Rebeli sa radšej tešili, než búrili

Máme za sebou 100 rokov psychoterapie a svet je čím ďalej horší. Už názov knihy z vydavateľstva Malvern je provokujúci, originálny a pri pohľade zblízka mierne zavádzajúci. To isté sa dá povedať o knihe, ktorá vznikla ako rozhovor dvoch mužov – odborníka a laika. V populárno-psychologických knihách je to obľúbený model.

Za odborníka je tentokrát James Hillman – známy v odbornom svete svojimi knihami o archetypoch, uznávaný jungiánsky terapeut a podobne ako Jung rebel na rozhraní medzi genialitou a bláznovstvom. Za laika je Michael Ventura – jeho priateľ, novinár, ktorý rád rýpe, ktorý sa rád pýta, ale i rád rozpráva. On je ten, kto drží diktafón, prepisuje, dáva knihu dokopy.

Prinajlepšom skreslená predstava o psychoterapii

Kniha sa začína ich spočiatku nevinným rozhovorom počas prechádzky pozdĺž Tichého oceána. Niečo, ako keď sa Kurt Vonnegut a Joseph Heller stretnú v Central parku. Tento rámec, ich priateľstvo a vyšperkované slovné výmeny dávajú knihe ľahkosť a šmrnc. Číta sa dobre i laikovi, nie sú tu žiadne ťažké odborné pojmy ani zložité myšlienky.

V knihe ide o ich osobné názory – to ich na jednej strane chráni pred možnou konfrontáciou, dáva ich myšlienkam nevídané rozmery a rozlet. Rozvracajú nielen myšlienky, ale i samotné pojmy. Na druhej strane im však chýba brzda – konfrontácia s realitou, minimálne tou terapeutickou. Pretože reč bude o psychoterapii.

Knihe sa nedajú uprieť veľmi originálne a aktuálne myšlienky – a to i bez ohľadu na psychoterapiu. Že rast ako modla našej spoločnosti je veľmi pochybná hodnota, a že v rámci svojho života má každý nárok i na stagnáciu, dokonca kúsok svojej osobnej patológie. Tá robí človeka výnimočným, neraz i kreatívnym a spoločensky prospešným. Píšu o tom, aká dôležitá je v živote človeka spoločnosť a komunita, v ktorej vyrastá – Jungove myšlienky spoločenstva sú Hillmanom pretavené na reálie dnešného sveta, konkrétne toho amerického.

Zaujímavé sú tiež myšlienky týkajúce sa represie stále rastúcej kriminality, zaobchádzania so sexuálnym pudom, tlaku k šablónovitosi, k modelu „tradičnej“ rodiny. Obaja páni, každý svojím spôsobom, radi búrajú zaužívané normy a robia to záživne, veselo, inšpirujúco i provokujúco.

Čo sa však týka samotnej psychoterapie, ich dialógy narážajú hneď na niekoľko problémov – Venturova predstava o tom, ako prebieha a v čom spočíva psychoterapia, je prinajlepšom veľmi skreslená, miestami až konšpiračná. Okrem toho je tu reč o americkej psychoterapii – ktorá má úplne inú tradíciu, a to hlavne psychoanalýza, o ktorej je často reč a ktorá Hillmanovi leží v žalúdku. Tá sa v našich končinách vo svojej čistej forme prakticky nevyskytuje.

Chvíľami až konšpiračné podoby myšlienok

Navyše, psychoterapia v USA je taká etablovaná a bežná, že znesie a zaslúži si oveľa viac kritického obracania ako u nás – kde sa jej choroby a slabiny len vynárajú a majú iné špecifiká. V niektorých miestach nadobúdajú myšlienky až konšpiračnú podobu – napríklad vo Venturových obavách, že psychoterapeuti sú vlastne iba nástrojom spoločnosti, slúžiacim na vyrábanie rovnakých ľudí bez ducha a individuality.

Na druhej stane hlavne Hillman prináša dôležité myšlienky a otázky, ktoré by si mal klásť ktorýkoľvek terapeut i jeho klient, v ktoromkoľvek čase a na ktoromkoľvek mieste – napríklad prečo práve tento pacient trpí týmito symptómami, z akej spoločnosti prišiel, ako ho formovala a ako sa mohla podieľať na jeho utrpení.

Obaja protagonisti knihy vyčítajú terapeutom, že sú uzavretí vo svojich komunitách a rokmi strácajú kontakt s realitou a obyčajnými ľuďmi. Že majú tendenciu vidieť všade patológiu, ktorú musia okamžite liečiť. Že „normalita“ nemusí byť jediný cieľ, ku ktorému by mala terapia smerovať. Mnohé Hillmanove myšlienky sú veľmi užitočné, ľudsky i odborne neodškriepiteľné.
Dvom starým priateľom nechýba odvaha, „uletenosť“, rozhľadenosť, ale hlavne radosť z rebelovania. To, čo im však chýba, je trocha viac vzájomného napätia a protirečenia. Škoda, že v celej knihe, či už sú to dynamické rozhovory zaznamenané na diktafón, alebo dlhšie listy, sú vlastne iba vzájomným potľapkávaním sa po pleci. Spoločným spochybňovaním niečoho, čo sa často a rado spochybňuje i samo. Kniha je pokus o vykopnutie otvorených dverí.

Neaktuálny obraz psychoterapie ako obludného monštra

Psychoterapia totiž od čias psychoanalýzy prešla hlbokou sebareflexiou a všetky ďalšie smery, ktoré prišli po Freudovi (i Jungovi!), do nej priniesli nielen nové techniky, ale aj kritiku. Preto obraz psychoterapie ako obludného nemenného monštra zviazaného príkazmi a zákazmi je veľmi neaktuálny.

Keby bol jeden z pánov kráčajúcich popri Tichom oceáne oponentom (alebo keby si nejakého oponenta prizvali), mohol by im povedať, že duševné problémy síce môžu byť niekedy čarovné, môžu robiť človeka zaujímavým a svojským, ale inokedy vedia spôsobovať naozaj veľké utrpenie a bránia mu, aby žil svoj život. Mohol by im tiež povedať, že sú prípady, keď patológia bráni tomu, aby sa identita človeka naplno rozvinula. Že niekedy síce osobnostné výkyvy pudia človeka k účasti na spoločenskom dianí, ale sú prípady, keď ich vinou napácha obrovské škody na celej spoločnosti.

Keby mali oponenta, mohol by minimálne otvoriť otázku o tom, komu vlastne psychoterapia slúži – či spoločnosti, ktorá potrebuje zisk a „poslušných“ členov, alebo klientovi, ktorý sa nemá dobre.

Čitateľ v strehu

Preto sa musí čitateľ pripraviť na to, že – čítajúc ich rozhovory – musí byť v strehu, musí mať naladené kritické kontrolky, musí byť oponentom on sám. Aby na jednej strane nekriticky nepodľahol tomuto spoločnému nadávaniu, ale aby si na druhej strane v ich slovách mohol nájsť perličky na dne: „Terapie musí postupovat s jemností. Hrúzu je třeba zahrnout do krásného celku. Podobně jako v návrhářství.“

Rozmerom, ktorý sa v knihe cyklicky vracia, je vzťah medzi spoločnosťou a psychoterapiou. Otázky, ktoré kladú, sú vskutku aktuálne a zaujímavé – má psychoterapia robiť svet lepším? Ak áno – ako? Tak, že zbúra všetky svoje pravidlá? Že roly klienta a terapeuta sa úplne otočia? A čo je to vlastne lepší svet? Je pravda, že je čím ďalej horší? Produkuje psychoterapia ľudí, ktorí sa už nezaujímajú o politiku a spoločnosť? Mali by do diania v spoločnosti aktívne vstupovať priamo terapeuti? Ako?

To sú otázky, ktoré sú nesmierne zaujímavé a aktuálne. Škoda len, že dvaja starí kamaráti neboli pri hľadaní odpovedí na ne trocha opatrnejší.