princípe. Mal svoju podobu aj v novinách – my v Kultúrnom živote a druhá strana v Literárnom živote. Polemika bola veľmi ostrá. Schenk bol potom Mečiarovým ministrom zahraničných vecí.

Museli ste z katedry odísť?

Nemuseli, ale spor sa už prenášal medzi študentov, rozbíjalo ich to, atmosféra bola veľmi zlá. Zhruba polovica členov katedry sme oznámili, že odchádzame, a dekan povedal: „Choďte.“ Založili sme Inštitút sociálnych štúdií a pôsobili sme tam. Bolo to veľmi dynamické obdobie. Robila som veľký medzinárodný výskum o sociálnych nákladoch ekonomickej transformácie, pripravovala sociálnu reformu, medzinárodný projekt koordinovala Yalova univerzita, robila som Malé dejiny Československa, systém politiky zamestnanosti, sociálneho zabezpečenia počas transformácie, pre Svetovú banku výskum chudoby, kde vedľajší efekt, ktorý som nezamýšľala, bol Atlas rómskych komunít. Spoluzaložila som nadáciu SPACE, kde sme robili viac projektov. Nikdy som si nedovolila navrhnúť riešenie, aby za tým nebola analytická práca a overenie na pilotoch v teréne.

Ako si spomínate na únos prezidentovho syna v roku 1995?

Obdobie mečiarizmu bolo neľahké rodinne aj profesne. Stanko musel aj s Milanom Markovičom a ďalšími zo dňa na deň opustiť Slovenskú televíziu so svojimi reláciami. Bola petícia, plné námestie na jeho podporu, no nepomohlo. Skoro na deň presne ma Eva Slafkovská vyhodila z Academie Istropolitany, ale stihla som tam založiť NISPAcee – medzinárodnú sieť takýchto škôl po celom svete. Obaja sme sa ocitli profesne mimo, ale s presvedčením, že konáme správne. Moja maminka vtedy povedala: „Deti moje, čo s vami bude?“ Pamätám si svoju odpoveď: „Mami, prežili sme komunizmus, prežijeme aj toto.“ 

Mali ste finančné problémy?

Samozrejme, a veľké. Boli sme bez práce. Stanko mal na krku nutnosť zaplatiť za výrobu relácií pre STV, ktoré mu televízia neuhradila, ale ľudia čakali na peniaze, lebo to urobili. Povedala som, že založíme dom a nejak bude. Stanko začal cestovať po celom Slovensku s kočovným divadlom, ja som využila príležitosti prednášať v zahraničí. Zo vzduchu sme existovať nemohli a toto bolo riešenie. Pre rodinný život to však bolo nesmierne náročné. To je situácia, ktorá vás buď udrží pokope, alebo sa to rozletí. Nejak sme to zvládli, ale nebolo to ľahké obdobie. Únos prezidentovho syna si veľmi dobre pamätám, celé roky sme potom komunikovali s pánom prezidentom Kováčom, jeho synom Miškom, zoznámili sme sa s Ľubkou Lesnou a celou touto partiou.

Roky 1996 až 2006

Politik: Je ich viac, ale najmä Michal Kováč

Roky 1996 až 2006 sú desaťročím, keď sa vo vašom živote stalo veľmi veľa vecí.

Príšerne veľa. Boli to roky šialených strát. V roku 2000 mi zomrela mama, zomrel Jarko Filip. V roku 2001 Stankova mama, v roku 2002 Stankov otec, aby napokon v roku 2005 odišiel Stano. Zostali sme s Evkou samy. Vtedy som prvýkrát urobila výkrik do tmy, že a dosť. Veľa unesiem, ale už dosť. Bolo to naozaj ťažké. Paradoxne, v profesionálnom živote to bolo inak. Stano sa ešte dožil ukončenia mojej akademickej kariéry. Bol so mnou na oficiálnej obhajobe profesúry a bol roztomilý. Keď sme vyšli von, povedal: „Ivka, nič som nerozumel, ale všetci boli za, tak asi to bolo dobré.“

Vtipný.

Vždy bol. Ale ani ja som nikdy nechýbala na jeho premiére. Bol na mňa vtedy veľmi pyšný. Možno aj preto, že dodnes sú v sociológii len traja profesori na Slovensku – profesor Schenk, profesor Sopóci a profesorka Radičová. My s titulmi, ktorí sme zároveň garanti štúdia, sa snažíme udržať kritériá na vysokej úrovni, aby si veda zachovala svoju reputáciu a držala krok so svetom. Stankovi som dávala čítať všetky svoje práce pred spaním. Napísala som 155 štúdií a z toho 15 monografií.

To mal náročných 155 večerov.

Viac, lebo monografia mala stovky strán. Poctivo všetko prečítal. Keď som mu dávala rukopisy, vracal mi to dvojfarebné – opravené červeným a zeleným perom. Zelená vlnovka znamenala „nerozumiem“, takže som vedela, že to mám prerozprávať, a červená znamenala: „Existujú aj nádherné slovenské výrazy, prelož!“ Bolo to peklo, ale poctivo mi to editoval a ja som to poctivo opravovala. Čo ma vytáčalo do nepríčetnosti, ale nedávala som to najavo, lebo by ho to odradilo – malinkými číslicami mi opravoval slovosled. Ja už som mala anglický slovosled. Ale toto obdobie som vnímala hlavne cez angažovanie sa v mimovládnom sektore, think-tankoch. Mala som pocit, že vtedy nastalo to odklínanie, o ktorom hovoril Martin Bútora v roku 1989. Stano pomáhal výrazne vo voľbách v roku 1998 aj 2002.

Pamätáte si na to, keď vám Mikuláš Dzurinda zatelefonoval, aby ste išli robiť ministerku?

Prvýkrát sa o tom hovorilo už v roku 2002. Priamo na ten moment si nespomínam, ale v časoch prvej Dzurindovej vlády som bola niekoľkokrát prizvaná za okrúhle stoly, keď sa riešili rôzne témy a problémy. Ako ministerke sa mi podarilo presadiť niekoľko vecí, ktoré fungujú dodnes, a vidím v tom zmysel svojej roboty – medzitrh práce, zmeniť nástroje politiky zamestnanosti, podarilo sa mi naprieč politickým spektrom presadiť celú zmenu sociálneho poistenia vo vzťahu k dôchodkom, minimálny dôchodkový príjem a prvé dorovnávanie starodôchodcov. Podarilo sa mi predložiť úplnú systémovú zmenu sociálnych služieb; dodnes, bohužiaľ, nebola schválená. Podarilo sa mi zmeniť náhradnú rodinnú starostlivosť, presadiť transformáciu detských domovov, zmeniť rodinnú politiku s daňovým bonusom. Vláda prijala uznesenie o jednotnom výbere daní a odvodov, UNITAS, dodnes to nie je hotové. Spustili sme klientske centrá, komunitné centrá, systematizáciu terénnych sociálnych pracovníkov – vedela by som pokračovať v dlhom výpočte. Dodnes to funguje, preto vždy hovorím, že to stálo za to.

Roky 2006 až 2016

Politička: Angela Merkelová

Čo je pre vás najzásadnejšia udalosť týchto rokov?

Prezidentská kampaň a prezidentské voľby. Nevnímala som to len v osobnej rovine, ale aj ako príbeh z obdobia mečiarizmu. Opakovala som, že mečiarizmus nie je ukončená téma. Jeden z hlavných protagonistov, najvyšších ústavných činiteľov za HZDS stál proti mne tvárou v tvár vo voľbách a prehrala som ich. Dodnes je to pre mňa téma, ku ktorej sa vraciam. Napriek počtu získaných hlasov a faktu, že som bola jediný kandidát stredo-pravicových strán, ktorý sa prebojoval do druhého kola o prezidentský post. Pre občanov bol stále prijateľný protagonista mečiarizmu, vyhral, neodmietli ho – to sú tvrdé dáta a nepustí to. Hovorí to veľa o rozložení nálad v spoločnosti, o tom, aké politické subjekty mali a majú šance, na čo nadväzujú, prečo liberálna demokracia tak zápasí o svoje hlavné princípy a prežitie. Boli to pre mňa prvé voľby, kde som stála tvárou v tvár protivníkovi.

V čom bola kampaň najťažšia?

V zistení, že v súboji so lžou a podrazmi neviem vyhrať, pokiaľ neprijímam pravidlá súpera na vedenie nefér súboja. Odmietam ich, ale tým sa šance na víťazstvo zmenšujú.

Prečo?

Preto, prečo vyhral Trump v Amerike, uspel brexit, prečo sú na vlne Farage, Le Penová a podobní politici. Každá transformácia a zmena má svojich víťazov a porazených. Keď však kritické číslo nespokojných prevýši spokojných, tak je to priestor na kampane, v ktorých sa pokúšajú politici prekryť, prehlušiť neúspech v očiach občanov, hľadajú vinníkov, nepriateľov a napokon lož víťazí nad pravdou, sľuby sú bližšie ako reálne skutky a racionalita argumentov vajatá za silou prázdnych slov. 

Zároveň však v roku 2014 vyhral prezidentské voľby Andrej Kiska.

Bol lepší kandidát, ako bola Radičová v súboji s Gašparovičom. Nebol poznačený politickým príbehom a jasným zaradením na politickej scéne a protikandidát Fico síce má svoju základňu, ale prevažná časť spoločnosti ho odmieta. Nemá potenciál dostať sa k nadpolovičnej väčšine hlasov, čo nič nemení na fakte, že tretíkrát po sebe vyhral parlamentné voľby, v ktorých víťazí najväčšia menšina, čo nie je prípad priamej voľby prezidenta.

Čo ste ako premiérka nezvládli?

Neudržala som štyri roky pri moci koalíciu. Vnímam za to spoluzodpovednosť, lebo som bola premiérka, a vyhodnotila som si ju odchodom z politickej scény. 

Nedávno mal Robert Fico tlačovku s Luciou Žitňanskou k protischránkovému zákonu a Fico pekne hovoril o vláde Ivety Radičovej. Je to satisfakcia?

Pre mňa sú závažné hodnotenia, ktoré urobí neutrálny pozorovateľ. Takými sú určite predstavitelia funkčných a úspešných demokracií, ktorí vyhodnotili celý komplex otvoreného vládnutia za najlepší v rámci krajín. To je pre mňa satisfakcia. Som presvedčená, že je to jediná cesta, ako znovu obnoviť dôveru v politiku a politikov. Je mi len ľúto, že tá pieseň nie je ukončená, pretože osobne nepovažujem napríklad protischránkový zákon v tejto podobe za protischránkový, lebo ním nie je. Tretí pokus Ficovej vlády prijať protischránkový zákon už mohol byť úspešnejší. Keby bolo keby, určite by som presadzovala fínsky model a úplne iné znenie tohto zákona.

Ako budete oslavovať narodeniny?

Či sa mi to páči, alebo nie, dýcha na mňa tvrdé uvedomenie si toho, že väčšina života je za mnou, minimálne kvantitatívne. To uvedomenie tu je, ale konštatujem, že ešte tancujem. A to pri každej muzike, aj pri vysávaní. Kým budem tancovať, tak je to každý deň oslava života. Predstavím publikáciu, ktorú som napísala v angličtine: To be or not to be – EU. Centrum pre otvorenú politiku sa podujalo ju preložiť do slovenčiny. Knižku uvedieme pri príležitosti mojich narodenín. Prídu ľudia, ktorí mi vstúpili v istom momente veľmi pozitívne do života, a verím, že aj ja im.

Čaká vás dekáda, v ktorej budete mať od 60 do 70 rokov. Čo by ste chceli, aby bola jej hlavná udalosť?

Nechcela by som sa zobúdzať do obdobia, o ktorom som dúfala, že sa ho už nedožijem. Dúfala som, že na Slovensku sa už podarilo ukotviť základy a piliere občianstva v rovnováhe so životnými šancami a slobodou pevnejšie, ale nie je to tak. Vrúcne si želám, a nebudem sa na to dívať pasívne, aby som mohla skonštatovať, že tieto základy a piliere sú na Slovensku už ukotvené natoľko, že nebudeme ohrozovať základ toho, čo z nás robí dôstojných ľudí, lebo tým, čomu dávame zelenú, ohrozujeme sami seba, len si to v istom momente tu a teraz neuvedomujeme. Je povinnosťou tých, ktorí o tom vedia, na to upozorňovať a hovoriť o tom. Žiaden výskum verejnej mienky, a ja im rozumiem, neukáže potenciál zmeny. A žiaden politik, ktorý sa vezie len na prílive nálad, žiadnu pozitívnu zmenu do spoločnosti nevnesie. Treba sa aspoň pokúsiť otvoriť verejný diskurz o tom, že vlna, na ktorej sa vezieme, sa rozbije o bralo. Ak nechceme skončiť ako stroskotanci, tak potrebujeme úplne zmeniť smer, aj Smer. Politike chýba pokora, sebareflexia. Prevaha nespokojných občanov, ktorí nemôžu zbierať plody slobody, je vysvedčením zlyhania politických elít. Otvára to priestor pre extrémizmus, zmenu politickej kultúry a rezignáciu na občiansku angažovanosť. Pokiaľ je angažovaný občan ohrozovaným hrdinom, je aj naša spoločnosť vo veľkom ohrození.