Denník N

Krátka spomienka na komunizmus a jeho vymoženosti

Volal sa Leo, žil v Nových Zámkoch a bol bezdomovec. Boli sedemdesiate roky a tak ako mnohí iní nemal kde bývať, hoci nič také v socialistickom Československu oficiálne neexistovalo.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Nechal som sa zatiahnuť do diskusie o Havlovi, komunistoch a Budajovi a to až v dvoch pokračovaniach, a tak som ani nestihol zhodnotiť ten viac ako štvrťstoročný oblúk od pádu komunizmu.

Kdesi som zachytil ten stále omieľaný ortodoxný komunistický argument, že za komunizmu mali všetci kde bývať a dnes majú síce slobodu, ale slobodu bývať pod mostom alebo umrieť od hladu; a ten obsedantný argument, že všetci mali prácu a známe pesničky o sociálnych istotách.

Nie, nesiahol som po žiadnej štatistike, ale okamžite sa mi vybavili isté zážitky a reality. Áno, bezdomovci neboli. No len oficiálne. Nezamestnaní neboli. No len oficiálne. A ani byť nemohli, lebo nepracovať, či presnejšie nemať pečiatku o zamestnaní v občianskom preukaze bolo trestným činom, väzenia čakali. Bezdomovci sa museli skrývať.

V Nových Zámkoch, kde som žil počas sedemdesiatych rokov, teda v čase najstabilnejšieho socializmu a najveľkorysejšej sociálnej politiky štátu, bezdomovci prebývali v neďalekom lese Berg alebo v podchodoch futbalového štadióna na Sihoti. Poznal som ich vcelku dobre a s jedným som sa aj skamarátil a nechal som ho u seba bývať. Volali sme ho Leo, skratka leoparda, lebo sa vedel biť ako táto exotická šelma. (Iba mimochodom, za svoj humanitný čin som sa stal medzi mestskou galerkou „nedotknuteľný“…).

Niektorí z bezdomovcov mali dobre vymyslenú taktiku, ako prežiť zimu: zosnovali bitku, alebo proste niekoho fyzicky napadli, najčastejšie v blízkosti policajnej stanice. Za ľahké ublíženie na zdraví bolo presne šesť mesiacov v jednotke (basa v Želiezovciach bola najpopulárnejšia). A na jar už prišli usmievaví a hľadali si teplé „prírodné“ miestečká.

V tomto čase mi zomrela mama, ostal som sám ako prvák na Univerzite Komenského. Mal som štipendium, 400 korún, a na ostatné sa mi musela zložiť rodina. Nemusela, urobila to. Po mame mi ostal byt, trojizbový, v paneláku. Zakrátko prišli za mnou úrady, to je pre vás veľké, musíte ísť do menšieho. Aj som išiel. Niekto sa ulakomil, a chodil na úrady bojovať za spravodlivosť – a nedivím sa mu, na byt sa čakalo v poradovníku aj desať a viac rokov. A vlastnícky nikdy nebol váš!

Potom na univerzite zistili, že nemám ten správny triedny profil, a tak sa pár učiteľov-leninistov rozhodlo, že tam nemám čo robiť a nútili ma odísť. Vzdoroval som a zastalo sa ma aj pár síce komunistov, ale pokrokovejších a slobodomyseľnejších, ako Rudo Šíma či Lacko Hohoš. Lenže po štúdiách som túto ochranu stratil, a tak ma po mesiaci práce v Slovenskej akadémii vied iný známy komunista Vladimír Cirbes bez mihnutia oka vyhodil. Niežeby sme neboli s prácou spokojní, ale viete, nie ste komunista – a vyprevadil ma so súdružským pozdravom. A nemal som zamestnanie.

Prežiť sa dalo (Leo kúpil za korunu silón s háčikom, živili sme sa rybkami a občas mi miestny mäsiar dal sáčok s oškvarkami), ale hrozilo mi väzenie. A tak som sa vybral do Prahy, idem robiť na metro, znelo moje predsavzatie. Lenže kádrovák vo firme okamžite vedel, odkiaľ fúka vietor: viete, vysokoškolák na robotníckom mieste, to by som mal problémy… V obchodnom dome Kotva sa našiel statočný, a tak som sa stal lisovačom papiera.

Problém však nebol iba nájsť si miesto, ale problém bol aj zmeniť miesto. Prečo, dôvody? – vypytoval sa a rozhodoval kádrovák. Škola: nie, akú ste chceli, ale aká bola potreba a o nej rozhodovala strana a vláda. Mohol by som sa dotknúť desiatky ďalších vymožeností, ktoré nútili ľudí emigrovať či kolaborovať alebo brať mzdu a nepracovať atď. Nepochybne fenomén idealizácie minulosti nie je len nostalgiou nenapraviteľných komunistov, ale aj romantizáciou, na pozadí ktorej má dnešná realita vyzerať horšie, temnejšie a neperspektívnejšie či nehumánnejšie.

Som ďaleko od idealizácie dnešného stavu. Celý svoj politický život som vzdoroval šokovým terapiám, neoliberálnym dogmám, divokej privatizácii, ospevovaniu efektivity súkromného vlastníctva, mantre čistého trhu… Lenže nepamätám si, že by niekto od roku ´89 umrel od hladu. Hladové doliny – a poznal som ich vcelku dobre – boli metaforou na chudobu, ktorá vznikla zrušením výrob bez náhradných programov či transformačných fondov.

Stále tvrdím, že môžeme mať dobrý sociálny systém, kvalitné služby, zdravé podnikanie aj dobré platy. Ale to si treba vybojúvať, zápasiť oň, dosahovať vlastnou vzdelanosťou, kvalifikovane a aj s čestnosťou a statočnosťou, občianskou a politickou aktivitou.

Ak si niekto myslí, že dosiahne zlepšenie „antisystémovým“ postojom, mýli sa. Lebo žiaden iný, lepší neleží a nečaká niekde v sklade „systémov“. Ten lepší svet vzniká len neúnavným odstraňovaním konkrétnych neduhov a vynaliezavosťou zlepšovateľov.

Teraz najčítanejšie