Zlaté časy ruského šachu sú definitívne preč

„Šach je ten najintelektuálnejší šport, a my Rusi sme vždy obsadzovali tie najvyššie priečky medzinárodných rebríčkov,“ povedal Vladimir Putin v príhovore k účastníkom jedného šachového turnaja v roku 2014. Keby tieto slová povedal v roku 2000, keď sa prvýkrát stal prezidentom, mal by pravdu. O štrnásť rokov neskôr však zneli skôr ako spomienka na staré zlaté časy. Svedčí o tom aj výsledok zápasu o majstra sveta, v ktorom Nór Magnus Carlsen tesne, ale predsa porazil Rusa Sergeja Kariakina.

V minulosti bola nadvláda Sovietov či Rusov vo svete šachu takmer neuveriteľná. Medzi druhou svetovou vojnou a koncom milénia boli všetci majstri sveta okrem Američana Bobbyho Fischera (1972 – 1975) zo Sovietskeho zväzu alebo z Ruska. Sovietsky zväz bol takou šachovou veľmocou, že v rokoch 1970 a 1984 usporiadal dva zápasy svojej reprezentácie proti zvyšku sveta a oba vyhral.

Medzi rokmi 1952 a 2002 vyhrali Rusi všetky šachové olympiády (v podstate majstrovstvá sveta národných tímov, ktoré sa hrajú každý párny rok) s výnimkou dvoch v sedemdesiatych rokoch. Predstavte si, že by podobne stabilne vyhrával akýkoľvek národný tím napríklad majstrovstvá sveta vo futbale či hokeji!

Prečítajte si

Paranoja v šachu – prečo sa hrá o majstra sveta v izolovanom boxe

Dnes je všetko inak. Majstrom sveta je Nór, v prvej svetovej desiatke sú v súčasnosti traja Američania (jeden talianskeho, jeden filipínskeho a jeden japonského pôvodu), dvaja Indovia a iba dvaja Rusi. Od roku 2002 šachovú olympiádu trikrát vyhrali Arméni, dvakrát Ukrajinci, ale Rusi ani raz. Rusko je stále jednou z najdôležitejších šachových krajín sveta, nie je v ňom však neobmedzeným vládcom. Odkedy je Putin pri moci, prestalo sa ruským šachistom dariť.

Ruská nádej z Krymu

Tento trend mal zvrátiť Sergej Kariakin, 26-ročný rodák z Krymu. V roku 2009 si zmenil občianstvo z ukrajinského na ruské a presťahoval sa do Moskvy, kde dostal ideálne podmienky na šachový rast: trojposchodový byt na predmestí, trénerskú i finančnú podporu. Kariakin naopak podporuje politiku Ruska. Inváziu rodného Krymu vítal fotkou na Facebooku, kde pózuje s obrázkom Putina na hrudi. Zúčastňuje sa na večierkoch moskovskej smotánky. Pre jeho vyjadrenia sa jeho šachoví priatelia z bývalej vlasti od neho dištancovali a na Ukrajine už nie je vítaný.

Je ťažké posúdiť, či sa Kariakin, tichý mladík s milým úsmevom, politicky angažuje z racionálneho pragmatizmu alebo z vlastného presvedčenia. Možno si ani neuvedomuje, aký veľký dosah majú jeho verejné prejavy.

Majster sveta Carlsen zastáva však k svetovej politike iný postoj. Keď Medzinárodná šachová federácia (FIDE) v roku 2014, pár mesiacov po tom, ako Rusi obsadili Krym, oznámila, že jeho zápas s Indom Ánandom sa má odohrávať v Soči, odmietol v Rusku hrať. Na miesto konania pristúpil až vtedy, keď mu FIDE vážne pohrozilo odobratím titulu majstra sveta. V zápase s Ánandom ho podľa plánu FIDE mal nahradiť práve Kariakin.

Titul majstra sveta v šachu má pre Rusov veľký symbolický význam, ktorý presahuje hranice športu. Garri Kasparov, najznámejší šachista posledných desaťročí, sa stal jedným z najhlasnejších kritikov Kremľa. Sergej Kariakin ho mal na poste ikony ruského šachu nahradiť.

Do súboja s Carlsenom preto prišiel dôkladne vyzbrojený; na niekoľkomesačnú prípravu dostal viac než milión dolárov, čo je výrazne viac než odmena pre víťaza duelu. Do New Yorku, kde sa súboj konal, pricestoval aj Putinov hovorca Dmitrij Peskov. A predsa sa Kariakinovi nepodarilo geniálneho Nóra pokoriť.

Šachový prezident: uniesli ma mimozemšťania

Čo Rusi nedokázali obhájiť za šachovnicami, darí sa im na poli športovej diplomacie. Medzinárodnú šachovú federáciu vedie od roku 1995 Kirsan Iľumžinov, bývalý prezident Kalmyckej republiky patriacej do Ruskej federácie, Putinov podporovateľ, šachový amatér a – čo si budeme tajiť – megalomanský blázon. Medzi jeho najskvostnejšie nápady patrí: kúpiť Diega Maradonu pre miestny futbalový klub; postaviť šachový svätostánok na Ground Zero; kandidovať na prezidenta FIFA; vyrobiť šachistom figúrky z ľadu, aby šach mohol byť súčasťou zimnej olympiády.

Okrem iného tento človek verí, že bol unesený mimozemšťanmi: „Hovoril som: ‚Vráťte ma späť, zajtra musím byť doma a potom cestovať na Ukrajinu.‘ ‚Neboj sa, Kirsan, máš čas,‘ odpovedali mi,“ opísal pikantné podrobnosti tejto „udalosti“ pre Al Jazeeru.

Kirsan Iľumžinov nie je však len komickou postavičkou. Za pomoc sýrskej vláde je na sankčnom zozname USA. Podobne ako Robert Fico navštívil Kaddáfího v jeho luxusnom stane, na rozdiel od premiéra si s ním však zahral i partiu šachu. Novinárku Larisu Judinovú, ktorá písala o jeho korupčných aférach, našli v júni 1998 zavraždenú. Vražda bola údajne vyšetrená, mená troch odsúdených však nie sú známe.

Tohto samovládcu šachového sveta sa neúspešne pokúšali zvrhnúť niekoľkí protikandidáti, medzi nimi aj šachové legendy (a mimochodom obaja Rusi) Anatolij Karpov (v roku 2010) a Garri Kasparov (v roku 2014). Neúspešne. Priateľ ufónov je na čele šachistov zabetónovaný vďaka kurióznemu volebnému princípu „jeden štát – jeden hlas“, podľa ktorého má napríklad šachová federácia tropického súostrovia Maledivy s niekoľkými tuctami členov rovnakú váhu pri hlasovaní ako povedzme poľská federácia s desaťtisícami členov.

Slovenský hlas

Ale aj tak: predstavte si, že by o šancu viesť povedzme slovenskú plaveckú federáciu bojovali Martina Moravcová a Vladimír Mečiar (za prirovnaním si stojím, spomeňme si na Róberta Remiáša), a na celej čiare by vyhral Mečiar, i keď o profesionálnom plávaní nevie nič. Absurdné, však?

Je nepochopiteľné, že delegát Slovenského šachového zväzu v posledných dvoch voľbách hlasoval za Iľumžinova, a to napriek odmietavému postoju reprezentantov a iných slovenských šachových osobností. Verím však, že do tretice všetko dopadne dobre a vo voľbách konaných v roku 2018 Slovensko podporí nejakého normálneho kandidáta.

Pre Rusko znamená Kariakinova porážka definitívne potvrdenia konca jednej éry v histórii kráľovskej hry. Ich slávne časy patria minulosti. Šachová scéna sa globalizuje a skvelí hráči začínajú vyrastať na miestach, kde to v minulosti bolo takmer nemožné – napríklad v Nórsku, vo Vietname či v Peru.

Hranice nielen šachového sveta sa stierajú. Čo by bolo pred tridsiatimi rokmi nepredstaviteľné, je dnes realitou. Svedčí o tom aj fakt, že zápas Carlsen – Kariakin, ktorý sa odohrával neďaleko Central Parku v New Yorku, sponzorovali takmer výlučne ruské firmy.

Autor je šachový veľmajster a tréner. Venuje sa tiež vzdelávaniu, viedol Sokratov inštitút, prednáša o kritickom myslení.