Denník N

Chodí do ukrajinských Karpát a zachytáva príbehy ľudí aj atmosféru vojny

Projekt Khroniky vzniká na východe Ukrajiny, kam sa Lucia Nimcová vracia už roky aj so škótskym umelcom Sholtom Dobiem. Foto - Lucia Nimcová
Projekt Khroniky vzniká na východe Ukrajiny, kam sa Lucia Nimcová vracia už roky aj so škótskym umelcom Sholtom Dobiem. Foto – Lucia Nimcová

Horský hardcore rap, retro-feminizmus a lascívny karpatský hip-hop stále majú čo povedať, hovorí Lucia Nimcová.

Je jednou z nich. Hovorí ich jazykom. Keď otvorí dvere na krčme, otočia sa na ňu tváre, ktoré vyzerajú ako jej rodina. Ich vtipy sa jej zdajú smiešne, a keď nejaký povie ona, zasmejú sa. Spojenie funguje. „Títo ľudia žili v štyroch krajinách, aj keď nikdy neodišli zo svojho domu. Zažili hrôzostrašné veci. Nútili ich hovoriť inými jazykmi a kopať si vlastné hroby. Raz museli byť Poliakmi, potom Maďarmi, ale oni si udržali svoj dialekt, hovoria po svojom. Po našom,“ hovorí Lucia Nimcová.

K ľuďom žijúcim v Karpatoch na západe Ukrajiny sa vracia pravidelne už roky, hoci ťažko hovoriť o návratoch. Nikdy úplne neodišla, iba sa vzdialila. Hovorí ich jazykom a naozaj cíti, že je jednou z nich, je predsa Rusínka. A aj oni to tak cítia lebo inak by jej nedali to, po čo prišla – po Khroniky, pesničky spievané od srdca, pesničky o krajine, o vraždách, neprávostiach, nevere, alkohole, mužoch aj ženách. Pesničky spievané pri práci, pesničky, ktoré sú ako dych a pomáhajú človeku prežiť.

„Je to ako zbierka tetovačiek,“ hovorí Lucia. Žiaden ozdobný folklór, skôr čistý freestyle, emotívny rap plný symbolov a skutočných citov. Ona si ich spolu so škótskym umelcom Sholtom Dobiem, ktorý ju na cestách po Ukrajine sprevádza, musela zaslúžiť. Vy ich môžete dostať len tak, zadarmo – prostredníctvom polhodinového filmu Bajka a fotografií, ktoré sa práve teraz dajú vidieť na jej výstave v bratislavskej galérii Krokus.

Ľudia sa tam na nič nehrajú. Buď zaspievajú, alebo nie. Pesničku si musíte zaslúžiť, hovorí Lucia. Foto - Lucia Nimcová
Ľudia sa tam na nič nehrajú. Buď zaspievajú, alebo nie. Pesničku si musíte zaslúžiť, hovorí Lucia. Výstava v Krokuse trvá do 14. januára 2017. Foto – Lucia Nimcová

Na východe Ukrajiny hľadala autentické pesničky, nie naučený oficiálny folklór. Foto - Lucia Nimcová
Na východe Ukrajiny hľadala autentické pesničky, nie naučený oficiálny folklór. Foto – Lucia Nimcová

Zaujímajú ma každodenné vojny ľudí, hovorí Lucia. Foto - Lucia Nimcová
Zaujímajú ma každodenné vojny ľudí, hovorí Lucia. Foto – Lucia Nimcová

Cesty za pravdou

Prvýkrát išla na Ukrajinu pred desiatimi rokmi, pracovala na výskume k autorskému projektu, ktorého stredobodom boli ženy – toaletárky. „Chcela som vedieť, prečo robia túto prácu, aký je ich životný príbeh,“ hovorí Lucia. V tom čase ju však zobrali na holandskú Rijksakademie, a ona vedela, že je to skvelá príležitosť, ktorú musí využiť. Odchádzala s pocitom, že čosi nedokončila, ale bolo jej jasné, že na Ukrajinu sa vráti, akurát nepredpokladala, aké tragické budú okolnosti.

Keď vypukli nepokoje a na Majdane vyrástli barikády, všetko to s napätím a hrôzou sledovala. V máji 2014 chystal v Kyjeve konferenciu Timothy Snyder a ona sa rozhodla, že tam musí byť. „Nie som typ, čo ide do vojnovej zóny. Vždy ma bavil jazyk, rusínska hudba a toto bol zrazu ten správny moment, keď môžem robiť to, na čom mi záleží – to, čo sa dáva bokom, keď vypukne konflikt.“

Folklór a ľudové piesne sa síce zvyknú vyťahovať aj počas konfliktov, ale najmä ako súčasť nacionalistickej propagandy, ona však vedela, že na to chce ísť inak. Vedela, že v Karpatoch sú ľudia, ktorí spievajú po svojom, celkom originálne. Nič naučené, nacvičené, oficiálne. Nájsť také pesničky, miestnymi nazývané Khroniky – záznamy udalostí, lokálne novinky zo života, nie je jednoduché. A keď ich už nájdete, nie je jednoduché získať ich.

„Musíte si ich zaslúžiť, sú ako dar, prichádzajú, keď ich už nečakáte. Niekedy na dobrú pesničku čakáte aj týždeň. Nájdete človeka, ktorý dve hodiny spieva veľmi nahlas, jednu pesničku za druhou, sú dobré, ozývajú sa na celé údolie, ale zrazu má pár pesničiek, ktoré spieva takmer šepotom, iba tak z neho vypadnú, a to sú ony!“ hovorí Lucia.

A keď vraví, že si ich často so Sholtom, ktorý s ňou absolvuje všetky cesty, musí zaslúžiť, myslí to doslovne. V jeden deň prišli do malej dediny, kde im odporučili rodinu mladého pekára, jeho mama je vraj výbornou speváčkou a pozná množstvo pesničiek, ktoré už iní nepoznajú. „Prišli sme k nim, ale mali veľa práce. Nikto to za nich neurobí a večer musí byť všetko hotové. Povedali sme im, že pomôžeme a keď stihneme, niečo nahráme, ale ak nestihneme, nič sa nestane. Nerozumeli tomu. Celý deň sme makali, ale potom to prišlo. Keď začali hrať a spievať, myslela som, že vyletia okná na dome. Sholto sedel s otvorenými ústami,“ spomína Lucia. Trvalo to dlhšie než hodinu, vo filme sú napokon tri minúty, ale nič to nemení na ich sile.

Ak by však vznikla kniha, ktorú Lucia Nimcová plánuje, možno by sa do nej dostalo aj viac z príbehov ľudí, spevákov a speváčok, ktoré sú nemenej zaujímavé ako ich Khroniky. Tak napríklad, ten pekár je mladý muž, čo vyštudoval právo, no nechcel ho robiť, lebo mal pocit, že by sa tak stal súčasťou celého skorumpovaného systému. A tak radšej vstáva o tretej a pečie chlieb.

Projekt Khroniky ukazuje každodenný život z východnej Ukrajiny. Foto - Lucia Nimcová
Projekt Khroniky ukazuje každodenný život z východnej Ukrajiny. Foto – Lucia Nimcová

Foto - Lucia Nimcová
Foto – Lucia Nimcová

Príbehy bez času

„Budem tam chodiť ďalej, nie je to čosi, čo sa dá rýchlo spracovať. Musí to odležať, pokvasiť. Máme množstvo materiálu, veľa nahrávok, zvukov a príbehov, vravíme si, že to je výborná príprava na ďalší film, ale nie je to isté. Uvidíme, ako to pôjde,“ hovorí Lucia.

Primárne chcela zachytiť pesničky, ktoré si už pamätajú najmä staré ženy. Preto ženy, lebo v tejto oblasti je ich prevaha, tak štyri na jedného muža. Muži odchádzajú aj teraz – do vojny na juhovýchode. Hoci sa teda môže zdať, že západné Karpaty sú od frontu ďaleko, vojna sa ich bezprostredne dotýka.

„V každej dedine je minimálne päť chlapcov, ktorí odišli na front a nevrátili sa. Počúvam, ako sa tam dostali, a tie príbehy sú desivé. Mnohí odchádzali bez akejkoľvek výbavy, inokedy sa celé rodiny skladali na to, aby ich vyzbrojili. Neustále robia zbierky, modlia sa a dúfajú, že sa ich chlapci vrátia. Ale stane sa aj to, že sa nevrátia, že ich zabijú a rodina ešte musí hľadať svedka, ktorý by potvrdil, že ich syn zahynul,“ hovorí Lucia.

A hoci ju zaujímali predovšetkým každodenné vojny ľudí, ktorí žijú v Karpatoch, prostredníctvom pesničiek a získanej dôvery sa dotýka rovnako toho, čo sa v tejto oblasti dialo pred desaťročiami, aj toho, čo sa deje práve teraz na opačnej strane krajiny.

„Čas je relatívny. Pozriete si tento film a možno si poviete – veď to je minulosť, ale pre mňa to poľahky môže byť aj budúcnosť, lebo toto sú podľa mňa ľudia, ktorí prežijú. Keby sa niečo stalo, tak by prežili práve títo ľudia, lebo doteraz prežili všetko. Fascinuje ma to. Fascinuje ma, že sa dokážu smiať napriek tomu, že ich život je brutálny. Neberú ho ako samozrejmosť, každý moment je dôležitý.“

Teraz najčítanejšie