V rokoch 2001 až 2003 vznikla v koprodukcii Slovenského rozhlasu a Rádia Twist 18-dielna dramatizácia ságy J. R. R. Tolkiena Pán prsteňov, ktorá sa stretla s výnimočným ohlasom odborníkov i poslucháčskej verejnosti, na čele tvorivého tímu bol režisér JARO RIHÁK.

Od pondelka 5. do 22. decembra ju v obnovenom vysielaní každý deň o 22:20 h uvádza Rádio Slovensko a od 6. do 23. decembra vždy o 13:00 h Rádio Devín.

Nahrávanie prvej knihy trilógie – Spoločenstva prsteňov – sa uskutočnilo na jeseň 2001. Bolo už vtedy jasné, že sa zrealizuje celá trilógia, alebo sa „čakalo“, aké budú reakcie na úvodný diel?

Neviem, či sme mali práva na všetky diely, alebo iba na prvý a testom sa malo dokázať, či ich dostaneme aj na ďalšie. Vie to určite Miki Čurík, Ľubo Machaj alebo Andy Hryc z vtedajšieho Rádia Twist.

Dielo vznikalo v koprodukcii Slovenského rozhlasu a vtedajšieho komerčného Rádia Twist. Ako došlo k tejto pomerne nezvyklej spolupráci?

Nie „pomerne“, bola to naozaj nezvyklá spolupráca. Prvá koprodukčná rozhlasová hra. Ambiciózny sen vznikol v Twiste. Ešte nikto nedostal od britskej nadácie, majiteľky autorských práv na Tolkiena, práva na kompletnú dramatizáciu Pána prsteňov. Prečo my? Možno to bol test pred filmom, možno príťažlivá odvaha žiadateľov. Ktovie? Odvážnym prialo šťastie. Rozhodnutie o spolupráci bolo pragmatické: Twist, aj keď vysielal z bývalej sídliskovej práčovne, bol na vzostupe, vedel zohnať peniaze, ale rýchlo pochopil, že taký projekt neurobí sám, a tak sa obrátil na Slovenský rozhlas, ktorý síce peniaze nemal, ale mal slušnú tradíciu nahrávania hier, technické zázemie, štúdiá a predovšetkým – bez skromnosti – zaujímavých ľudí. A riaditeľa Rezníka, ktorý mal odvahu vstúpiť na nepreskúmané územie. Ideálna koprodukcia: ona mala chuť a veno, on guráž.

Napriek jednoznačným pozitívnym ohlasom odborníkov i širokej poslucháčskej verejnosti sa celá osemnásťdielna trilógia odvysielala postupne každú sobotu od konca augusta 2001 do konca decembra 2003, a potom ostala v archíve až doteraz. Prečo?

Problémy s autorskými právami, ako vždy s peniazmi a kus slovenskej malosti k tomu. Prečo mních Cyprián neskonštruoval funkčný lietajúci stroj, prečo bratia z Trnavy nedokončili vzducholoď? V rozhlase sa nahralo viacero úžasných nahrávok rozhlasových hier, ale bolo to tak trochu na okraji. Rádio príchodom televízie strácalo dych, ambicióznejší autori aj režiséri preferovali televíziu a film, rádio sa stávalo menšinovým, prestalo si samo sebe veriť a tvárilo sa ako Popoluška. Kruté, ale bolo to tak. Samozrejme, ten proces bol komplikovanejší. November sa krátil, ešte sa ani nestačil nadýchnuť a zanechať v rozhlase aj niečo iné ako nekonečné debaty, a nastúpila Nová doba. Divoká privatizácia zlikvidovala Kolibu, televíziu úplne zglajchšaltovala Mečiarova éra, filmov sa nakrúcalo málo. Televízia zahodila silnú tradíciu dramatizácií a televíznych filmov. Na niečo sa čakalo, lenže zvyčajne to, na čo sa čaká, neprichádza.

Aký bol váš vzťah k trilógii či k Tolkienovi všeobecne? V čom spočíva jeho schopnosť osloviť čitateľov či poslucháčov alebo divákov viacerých vekových skupín?

O Tolkienovi sa napísalo dosť – recenzie, štúdie, diplomové práce. Pán prsteňov sa stal v Británii naj knihou 20. storočia možno z podobných dôvodov, prečo sa Dobšinského rozprávky stali naj knihou na Slovensku. Mal to, čo je možno ideálom: pre každú vekovú, vzdelanostnú a sociálnu skupinu hovoril zreteľne a pritom vždy o niečom inom. Pre deti to bola rozprávka, pre trochu starších fantasy unikajúca problémom tohto drsného sveta, pre fajnšmekrov artistná kniha plná poézie, dokonalého jazyka, lingvistických fines a historických odkazov. Pripomína, v trochu iných súvislostiach a inej podobe, Waltera Scotta. Rozorvaný Byron písal strhujúce verše a zároveň sa chystal ísť bojovať do Grécka ako dobrovoľník, iní písali o všeličom vtedy dnešnom, ale najúspešnejší zo všetkých bol Walter Scott. Namočil pero, atrament vysychal v šialenom tempe a pred čitateľa rozprestrel fantastický svet stredovekých hrdinstiev, statočných rytierov, cti bojujúcej so všetkými možnými zlami a podobne. Ivanhoe dával zabudnúť na stroje berúce prácu, na biedu predmestského Londýna, na popravy mladistvých zlodejíčkov. V Tolkienovi sa tiež dá stratiť pred chaosom a komplikovanosťou súčasného sveta.

Ako ste teda Tolkiena čítali vy?

Inak. Samozrejme, je to rozprávka aj fantasy, ale je v ňom aj niečo iné. Placho a v obrazoch píše o podobnom, o čom písal drsne a jasne Orwell. Prekvapivé? Nie. Obaja napísali svoje najlepšie knihy skoro v rovnakom čase rozdeleného sveta. Najväčší vojnový konflikt dejín sa skončil a ďalší visel vo vzduchu. V roku 1946 vo Fultone hovoril Winston Churchill o rozdelenom svete, železnej opone a o Spojených štátoch európskych písal už v roku 1940. Tesne predtým, ako napísali Tolkien a Orwell svoje diela, dostal Churchill za šesťdielny opus Druhá svetová vojna Nobelovu cenu za literatúru. Nedostal ju za únavný popis vojnových udalostí, ale za brilanciu a pátos, s akými popisuje nezlomnú vieru vo víťazstvo Spojencov, ideu koalície demokratických síl v boji s nacizmom. „Budeme bojovať na zemi, na moriach a na nebi…“ Jeho parlamentné a rozhlasové prejavy v BBC zneli ako z éry aténskych hrdinov pri Marathóne, poslucháči od dojatia nedokázali hovoriť a uverili v silu spojenectva proti Ríši zla. Myslím si, že z takejto viery a z tohto vznešeného dôvodu vystaval Tolkien Pána prsteňov.

Ste fanúšikom literatúry fantasy? Verili ste v úspech projektu?

Nie. Nie som. Fantasy úspešne anektovala Tolkiena, ale na úspech by to nestačilo. V génoch knihy je myšlienka boja dobra a zla, nutnosť nepoddať sa Ríši zla a myšlienka spoločenstva síl dobra. Je to tak po elfsky jemne napísané, že občas sa kontúra krutej doby s prídelovými lístkami a atómovou hrozbou, v ktorej Pána prsteňov písal, stráca ako obrysy na Turnerových obrazoch. Čo iné je zelená krajina Hobitov, ako staré dobré Anglicko? Čo iné je Mordor, ak nie expanzívna Stalinova ríša, pohlcujúca jednu európsku krajinu za druhou? Noviny čítali vtedy všetci a boli v nich príbehy spojeneckých pilotov, ktorí pred pár rokmi lietali na stíhačkách Spifire a bránili Londýn. Ako tie príbehy prerozprávate deťom, ak im to chcete povedať, ale zároveň chcete, aby zabudli, že im pcháte do úst rybí tuk a nie skutočnú čokoládu? Vymyslíte si napríklad Aragorna a Legolasa.

Knihu ste poznali. Ako ste boli spokojný s dramatizáciou Viliama Klimáčka? Vyhovovala vašim predstavám o nahrávaní?

Navrhol som, aby dramatizáciu robil práve on. Písal pre divadlo, rozumel skratke, situácii a veľmi dobre vedel, čo sa v rozhlase dá urobiť so zvukom a hudbou. Šetril slovom a uveril v moc rádia a imaginácie.

Rozhodli ste sa vtedy pre priekopnícky čin nahrávať každého herca samostatne. Ako ste na to prišli a v čom boli výhody takéhoto postupu?

Pri filmovaní sa často herec ocitne pred kamerou sám a partner je často imaginárny. Navyše sa príbeh nenakrúca chronologicky. Rádio sa konzervatívne pridržiavalo stereotypu z čias živého, skoro divadelného, nahrávania. Tak som to skúsil inak. Pre herca je to ťažšie, ale výsledok je hlbší, prebudí sa predstavivosť, a ak je sám, viac zo svojich hlbín, možno aj zo zúfalstva, vybagruje. Ak, samozrejme, má hlbiny. Lenže pozrite sa na obsadenie: z tej našej záhradky som natrhal najkrajšie kvety. Tak som však nahrával už predtým rozhlasovú hru Ďusa Gajdoša Orfeus a Eurydika. Vytrucoval som si do obsadenia skvelého a ufrfľaného pána Valacha. Za socializmu mal dlhý dištanc, nesmel hrať v rozhlase, bol odpočinutý a bol by rozhlasového začiatočníka Maroša Geišberga pri mikrofóne zničil. Tak som ich nahrával sólovo. Nahrávanie bolo ťažšie, pamäť a fantázia pracovala – ale laboratórny pokus sa podaril.

Na nahrávanie sa vám podarilo získať zostavu skvelých hercov tvorenú Mariánom Labudom, Stanom Dančiakom, Martinom Hubom, Milanom Lasicom, Robom Rothom, Mariánom Geišbergom, Soňou Norisovou a viacerými ďalšími. Ako prijali váš experiment so sólovým nahrávaním?

Hm. Niekto bol v rozpakoch, iný nadšený, niekto sa tešil, že bude s prácou skôr hotový, niekomu to fakt zachutilo a nikto netušil, ako nahrávka dopadne. Bol to pocit, ako keď má herec na javisku veľký monológ. Je sám, v tme diváci, tak bojuje ako lev. Okrem sólového nahrávania boli aj iné vecičky. Postavu Galadriel hrala nádherne Soňa Norisová. V okamihu, keď sa prebudí jej zlé druhé ja, bol strih a nastúpil iný hlas, temná a úžasná Szidi Tobias. Bola to čistá krása. A neboli to iba skvelí profesionálni herci, ale aj neherec Ibi Majga. Zle hovorí po slovensky a k tomu ešte šušle, ale kde by som našiel lepšieho Gluma?

Vy sa ako režisér pohybujete medzi rozhlasom, televíziou, divadlom a filmom. Kritika vtedy oceňovala, že sa vám podarilo vytvoriť rozhlasové dielo s filmovým zvukom. Ako si to môže laik predstaviť?

Bola to vedomá polemika s predstavou, že rozhlasová hra má byť komorná a intímna a neviem ešte aká. Je sólový klavír Rachmaninova menej ako Beethoven alebo naopak? Prečo by sa mal rozhlas uskromniť a nepoužiť veľký zvuk, ak to treba a vieme ho urobiť? A efekt veľkého zvuku nevzniká, ak je nejaký zvuk „veľký“. Je to o strihu. Mnoho dokonalých vrstiev dramatických a naozaj veľkých zvukov, strih a potom je detailný malý zvuk. Ani symfonický orchester neduní vždy vo forte, skladateľ všetko upokojí a nastúpi jemný hoboj. Všetko je to o premyslenej štruktúre a hodinách pedantného skladania zvukových stôp – a o skvelých zvukároch ako Ľuba Olšovská a Peter Daniška, hudobnom skladateľovi Petrovi Mankoveckom a skladateľsko-počítačovom kúzelníkovi Romanovi Žiaranovi. Bol by som však radšej, keby sa hovorilo o skladbe a strihu. Filmový zvuk je pomôcka, aj rozhlasový zvuk môže byť občas skvelý, a to nehovorím o pokusoch o zvukovú vertikálu. V stereonahrávke sa rútia Čierni jazdci z pravej strany do ľavej, v rozhlase bežný zvuk, ale my sme chceli počuť a vidieť aj havranov nad nimi. Z Londýna sa prišli pozrieť, na akých úžasných počítačoch sme tie nahrávky urobili. Počítače boli úplne bežné, len ľudia v réžii mali pod očami rozhlasové čierne kruhy od únavy. Boli skvelí.

Pozícia rozhlasového Pána prsteňov je v pomyselnej hierarchii vašej umeleckej tvorby zrejme pevná. Aké sú vaše pocity pred opätovným odvysielaním celej ságy?

Zvedavosť. Neviem, či záujem a sledovanosť bude taká ako pri premiérovom uvedení, ale dúfam, že základný pocit poslucháča bude rovnaký ako vtedy: rozhlasová hra sa dá robiť aj inak, ak je dôvod a niekto hľadá nový spôsob, ako na to. Tolkien stojí za to. Po prvom vydaní začiatkom päťdesiatych rokov ho kupovali a čítali, ale znovuobjavenie v šesťdesiatych rokoch, a ešte k tomu inou generáciou, bolo intenzívnejšie. Spoločenstvo slušných a odvážnych je dôležité a dúfam, že aj večné, navyše – Mordor stále existuje.