Z Ružinova a jeho starostu sa jej obracal žalúdok, vysťahovala sa preto do Rakúska

NATAŠA HOLINOVÁ sa narodila v roku 1975 v Bratislave, vyštudovala slovenčinu a históriu na Pedagogickej fakulte UK, scenáristiku s dramaturgiou na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU, má za sebou dva roky práva na Paneurópskej vysokej škole. Pracovala v reklamnej oblasti, dlhé roky sa živí ako prekladateľka kníh z angličtiny do slovenčiny, redaktorka a korektorka, píše stĺpčeky do Denníka N. Dlhodobo publikuje o prípadoch slabších, ktorí na Slovensku doplácajú na nefunkčnosť sociálneho systému. Za rok 2011 získala Novinársku cenu Nadácie otvorenej spoločnosti. Žije v Rakúsku.

Roky ste pracovali len so slovenským jazykom. V istom čase ste k tomu pridali publikovanie o prípadoch slabších, ktorí doplácajú na nefunkčnosť štátnych a samosprávnych orgánov či ich inštitúcií. Zistili ste nebodaj, že štát tu nie je pre občana?

Motám sa najmä okolo sociálnych vecí. Nechcem zovšeobecňovať, ale ak veci v tomto štáte fungujú tak, že rôzni nešťastníci musia o pomoc žiadať už aj mňa ako občana, je to dôkaz strašného zlyhávania a odolnosti systému voči tomu, čo je jeho povinnosťou. Je až neuveriteľné, ako sa štát dokáže brániť, aby nemusel naprávať vlastné chyby.

Darí sa vám to meniť?

Na začiatku som si myslela, že ide len o príšerné omyly jednotlivcov, a stačí to len niekde oznámiť, aby sa udiala náprava. Bolo to naivné. Verila som, že inštitúcia nadriadená tej zlyhávajúcej mi dokonca poďakuje, ak ju na chybu upozorním. Takto to však nefunguje, dospieť k zmene je náročné a zväčša to trvá roky.

Aká je šanca, že ak raz niekto doplatí na neschopnosť štátu a jeho orgánov, ten prejaví sebareflexiu a vec napraví?

Je to postavené len na náhode. Napríklad úrady práce, sociálnych vecí a rodiny sú zväčša také, aký je ich riaditeľ. Ak je neschopný, prenáša sa to na aj na zamestnancov. Áno, máme tu aj okresy s fajn riaditeľmi, teda úrady s dobrou povesťou, to však predsa nemôže byť závislé len od toho, či majú šťastie na šéfov.

Pri riešení jedného prípadu, kde na problém dlhodobo kašľala mestská časť Ružinov, ste povedali, že v tomto štáte už nechcete žiť. Odsťahovali ste sa do Rakúska. Bol to hlavný dôvod?

Áno. Vyslovene sa mi zdalo, že v tomto už s rodnou krajinou ísť ďalej nemôžem, že z daného vlaku potrebujem vystúpiť.

Nebudem sa predsa hrať na vzorného občana Ružinova, ktorý chodí voliť v komunálnych voľbách, kde opäť vyhrá ten istý človek, ktorého úrad dokázateľne škodil starej panej nad hrobom.

Odmietam sa totiž pripájať do davu občanov, ktorí tomuto starostovi tlieskajú len preto, že opravil pár výtlkov a vysadil ružičky za eurofondy. Fakt nie.

Dá sa to povedať aj tak, že z tejto krajiny vás vyštval starosta Ružinova Dušan Pekár?

Veľmi zjednodušene povedané áno. Vnímam ho ako mimoriadne slabú persónu. Decentralizovaná samospráva je totiž ešte odolnejšia voči riešeniu problémov bežných ľudí ako štát.

V tom konkrétnom prípade mal starosta Pekár toľko informácií, že keby bol len trochu vnímavý, empatický a rozhodný, svojim úradníkom okamžite prikáže, aby dali veci do poriadku a obeti sa ospravedlnili.

Dôvody, prečo tak neurobil, si môžem len domýšľať, na mňa však pôsobil ako slabý človek na svojom mieste. A ja ako obyvateľka Ružinova som pochopila, že tam, kde šéfuje tento človek, jednoducho nechcem existovať.

Z Ružinova sa mi pre toto obracal žalúdok. To, že sa Pekár zúčastnil aj na oslavách Tisa, už je len detail.

V tomto prípade šlo o kauzu pani Majerovej, ktorú ste roky sledovali a opakovane ju medializovali, až kým sa nevyriešila. O čo šlo?

Miestny úrad Ružinov, respektíve jeho sociálny odbor, dostal informáciu, že má vo svojej pôsobnosti človeka, o ktorého sa treba postarať, lebo sám to už nedokáže.

Šlo o ťažko postihnutú schizofrenickú a invalidnú dcéru 84-ročnej doktorky farmácie pani Majerovej. Keď sa mama vzhľadom na svoj vek o dcéru nedokázala starať, požiadala o pomoc mestskú časť.

Ako sa zachoval úrad?

Spôsobom, ktorý sa nedá pochopiť ani s odstupom času. Najskôr dal na súd návrh, aby bola dcéra zbavená spôsobilosti na právne úkony, a potom tri roky nerobil nič.

Dcéra pritom potrebovala čosi úplne iné – to, čo úrad inak bežne poskytuje, teda človeka, ktorý by dcére a matke asistoval pri základných úkonoch ako hygiena, nákupy a podobne.

Čím úrad zdôvodnil, že neposkytol asistenciu?

To som sa nikdy nedozvedela. Úrad dokonca drzo popieral, že vo veci tri roky nekonal, iba podal na súd návrh, ktorý vôbec nebol potrebný.

Prečo vás vyhľadala pani Majerová?

Prišla za mnou v lete 2012 v čase, keď už jej dcéra bola zbavená spôsobilosti na právne úkony, pričom opatrovníctvo na seba neprevzala mestská časť, ako je bežné, ale dostala ju osoba, ženská takpovediac z ulice.

Tá prisľúbila, že bude pomáhať, čo aj chvíľu robila, lenže jedného dňa vyhodila starú paniu z dcérinho bytu a zakázala jej sa s ňou stretávať. Diali sa tam obrovské škandály, keď stará pani plakávala pod oknami a snažila sa dostať k dcére, čo museli občas riešiť aj susedia. Väčšina sa jej snažila pomôcť, potom svedčili aj na súde.

Na polícii matku odbili, že s tým nemôžu nič robiť, lebo u dcéry nemá trvalé bydlisko. Predstavte si starú paniu na sklonku života, ktorá nechce nič, len žiť so svojou dcérou, a každý ju len „odpinkáva“.

Čo ste urobili?

Myslela som si, že so sociálnou poradkyňou Idou Želinskou, ktorá matku začala zastupovať, jednoducho navštívime miestny úrad Ružinov, vysvetlíme, čo sa deje, a on navrhne zmenu opatrovníka, keď už predtým do tejto funkcie inštaloval ženu, ktorá sa nesprávala adekvátne.

Celkovo je šialené, že úrad vôbec do tejto pozície navrhol niekoho neprevereného, kto len, obrazne povedané, zaklopal na dvere úradu, povedal, že bude dcére pomáhať, a tak získal spôsobilosť na právne úkony, ktoré mohol realizovať za ňu. Úrad dokonca poprel aj to, že tú ženskú navrhol on, bolo to však v spise.

Vravíte, že úrad do tej pozície navrhol ženu z ulice. Kde beriete istotu, že ju úrad v Ružinove nepreveril?

Z toho, že na otázku, ako bola preverená, som z úradu nikdy v živote nedostala odpoveď. Čo keby šlo o človeka s právoplatným rozsudkom za násilnú trestnú činnosť? Úrad to nezaujímalo, inak by preukázal opak. Neskôr sa dokonca ukázalo, že v spise chýba jej životopis aj akékoľvek ďalšie údaje.

Hovorkyňa úradu mi tiež opakovane klamala od chvíle, keď zistila, že som oboznámená so spisom, a neskôr prestala komunikovať úplne. Nepomáhalo ani to, že som starostu Pekára dávala do kópie. Aj z toho môžem usudzovať, že úrad ani on sám problém riešiť nechcel.

Nemohlo ísť zo strany úradu len o zanedbanie povinností, nie o zámerné neriešenie situácie?

Nie, lebo arogantný prístup úradu sa preukázal aj v inom. Keď stará pani Majerová dala o probléme vedieť prokuratúre, tá to posunula na súd s návrhom na zmenu opatrovníctva.

Na pojednávanie prišli zástupcovia prokuratúry aj mestskej časti Ružinov, pričom tam tvrdili, že so zmenou opatrovníctva nesúhlasia. Načo potom prokuratúra dávala návrh na súd? A úradníci Ružinova dobre vedeli, ako protiprávne sa správa aktuálna opatrovníčka, a napriek tomu ju obhajovali? Veď to je šialené.

Pani Majerová mala tak zle rozdané karty, až som žasla, veď jej dokonca dlho hrozilo, že ani nebude účastníčkou konania. Tento rozsudok dokonca vôbec nedostala. Človek, ktorého sa to týkalo najviac, teda vlastne nebol hoden ani vypočutia.

Pani Majerová v detstve prežila holokaust, pred koncom života ju zase ničili neschopné úrady. Vy sama ste to, čo sa jej dialo, označili za fašizmus. Nepreháňali ste?

Nemyslím si to. Áno, pani Majerová prežila Osvienčim, dlho sa však o tom predo mnou nezmienila. Nie preto som však v novinách použila termín fašizmus.

Videla som tam istú paralelu – v roku 1942 ju náš štát právnymi prostriedkami pripravil o všetko vrátane rodiny, keďže koncentrák prežila len ona, pričom domov sa vrátila pešo. A hoci sa neskôr stala odborníčkou, ktorá by sa vo svojej profesii pohodlne uplatnila aj v zahraničí, rozhodla sa neemigrovať a dať tejto krajine ďalšiu šancu.

Odmenou jej bolo, že po sedemdesiatich rokoch ju náš štát opäť právnymi prostriedkami pripravil o všetko, čo mala, teda o dcéru. Pre mňa bolo fašistické, ako jej úrad dával najavo, že jedna ľudská bytosť je cennejšia ako druhá.

Konkrétne?

Nevzdelaná úradníčka z ružinovského úradu, bakalárka sociálnej práce, mi úplne seriózne hovorila, že pani Majerová je duševne chorá. Tvrdila to, hoci v spise sa taká informácia vôbec nenachádzala.

Nejaká úradníčka si teda pokojne dovolí lekársky diagnostikovať starú bezbrannú paniu a dať na to pečiatku, aby bol od nej pokoj. Neslýchané.

Nadobudli ste podozrenie, že opatrovníčke dcéry nešlo ani tak o pomoc, ako skôr o jej byt.

Som o tom dodnes pevne presvedčená, lebo aby sa niekto cudzí šklbal o to, že bude opatrovníkom duševne chorej osoby, nie je bežné, dokonca sa tomu vyhýbajú aj príbuzní. Vo svojej podstate totiž ide o funkciu, ktorá je viac bremenom ako prínosom.

Že opatrovníčke ide o byt, nasvedčovali viaceré indície – začala za svoje peniaze prerábať byt tej dcéry, čudne narábala aj s jej financiami a o spôsobilosť na právne úkony chcela pripraviť aj starú paniu. Koniec koncov, neskôr mi dali za pravdu aj rozsudky. Krajský súd totiž vyslovene uviedol, že tam naozaj šlo o byt.

Pani Majerová už nežije. Dožila sa spravodlivosti?

Áno, ale v podobe, ktorá by nás nemala uspokojiť. Dosiahla zmenu opatrovníctva, ktorú získala evanjelická diakonia, kam sa napokon matka aj dcéra presťahovali. Nejasám, lebo podľa mňa mali mať právo výberu, minimálne pani Majerová si mala právo vybrať, kde chce dožiť, pokiaľ chce byť s dcérou.

A ani nehovorím o tom, že pre viac ako 60-ročnú schizofrenickú dcéru by tiež bolo lepšie, ak by ostala v prostredí, v ktorom sa cítila doma. Žiaľ, slobodu rozhodovania im vzali.

Čo vás na tom prípade hnevalo najviac?

Keby bol úrad v Ružinove príčetný, také zlo sa starej panej nikdy nestane. Je predsa normálne, že ak sa obrátim na sociálny odbor s prosbou o pomoc, je povinný tak urobiť.

Najhoršie je, že v iných prípadoch tak aj robí – posiela do domácností pomoc s hygienou, upratovaním aj nákupmi. Tu sa však niekto dozvedel o byte ako ľahkej koristi a všetko bolo inak. Lenže starú paniu strašne podcenil, bojovala až do konca.

Väčšina ľudí v jej veku by už nedokázala vzdorovať. Ona však bola neuveriteľná, nedala sa, až kým nevyhrala, dokonca som jej videla až iskričky v očiach, ako chcela bojovať. Myslím si, že ju tak zocelila práve skúsenosť z Osvienčimu.

Naozaj však bolo nutné, aby 84-ročná pani posledné roky života venovala boju s úradmi a súdmi? Opatrovníčka totiž bola taká chamtivá, že ešte aj na Ústavnom súde namietala porušovanie svojho práva na majetok. To nevymyslíte. Našťastie, Ústavný súd ju poslal kadeľahšie.

Váš úplne prvý prípad prišiel ešte v roku 2002, keď ste sa dozvedeli o týraní chovaniek reedukačného centra v Spišskom Hrhove.

Pôvodne som tam šla len napísať článok o obetiach obchodu s bielym mäsom na objednávku istej medzinárodnej organizácie. Keďže som potrebovala aj fotografie, vzala som so sebou brata, profesionálneho fotografa, a tak sme tamojšie praktiky videli dvaja.

Do hlavy nám nešla len jedna vec – ak sa niekto stane obeťou obchodu s bielym mäsom, čo je strašná trauma, ako je možné, že za ním mám ísť do polepšovne? Logiku mi to nedáva dodnes.

Alibistické návrhy kolíznych opatrovníkov a rozhodnutia súdov?

Áno, pripočítajme však aj prokuratúru, ktorá tomu všetkému asistuje. Ako vôbec niekto môže myslieť v skratke, že ak dievča predajú na prostitúciu, nepozeráme sa naň ako na obeť, ale ako na štetku, ktorú treba prevychovať? Odvtedy viem, že v reedukačných centrách sú bežne aj deti, ktoré do nich nepatria.

Dlhé roky po vás to isté, teda týranie aj umiestňovanie nevinných v polepšovniach, potvrdila aj ombudsmanka Dubovcová.

Presne tak. V roku 2002 sa však ešte prakticky nebolo na koho obrátiť, úrad verejného ochrancu práv ešte len vznikal, existovalo iba Stredisko pre ľudské práva, kde sme to dali ako podnet, nič sa však nevyriešilo. Všetci, komu sme to oznámili, sa tam vybrali len na potemkinovskú prehliadku a nič nezistili.

Strašné bolo, že sa tam porušovali ešte aj zákony, ktoré boli zlé už samy osebe. Napríklad dnes môžu dať dieťa na samotku na maximálne 24 hodín, vtedy to bolo 72 hodín. Prax bola taká, že v Spišskom Hrhove ich tam zatvárali aj na týždeň v kuse.

Ministerstvo školstva sa pri našom podnete vyhováralo, že nie je zriaďovateľom, krajský školský úrad sa tiež nemal k činu, prokurátor tam podľa môjho názoru chodil len na kávu.

Keby totiž aj reálne dozoroval zákonnosť, nič také sa nemôže stať, stačilo by mu prečítať knihu trestov, ktorá bola jasným dôkazom a ktorú sme si my nafotografovali.

Vtedajší riaditeľ si z vás najskôr ťažkú hlavu nerobil, nechal vás v ústave aj prespávať.

Vzhľadom na diaľku z Bratislavy sme tam vždy jednu či dve noci prespali. Riaditeľ už fungoval v takom pocite beztrestnosti, že mu ani na um nezišlo, že by sme si mohli všímať aj veci mimo našej témy. Veril, že sa rozprávame výhradne s dievčatami, ktoré nám predstavil ako obete organizovanej prostitúcie.

Keď sme zistili, že tam sú oveľa dôležitejšie problémy, začali sme chodiť častejšie, nosili tam knihy, dokonca sme dievčatám kupovali veci, ktorých mali nedostatok – mydlo, vložky či toaletný papier.

Možno práve tým sme si riaditeľa získali, nakoniec mu však začalo dochádzať, že robí chybu. Nebol taký hlúpy, aby si nevšimol, že nefotografujeme len usmiate skupinky, o čo nás sám žiadal, ale aj dievčatá za mrežami a podobne. Nakoniec nás vyhodil.

Čo všetko ste zistili okrem zneužívania samotiek?

V tom čase, hoci sme to tušili, sme, žiaľ, nedokázali preukázať, že niektorí zamestnanci tam dievčatá brutálne mlátia. Nemali sme žiadnu jasnú svedeckú výpoveď, a tak sme to v podaniach neudávali. Viaceré dievčatá mi to potvrdili až po rokoch.

Potom však zrazu jedno dievča napísalo sťažnosť na ministerstvo školstva, že ho zmlátil priamo riaditeľ. A to tak, že muselo byť týždeň hospitalizované. Prvé dni pritom bránil jej ošetreniu a ustúpil až vtedy, keď dievča začalo odpadávať.

Začali ho trestne stíhať za ublíženie na zdraví, abdikoval na funkciu riaditeľa, v ústave však ostal ako pedagogický zamestnanec. Nový šéf ho nakoniec vyhodil pre porušenie pracovnej disciplíny, začal sa však súdiť.

Ako dopadla zbitá chovankyňa?

V roku 2014, keď už dospela, jej nečakane prišiel poštou trestný rozkaz, že má podmienečný trest šesť mesiacov s odkladom na jeden rok za krivé obvinenie. Bez súdu, bez jej vypočutia, bez nároku na obhajobu, čiže boli porušené hádam všetky jej práva.

V piatok si ten papier vyzdvihla, v sobotu sa mi ozvali chlapi zo Spišského Hrhova, ktorých kontaktovala ona, a v nedeľu som s ňou už hovorila a zistila, že sa chce brániť. To je veľmi dôležité, lebo aby sa dalo niekomu pomôcť, musí chcieť bojovať samotná obeť.

Ona predsa dala iba sťažnosť na ministerstvo školstva, trestné stíhanie začal aj ukončil štát sám od seba. Ukončil ho pritom konštatovaním, že skutok sa síce stal, ale nebol až taký závažný, lebo tam bola prikrátka práceneschopnosť.

A bývalý riaditeľ vďaka tomu v tomto bláznivom štáte dosiahol, že jeho obeť dostala trest, lebo si tým zrejme pomohol vo svojom civilnom spore o neplatnosť výpovede. Ide o rozsudok krajského súdu v Košiciach, ktorý je naozaj neuveriteľný.

V čom?

Jednak argumentuje neprávoplatným trestným rozkazom ako dôkazom, že chovankyňa klamala, jednak si nedal pozor ani na dátumy, ako keby niekto očakával, že nejaké decko z reedukačného centra sa nebude brániť.

Šialené.

Dievčina mala len osem dní na podanie odporu voči trestnému rozkazu, zháňala som jej pomoc, nikoho som narýchlo nezohnala, napokon som ho napísala ja s pomocou Ondreja Dostála. Teraz už advokátku má, zastupuje ju zadarmo. Súd dodnes nerozhodol, dva roky nepojednával, ale očakávam, že to dievča bude oslobodené.

Najhoršie je, že deckám v polepšovniach zo zásady nik neverí, veď vraj ide o samé štetky, feťákov, zlodejov, kriminálnikov, tých, čo utekajú z domu a podobne. Málokomu napadne, že sa tam bežne dostávajú aj nevinné deti či priamo obete, ktoré tam vôbec nepatria.

Predpokladám, že dnes je situácia v reedukačnom ústave v Spišskom Hrhove normálna.

Od odchodu bývalého riaditeľa sa vraj samotky nepoužívajú. Od tamojších ľudí mám dokonca informáciu, že v roku 2016 tam mali prvé prázdniny v histórii, čo bolo zariadenie zatvorené. Všetky deti sa cez leto dostali domov.

Potešilo ma to, je to dobrá správa. Ešte viac by ma potešilo, keby takéto centrá úplne zanikli, lebo rozhodne nie sú cestou k náprave problémových detí.

Angažovali ste sa aj v prípade blogera, ktorý si povesť postavil na pomoci iným. Narazili ste na dievčatá, ktoré tvrdili, že ich sexuálne zneužíval.

Najskôr ma oslovilo isté dievča, ktoré mi opísalo, čo sa mu stalo, s tým, že hľadá pomoc, lebo chce, aby bol páchateľ potrestaný. Sprevádzala som ho celým procesom, videla som korešpondenciu a ďalšie indície či dôkazy, pomerne rýchlo som sa teda presvedčila, že netára.

Žiaľ, prípad sa nedotiahol do konca, lebo sa nedalo. Tá obeť je totiž taká slabá, že nie je isté, či by všetky úkony zvládla bez toho, aby jej ublížili, a ja jej nedokážem zaručiť, že sa s ňou v trestnom konaní nebudú diať traumatické veci, ktoré si sama neželá.

Ľudsky jej rozumiem. Prečo by vlastne mala podstupovať osobnú konfrontáciu s páchateľom? Pri vyšetrovaní by sa tomu určite nevyhla, psychicky však na to nie je pripravená.

Prečo by mala stále dokola počúvať na súde dehonestujúce otázky, aké kladú advokáti páchateľov a pre ktoré sa mnohé obete sexuálneho násilia rozhodnú svoj prípad radšej nikdy neohlásiť?

Takto však páchateľ môže vo svojom konaní pokračovať. Chodia k nemu najmä obete, ktoré sú pre spoločnosť nedôveryhodné.

Lenže táto obeť by ten proces možno vôbec neprežila. Je tým tak výrazne poznačená, že ak by mala v spomienkach prežívať všetko odznovu, nedopadne to dobre. Už dávno totiž zistila, že náš systém ju neochráni, nepotrebuje teda ďalšiu stigmatizáciu.

Nádej som vkladala do toho, že prehovoria viaceré obete toho človeka. Aj polícia mi potvrdila, že situácia bude úplne iná, ak tých dievčat bude viac. Hovorila som s ďalšími štyrmi obeťami toho istého človeka, žiadna sa však už k tomu nechcela vracať.

Nakoniec som o tom publikovala článok a dúfala, že sa ozvú ďalšie obete. Nepomohlo to, lebo tomuto systému jednoducho neveria. Ani sa im po tom všetkom, čo má naša polícia na rováši, nečudujem.

To už je zovšeobecňovanie, nie?

Je, dokonca brutálne, mám však medzi policajtmi kamarátov, ktorí sami vravia, že náš systém obete nechráni. Nezabúdajme, že sa im kladú aj nezmyselné otázky, ktoré sa práve pri znásilnení považujú za neprípustné – napríklad, čo mala obeť na sebe, či pila alkohol, prečo sa s tým človekom vôbec bavila a podobne.

Tieto otázky by mali byť Istanbulským dohovorom zakázané, Slovensko ho však neráčilo ratifikovať. Mimochodom, Rakúsko ho podpísalo v ten istý deň ako Slovensko, a ratifikovalo už v roku 2013. Aj z toho vidieť, aký má náš štát záujem pomáhať takýmto obetiam.

Táto dievčina nepila, nebola vyzývavo oblečená, šla k dotyčnému po pomoc so svojím problémom. Ide pritom o výrazne submisívny typ.

On si očividne dokáže vyberať také slabé osoby, až do nich vtlčie pocit, že je im akýmsi otcom. Za kratší povraz preto ťahala najmä z dôvodu psychickej manipulácie.

V konečnom dôsledku však páchateľovi nahráva práve to, že jeho obete sú nedôveryhodné pre ostatných a príliš slabé na to, aby sa mu postavili verejne.

Čo by systémovo pomohlo, aby ženy boli ochotné viac vypovedať?

Napríklad to, že obeť by bola vypočutá iba raz na kameru a záznam by sa používal v ďalšom konaní. Nemusela by tak byť opakovane predvolávaná a hovoriť o tom istom, nemusela by absolvovať konfrontácie s násilníkom a podobne.

Policajti kdesi na okrese to ani nemusia myslieť zle, len na takéto citlivé prípady nie sú pripravení odborne ani ľudsky. Keď som s nimi riešila tento prípad a prosila ich o maximálne citlivé zaobchádzanie, hádzali mi jedno poleno pod nohy za druhým. Možno nechtiac, lebo to nevedia inak, ale robili to.

Čo ak si táto údajná obeť všetko vyfabulovala?

To ťažko, videla som ich korešpondenciu. Dievčina bola po odchode od násilníka v takom zlom stave, že ju prichýlila Natália Blahová, dnes poslankyňa. Strávila s ňou niekoľko prvých katastrofálnych dní a veľmi jej tým pomohla.

Ja som ju potom vzala k špecializovanej terapeutke, ktorá sa venuje obetiam sexuálneho násilia, a tá veľmi jednoznačne potvrdila, že jej výpoveď je dôveryhodná.

Koniec koncov, o činoch toho človeka sa opakovane vyjadrovali niektoré jeho obete aj v diskusiách pod jeho článkami, až ich radšej zrušil. A sú aj viaceré ďalšie indície, ktoré si zatiaľ nechám pre seba.

Riešili ste aj prípad, kde štát vytrhol malé dieťa z rodiny a dal ho do detského domova, hoci na to nebol žiadny dôvod. O čo šlo?

To bol až neuveriteľný prípad šlendriánskeho prístupu sociálnej pracovníčky, ktorá súdu navrhla vyňať z rodiny štvorročnú Darinku a postavila to na úplnom nezmysle. Štát pritom to dieťa vôbec neochránil.

Na začiatku bolo nepreukázané podozrenie, že dieťa je zanedbávané. V princípe platí, že ak vznikne takéto podozrenie, či už na zanedbávanie, alebo týranie, najskôr ho treba preveriť. Vo svojich interných normách to prikazuje aj Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny.

Právne neexistuje, aby sa s takým niečím nakladalo ako s hotovou vecou, kým niekto z odborne spôsobilých úradníkov minimálne nepríde na prešetrovanie veci priamo do rodiny. Lenže to je teória.

Úradníčka tu uznala zanedbávanie, hoci v tej rodine nikdy nebola?

Presne tak. A dala na súd návrh na vyňatie dieťaťa z rodiny. Súd sa jej, samozrejme, nepýtal, či to aj osobne prešetrovala, zrejme to považoval za automatické. Komu by napadlo, že úrad dá návrh na súd na základe neoverenej informácie?

Výsledkom bolo, že dieťa dokonca protiprávne hospitalizovali, hoci nemali v rukách ani len náznaky, nieto dôkazy o zanedbávaní či týraní, a špitál všetko potvrdil, lebo tak to chodí – ak to tvrdí niekto na začiatku reťazca, ostatní to už len pečiatkami potvrdzujú.

Až pri rozpletaní celého príbehu som zistila, že na začiatku nebolo nič, len obyčajná pavlačová klebeta. Krásny príbeh o tom, ako náš sociálny systém ublížil konkrétnemu dieťaťu.

Vrcholom bolo, ako psychologičky detského domova dieťaťu vysvetľovali, že maminka si ho bude môcť vziať späť, až si dá do poriadku svoje veci. Je vôbec možné, aby psychológ netušil, akú škodu tými rečami práve pácha na detskej duši?

Ako to celé dopadlo?

Systém sa najskôr neponáhľal veci preveriť, a nebyť toho, že to dám do novín, dodnes by sa nič nevyriešilo. Takto si s tým nakoniec švihli a dieťa sa vrátilo domov.

Odišli ste zo Slovenska. Nebolo by lepšie ostať a pomáhať v podobných prípadoch zvnútra?

Veď som s tým neprestala, dokonca na Slovensku naďalej pracujem, domov však chcem mať vo väčšom bezpečí. Z prípadu pani Majerovej som však pochopila, že systém funguje tak, že ja behám po výsluchoch, poukazujem na závažné pochybenia a zločinci sa mi smejú do očí.

Jediný človek v celej kauze, ktorý to dotiahol aspoň na podozrivého zo spáchania trestného činu, som totiž bola ja. A pani Majerovú na súde zdravili slovami „šalom, šalom“, pričom sudkyňa aj prokurátor sa tvárili, že to nepočujú.

Jasne som preto vysvetlila, prečo som už v Ružinove nechcela žiť, hoci predtým som si nevedela predstaviť, že by som sa z neho odsťahovala. A som si tiež istá, že keby som mala problém v Rakúsku, už len s dĺžkou konania by to tu bolo oveľa lepšie.

Z čoho vychádzate?

Zblízka som tu sledovala jeden majetkový súdny spor. To, čo by u nás súdy riešili roky, sa v Rakúsku vyriešilo za štyri mesiace od podania. Za ten čas sa stihli dve pojednávania a hotovo.

Na Slovensku ešte aj spory o deti, ktoré rýchlo rastú a dospievajú, trvajú nekonečné roky. Poznám prípad, kde sa striedavá starostlivosť pojednávala šesť rokov. Veď z toho zastáva rozum, to predsa v normálnom štáte nesmie byť.

Raz súd rok a pol nepojednával, potom úrad práce stratil papiere, jednoducho výhovorka za výhovorkou, kde na konci ostalo množstvo nešťastných ľudí vrátane detí.

Bol to súd, na ktorom už nemohol nik vyhrať, s istotou to však prehrali deti. Naučili sa akurát to, že ich práva nikoho v tomto štáte nezaujímajú. Nie, v takých podmienkach netúžim žiť, som radšej na správnej strane hranice.

Facebooková stránka autora rozhovoru tu – kliknite.