Zakladateľ kultového bratislavského klubu: Keď ste v 90. rokoch volali o pomoc, prišli ešte väčší gangstri

Jeden z kultových bratislavských priestorov robil prvú akciu 6. decembra 1996, ako rockový klub, ktorý vtedy v Bratislave chýbal. Neskôr tam znela aj elektronická tanečná hudba. Aké bolo v tej dobe prevádzkovať klub, hovorí zakladateľ a dramaturg Duny PAVOL MURÍN. Text bude súčasťou knihy o kultových kultúrnych priestoroch, ktoré fungovali v rokoch 1989 – 2016.

Aká bola situácia na klubovej scéne, keď ste sa rozhodli otvoriť nový priestor?

V prvej polovici 90. rokov na Slovensku klubová scéna poriadne neexistovala. Keď sme otvárali Dunu, tak klub na Kominárskej už nebol a U.Club bol profilovaný na elektronickú tanečnú hudbu. Duna vznikla s cieľom vytvoriť priestor pre živé koncerty a nie ako žánrovo vyhranený klub. Príprava trvala dlho. Hlavne kým som získal priestor, kde by sa to dalo robiť. Bol to CO kryt, takže bolo treba získať štatút dočasného úkrytu. Išlo to cez stavebné povolenia, čo trvalo 2,5 roka. V Dune som bol od začiatku, odkedy som prvýkrát zbadal tie pancierové dvere a začal na nich pracovať.

Čo bolo vaším cieľom?

Snažili sme sa priblížiť atmosfére pražských a brnianskych klubov, chceli sme to napĺňať rôznym obsahom, aby tam bolo pre čo ísť. Koncerty, dídžejské akcie, výstavy, prednášky. Niečo, čomu je v súčasnosti najbližšie KC Dunaj. Bol to pokus o vytvorenie silnejšej vernej komunity, ale v 90. rokoch to bolo komplikované.

Boli ste alternatívny hudobný klub?

Boli sme zaň považovaní. Vtedy sme boli hlavne rockový klub. Oficiálny názov bol Galéria Duna. Súčasťou bola vždy nejaká výstava. Pre nás bola hudba len taká smotana. Všetky ostatné veci, ktoré súviseli s prevádzkou zariadenia, ktoré je otvorené do štvrtej do rána, to bolo skôr orieškom. Objednať kapely, robiť koncerty, to bola radosť. Ale zabezpečiť prevádzku v časoch, keď sa nikto nemohol spoľahnúť na nič a na nikoho, z hľadiska bezpečnosti, spolupráce s políciou, úradmi, toto bolo komplikované. Pamätám si, keď za mnou prišiel chalan, o ktorom sme vedeli, že pracuje na polícii. A hovorí: Mám takých kamošov, neurobíte im koncert? A bola to kapela Krátky Proces.

Takéto lukratívne ponuky sa ťažko odmietajú, ale odmietli sme. V 90. rokoch bežne fungovalo gangové rozdelenie teritórií v Bratislave. Fungovalo to na primitívnom násilníckom základe. Keď človek chcel niečo robiť, musel si nájsť spôsob. Opačná možnosť bola nerobiť nič. Mali sme veľa skvelých akcií, ale častokrát to bolo nasadzovanie vlastného života každý tretí deň o štvrtej nadránom. Problémy v tom čase riešil každý. Ale my sme sa mohli aspoň pochváliť tým, že u nás sa nikdy počas prevádzky nestrieľalo zo strelných zbraní.

Nedalo sa zavolať na 158 Príďte mi pomôcť, lebo prišli ešte väčší gangstri. Nevedeli sme nájsť žiadne riešenie, ako urobiť bezpečný mód. V Česku to bolo v oveľa sofistikovanejšom móde výpalníctva, tam nechali biznis pokojne fungovať. Tým smerom sa posunul u nás ten vývoj neskôr. My sme si fandili, že dramaturgiou nenalákame ľudí, ktorých tam nechceme. Ale v meste, v ktorom po jednej hodine boli otvorené štyri – päť podnikov, je zbytočné myslieť si, že je takéto niečo možné. Žijeme vo väčšej dedine a všetci prišli všade. Napriek tomu sme spravili veľa skvelých akcií. Keď sme chceli udržať dobrú úroveň, tak sme to radšej pred jednou skončili. Návštevníci to nie vždy chápali, ale po jednej hodine sme si koledovali o prúser. Nebolo už čo získať, iba čo stratiť.

Na čo najradšej spomínate?

Na prvý rok. Mnohé kapely, ktoré sú dnes slávne, tu mali svoje prvé koncerty. Napríklad Polemic či Para. V klube hrali aj mainstreamové veci, ktoré vtedy ešte neboli známe: Iné Kafe, Horkýže slíže, tí vtedy hrali za 500 korún… Nikdy neviete, čo z tých ľudí neskôr bude. Vtedy prosili, aby si mohli zahrať v klube, a dnes prosia ich, aby prišli zahrať. Ale to je fajn, takýto vývoj. Že pri začiatku niektorých sme boli a dopomohli sme im, aby sa rozbehli. Mali sme posledný koncert kapely Dunaj so spevákom Kolšovským, ktorý čoskoro nato umrel. Hrali tu Psí Vojáci…

Skôr to bol celý ten fenomén, niečo po tom ostalo, legenda sa udržala. Podarilo sa nám to otvoriť a nejaký čas držať, hoci bolo sto dôvodov, prečo sa to nedá. Aj keď to bolo zložité administratívne a prevádzkovo. Spomínam si na veľa dobrých koncertov a akcií, stretli sme tu veľa ľudí, s ktorými sme dodnes kamaráti. Čo sa dodnes udržalo, sú obľúbené Batcave párty pre gothic rockovú scénu, Depeche Mode party, čo bola síce rozporuplná komunita, ale ich akcie boli vždy bezkonfliktné a dobré.

A čo zlé zážitky?

Z euforickej akcie, ktorá beží absolútne podľa plánu, sa len tak z vôle zlých ľudí za 30 sekúnd stane trauma. Ani minútu ste si nemohli byť istí, že je všetko v poriadku. Tie veci sa vedeli zvrtnúť veľmi rýchlo. Raz sme mali hip-hopovú akciu, tuším vtedy ešte fungovali Trosky, a nabehlo tam jedno takéto komando. Vtedy boli hip-hopová a neonacistická scéna silno vyhrotené. Nenašiel sa nik, na koho by sme sa mohli obrátiť, a bolo len na nás, ako z toho vykľučkujeme. Incidenty sa striedali s obdobím pokoja. Hovorilo sa o výpalníctve. Ale netreba to vidieť tak démonicky. V tých SBS boli aj slušní ľudia, fungovalo to na tom, ktorí ľudia sa tam v danom momente ocitli. Boli tam aj slušní ľudia, no boli tam aj absolútne hovädá. Objektívne, ten ich šéf sa to snažil držať pod kontrolou, bola tam komunikácia, ale absolútne pod kontrolou to nemali. Mali sme vlastnú SBS, ale potom prišla taká polodobrovoľná, nedobrovoľná zmena. Náklady na výpalné boli identické, ako keď sme si tých ľudí zháňali sami.

Naozaj sa to vtedy nedalo robiť nijak inak?

Teraz vidím, ako sa to dalo robiť lepšie, ale v tom čase sme skončili vysokú školu a otvorili sme si klub. Človek vtedy večer nemohol bezpečne chodiť po ulici, a to iba z dôvodu, že tí ľudia boli, akí boli. Hovädá. Keď raz prišli a sadli si tam, nebolo sily, ktorá by ich vyhnala. Prišli za DJ-om, hocijakým, a zahraj Bee Gees. Ale nejakú pozíciu sme si získali: so šéfom SBS sa dalo rozprávať, aby sme fungovali, aj aby sme zarobili peniaze. Nepovedal: Zajtra chcem peniaze na stôl, lebo vás postrieľam. Bol to na tú dobu pokus o služby.

Nebol to taký démonický svet, ako si ľudia predstavujú. Všetci sme si tým prešli, prežili sme to, fungujeme. Za Mečiara mohol hocikto, kto bol v SIS, hocikoho na ulici zastreliť a nič sa mu nestalo. Ľudia si s tým nevedeli spraviť poriadok. Po prvých voľbách v roku 1998 tie vši zaliezli zo dňa na deň. Stále sú tu, medzi nami. Ale zrazu nemali oporu. Veľmi záleží na tom, kto je minister vnútra, kto nad tým drží ruku. Keď majú ľudia zažitý zlodejsko – bitkársky model a je ich veľa, tak v spoločnosti vytvoria takú atmosféru. Keď sa nevedia účastníci komunity spojiť a urobiť protiakciu, tak to bude takto.

A ešte ma štvalo, ako ľudia nechceli platiť vstupné. To bývalo okolo 40 korún, keď bol program. Ľuďom to prišlo veľa, ale vzápätí na bare minuli raz toľko. Vypočuli sme si veľa o tom, ako je 40 korún veľa, keď pivo stálo 25.

Keď sme riešili prípravu klubu, tak rástla zložka potrebných dokumentov. Aj sme to rátali, koľko vyjadrení a rozhodnutí bolo treba, a bolo to naozaj cez stovku listov, tak som chcel o tom napísať knihu. Dať tomu timeline – nejaký procesný vývoj. A mohlo by sa to volať: Ako si otvoriť rockový klub v Bratislave. Myslím, že by sa dnešní súčasníci pobavili.

Pavol Murín

Koncertný promotér a hudobník. Pôsobil v klube Duna, je zakladateľom a gitaristom skupiny Tornádo lue. Dnes je manažérom projektu Stará tržnica.

Prečo ste z Duny odišli? Lebo sa tam začala hrávať elektronická hudba?

Do elektroniky sme sa nehrnuli, lebo fungoval U.club, a dobre fungoval, a istý čas sme spolu kooperovali. Mali sme bližšie k živým akciám a MC´s, to tanečné jadro fungovalo v Účku, u nás to bolo iba príležitostne. Z Duny som odišiel, lebo som mal iné osobné a pracovné plány, ako viesť klub. Vtedy som tam nechal celú svoju agendu, pracovný stôl, promokazety. Moji dvaja spoločníci v tom pokračovali. Tá prevádzka bola stabilná, finančné problémy sme nemali. Mali sme na výplaty a platenie všetkých záväzkov. Jednu sezónu som tam ešte robil dramaturgiu, ale ten neskorší drum´n´bassový klub, to už išlo mimo mňa.